V Dunaji (z)mizne voda

Pred pár dňami ste priviezli na Slovensko a vypustili do Dunaja 12-tisíc jeseterov malých. Robíte to každé dva roky. Prečo?

Chceme v prvom rade posilniť početnosť jesetera malého v Dunaji. Ale druhý a oveľa závažnejší dôvod je ten, že chceme upozorniť ľudí, že Dunaj je vo vážnom ohrození.

Bol som pri vypúšťaní jeseterov už druhýkrát, zakaždým bolo zaujímavé sledovať reakcie ľudí, ako boli očarení húfmi malých rybiek. Je jeseter vôbec známy mimo rybárskej komunity?

Veľká časť verejnosti ani netuší, že v rieke žije niečo také fascinujúce ako jeseter. Niektorí ľudia si jesetera vybavia ako zdroj luxusnej potraviny – kaviáru. V Dunaji pritom žilo päť druhov jeseterov, ale postupne nám vyhynuli. Pred niekoľkými rokmi v Dunaji nad Železnými vrátami žili už len tri druhy a dnes je to len tento jeden jediný – jeseter malý. Aj touto akciou by sme chceli v ľuďoch prebudiť túžbu, aby sa zaujímali o svoje prostredie, aby sa rozhodli pomôcť svojej krajine. Radi by sme vrátili ľudí späť k prírode, k riekam. Pretože toto je ďalší vážny problém dneška. Ľudia sa zaujímajú len o seba, o svoj dom. Jazdia na dovolenku niekam veľmi ďaleko, ale málokto tuší, čo krásne hneď vedľa neho žije.

Foto: Andrej Barát

jeseter malý Jesetery malé pred vypustením.

Malé jesetery pred vypustením označíte špeciálnou „neviditeľnou“ farbou. Na čo slúži?

Aby sme ich vedeli rozoznať pomocou našich špeciálne skonštruovaných laserových zariadení, keď ich chytíme. Jednak takto vieme vyhodnotiť účinnosť vysadzovania jeseterov. Ale zároveň nám to pomáha nájsť odpoveď na otázku, či sa jeseter malý v slovenskej časti Dunaja ešte vôbec dokáže dostatočne prirodzene rozmnožovať. Ak odlovíme v ďalšom roku nenafarbenú rybku dlhú asi 20, 30 centimetrov, budeme môcť povedať, že prirodzená reprodukcia pravdepodobne ešte efektívne prebieha.

Čítajte viac Čo odkazuje posledná žijúca fosília Dunaja? Je staršia ako dinosaurus

Jesetery sú vzácne druhy rýb. Ale čo tie bežné? Do riek a potokov musia rybári každoročne vypúšťať státisíce drobných pstruhov, lipňov, kaprov, šťúk, zubáčov a ďalšie druhy. Bolo by v riekach dosť rýb, ak by ich človek umelo nezarybňoval?

Možno by rýb bolo dosť, ale nie všetkých druhov. Ak by sme dnes nezarybňovali rieky, potoky, pieskovne, rybníky, mohlo by sa stať, že by sa nám všade objavovalo päť tých istých druhov, nejaké plotice, pleskáče, karas striebristý… Prišli by sme o pestrosť, biodiverzitu. Chýbali by nám najmä pôvodné reofilné, čiže prúdomilné druhy. Je zložité odpovedať na túto otázku… Treba si otvorene povedať, že akékoľvek vysádzanie rýb človekom je náročné, drahé – a nakoniec často neúčinné. Z dlhodobého hľadiska to platí stopercentne. Pôvodné, divoké populácie rýb sú nenahraditeľné.

Prečo?

Vysadené ryby sú ako odchované prasiatka. Nevyrastali prirodzene. Ľahko ich uloví predátor i človek, dlho v prírode nezostávajú. Preto, ak chceme skutočne zvýšiť biodiverzitu a produkciu rýb v tokoch, ak chceme ušetriť peniaze a čas, mali by sme chrániť rieky a ich pôvodné populácie. Mali by sme poctivo odpovedať na otázku – prečo niektoré ryby zmizli? Prečo ich je v skutočnosti tak málo? Zarybňovanie tento problém nerieši.

