Na filmovom plátne sa odvíjala dojemná ľúbostná dráma z reálneho života. Jej hrdinovia sa v skutočnosti volali Ján Novák a Tina Chidirbegišvili. Po vojne sa usadili v Prešove, mali dcéry Inge a Naďu a syna Igora, ktorý sa stal futbalovým reprezentantom. Vysokoškolská pedagogička Naďa Krajčová (75) približuje osudy rodičov a ich spoločný život v povojnovom Československu.
Ako rodičia reagovali na film? Páčil sa im?
Mama nebola spočiatku nadšená, že sa ich príbeh sfilmoval a robil sa okolo toho veľký humbug. Ale keď ho videli, celkom sa im páčil. Zúčastnili sa aj na premiérach – v Prahe i Bratislave.
Ako často ste ho videli vy?
Veľakrát. Možno aj pätnásťkrát. Čím som staršia, tým sa mi na to ťažšie pozerá. Prebúdza sa vo mne väčšia nostalgia. Máme aj krásny album, ktorý tvorcovia filmu venovali rodičom. Je v ňom zachytené, ako vznikal film. A je v ňom aj venovanie: Jánovi a Tine, ktorých láska umožnila vznik tohto filmu.
Zhoduje sa príbeh vo filme so skutočnosťou?
Nebola to úplne čistá pravda, ale v takom diele istá miera štylizácie musí byť. V hlavných veciach sa príliš nelíšil od reality. Ale mená sú zmenené a niečo si tvorcovia prispôsobili. Napríklad moja mama bola jedináčik, ale vo filme má brata, s ním sa stretáva Michal Zvara na fronte, je to jeden z vedľajších príbehov, podľa mňa veľmi pekný. Moja babka bola lekárka, rovnako ako mama, ale vo filme z nej urobili kolchozníčku, na čo sa dosť hnevala a nevedela to scenáristom odpustiť. Boli sme traja súrodenci, brat Igor zomrel. Najstaršia je sestra Inge, ale vo filme prišiel prvý na svet brat.
Všetci traja ste sa narodili na Slovensku?
Medzi nami je malý vekový rozdiel. Inge má 78 rokov a Igor by mal 77. Inge sa po vojne narodila ako jediná z nás ešte v Tbilisi. Až potom sa rodičia presťahovali do Prešova, kde strávili zvyšok svojho života.
Foto: Archív Nade Krajčovej
Prečo práve do Prešova?
Otec pochádzal z Ruských Peklian v Prešovskom okrese. Tesne po vojne strávil krátky čas v Tbilisi. Vrátil sa domov najskôr sám, chcel všetko pripraviť na mamin príchod, aby mali najmä kde bývať. Pricestovala za ním v roku 1947 aj s malou Inge. Čakal ich tri dni na stanici v Čiernej nad Tisou, nevedel presne, kedy vlak dorazí. Bolo po vojne a komunikácia zložitejšia, telefóny poriadne nefungovali. Najprv bývali v hoteli Vrchovina, aj v Pekľanoch a v roku 1950 kúpil otec dom, ktorý potom zvyšok života splácal. Tesne pred smrťou v roku 1974 ho splatil. Do roka ho zbúrali, už nestojí.
Nikdy neexistovala alternatíva, že budete žiť aj v Gruzínsku?
Mali sme sa sťahovať do Bratislavy, otcovi tam ponúkali prácu. Ale mama to rázne odmietala. Chcela zostať na východe, blízko hraníc, mala pocit, že je aj bližšie k domovu.
Čomu sa venovali rodičia po vojne?
Otec absolvoval strednú lesnícku školu a po návrate domov vyštudoval vysokú školu. Pracoval ako úradník, najmä na okresnom národnom výbore. Bol síce dedinský chlapec, ale rozhľadený, múdry. Život bez nohy ho dosť obmedzoval, veľa o tom nehovoril, ale trápili ho často bolesti. Mal protézu, nasadil si ju vždy, keď bolo potrebné, keď išiel do práce alebo na nejaké podujatie, ale nebolo to pre neho pohodlné. Dnes sú už protézy určite kvalitnejšie. Otec mal aj prestrelenú ruku, nebola úplne pohyblivá. Vojna sa na ňom podpísala, zomrel pomerne mladý, nemal ani 55 rokov. Mama ho prežila o štvrťstoročie, odišla v roku 1999.
Čítajte viac Hrdina z Libanonu: Polovičný Slovák Walid zachraňuje životy aj v najťažších podmienkach
Vracal sa otec spomienkami do vojnových rokov, rozprával vám o nich?
