Vedec: Je to šialené. Aj to málo pralesov, čo nám v Európe zostalo, stále ťažíme

Lesy zohrávajú kľúčovú úlohu v riešeniach zmeny klímy, straty biodiverzity, degradácie pôdy a chudoby. Túto myšlienku vyslovil pred pár dňami na pôde Organizácie spojených národov v New Yorku Ismail Belen, predseda 20. zasadnutia Fóra o lesoch OSN. Ide prakticky o najvyššie postavenú inštitúciu, autoritu, ktorá rozhoduje o budúcnosti lesov celého sveta a ktorá upozorňuje na význam lesov pre budúcnosť civilizácie.

Kľúčovú rolu v životaschopnosti Európy zohráva karpatský prales, nemenej významnú ako amazonský les v Amerike. Porozumieť sa mu snaží vedec a fotograf Matej Ferenčík. So svojím poznaním, ale i prežívaním tých najdivokejších kútov horstva, ktoré je previazané aj s identitou Slovenska, sa delí v pripravovanej knižke Srdcom v Karpatoch – pocta divokej prírode.

Zhovárame sa tesne pred jeho odchodom na Fagaraš do Rumunska, kde sa práve rozbieha nový medzinárodný vedecký výskum, ktorý má zmapovať a zachrániť posledné karpatské pralesy. Mnohé z nich sa už preskúmať nepodarí. Výskumníkov predbehli ťažiari.

Nakoľko urgentná je otázka záchrany karpatských pralesov?

Ničíme ich ohromným tempom. Veľa z nich sa už nestihlo zmapovať, veľká časť stále nie je chránená. Len medzi rokmi 2021 až 2024 bolo v starých lesoch a pralesoch Rumunska vyťažených až 4,7 milióna kubických metrov dreva, a to aj v územiach NATURA 2000. Ak by sme si toto množstvo chceli predstaviť, tak Veľká pyramída v Gíze má 2,6 milióna kubických metrov. Navyše, v tomto množstve nie je zarátaná ilegálna ťažba. Tempo ničenia pralesov v Karpatoch je dokonca oveľa intenzívnejšie ako v Amazone (v Karpatoch sa vzhľadom na rozlohu ťaží päťkrát intenzívnejšie ako v Amazónii, pozn. red.). Je to šialené. Aj to málo pralesov, čo nám v Európe zostalo, stále ťažíme. Pričom drevo z pralesov, naše prírodné dedičstvo, často končí ako nábytok v našich domácnostiach.

Čítajte viac Slováci nafilmovali európsky Amazon, horstvo živšie ako Alpy

Prečo nedokážeme oceniť hodnotu karpatského pralesa?

Predovšetkým, my ani nevieme, že nejaký karpatský prales existuje! Ľudia vedia, že pralesy sú v Afrike, v Amerike, Amazon je asi najznámejší. Ale samotní Európania netušia, že pralesy stále majú aj „doma“, na starom kontinente. Celková rozloha európskych pralesov predstavuje asi 1,4 milióna hektárov (menej ako tretina rozlohy Slovenska). Pritom 80 percent pralesov mierneho pásma Európskej únie sa nachádza práve v Karpatoch. Dokonca väčšina ľudí, ktorí žijú v karpatskom regióne, netuší, že sa tam nejaké pralesy ešte nachádzajú. A to je obrovská chyba.

Prečo ste sa rozhodli pre vedeckú kariéru? A prečo ste chceli skúmať práve biodiverzitu?

Navštevoval som športové gymnázium. No mal som úraz kolena a po tretej operácii bolo jasné, že futbal hrať nebudem. Vtedy som sa bližšie spojil s prírodou, hľadal som v nej útechu a postupne som objavoval aj inšpiráciu, čoraz viac ma začali zaujímať prírodné procesy, hoci k prírode som mal veľmi blízko už odmalička. Počas štúdia na vysokej škole som si povedal, že chcem robiť výskum, ale taký, ktorý by mal skutočný vplyv na ochranu prírody. Začal som mapovať rybárika riečneho v celom regióne Kysúc. Zisťoval som, kde má hniezda a kde ich nemá napríklad preto, že človek na rieke zreguloval brehy. A svoje zistenia som sa snažil posunúť k praktickej ochrane. Ak chceme, aby sa nám v krajine udržal tento krásny vtáčí druh európskeho významu, musíme ochrániť jeho biotop – živú rieku. Neskôr som sa venoval tetrovovi hoľniakovi, na ňom som obhájil diplomovku aj rigoróznu prácu. Nuž a neskôr prišla ponuka robiť doktorát o pralesoch na Katedre ekológie lesa Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe. Pralesy mi boli blízke, ale až od tohto momentu som ich začal systematicky študovať.