Foto: Andrej Barát

Bořek Drozd, ichtyológ, Dunaj, jeseter „Chceme upozorniť ľudí, že Dunaj je vo vážnom ohrození,“ hovorí Drozd.

Prečo teda ryby z rieky zmizli?

Dôvodov je viac, ale jeden z najvážnejších je ten, že sme veľmi vážne zasiahli našich riek a potokov a tie nefungujú. Keby fungovali, vôbec by sme nemuseli vysádzať ryby, určite nie v takej obrovskej miere. Príroda by to zariadila sama. Slúžia na to najmä horné časti tokov – takzvané kapiláry alebo záplavové územia. Väčšinu roka sú suché alebo len mierne vlhké. Ale zjari počas povodní sa naplnia vodou. Vďaka živinám vznikne v záplavovom území obrovské množstvo potravy pre nové generácie rýb. A zrazu rieky vyprodukujú milióny a milióny malých rybiek. Človek nikdy nedokáže do riek vysadiť také množstvo rýb, ako to dokáže sama rieka. Musel by do zarybňovania nastrkať ohromné množstvo peňazí. A aj tak by to nefungovalo. Zarybňovanie je len akási barlička, nie je to dlhodobé riešenie. Preto sa musíme zamyslieť, ako podporiť prírodu, aby znova fungovala tak, ako má.

Čo znamená, že sme veľmi vážne zasiahli do riek?

Všade sme napríklad postavili priehrady, stovky hatí, stupňov, malých vodných elektrární. A ich problémom nie je len to, že ryby nedokážu migrovať. Ale rieky sa zanášajú sedimentom, bahnom. Miesto rieky máme plytký bahnom zanesený kanál, ktorý sa prehrieva. Aby sa prúdomilná ryba mohla neresiť, potrebuje kamene, štrk, ale to v dnešných zničených riekach často nenájde. Priehrady a regulácia riek spôsobili množstvo ďalších problémov, o ktoré by sme sa mali konečne zaujímať. A mali by sme hľadať spôsoby, ako tieto problémy odstrániť. To, že do riek prácne vysádzame ryby, je pekné najmä z pohľadu človeka. Rybári majú čo loviť. Ale pre prírodu to nepredstavuje významné benefity.

Koľko ako spoločnosť platíme za zarybňovanie?

Len v Českej republike ide o stámilióny českých korún ročne. Sú to obrovské cifry, ktoré na zarybňovanie vynakladajú všetky národy okolo nás. Suma, ktorú ako spoločnosť platíme za zarybňovanie, je teda obrovská. Pritom ryby nám príroda dávala pôvodne úplne zadarmo! Lenže my sme si túto prirodzenú funkciu nevážili a zničili sme ju.

Čo ďalšie nám živé rieky môžu dať zadarmo?

Fungujú ako prirodzená protipovodňová ochrana. Keďže lužné lesy a mokrade dokážu zadržať obrovské množstvo vody, fungujú ako klimatizácia. V lete ochladia prostredie aj o päť stupňov, a to nie je vôbec málo. Okrem rýb a pitnej vody nám dávajú drevo, zverinu. Majú nezanedbateľnú rekreačnú a edukačnú funkciu. Nesmieme zabúdať ani na čistiacu funkciu. Mokrade vrátane neregulovaných korýt riek a potokov sú miestom intenzívnych samočistiacich procesov, ktoré nám dokážu pomôcť s dočistením odpadových vôd z miest a obcí. Dokážu zadržať značné množstvo živín. Mikroorganizmy, ktoré tu žijú, dokážu rozložiť veľkú časť škodlivých látok, ako sú napríklad zvyšky liečiv. Všetky tieto funkcie dnes už dokážeme vyčísliť, vieme stanoviť ich hodnotu. Jeden hektár záplavového územia dáva hodnoty vo výške jeden až dva milióny eur ročne! Teraz si predstavte niekdajšiu vnútrozemskú deltu Dunaja medzi Slovenskom a Maďarskom, ide o obrovskú plochu, čiže o stovky miliárd eur ročne (len rozloha Žitného ostrova je 161 500 hektárov, pozn. red.)! Takáto je jedna miska váh. Keď na druhú položíme zregulovanie tokov, výstavbu priehrad, množstvo vyprodukovanej elektrickej energie, napríklad v Gabčíkove, príjmy z lodnej dopravy, zistíme, že môžeme byť ľahko v mínuse.