Slovensko bolo spojencom Nemecka, takže odišiel na front bojovať proti Červenej armáde. Potom prebehol na sovietsku stranu, dostal sa do zajatia. Často hovoril o tom, že Sovieti boli nedôverčiví, najprv mu neverili, aj niečo schytal. Podozrievali ho, že je špión, dlho ho preverovali. V realite to bolo oveľa drsnejšie, ako to zachytili vo filme. Zaujímavé bolo, že každý večer si zapisoval na fronte zážitky a postrehy do denníka. Keď sa natáčal film, režisér Sanišvili si ho požičal. Žiaľ, denník sa niekde stratil, nemáme ho. To nás veľmi mrzí.
Kde otca zranili?
Stalo sa to v bojoch na Dukle, hoci vo filme je, že na strednom Slovensku. Nebol už radový vojak, aj s inými ho lietadlom previezli do hlbokého zázemia, do tbiliskej nemocnice. Tam sa stretol s mamou. Bola začínajúca lekárka, nastúpila do vojenskej nemocnice tri mesiace po škole. Spomínala na to často, ale ťažko sa jej o tom hovorilo. Denne sa stretávala s mnohými tragédiami, bolo to náročné aj na psychiku. Otec prišiel o nohu v podstate už na našom území, odtrhlo mu ju, už sa nedala zachrániť.
Ako sa vyrovnával s touto tragédiou?
Pomerne ťažko, čo bolo naznačené aj vo filme. Stratil motiváciu do života, odmietal sa liečiť, jesť, bol to problém, lebo to trvalo pomerne dlho. Pomohol mu vzťah s mamou, do ktorej sa zaľúbil. Starala sa o neho, vysedávala pri ňom v nemocnici a neskôr ho presťahovala k nim domov. Pritom mala frajera, vážnu známosť, mali sa brať, opustila ho a urobila vážny zásah do svojho života.
Čo ju upútalo na ťažko zranenom a nešťastnom vojakovi zo vzdialenej krajiny? Hovorila vám niekedy o tom?
Áno, neraz sme sa o tom bavili. Najprv to bola ľútosť, všetkých v nemocnici zasiahol jeho osud, chceli mu pomôcť. Otec sa jej zdôveroval a spočiatku vravel, že už nechce žiť. Bol fešák a veľmi slušný človek, aj výzorom priťahoval na seba pozornosť. Aj neskôr nám hovorieval, že všetci, ktorí boli zranení, sa po vojne tešili, že sa skončila, ale zároveň sa aj zamýšľali, aký bude ich ďalší život, ako ho ovplyvnia hrôzy, ktoré prežili. Cítili najmä veľkú neistotu. A keď mal neskôr ťažké chvíle, vždy opakoval, že verí, že tie hrozné vojnové dni sa už nikdy nevrátia. A, žiaľ, hneď v blízkosti nás sa opäť dejú.
Foto: Archív Nade Krajčovej
Ani pre mamu asi nebolo ľahké vybrať sa žiť do inej krajiny…
Musela to byť veľká láska, keď sa na to podujala. Keď je človek takto zaľúbený, veľa nerozmýšľa o všetkých súvislostiach. Aj preto, že bola jedináčik a mala doma pred sebou sľubnú profesionálnu kariéru, bola výborná študentka, skončila medicínu s červeným diplomom. S jej odchodom sa ťažko vyrovnávala aj mama, naša babka Varja. Priznala sa, že keď jej dcéra odcestovala na Slovensko, prežívala asi najťažšie chvíle, týždeň nespala, upokojila sa, až keď vedela, že spolu s Ingou šťastne dorazili a už sú spolu s manželom.
Oľutovala niekedy tento životný krok?
Nebolo to pre ňu jednoduché. Pochádzala z dobre situovanej rodiny, z veľkého mesta, a odrazu sa ocitla v Ruských Pekľanoch. Otec pochádzal z chudobných pomerov, bolo ich jedenásť súrodencov. V ich dome nebola na zemi ani podlaha, tvorila ju len hlina, to videla prvý raz. Keď som sa v roku 1949 narodila ako tretie dieťa v rodine, babka Varja bola vystrašená a stále sa vypytovala, či má mame kto pomôcť. Tá jej písala, upokojovala ju a neraz aj prikrášľovala realitu. Ale postupne sa udomácnila. Pomohla jej aj jedna dramatická situácia.
Čítajte viac Aj malé dedinky spravujú unikátne hodnoty. Pamiatky sú podľa zákona vec, napriek tomu im merajú pulz
Aká?