O význame Amazonského pralesa nikto nepochybuje. Ale čím sú dôležité karpatské pralesy?

Dotýkajú sa nás bytostne, napríklad kvôli vode. Karpaty predstavujú obrovskú zásobáreň vody, a to nadregionálneho významu. Aktuálnou témou je meniaca sa klíma a práve karpatské pralesy mimoriadne efektívne sťahujú a ukladajú uhlík z atmosféry do stromov a v procese rozkladu mŕtveho dreva do pôdy. Tam zostane zakonzervovaný. Celý kolobeh uhlíka veľmi úzko súvisí s tým, v akom stave máme lesy. To, či ich ničíme alebo si ich chránime, rozhodne o tom, či nám lesy pomôžu uhlík efektívne zadržiavať alebo, naopak, ešte viac prispejú k prehĺbeniu klimatickej krízy. A napokon, veľký význam Karpát tkvie v ich ohromnej biodiverzite. My môžeme povedať, že bez biodiverzity prežijeme. Ale otázka znie, bude to kvalitný život alebo prežívanie? Práve biodiverzita je úžasným indikátorom kvality prostredia. Nejde len o krásu, pestrosť. Je to funkčná krása.

Čo to znamená, funkčná krása?

Práve sa prechádzame okolo stromov, na ktorých vidno stopy bobra. A na bobroch si môžeme vysvetliť, čo to znamená. Jednak je krásne vidieť zachytenú vodu v krajine. Bobrie hrádze predstavujú úžasné, majstrovské architektonické diela. A zároveň plnia funkciu – zadržiavajú vodu v krajine, čo je mimoriadne dôležité v čase meniacej sa klímy. Bobry a ľudia sú jediné živočíchy, ktoré dokážu pretvárať krajinu na svoj obraz. Bobor je ekosystémový inžinier.

Je dnes ohrozená samotná krása, podstata i funkčnosť Karpát?

Jednoznačne. Karpaty sú ohrozené ako celok, ale v nebezpečí je aj množstvo jednotlivých ekosystémov, ktoré spoluutvárajú podobu Karpát. Nejde tu len o staré lesy a pralesy. Spomeňme karpatské mokrade, rašeliniská, vrchoviská, tieto biotopy sme odvodnili, rašelinu sme vyťažili a plochy sme premenili na ornú pôdu. Alebo pasienkové lesy, aj o tie sme už prišli. Zvyšky, ktoré ostali, sú už len poslednou ukážkou, ako vyzerala krajina v podhorí Karpát v minulosti.

Prečo sa to stále deje, keď vieme, koľko sme toho v minulosti zničili?

Človek sa stále rozťahuje. Nerešpektujeme kultúrny odkaz predkov. Zabudli sme, ako sa správať ku Karpatom. Oni ich tiež využívali, ale rozumne. My ich doslova drancujeme. Predkovia v Karpatoch žili, takisto v nich hospodárili, tiež si brali z lesov staré jedle, mohutné buky, ale nevyholili celé stráne, ako sa to deje dnes. Alebo si zoberme extenzívnu pastvu. Vďaka nej naši predkovia nevedomky krajinu obohacovali. A to tým, že vytvárali mozaiku. A možno aj tušili, že pestrá krajina je dôležitá, je stabilná, že dáva živobytie. Na toto všetko sme zabudli. Myslíme si, že keď budeme vo veľkom obrábať polia, keď budeme vo veľkom rúbať lesy a všetko strojovo kosiť, že je to v poriadku. Ale nie je.

Ale je vôbec možné, aby sa moderný človek ku Karpatom správal inak než koristnícky, keď chce stavať ďalšie sídla, rozvíjať turizmus, zarábať?

Vieme fungovať aj inak. Len sa treba zamyslieť nad tým, čo v skutočnosti k životu potrebujeme. Čo všetko z toho, čo konzumujeme, je našou skutočnou potrebou a čo je len požiadavkou vysokej životnej úrovne, zbytočného prepychu. Takto to vidím.

