Čo sa to s hmyzom v Európe deje?
Ubúda. Vedci sa tým systematicky zaoberajú, potvrdzujú to stále nové a nové štúdie. V dátach, ktoré máme, je vidieť jednoznačný pokles.
V Európe máme o 30 percent nižšie úrody jabĺk vinou toho, že nemáme dostatok opeľovačov.
Aj na Slovensku?
Áno. Aj keď dát je menej. Potvrdzujú to však priame pozorovania mojich kolegov entomológov. Napríklad Ľubomír Vidlička, ktorý sa odchytu hmyzu venuje už vyše 30 rokov, hovorí, že je to jasne vidieť. Nielenže je hmyzu menej, ale vymierajú aj niektoré druhy. Spomeňme žltáčika zanoväťového, na Slovensku ho sleduje Ľubomír Víťaz. V posledných rokoch ho vída sporadicky. A pritom kedysi išlo o hojný druh. Dušan Žitňan by dokázal porozprávať o ďalších miznúcich motýľoch, napríklad o očkáňovi skalnom, ktorého ste mohli donedávna vidieť na Devínskej Kobyle. Už ho niet. Ak nezakročíme, viacero druhov čaká rýchly koniec.
Ale prečo je hmyzu dnes tak málo?
Hlavné príčiny sú dve a sú navzájom prepojené. Prvou je upustenie od tradičného hospodárenia v krajine. V krajine sa veľmi málo pasie, lúky sa už takmer vôbec nekosia ručne. Druhou príčinou je intenzifikácia poľnohospodárstva. Skúsme sa pozrieť na to, ako vyzerala naša krajina v 19. storočí. Aj vtedy ľudia vlastne hospodárili veľmi intenzívne, no výsledný obraz bol úplne odlišný. Krajina tvorila kedysi veľmi pestrú mozaiku políčok a lúk, čo vyhovovalo nelesným druhom hmyzu. Zmena nastala v 20. storočí. Ručnú prácu nahradili ťažké stroje. Na úrodných pôdach sa začalo hospodáriť na veľkých plochách, s veľkými vstupmi, hnojivami, pesticídmi, dosahovali sa obrovské výnosy. Na niekdajších lúkach a pasienkoch sa prestalo pásť, začali zarastať. Výsledkom je, že dnes naša krajina nepredstavuje mozaiku. Je rozdelená na dve polovice. Lesy a polia. V takejto krajine mnohé druhy hmyzu nemajú kde žiť. Neprežijú v lese ani v modernej kultúrnej krajine, už iba maličké populácie živoria kdesi na okrajoch, sú odsúdené na zánik.
Foto: Andrej Barát
Súvisia s úbytkom hmyzu aj agrochemikálie?
Určite áno. Ešte pred nástupom priemyselných hnojív sa pôda hnojila jednoducho tak, že sa časť polí nechala ležať úhorom. Alebo sa vysiala ďatelina či lucerna, aby sa zem obohatila dusíkom. To znamená, že viac ako polovica krajiny nebola kedysi rozoraná, ležala ladom. Aj preto sa kedysi v našej krajine darilo stepným druhom, napríklad dropom. Všetko sa to zmenilo s príchodom Haberovej-Boschovej metódy, ktorá bola vymyslená ešte pred prvou svetovou vojnou. Z atmosférického dusíka sa začali vyrábať umelé hnojivá, vďaka tomu bolo možné opustiť úhorový systém. Odvtedy sa každoročne rozorávala všetka pôda, každoročne sa vysievalo. Čo so sebou prinieslo obrovský nárast produktivity.
Bol to chybný krok?
Bolo to dôležité z hľadiska naplnenia ľudských potrieb. Bez tohto objavu by sme neuživili dnešných osem miliárd ľudí. Čítal som knihu od vedca Václava Smila Ako naozaj funguje svet, podľa ktorého by bez Haberovej-Boschovej reakcie nemohli dnes žiť tri až štyri miliardy ľudí. Takže z hľadiska nasýtenia ľudskej populácie išlo o nesmierny pokrok, z hľadiska biodiverzity to bola katastrofa. Má to svoj dôvod, prečo takto obhospodarujeme krajinu v uplynulých desaťročiach. Ale je dobré si uvedomovať, že to má veľmi negatívne dôsledky pre prírodu.