Čítajte viac Rieky už vodu Slovensku nedávajú, ale kradnú. Je to naše dielo

Asi každý človek si priehrady spája s výrobou lacnej zelenej elektrickej energie z vody…

…ale táto elektrina nie je vôbec zelená. S vodnými elektrárňami sú spojené výrazné ekologické škody. A nie je to vôbec lacná elektrina. A to preto, lebo postupne strácame všetky prirodzené funkcie, ktoré teraz musíme draho platiť. Musíme nielen zarybňovať rieky, musíme stavať niekoľkostupňové čistiarne, protipovodňové opatrenia, musíme odstraňovať a premiestňovať naplavený sediment. Všetky ďalšie funkcie, ktoré sme dostávali od prírody zadarmo, dnes musíme umelo a draho nahrádzať. Strácame peniaze. Veľa peňazí.

Ako sa ale treba s dedičstvom priehrad vysporiadať?

Nemali by sme odsudzovať tých, čo to urobili pred nami. Ale mali by sme si povedať – skúsme sa vrátiť k prirodzenejšiemu narábaniu s našou krajinou, prípadne skúsme tieto prístupy kombinovať s prírode blízkymi opatreniami aspoň tam, kde to ide. Inú krajinu už mať nebudeme. Krajina potrebuje nás a my potrebujeme krajinu – sme jej neoddeliteľnou súčasťou. Voda nám našu krajinu vytvorila.

V archívoch, ale aj v rozprávaniach starých rybárov sa objavujú také veci, že keď tiahli lososy, nebolo vidieť hladinu, len chrbty lososov. Naozaj bolo v riekach tak veľa rýb?

Ak sa budeme zhovárať o lososoch, ktoré sa rady neresia v plytkých, priehľadných tokoch, tak áno, takto to naozaj skutočne bolo. Ale treba povedať aj to, že keď rybári spomínajú na rieky plné rýb, spomínajú vlastne na dobu, keď rieky neboli regulované, mali čistú vodu a kedy rybárov bolo oveľa menej, ako je dnes. Možno desatina zo súčasného počtu. Vtedajší lovci nemali také dobré náčinie. Dnes má hocaký športový rybár kvalitné náradie, echolokátor, modernú techniku, pomocou ktorej sa ryba dá dnes ľahko oklamať. Dnes rybári dokážu efektívne vyloviť skoro celý rybársky revír, obzvlášť ak je zarybňovaný umelými násadami rýb.

Čítajte viac Staviame úžasný nový svet, v ktorom živáčika niet

Ale nefunguje väčšina tak, že ulovenú rybu hneď pustia?

Lov v štýle chyť a pusť by to mohol kompenzovať. A veľa rybárov to tak vníma – veď som tú rybu pustil, stále v rieke pláva a žije. Ale ono to takto, žiaľ, často nefunguje. Najmä pri citlivých druhoch, lososovitých či dravcoch. Ryba môže zahynúť, aj keď ju pustíte po ulovení späť do vody. Zomrie od stresu, keď ju napríklad dlho ťaháte z vody. Vo svaloch má vysoké percento kyseliny mliečnej, udusí sa. Ďalším problémom je neodborná manipulácia alebo fotolov (photo hunting), keď rybár za vidinou krásnej fotky rybu zbytočne stresuje, dlho drží mimo vody, v teple alebo mu ryba spadne na zem. Ryba potom zaplesnivie alebo utrpí vnútorné zranenie, krvácanie a o pár dní zomrie. Pri dravcoch z hlbokých vôd je problémom dekompresia z vyťahovania z veľkej hĺbky – rybe sa potrhá zažívací trakt alebo oči. Potom síce veľmi rýchlo odpláva, ale o niekoľko hodín umiera. Samotní rybári sa tak stali veľmi účinným nástrojom na… ťažbu rýb. Vidíte, že problematika nie je jednoduchá. Všetko je previazané. Ale má to jedného spoločného menovateľa. A tým je človek. Ovplyvňuje úplne všetko okolo seba.