A vieme sa vzdať prepychu?

Budeme sa musieť, či chceme alebo nie. Máme krízu biodiverzity, klimatickú krízu. Pokiaľ budeme chcieť s planétou vychádzať dobre a budeme ju chcieť ďalej využívať, budeme musieť celkom jednoznačne zmeniť náš prístup.

Zajtra odchádzate do Rumunska, aby ste sa pridali k vedcom, ktorí mapujú pralesy. Ako je možné, že v 21. storočí ešte nemáme Európu prebádanú do posledného stromu?

Pretože len v posledných rokoch sa začalo o pralesoch hovoriť viac. Stále nevieme, kde všade máme pralesy. Máme dáta zo satelitov, dronov, ale je potrebné ich preskúmať priamo v teréne. Potrebujeme vedieť, kde všade sa nám ešte pralesy zachovali, aby sme ich mohli chrániť. Samotná Stratégia Európskej únie v oblasti biodiverzity do roku 2030 nás zaväzuje, že do roku 2030 musia byť všetky staré lesy a pralesy identifikované, zmapované a prísne chránené. Ich mapovanie by malo byť dokončené už v tomto roku.

Ktoré blízke stretnutia s divočinou vás najviac formovali?

Tých zážitkov je mnoho, človek si asi najviac cení stretnutia s veľkými šelmami, ale pre mňa osobne sú srdcovkou kurovité vtáky. Hlucháň, hoľniak, jariabok. Fascinoval ma najmä hoľniak, pretože je spojený aj s takou štruktúrou krajiny, akú prinášal človek.

Ovplyvnili hoľniaka karpatskí ovčiari?

Tento vták pochádza z boreálnych lesov Škandinávie, u nás sa tento typ lesa nachádzal najmä v podhorí, hoľniak býval aj na rašeliniskách, podmáčaných lúkach. Pôsobením človeka však nížinné biotopy takmer zanikli a hoľniak sa presunul skôr na hornú hranicu lesa. Valašská kolonizácia so sebou totiž prinášala vytváranie biotopov, ktoré boli zaujímavé pre tento a ďalšie druhy. Nesmieme zabúdať, že sme kvôli tomu stratili obrovské rozlohy lesov, sprevádzali to sekery a požiare, ale človek vytváraním holí svojsky prispel k biodiverzite. Hoci nevedome. Nerobil to so zámerom – poďme urobiť nový biotop. Potreboval pasienky pre zvieratá, tak odlesňoval karpatské hrebene.

Ale nakoniec strácame v Karpatoch aj tieto krásne lúky…

…a to veľmi výrazne. Pastva je na ústupe posledných 100 rokov, ale najdramatickejšie sa to prejavuje v posledných desaťročiach. Príroda si berie späť, čo ľudia pozmenili. Nastupuje sekundárna sukcesia, hole zarastajú kosodrevinou alebo smrekom a tieto biotopy miznú. V mnohých ohľadoch sú, alebo boli, cenné a krásne.

Čítajte viac Najohrozenejší druh Karpát? Človek

Ako je krása prepojená s biodiverzitou?

Krása a biodiverzita nie sú od seba oddelené – sú jedným a tým istým. To, čo vnímame ako krásu v prírode, je často len ľudský preklad pre bohatstvo života a nekonečné množstvo interakcií medzi organizmami navzájom a medzi organizmami a prostredím. Keď vidíme napríklad nádherne voňajúcu horskú lúku plnú kvetov, motýľov, vtákov, povieme: aká je krásna. Ale tá krása nie je len estetika, v princípe je to prejav zdravej, funkčnej biodiverzity. Môžeme teda povedať, že čím sa nám príroda javí pestrejšia, tým viac o nej hovoríme ako o krásnej. A táto krása je skutočne živá a inšpirujúca.

Dokáže človek porozumieť významu krásy karpatskej prírody bez toho, aby sa dotkol skutočnej divočiny, aby navštívil autentický prales?

Myslím si, že dokáže. Hoci ten priamy, intenzívny až intímny kontakt s divočinou dokáže najlepšie sprostredkovať túto krásu a vtedy ju dokážeme oceniť. Ale nie každý má možnosť to zažiť. Veľkú moc má umenie, film, fotografia, maľba, hudba, vedia sprostredkovať zážitok z prírody, vďaka ktorému ju tiež vieme oceniť. A niekomu stačí už len pozorovať motýľa v záhrade, ako prelieta z kvetu na kvet, alebo dúhu, ako po búrke krásne ozdobí oblohu.