Čítajte viac Agrochémiou sme otrávili pôdy aj seba. Budeme jesť už len červy? Slovenskí vedci našli riešenie
Akú rolu v miznutí hmyzu zohrali pesticídy?
Často sa v tejto diskusii zdôrazňujú. Lenže aj keby sa pesticídy nepoužívali, aj tak by bola na tom biodiverzita zle. Pretože oveľa zásadnejší je spôsob, akým sa zmenilo hospodárenie v krajine. Mnohé druhy nemajú kde žiť na obrovských poliach. Veľmi dobrým príkladom sú čmeliaky. Takých, ktorým sa ešte relatívne darí, je dokopy sedem druhov. Ale všetky ostatné ubúdajú. A je zaujímavé, že sú to práve tie, ktorých dominantnú zložku potravy tvorí ďatelina. Ak sa znova prenesieme do 19. storočia, zistíme, že vtedajší systém čmeliakom vyhovoval. Polovicu krajiny tvorili porasty ďatelinových alebo bôbovitých rastlín, na ktorých sa živili. Čmeliaky ubudli nie preto, že používame pesticídy. Ale ubudli preto, že takéto miesta z krajiny zmizli. Nemajú čo jesť. Samozrejme, je jasné, že pesticídy škodia. Ale predstavujú len jednu z prekážok. Tá základná je inde.
Zaujímavý postreh priniesol švédsky vedec Johan Eklöf v knižke Manifest za tmu. Všíma si štúdie, podľa ktorých veľká časť hmyzu, nielen opeľovačov, hynie kvôli prehliadanému a pritom nebezpečnému javu – zbytočnému svieteniu v tme. Môžete to potvrdiť?
Ide o ďalšiu z vecí, ktorá určite škodí. Ale neviem to kvantifikovať. Rozhodne to pôsobí na vodné druhy hmyzu. Podenky, pošvatky a mnohé ďalšie druhy, ktoré sú aktívne v noci a ktoré sa v prírode orientujú podľa nočných zdrojov svetla – mesiaca a hviezd. Umelé osvetlenie ich mätie a láka k sebe, zbytočne hynú v mestách a obciach. Bolo by dobré, keby to zohľadňovali architekti a urbanisti. Považujem za nezmyselné, aby boli napríklad pamiatky nasvietené celú noc. Je namieste zvážiť, či je pohľadová kvalita natoľko dôležitá ako negatívne efekty pre prírodu. Je jasné, že LED svietenie je dnes lacné a mestá môžu argumentovať, že to skoro nič nestojí, ale určite by sa oplatil citlivejší prístup. Niekde si naozaj môžeme dovoliť zhasnúť. Ide o vážny problém, a pritom sa mu nikto nevenuje.
Čítajte viac Spolu s hviezdami mažeme lieky na rakovinu aj poklady Polonín
Pre niekoho sú to len obyčajné motýle, čmeliaky, podenky. No môže masívny úbytok hmyzu pocítiť celá spoločnosť?
Najlepším príkladom je opeľovanie, asi každý rozumie tomu, že ide o dôležitý proces, bez ktorého sa nezaobídeme pri výrobe potravín. Nuž a tu dochádza k paradoxu. Opeľovačov ubúda. A zároveň počas posledných 60 rokov narastá závislosť poľnohospodárov od opeľovačov. Nielen v Európe ale na celom svete rastie rozloha plodín, ktoré sú od nich závislé.
V posledných rokoch však globálne rastie počet včelstiev. Nestačí to?