Nájdu sa však rybári, ktorí zvaľujú vinu na kormorány, že tieto vtáky môžu za to, že miznú ryby. Ako to je?

Krajinu sme pretvorili, „vyrobili“ sme umelú krajinu a prírodu sme neskutočným spôsobom rozkolísali. Kormorán je z pohľadu rybárov skutočne vnímaný ako problém v celej Európe. V rámci jedného nášho výskumu sme napríklad potrebovali chytiť ryby, do ktorých sme chceli dať vysielačky, aby sme mohli skúmať ich pohyb. Na to sme potrebovali zdravé ryby, ktoré sa budú správať normálne. Lenže zo 70 v Dunaji chytených boleňov bolo 65 zranených a boli to zranenia od kormoránov. Kormorány účinne lovia všetky ryby vrátane chránených jeseterov, a to najmä pod priehradami, vodnými elektrárňami. Tieto riečne partie pre ne znamenajú prestretý stôl. V roku 1979 sa zaviedla plošná ochrana kormoránov v celej Európe, odvtedy silno znásobili svoje počty. Naozaj dokážu odloviť, zraniť, poškodiť a na smrť vydesiť ryby na obrovských plochách, a to najmä v zime. A tu sa dostáva k slovu globálne otepľovanie.

Prečo kormorány toľko nedecimovali rybie populácie v minulosti?

Pretože kormoránov bolo menej, ale najmä na riekach, jazerách, potokoch bol ľad. Dnes ľad z vodných plôch v podstate zmizol a tak kormoránom nič nebráni, aby vybrali celé rybníky, celé rieky, celé potoky. Ľad sa netvorí preto, lebo sa oteplilo. Kormorány sa môžu ľahšie dostať k rybám, a to ešte viac zvýši počty kormoránov. Ďalším problémom je kumulácia rýb pod bariérami, ktoré sú pre kormorány ako chladničky, navyše sú kormorány chránené. Dnes sa niekde povoľuje odstrel kormoránov, ale je to neúčinné, lebo sa rozmnožujú veľmi rýchlym tempom. Podmienky v okolitých krajinách sú rôzne, neriešime ich plošne, pritom kormorán ľahko preletí hranice, kde sú lepšie podmienky pre jeho život. Podobné je to aj s vydrou, volavkou…

Na Dunaji za posledných 150 rokov človek zničil 80 percent mokradí, záplavových území. Hovorili ste, že záplavové územia prirodzene produkujú milióny a milióny rýb. Ak by sa človek pustil do obnovy toho, čo zničil, ak by znova fungovali mokrade, mohlo by byť v riekach znova toľko rýb, že by sa dokázal nasýtiť každý? Aj volavky, vydry, kormorány, rybári?

Áno, samozrejme, že by to bolo omnoho lepšie. Každý by sa však nenasýtil. Nestačilo by, aby znova fungovali iba mokrade. Museli by sme zlepšiť celkovú starostlivosť a využívanie krajiny. Treba, aby normálne fungovali aj samotné rieky. Museli by sme im umožniť znovu voľne tiecť. Pretože rieka nie je len voda, to je aj meander, koryto, kamene, drevo spadnuté do vody. To všetko tvorí úkryty pred predátormi. Ryby by mali množstvo miest, kde by sa mohli schovať pred kormoránom, vydrou, volavkou. Populácie rýb by na tom boli určite lepšie. