Kedy ste sa úplne prvýkrát vo svojom živote stretli s klimatickou zmenou?
S jej prejavmi ešte asi na základnej škole. Hlavne cez sociálne a environmentálne dokumenty, ktoré ma vtedy veľmi bavilo sledovať. Vždy, keď prišiel do Prievidze festival Jeden svet, tak som po škole šla hneď do kultúrneho domu a do večera som tam ten týždeň sedela na dokumentoch.
Farmári na Slovensku to vôbec nemajú jednoduché. Obzvlášť tí, ktorých oceňujeme, ale celkovo takí, ktorí naozaj dbajú o krajinu, pretože istým spôsobom idú proti prúdu.
Uvedomovali ste si hneď od začiatku závažnosť tohto problému?
Pamätám si, že mi z toho, čo som videla, bolo často smutno a zamýšľala som sa, čo by sa s tým dalo urobiť. V tom čase okolo 12 rokov som sa zapojila aj do ochrany lesov na Slovensku a pomáhala som so zbieraním podpisov na petície. Čiže tú problematiku som začala vnímať hlavne cez environmentálne problémy a sociálnu nespravodlivosť.
Čo konkrétne vás lákalo založiť Extinction Rebellion Slovakia?
Bolo to asi pol roka po tom, čo sa skončila naša kampaň za vyhlásenie rezervácie Vydrica. Dovtedy som sa v rámci aktivizmu venovala hlavne lesoochranárskym témam, pretože som vnímala, že najviac viem pomôcť lokálne. Toto obdobie ale bolo špecifické. Bola som súčasťou skupiny ľudí, ktorá sa venovala dizajnu rôznych typov regeneratívnych projektov a zaujímala som sa vtedy viac o problematiku klimatickej krízy z globálneho hľadiska. V tom čase som náhodou narazila na staršie video z Rebellion day z novembra 2018, počas ktorej zablokovali aktivisti päť hlavných mostov v Londýne. Požadovali, aby vláda začala verejne komunikovať pravdu o závažnosti zmeny klímy a podľa toho aj konala v súvislosti s dosiahnutím uhlíkovej neutrality. Ďalšou požiadavkou bolo vytvorenie občianskeho zhromaždenia, ktoré by rozhodovalo o klimatickej spravodlivosti. No a mňa táto angažovanosť ľudí nesmierne zaujala. A zároveň to, akým nenásilným a láskavým spôsobom protestovali.

Išlo len o mladých ľudí?
Práveže nie. Do protestov a pravidelných komunitných stretnutí bola vtedy zapojená široká škála ľudí od malých detí až po dôchodcov v pokročilom veku. Boli to ľudia z rôznych oblastí života, ktorí sa v láske k Zemi spojili za jeden cieľ. Spoločne pozastavili dôležité tepny Londýna, aby sme si všetci mohli položiť otázku: Kam ako ľudstvo kráčame? A ja som si tú otázku vtedy často kládla tiež. Nelákalo ma teda ani tak založiť hnutie Extinction Rebellion na Slovensku, ale chcela som sa pridať k tej komunite ľudí v UK. Medzitým ma ale aktivisti z Čiech nahovorili aspoň to skúsiť, a tak sme s kamarátom Tondom založili slovenskú vetvu.
Ako ste sa cítili počas prvých protestných akcií?
Na začiatku to bola silná zmes emócií – na jednej strane som cítila obrovské odhodlanie a vieru v zmysel toho, čo robíme, na druhej strane aj neistotu a napätie. Bolo to prvýkrát, keď sme sa viacerí z nás pustili do niečoho podobného. Nevedeli sme, ako na to zareagujú médiá, verejnosť či polícia. Znamenalo to vystúpiť z komfortnej zóny a čeliť aj osobnej zraniteľnosti. No zároveň tam bola veľká dávka adrenalínu a spolupatričnosti, pocit, že nie som sama, ale sme komunita ľudí, ktorým záleží na budúcnosti. Táto kombinácia pocitov ma nakoniec len viac posilnila.