Počet včelstiev kopíruje rast ľudskej populácie. A to najmä kvôli produkcii medu. Ale čo sa prudko mení, je rozloha plodín závislých od opeľovačov. Tá narastá oveľa rýchlejšie ako počet včelstiev. A tu sa vynára otázka, kto to teda robí, keď to včela medonosná nestíha? Voľne žijúce opeľovače, ale tie sú pod tlakom intenzívneho poľnohospodárstva a postupne sa z krajiny vytrácajú.
Ale plodiny ako slnečnica či repka sú do veľkej miery samoopelivé, poradia si aj bez včiel. Prečo by mali mať problém?
Pri týchto plodinách síce budete mať úrodu, aj keby tam včely neboli. No ak by tam včely boli, výnosy by boli vyššie. A práve to je zaujímavé. Nemali by sme ignorovať veci, ktoré majú veľký vplyv na produktivitu poľnohospodárstva. Ak máte nízku produktivitu, lebo nemáte na území včely, potrebujete väčšiu rozlohu polí, aby ste pokryli potrebu trhu. Naozaj má zmysel sa zaoberať hmyzom aj z ekonomických dôvodov.
Foto: Andrej Barát
Ľudia sa však môžu zamerať na šľachtenie odrôd, ktoré sa zaobídu bez opeľovačov…
…lenže to nie je univerzálna možnosť. Nedokážete ju uplatniť všade. Platí to napríklad pri jabloniach, mnohé odrody nevyhnutne potrebujú opeľovače, ide najmä o staršie odrody, na ktoré sú ľudia zvyknutí a ktoré si mimoriadne cenia pre chuťové vlastnosti, skladovateľnosť alebo využiteľnosť. Tak si položme otázku – sme ochotní vzdať sa skvelých jabĺčok po našich predkoch len preto, lebo krajinu obhospodarujeme spôsobom, ktorý je nepriateľský k opeľovačom?
Môže úbytok opeľovačov viesť k ohrozeniu potravinovej bezpečnosti?
Takto naformulované som to nečítal v žiadnej vedeckej práci. Ale čítal som práce, ktoré sa snažia zadefinovať, o koľko úrody prichádzame. V Európe máme o 30 percent nižšie úrody jabĺk vinou toho, že nemáme dostatok opeľovačov. Rozhodne ide o problém, ktorým by sa mali producenti jabĺk zaoberať. A ja mám podozrenie, že o tom veľmi dobre vedia… Je to zložité… Rôzne odrody sú totiž rôzne závislé od opeľovačov. Nájdu sa aj také, ktoré opeľovače v zásade nepotrebujú, ale sú aj také, u ktorých to predstavuje vážnu prekážku.
Foto: Andrej Barát
Keď sa zhovárate s farmármi na Slovensku, uvedomujú si, ako úzko môžu byť ich zárobky previazané s hmyzom?
Prekvapilo ma, že neraz nevedia, aký druh hmyzu vlastne opeľuje plodiny, ktoré pestujú. Aj keď som sa im snažil vysvetliť, že ak na svojich pozemkoch zriadia biopásy, aby tam mali viac opeľovačov, odbili to s tým, že už majú včelu medonosnú. A to predstavuje druhý veľký problém. Vôbec sa nedoceňuje úloha voľne žijúcich opeľovačov, ľudia sa spoliehajú na včelu medonosnú. Tu sa skrýva ďalšie riziko.
Prečo?
Nie je dobré byť závislý od jedného druhu a vykašľať sa na všetky ostatné. Najnovšie sa k nám na Slovensko tlačí druh včelieho parazita, ktorý môže zatriasť s včelou populáciou. Môže sa stať všeličo ďalšie.
Ako sa na prínos včely medonosnej pozerá veda?
Nedávno vyšla asi najväčšia štúdia svojho druhu, ktorá sa týmto zaoberá. Ide o metaanalýzu, ktorá preskúmala všetko relevantné, čo vedci o tom publikovali. Vyšlo, že polovicu všetkých návštev na kvetoch majú na starosti voľne žijúce opeľovače, polovicu má na konte včela medonosná. To je dosť. Ale je to určite menej, ako si myslela väčšina ľudí. Je rozšírená predstava, že včela medonosná opeľuje všetko… Lenže iba navštevovať kvety nestačí. Aby ste rastlinu opelili, musíte splniť viacero zvláštnych podmienok. A tu sa pekne ukazuje, že včela medonosná nedokáže byť efektívnym opeľovačom pri mnohých plodinách.
Čítajte viac Prežijú včely, ak ich napojíme na internet?
Aké sú jej slabiny?
Cudzosprašné plodiny. Včela medonosná nedokáže napríklad efektívne opeľovať spomínané jablone. Ak chcete mať úrodu jabĺk, potrebujete, aby si dva stromy rôznych odrôd medzi sebou vymenili peľ. Preto ovocinári pestujú aspoň dve kompatibilné odrody. Lenže u včely medonosnej je to tak, že keď zistí, že jedna odroda má viac nektáru, bude navštevovať iba túto jednu a nezaletí k druhej. Peľ sa nepremieša. Ak aj vidíte včely, ako húfne navštevujú kvety jednej jablone, neznamená to, že budete mať dobrú úrodu. Vedci počas experimentu zistili, že, naopak, voľne žijúce včely samotárky a čmeliaky omnoho ochotnejšie striedali odrody a tým zabezpečili opeľovanie. Sú tam ale ďalšie zaujímavé javy. Opeľovanie je podstatne komplexnejší proces, ako si väčšina ľudí myslí. Veľa závisí od konkrétnej rastliny, od tvaru kvetu a tak ďalej. Sú napríklad plodiny, ktoré sa nijako nezaobídu bez čmeliakov. Napríklad rajčiny.
Prečo to bez čmeliakov nejde?
Čmeliaky ovládajú techniku, ktorú včely nevedia. Ide o sonikáciu alebo po anglicky buzz pollination (bzučivé opeľovanie). Keď sa lepšie pozriete na kvet rajčiny, uvidíte, že peľnica má tvar rúrky. Peľ je vo vnútri a aby ste ho dostali von, musíte kvetom špeciálne zatriasť. Čmeliak priletí na kvet, vydá špecifický bzukot, veľmi tenučký, úplne iný tón, ako keď letí. No a práve vďaka tejto správnej frekvencii peľ padá na čmeliaka. Vďaka tomu je efektívny. A keďže včely túto techniku neovládajú, nedokážu rajčiny opeľovať efektívne. Kvety rajčín navyše neprodukujú žiaden nektár, takže robotnice včely medonosnej tam aj tak nemajú dôvod ísť. Ďalším príkladom je lucerna. Keď štuchnete do jej drobného modrého kvetu, vyletí z neho hák s peľnicami. Včele medonosnej sa takéto „správanie“ kvetu nepáči. Nemá rada, keď ju „niekto fackuje“. Preto si zoberie nektár z kvetov opatrne, aby nespustila „fackovací“ mechanizmus. A to opäť znamená, že neprenesie peľ. Pre semenárske farmy, ktoré potrebujú vyprodukovať semená lucerny, ide o problém. Preto napríklad v USA už dlhšie farmári pri poliach s lucernou stavajú hmyzie hotely, aby prilákali iné opeľovače. Chcú si tak zabezpečiť efektívnu produkciu semien. Aj na Slovensku máme viacero druhov včiel, ktoré sa špecializujú na lucernu a ktorým „fackovanie“ neprekáža. V mestách žije napríklad melita lucernová.
Foto: Andrej Barát
Spomenuli sme biopásy. Nájdu sa farmári, ktorí ich preklínajú ako zbytočné, jalové, ako ďalší „ekologický nezmysel z Bruselu“. Ako to s biopásmi je?
Najprv treba povedať, že ekoschémy si každá krajina Európskej únie navrhuje sama. Biopásy sú slovenským špecifikom. Nedostali sme žiaden príkaz z Bruselu, ide o veľmi staré opatrenie, ktoré sa kedysi robilo na okrajoch polí. Je slovenským špecifikom, že slúži na predeľovanie polí. A po druhé, ekoschémy sú dobrovoľné. Kto ich nechce, nemusí ich mať. A po tretie, ak už niekto vstúpi do ekoschémy, nejde o prejav dobrej vôle. Ale farmár za to dostane motivačnú platbu. Toto si treba ujasniť. Nuž a cieľom biopásov je zlepšiť stav biodiverzity v krajine.