Na vašich fotografiách karpatských scenérií sa často objavuje vodná para, vo forme oblakov, hmly, oparu, dažďa. Jedinečným spôsobom sa podieľajú na kráse. Skrývajú sa aj v tejto estetike Karpát praktické fenomény, o ktorých veľa ľudí nevie? Je za tým viac, než „len“ voda?

Napríklad lišajníky z hmly získavajú veľa živín, viac ako z dažďa. Neplatí to pre všetky druhy lišajníkov, ale určite pre tie, ktoré si veľa ľudí vybaví, keď sa povie – lišajník. Ako prvé vám zídu na um fotografie alebo filmy, v ktorých sú staré stromy porastené dlhými previsnutými lišajníkmi, bradatcami. Práve tie sú v tomto preborníkmi. Vďaka tomu, že majú relatívne veľký povrch tela, ktorý je navyše zdrsnený, dokážu veľmi efektívne akoby „vyčesávať“ vlhkosť z prostredia a s ňou aj množstvo živín. Hmla a rosa sa tvoria kondenzáciou vodnej pary priamo v blízkosti vegetácie alebo pôdy, lišajníky takto dokážu naozaj získať väčšie množstvo organických zlúčenín a mikroprvkov. Pri daždi je to menej, keďže dážď prichádza z vyšších vrstiev atmosféry a pri ceste nadol sa akoby zriedi.

Ktoré vzťahy v pralesoch vás fascinujú?

Asi najviac tie, ktoré sú spojené s mŕtvym drevom a jeho kolobehom. Začína sa to smrťou stromu, aj keď asi by sme mali povedať, že ide o predzvesť nového života. Keď strom odumrie, do okolitého prostredia prenikne viac slnečného svetla a to znamená príležitosť pre ďalšie stromy, ktoré dosiaľ čakali v tieni. Samotný mŕtvy strom sa stáva domovom biodiverzity. Po smrti sa stáva ešte viac obývateľným, pretože drevo zmäkne. Ako prví nastúpia kolonizátori, huby, chrobáky, ktoré začínajú drevo rozkladať. Vystrieda sa tu veľmi veľa druhov organizmov. V záverečnej fáze, keď dochádza k zapracovaniu zvyškov dreva do pôdy a keď si myslíme, že sa celý cyklus končí, sa to v zemi ešte len začína. To nesmierne množstvo živín, ktoré strom nahromadil počas svojho života, poskytuje život ďalším pôdnym organizmom. Na mŕtve drevo je naviazaných veľa vzácnych a ohrozených druhov. Huby a chrobáky sú závislé od konkrétnych štádií rozkladu dreva a toto je veľmi zaujímavý a pritom prehliadaný poznatok. My potrebujeme v Karpatoch udržať nielen pestrosť života, ale aj pestrosť mŕtveho dreva.

Znamená to, že je naozaj dôležité ponechať popadané stromy v národných parkoch?

A to nie len v národných parkoch. Ak tieto stromy vytiahneme, tak spolu s nimi zmizne aj vzácna biodiverzita. Ale ponechanie mŕtveho dreva má aj ďalšie významné dôvody. Mŕtve drevo efektívne zatieni pôdu a zabráni tak jej vysychaniu a degradácii. Zadrží obrovské množstvo vody. A postupne uvoľňuje do pôdy živiny a uhlík.

Ako sa v súčasnoti skúma pestrosť prírody?

Veľmi sľubnou oblasťou je environmentálna DNA (eDNA). Živočíchy, rastliny, huby, baktérie nechávajú v prostredí časti svojej DNA. Sú to stopy, vďaka ktorým dnes vieme oveľa efektívnejšie skúmať, čo vlastne v pralesoch žije, aká je tam biodiverzita. Môžeme si to vysvetliť na mŕtvom dreve a hubách, ktoré ho obsadzujú. Klasický výskum sa robí tak, že mykológ skúma padnutý kmeň a zaznamenáva všetky druhy, ktoré tam nájde. Lenže niektoré huby tvoria plodnice iba raz za niekoľko rokov, niektoré iba v určitom čase, takže aj keď tam sú, mykológ ich nemusí objaviť. No keď odoberieme vzorky eDNA, vieme z nich identifikovať celé spektrum druhov, aj keď sme ich priamo na mieste nepozorovali. Dokážeme tiež sledovať zmeny v biodiverzite v reálnom čase, či už v dôsledku klimatickej zmeny, ľudskej činnosti či obnovy krajiny.