Na aké konkrétne hrozby ste na Slovensku upozorňovali?
Jedným z prvých silných zážitkov pre mňa bolo, keď sme v skorých ranných hodinách natiahli na zemeguľu vo fontáne pred Prezidentským palácom červenú látku s nápisom „Zem horí". V tom období prebiehali veľmi rozsiahle požiare napríklad v Amazónii či na Sibíri ako dôsledok dlhodobého sucha a vnímali sme, že sa tomu venovala len veľmi malá pozornosť. A vyzerá to tak, že situácia ohľadom požiarov sa každý rok len stupňuje. Napríklad v januári zasiahli ničivé požiare Kaliforniu, v apríli zas Kanadu, Rusko či Škótsko. Čiže my sme vtedy vnímali, že je dôležité na toto upozorniť.

Ako reagovala polícia?
Tak to sa dá opísať na momentoch, keď sme spoločne s českými aktivistami zablokovali Pražskú magistrálu pri národnom múzeu na Václavskom námestí. Bolo to počas akcie Veľká rebélia za život, keď na námestí prebiehali rôzne diskusie, hudobný program aj aktivity pre rodiny s deťmi. Blokáda, samozrejme, nebola ohlásená, ale zúčastnilo sa na nej naozaj pomerne veľké množstvo ľudí. Zároveň nás tam podporovali ľudia, ktorí sa priamo nezapojili do blokády. Páčilo sa mi, že bola zdôrazňovaná nenásilná stránka protestu a snažili sme sa vytvárať pozitívny vzťah aj s políciou. Skandovali sme napríklad: Polícia, máme vás radi, robíme to aj pre vaše deti. S niektorými som sa aj rozprávala a vnímali tú tému ako dôležitú. Cítila som tu niečo podobné, ako keď som si predtým pozerala videá z blokád v Londýne. Keď nás policajti odviedli z cesty, trvalo niekoľko hodín, kým nás všetkých legitimovali. A tak sme nimi obkľúčení spievali a hrali na hudobné nástroje. Bola to pre mňa istým spôsobom aj oslava ľudskosti.
Organizovali ste len protesty?
Jedna z akcií, na ktorú veľmi rada spomínam, nebola protestná. Išlo o stretnutia s občanmi počas občianskeho zhromaždenia v Trnave. Odkedy som sa oboznámila s touto požiadavkou Extinction Rebellion, vnímala som, že patrí ku kľúčovým aktivitám, na ktoré by sme sa ako hnutie mali zamerať. Veľa ľudí vrátane členov hnutia malo iný názor, vraveli, že Slovensko nie je na také niečo pripravené, že by sa to na politickej úrovni nepodarilo presadiť. Ja som ale v tomto veľmi tvrdohlavá. S niečím podobným som sa stretla, keď sme s našou iniciatívou presadzovali vyhlásenie Prírodnej rezervácie Vydrica. A podarilo sa! Dnes máme pri Bratislave 480-hektárovú rezerváciu! Keď v niečom vidím zmysel, idem za tým. Projekt na získanie financií na občianske zhromaždenie som nakoniec písala s kamarátkou, ktorá rok predtým odišla z hnutia práve kvôli tejto požiadavke. Začala si o tom viac študovať a zistila, aký benefit to pre spoločnosť prináša. Ide totiž o formu deliberatívnej demokracie, keď sa na základe demografického rozdelenia vyberie náhodná vzorka ľudí, ktorá spoločne vypracuje odporúčania. Tie teda reflektujú spoločenský dialóg. Cieľom zhromaždenia je, aby mali odporúčania veľkú politickú váhu a bol tam určitý záväzok na ich implementáciu.

V čom je to iné ako referendum?