Prečo sú biopásy slovenským špecifikom?
Na Slovensku, v Česku ale aj na území bývalého východného Nemecka zostali z čias komunizmu a kolektivizácie obrovské lány. Hneď za hranicou, v Rakúsku, je pekne vidno, ako sú políčka výrazne menšie. Cieľom biopásov bolo riešiť práve aj zlú štruktúru krajiny. Preto na Slovensku biopásy máme a v Rakúsku ich nemajú, tam je štruktúra krajiny na tom historicky oveľa lepšie.
Foto: Andrej Barát
Podarilo sa vďaka biopásom zlepšiť biodiverzitu?
V rámci Európskej únie vyšli dáta zo Slovenska ako jedny z najlepších. V krajine je vďaka tomu viac vtákov, vyzerá to veľmi nádejne. Vtáky využívajú biopásy na hniezdenie, ako zdroj potravy. Pokiaľ ide o hmyz, musím sa priznať, že sme v biopásoch zaznamenali oveľa viac hmyzu, než som čakal. Je evidentné, že v biopásoch je násobne viac hmyzu ako na susednom poli. A tiež platí, že biopásy využívajú aj vzácne druhy hmyzu. Ale napríklad aj také, ktorými sa kŕmia napríklad spomínané dropy.
Aký vzácny druh ste tu objavili?
Najvzácnejším je čmeľ machový. Ide o druh nížinnej krajiny viazaný na podmáčané lúky. Patrí k najohrozenejším čmeliakom, pretože nížiny boli v minulosti najviac zasiahnuté odvodňovaním a rozorávaním.
Foto: Marek Semelbauer
Sú biopásy neužitočné pre farmára?
Na to, aby sme preukázali, či napríklad dokážu zvýšiť opeľovaciu službu, museli by sme urobiť viacročný monitoring, ideálne aspoň päť rokov. Priznám sa, že sa týmto nezaoberám v rámci nášho výskumu, lebo nemám na to kapacitu. Ale čítal som si niektoré zaujímavé vedecké práce. Jeden pekný výskum robili v Číne. Na arašidových poliach vysadili špecifické biopásy s mrkvovitými rastlinami, ktorými sa snažili zvýšiť počet lienok. Lienkam sa darilo efektívne potláčať vošky na arašidoch. Vedci zistili, že výnosy na hektár sú vďaka tomu o 700 kilogramov vyššie. Išlo o bioprodukt, kde nemožno používať pesticídy, pri klasickom hospodárení by vošky jednoducho zlikvidovali postrekom… Vedci tak dokázali, že biopás sa dá nadizajnovať tak, aby podporil biologickú ochranu. To však nie je prípad biopásov na Slovensku. Ich primárnym cieľom je pomôcť biodiverzite a nie zlepšovať ekosystémové služby.
Ale je teda možné ich navrhnúť tak, aby z nich mal farmár reálny úžitok?
Ide o veľmi zaujímavú oblasť vedeckého výskumu. Nájsť tú správnu konfiguráciu, zloženie. Možno to chápať tak, že sme v začiatočnej fáze a môžeme spoločne hľadať ďalšie prvky, ktoré by mohli pomôcť poľnohospodárom pri zvyšovaní výnosov.
Foto: Andrej Barát
Čo ďalšie treba robiť, aby sme podporili hmyz?
Keď sa zhovárame o agrárnej krajine, dôležitou vecou je obnova pastvy. Takisto ide o súčasť ekoschém.
Prečo nemá Slovensko podrobné dáta o hmyze ako Nemecko?