A čo eDNA prezradila o karpatských pralesoch?

Sám som zvedavý (smeje sa)! Tri roky po sebe som zbieral vzorky eDNA pôdy v rumunskom pohorí Fagaraš, budem sa zaujímať o výsledné analýzy. Tento výskum má veľký potenciál, pretože zdravá pôda je fundamentálna pre zdravý ekosystém, zvlášť pre zdravé lesy.

Vráťme sa ešte ku kráse. Fotografov pralesov často upútajú prepletené koreňové nábehy stromov. Je aj v tomto prípade za ich krásou niečo skryté?

Ide o akýsi mikroekosystém, aj tu žije veľa druhov organizmov. Najčastejšie ich vidíme porastené machom, to je ich typický obrázok. Čo možno nevidíme, je to, že slúžia ako útočisko pre obojživelníky, hmyz, drobné zemné cicavce. Škála organizmov, ktoré využívajú koreňové nábehy, je veľmi široká. A nepochybujem o tom, že mnohé organizmy sa vyskytujú len pri koreňoch, sú to podobní špecialisti ako tí, ktorí žijú len v korunách.

Mŕtve drevo, popadané stromy po víchrici, to je niečo, čo sa ľuďom zvyčajne nespája s niečím pekným. Ako možno v kalamitisku vidieť krásu?

Je to kontrastný pohľad. V mnohých ľuďoch naozaj môže vyvolať hrôzu až paniku. Ale ak sa na to pozrieme cez optiku lesa, uvidíme, že kalamitisko znamená nový život. Nie je to smrť stromov, ale znovuzrodenie lesa. Príroda nič nerobí z rozmaru. Z nejakého dôvodu potrebovala vymeniť jednu generáciu stromov, aby les prispôsobila napríklad meniacej sa klíme. Vybrala odolnejšie jedince, potrebuje spestrovať spoločenstvo. Príroda sa pod tlakom meniacej sa klímy učí rovnako ako my, ľudia. Akurát súčasné zmeny sú také rýchle, že aj pre prírodu je náročné sa prispôsobiť… Obrovské množstvo chrobákov, rastlín, vtákov, lišajníkov, húb nachádza práve v kalamitiskách vhodné prostredie. Doslova v nich exploduje život. Je to pekne vidieť na hmyze. A napokon, ide iba o prechodné štádium, aj keď prvotný pohľad môže byť naozaj skľučujúci. A priznávam, že vedecký výskum v kalamitiskách môže občas poriadne bolieť.

Ktorému druhu sa vďaka kalamite darí?

Príkladov z Karpát je viac, ale ukážkové je to pri hlucháňoch, ktoré sú ohrozeným druhom. Im sa v kalamitách darí. Populácia hlucháňa na Šumave vzrástla práve vďaka veľkoplošným kalamitám.

Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda

Vnímajú podľa vás zvieratá krásu? Kochajú sa výhľadmi?

To je skôr filozofická otázka. Je pravda, že často pozorujem kamzíky, ako stoja na brale, hľadia do doliny. Vtedy mám pocit, akoby si to užívali. Je zaujímavé, ako si samice vtákov vyberajú partnerov. Čím farebnejší, čím krajší spev, hlasnejší. Aj tu môže človek nadobudnúť dojem, že zvieratá naozaj vnímajú krásu. Veľakrát som pozoroval u divokých zvierat prejavy materinskej lásky. Zvieratá majú city. Ale či dokážu vnímať krásu ako my… Skôr si myslím, že nie. Bol by som rád, keby ma niekto presvedčil o opaku.

A mala by si veda klásť aj takéto otázky? Pretože pre niekoho môže ísť o samozrejmú vec, povie – je jasné, že zvieratá vnímajú krásu. Ale potom sú vedci, ktorí upozorňujú, že by sme nemali hľadať prieniky s ľudským vnímaním, že je to zlá cesta. Ako to vidíte?