Na rozdiel od referenda dostanú účastníci informácie od odborníkov a pravidelne o problematike diskutujú za prítomnosti facilitátora. Ľudia s úplne odlišnými názormi tak dostávajú príležitosť stretnúť sa a viesť spoločný rozhovor a práve to podľa mňa naša spoločnosť dnes najviac potrebuje. Úlohy facilitátoriek a facilitárotov sa na občianskom zhromaždení v Trnave vynikajúco zhostila organizácia PDCS, s ktorou sme počas projektu nadviazali spoluprácu. Stretnutia priniesli živé a podnetné diskusie medzi občanmi, odborníkmi a zástupcami samosprávy. Pamätám si, ako účastníci odchádzali s pocitom, že ich názory boli vypočuté a že získali dôležité informácie o fungovaní samosprávy. A to ma naozaj úprimne potešilo.
Robili ste aj takzvané „die-in“ akcie. Môžete vysvetliť, o čo ide?
Áno, urobili sme ich niekoľko. Niektoré na verejných priestranstvách, ale aj v obchodných centrách a raz pred ministerstvom životného prostredia. Ide o formu nenásilnej priamej akcie, respektíve je to aj určitá forma umeleckého vyjadrenia, kedy si zúčastnení ľudia ľahnú na zem a predstierajú, že sú mŕtvi. Ide o symbolický akt, ktorý má upozorniť na vážne problémy, ako je napríklad masové vymieranie druhov. Cieľom je zvýšiť povedomie a vyvolať diskusiu o konkrétnych problémoch. Zároveň je to niečo, čo zaujme aj médiá, čo sa nám aj podarilo. Našu tlačovú správu vtedy zverejnili viaceré médiá a prišli s nami urobiť reportáž. Okrem toho sme mali priestor komunikovať aj s vtedajším hovorcom ministra životného prostredia a minister Sólymos vtedy smerom k nám verejne vyjadril podporné stanovisko.
Dnes pôsobíte v ochranárskom združení BROZ. Neorganizujete protesty, neblokujete cesty, podieľate sa na organizovaní projektu Krajina živá a ocenení Farma živá. Ako vôbec došlo k tejto zmene?
V určitom bode som si začala stále viac uvedomovať, že ak chcem dosiahnuť zmenu, nemôžem poukazovať len na problém, ale aj na riešenia. Okrem iného sa už niekoľko rokov venujem budhistickej praxi a aj prostredníctvom tohto náhľadu sa do môjho života opäť začal vnášať väčší priestor pre nádej.
Čo sa za tým skrýva?
Počas klimatického aktivizmu v Extinction Rebellion som sa dostala do bodu, keď som sa z každodenného sledovania „klimatických" správ zo sveta dostala do úzkostí a mala som pocit, že už jednoducho nemáme čas, že už je neskoro. Pandémia COVID-19 všetko zmenila. Čas akoby sa spomalil a zákaz stretávaní mal negatívny vplyv na občiansku angažovanosť. Naše aktivity jednoducho nemohli pokračovať. V tomto období som mala viac času na seba a začala som uvažovať nad tým, čo ďalej. Zaujímala som sa o rôzne typy regeneratívnych projektov a sledovala som zahraničné konferencie o prírode blízkom poľnohospodárstve. To leto roku 2021 u mňa vznikol aj nápad projektu Krajina živá. Najprv som si naň chcela zháňať peniaze cez granty, ale myšlienka oslovila dnes už kolegov z ochranárskeho združenia BROZ a zamestnali ma.

Aký je cieľ ocenenia Farma živá?
Základnou ideou projektu je, že si ako ochranári silne uvedomujeme, aký vplyv majú na formovanie krajiny ľudia, ktorí ju obhospodarujú. Ľudia, ktorí v nej aktívne žijú a pretvárajú ju. A ak chceme, aby sa stav biodiverzity zlepšoval, aby sme mali pôdu plnú života a dosť vody v krajine, jednoducho, aby naša krajina naozaj prekvitala, potrebujeme spolupracovať s takými farmármi, ktorí sa o krajinu starajú citlivo a s úctou. A nielenže spolupracovať, ale aj zviditeľňovať to, čo robia naozaj dobre, a náležite ich za to oceniť. Chceme ich podporiť v tom, že majú byť na čo hrdí a že my, spotrebitelia a verejnosť, sme na nich hrdí tiež. Spolu s ocenením vždy farmárom donesieme aj spísané odporúčania od odbornej komisie a majú možnosť používať logo Farma živá na svojich výrobkoch. V Krajine živej nám ide aj o dlhodobú podporu, preto o ocenených farmách pravidelne zverejňujeme príspevky a pozývame ich na podujatia, ktoré organizujeme. Na webovej stránke krajinaziva.sk máme tiež mapu zodpovedných farmárov, kde si na nich spotrebitelia môžu nájsť kontakt.
Kto vyberá a hodnotí farmy?
Nie je to celkom tak, že by sme ich hodnotili. Ide nám skôr o zviditeľňovanie silných stránok zrealizovaných opatrení či spôsobu hospodárenia konkrétnych fariem. V roku 2022 sme zostavili odbornú komisiu Farma živá, ktorá pozostáva z expertov z vedeckých inštitúcií, univerzít, ale aj z poradenskej činnosti. Ide o ľudí, ktorí sa odborne venujú biodiverzite, pôde, vode, ovocinárstvu, legislatíve či samotnej poľnohospodárskej činnosti. S týmito ľuďmi sme dali dokopy kritériá, na základe ktorých sa pozeráme na to, čo konkrétna farma robí dobre, a zároveň je naším cieľom farmárom počas návštevy aj poradiť a tým ich posunúť vpred. Na to slúžia aj rôzne vzdelávacie podujatia a príležitosti pre sieťovanie, ktoré pre farmárov organizujeme. Farmy vyberáme spoločne s kolegami z BROZ na základe dobrých recenzií, ktoré sa k nám dostanú. Všetci máme prírodovedné vzdelanie a pracujeme už nejakú tú dobu v oblasti ochrany biodiverzity, čiže vieme, na čo sa pozerať a pýtať. Po návšteve s kolegami sa tam následne vyberieme s celou komisiou.
A ako na vás pôsobia doterajšie stretnutia so slovenskými farmármi? Prinášajú nádej?
V prvom rade treba povedať, že farmári na Slovensku to vôbec nemajú jednoduché. Obzvlášť tí, ktorých oceňujeme, ale celkovo takí, ktorí naozaj dbajú o krajinu, pretože istým spôsobom idú proti prúdu. Sú to často veľmi odhodlaní ľudia, pretože hospodária v náročných podmienkach, v ktorých by sa mnohí z ekonomických dôvodov jednoznačne nerozhodli žiť. Mnohí z nich dennodenne zápasia s byrokraciou a sotva zvládajú finančné výzvy. Napriek tomu ale mám nádej, lebo stretávam farmárov plných odvahy a nových nápadov, ktorí už dávno mohli zmeniť oblasť pôsobenia, ale neurobili tak, lebo v tom, čo robia, vidia zmysel.

V čom vidíte cestu, ako možno meniť veci k lepšiemu?
Ak sa na to pozrieme z pohľadu klimatickej krízy, úbytku biodiverzity a degradácie pôdy, myslím si, že je nevyhnutné zásadne zmeniť prístup k poľnohospodárstvu a ku krajine ako takej. Základom tejto transformácie je podpora agroekologických či organických regeneratívnych praktík, ktoré prepájajú environmentálne, ekonomické a sociálne aspekty hospodárenia. S tým sa spája to, že potrebujeme obmedziť veľkosť monokultúr a začleniť viac krajinných prvkov.
Pozrite si reláciu Pravda o klíme: S Darinou Štyriakovou o ozdravovaní pôdy
Aký má problém súčasné poľnohospodárstvo?
Pri monokultúrach (plochách, na ktorých je iba jedna plodina, jeden druh rastliny, pozn. red.) sa pôda často intenzívne obrába, čím sa narúša jej štruktúra a znižuje sa obsah organickej hmoty. Okrem toho tu dochádza k drastickému úbytku druhov z dôvodu nedostatku vhodných úkrytov a potravných možností. Dôležité je mať tiež bohatý osevný plán a striedať plodiny. Opakované pestovanie jedného druhu vedie k vyčerpaniu živín a väčšej náchylnosti na eróziu. Nemôžeme zabudnúť ani na udržiavanie a obnovu lúk a pasienkov, ktoré sú často naozaj vzácnymi biotopmi s veľkou druhovou diverzitou. Ako dôležitá sa tu ukazuje aj extenzívna pastva hospodárskych zvierat.
Ako môže pastva pomôcť pri riešení klimatickej krízy?
Napríklad tak, že pravidelné pasenie podporí rast koreňov vegetácie, ktorá viaže oxid uhličitý z atmosféry a ukladá ho do pôdy ako organický uhlík. Na dobre manažovanej pastvine sa tak môže vytvoriť dlhodobé a stabilné uhlíkové úložisko. V záujme odolnosti treba tiež rozvíjať zelenú infraštruktúru a podporovať zadržiavanie vody v krajine. To, čo by zas mohlo k pozitívnej zmene naštartovať farmárov, je zavedenie hodnotenia environmentálnych prínosov poľnohospodárstva. Myslím, že je naozaj potrebné zamerať sa na ocenenie farmárov, ktorí ku krajine pristupujú premyslene a citlivo. O toto by sa mohol pričiniť aj štát v podobe podpory opatrení prospešných pre krajinu. Svoju úlohu v tom môžu zohrať aj samosprávy propagovaním daného regiónu práve prostredníctvom férových remeselných výrobkov. Ako spotrebitelia si zas môžeme „adoptovať“ svojich obľúbených gazdov, vinárov či zeleninárov tým, že u nich pravidelne nakúpime a dáme im najavo vďaku za to, čo robia pre prírodu a v konečnom dôsledku aj pre nás.

Hnutie Extinction Rebellion požadovalo dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2025. Ani sme sa k tomu nepriblížili. Sme v roku 2025, emisie naďalej stúpajú, vlani svet prekročil po prvýkrát oteplenie o 1,5 stupňa. Podľa najnovšej analýzy Svetovej meteorologickej organizácie sa pod 1,5 stupňa v tomto storočí nedostaneme… Rupert Read z denníka The Guardian napísal v prvý deň tohto roku, že je potrebné akési „mainstreamové inkluzívne klimatické hnutie, ktoré prekročí tieň aktivizmu a zasiahne každodenný život, všetkých, od biznismenov po obyčajných ľudí.“ A ponúka aj návod, ako to robiť, presmerovať energiu na praktické riešenia, ako sa prispôsobovať meniacej sa klíme. Inými slovami, nech prehovoria činy. Ako to vidíte, je reálne, že sa to udeje?
Spoločne s kamarátmi sme pred takmer troma rokmi začali na lazoch budovať komunitu, ktorá má vo svojich princípoch silne integrovanú environmentálnu stránku, citlivý prístup ku krajine okolo nás a snažíme sa čo najviac si dopestovať. Na tieto témy tiež organizujeme rôzne podujatia. Veľký dôraz ale kladieme aj na vzťahy – medziľudské, vzťah k sebe a prírode okolo nás. Z istého pohľadu si myslím, že klimatická kríza je spôsobená práve pretrhnutím týchto vzťahov. Pôsobíme deštruktívne, lebo nevnímame, že sme súčasťou siete vzťahov. A to, prečo to nevnímame, je dané tým, že sme odpojení od seba samého. Ak by takéto klimatické hnutie vzniklo, podobné miesta ako to naše by mohli byť zaujímavým podhubím, kde by sa aktívni ľudia mohli stretávať, snívať a plánovať aktivity. A ak takýchto miest bude dostatok, môže vzniknúť klimatické a vo všetkých oblastiach regeneratívne pôsobiace hnutie so silným výtlakom. Neviem presne povedať, čo a akým spôsobom sa udeje, ale nikdy neprestanem veriť v ľudskosť. Ide o to, rozpomenúť sa, kto v skutočnosti sme.
Karolína Gelatičová
Ochranárka. Pôsobí v ochranárskom združení BROZ ako manažérka programu Krajina živá. Je zakladateľkou slovenskej vetvy klimatického hnutia Extinction Rebellion.