Keď otec priviedol mamu do Peklian, nik nechcel veriť, že je lekárka. Z Ruska a lekárka? Ako si mohol Janko priviesť takú ženu, čo nevie variť, opatrovať hydinu, robiť na poli…? Raz však ochorelo v dedine dievčatko, malo vysoké teploty, zavolali k nej už aj farára, nech sa s ňou rozlúči. Jeho matka si spomenula na tú lekárku z Ruska a povedala, že nech to skúsia, veď malá aj tak umiera. Mame sa ju podarilo zachrániť, dávala jej antibiotiká, ktoré našťastie mala. V dedine si ju začali vážiť a mať ju radi. Dokonca ju skrývali pred banderovcami.
Pokračovala na Slovensku v lekárskej praxi?
Áno, ale nebolo to hneď. Mala už tri malé deti a musela si popri nich najskôr u nás nostrifikovať diplom. Nostrifikáciu robila v Trenčíne, absolvovala aj jazykový kurz, učila sa intenzívne po slovensky, čo bola podmienka, aby mohla vykonávať svoju prácu. To bolo pre ňu asi najzložitejšie obdobie. Potom pracovala ako detská lekárka v Prešove.
Foto: Archív Nade Krajčovej
Chodievali ste s ňou do Gruzínska?
Nešlo to tak často, ako by si bola želala. Ale zvyčajne každý druhý rok sme sa vybrali do Tbilisi alebo babka prišla k nám. Mame dosť často doma vyčítali, že nás nenaučila po gruzínsky, ovládali sme len základné slovíčka a vety.
Sovietsky vodca Stalin pochádzal z gruzínskeho Gori. Aký bol vzťah Gruzíncov k nemu?
Mnohí vravia, že aj im veľmi ublížil, ale zostalo veľa ľudí, ktorí ho považujú za hrdinu. V rodisku má stále pamätník. Môj otec vravel, že Stalin bol síce krutý, ale nebyť neho, Sovietsky zväz vojnu nevyhrá. Keď sa postupne odhaľovali rôzne veci, mala som pocit, že mama bola trochu zaskočená, nepríjemne ju to prekvapilo. Bola však vzdelaná, rozhľadená žena a vždy otvorená rôznym názorom.
Veliteľ 1. čs. armádneho zboru bol Ludvík Svoboda, budúci prezident ČSSR. Poznal sa s otcom?
Samozrejme, veľmi dobre. Keď generál Svoboda išiel pri rôznych príležitostiach na Duklu, vždy sa u nás zastavil a brával so sebou otca i nás, boli sme tam neraz spolu.
Čítajte viac Chytilová o nej natočila film. Věra Uzelacová aj v deväťdesiatke jazdí v špičke v Prahe
To bol vždy u vás veľký rozruch, s prezidentom chodil početný sprievod i ochranka…
Vtedy sa z toho až taká veda nerobila. A po roku 1968, keď sa stal prezidentom, už k nám nechodil tak často. Ale častým hosťom bol u nás Július Pántik, ktorý stvárnil postavu otca, v čase natáčania sa zblížili. Legendárny herec často tvrdil, že on má tri deti aj v Prešove. Keď sme boli v Gruzínsku, zoznámili sme sa aj s Liou Eliava, herečkou, ktorá vo filme predstavovala mamu.
Najznámejší z rodiny sa stal brat Igor. Vypracoval sa na ligového futbalistu. Ako vnímal otec jeho kariéru?
Keby do jeho života nezasiahla vojna, možno by sa aj on venoval športu. Mal dobrú kondíciu, behal a chodil denne z Peklian pešo do školy do Prešova. Igor bol futbalový fanatik. Otec sa tešil z jeho úspechov. Aj my so sestrou a s mamou sme chodili na zápasy. A aj babka, keď prišla z Tbilisi. Bývali sme neďaleko štadióna, z nášho domu bolo vidieť, aký je stav… V Prešove bol vtedy futbal nielen mimoriadne populárny ale aj úspešný.
Zdedil športové gény aj niekto ďalší z vás?
Mama v nás budovala vzťah k umeniu. Igor chodil odmalička na husle. Často sa stávalo, že ich zabudol na ihrisku a potom ich priniesol večer správca, aby nebolo zle. Husle boli pre Igora druhoradé, ale keď bol starší, bol vďačný mame, že si vďaka nej vybudoval aj vzťah k hudbe. Má tri dospelé deti, ja dcéru i syna a Inge syna. Všetci spolu nesú aj posolstvo svojich starých rodičov Jána a Tiny.