Človek nie je oddelený od prírody, tak prečo nefilozofovať aj o tomto? Je to krásna myšlienka. Človeku zíde na um aj vtedy, keď vidí, na akých krásnych vyhliadkach zvieratá spali. Aj keď je jasné, že to bolo najmä preto, aby mali prehľad, aby stihli utiecť pred predátorom, človekom. Ale klaďme si aj takéto otázky.

Kto sa najviac postaral o krásu Karpát? Divé kone, ovce, orešnice?

Orešnica patrí ku kľúčovým architektom, hlavne na hornej hranici lesa, aj keď to robí nevedomky. Pomáha rozširovať veľmi vzácnu borovicu limbu. Boli to aj divoké kone, spolu s praturmi a zubrami formovali najmä nížinnú krajinu do podoby mozaiky otvorených lúk, pastevných lesov. Lenže tieto ukážky krajiny dnes už neuvidíme, zachovali sa len fragmenty. Nuž a samozrejme, na tvári Karpát sa významne podieľal človek ovčiar, ktorý premenil množstvo hrebeňov na hole. Odstránil les a vznikli vysokohorské pasienky. Sú mojou srdcovkou. Práve ony dodávajú Karpatom jemnú esenciu krásy. Človeka by som určite neodsudzoval. Podieľal sa na pestrosti, vďaka remízkam, políčkam, pasienkom. Aj človek sa významne zaslúžil o krásu Karpát.

Ako môže orešnica spravovať les?

Schováva si semená stromov do pôdy, ako zásobu na horšie časy. Veľa z nich nenájde, alebo na ne zabudne. A tak, ak majú vhodné podmienky, vyklíčia a vyrastú z nich stromy. Keď sa prejdete Bielovodskou dolinou vo Vysokých Tatrách, všimnite si limby pri táborisku Poľana. Rastú hneď pri riečke. To isté uvidíte v kalamitiskách. Orešnice sadia les. Je to príklad, ako ho fantasticky manažujú, také niečo človek nevymyslí.

Aké staré sú endemity Vysokých Tatier, svišť vrchovský tatranský a kamzík vrchovský tatranský?

Ide o glaciálne relikty, hovorí sa im, že sú to živí pamätníci poslednej ľadovej doby. Odhady hovoria o tom, že izolovaný vývoj v prípade svišťa trvá 10– až 12-tisíc rokov, pri kamzíkovi možno až 15-tisíc. Ale samozrejme, pôvod svišťov i kamzíkov siaha oveľa hlbšie, pár miliónov rokov dozadu.

Čo to o Vysokých Tatrách prezrádza?

Slúžili ako útočisko v ľadových dobách. Alpy mohli byť viac zaľadnené a tak sa niektoré druhy zachovali práve v Karpatoch a potom sa z nich dokázali znovu šíriť do krajiny po tom, ako ľadovce ustúpili. Vysoké Tatry sú najvyššou časťou karpatského oblúka, krajinársky sú nádherné. A ak nerátame ukrajinskú časť pralesov, tak vlastne iba v Tatrách sa zachovali ukážky limbových pralesov. V Rumunsku niečo také nenájdete, jedine posledných pár límb. Ale nie je to len o limbách, flóra Tatier je veľmi krásna, unikátna.

Nakoľko vás inšpirovala knižka Karpatské hry od zoológa Miroslava Nevrlého?

Musím sa priznať, že som o tejto knižke vedel roky, ale roky som ju nevedel zohnať. Dostal som sa až k 8. vydaniu, čítal som ju len nedávno. V mnohých smeroch som sa v nej našiel. Páči sa mi, ako opisuje pútnika s ľahkou dušou. Ako chlapec som lietal po horách len so spacákom. Nepotreboval som karimatku, len som si ustlal čečinu. Dnes vláčim ťažký „bágel“… Pán Nevrlý dokázal nádherne opísať spojenie človeka s prírodou. Rád by som sa vrátil do bezstarostných čias v prírode.

Ale veď tam už ste, nie?

Dnes sa často vrátim z prírody vyčerpaný, pretože ako vedec stále niečomu načúvate, identifikujete spev vtákov, začínate ich počítať. To je také naše prekliatie, tých, čo skúmame prírodu. Musím cielene vypínať pohľad vedca. Musím si hovoriť, že teraz nemusím skúmať, potrebujem si v prírode konečne aj oddýchnuť, načerpať silu, chcem sa iba pozerať a oceniť krásu. To, čo potrebujeme asi všetci.