Krajiny, ktoré sú viac rozvinuté, si môžu dovoliť viac vedcov, takže asi to súvisí s celkovou situáciu. Ale zároveň platí, že nám v tomto smere veľmi pomáhajú kolegovia z Česka. Majú veľmi dlhú tradíciu entomologického výskumu. Česko dokonca patrí ku krajinám s najväčším počtom entomológov na počet obyvateľov. Československo bolo dokonca v istom období považované za entomologickú veľmoc. Takže základy máme celkom sľubné, teraz by sa zišlo to nejako zveľadiť. Na Slovensku stále nemáme systematický monitoring opeľovačov.
Čítajte viac Nóri postavili včelám diaľnicu. Slováci prvé bufety
Mohli by pomôcť moderné technológie v kombinácii s občianskou vedou?
Jednoznačne. Bežné druhy nikto poriadne nemonitoruje a práve to by sa nám zišlo. Doteraz to bolo celkom problematické. Mapovaniu sa mohol venovať iba ten, kto vedel spoľahlivo rozoznávať rôzne druhy hmyzu, čo nie je jednoduché. Ale to dnes do určitej miery odpadá. Existuje napríklad databáza a sociálna sieť v jednom iNaturalist, ale sú aj rôzne iné, Observation.org a podobne. Ktokoľvek môže prispievať fotografiami hmyzu, či pozoruje motýľa, čmeliaka, včelu. Aplikácia v mobile mu pomôže s určovaním a vedcom sa tak sprístupňujú cenné dáta. Dnes vďaka podobným aplikáciám dokážu vedci sledovať šírenie inváznych druhov. A môžu modelovať šírenie sršňa ázijského. Aj ja používam tieto dáta v publikáciách. Pre ľudí aj pre vedcov ide o veľmi zaujímavú možnosť.
Pre meniacu sa klímu, ale aj pre globálny obchod sa k nám posúva nielen sršeň ázijský, ale aj ďalšie pre nás neznáme druhy hmyzu. Sú dôvodom na obavy?
Sršeň ázijský je skutočne hrozbou pre včelárov, pretože dokáže efektívne zlikvidovať robotnice a oslabiť včelstvá, môže im dokonca privodiť zánik.
Je tento druh hrozbou pre biodiverzitu?
Sršeň ázijský je veľkosťou niekde medzi našou osou a naším sršňom. To znamená, že nepredstavuje niečo, s čím by naša príroda vôbec nemala skúsenosť. Chcem tým povedať, že v porovnaní s inými krajinami sme na tom ešte celkom dobre. Iné je to totiž v štátoch, kde žiadne veľké predátorské spoločenské druhy hmyzu pôvodne nežili. Na Novom Zélande napríklad príroda vôbec nepoznala osy. Až dosiaľ. Nedávno som čítal, že tam nachádzajú obrovské osie hniezda, omnoho väčšie, ako u nás. A to môže naznačovať potenciálne aj obrovské škody na prírode.
Čítajte viac Ani najväčšie sršne nepredstavujú najväčšiu hrozbu
Keď zahynie posledná včela, ľudstvu zostávajú štyri roky. Tento výrok sa mylne pripisuje Einsteinovi, prvýkrát sa objavil na letákoch francúzskych včelárov, ktorí protestovali proti dovozu lacného medu spoza Európskej únie. No predsa, môže byť na tom niečo pravdy?
(Smeje sa) Tento výrok upozorňuje na to, že hmyz je dôležitý a mali by sme mu venovať väčšiu pozornosť. Len by som dodal, že na svete nie je len včela medonosná. Máme aj množstvo ďalších zaujímavých druhov včiel a vôbec hmyzu a je naozaj dôležité urobiť všetko pre to, aby sme im zachovali životný priestor. Robia nám veľkú službu.
Marek Semelbauer
Foto: Andrej Barát
Entomológ. Narodil sa v Trnave, vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí v Ústave zoológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Venuje sa predovšetkým dvojkrídlovcom, v rámci dizertačnej práce opísal nový druh pre vedu. Zaoberá sa monitoringom opeľovačov najmä v súvislosti s obnovou tradičnej pastvy hospodárskych zvierat.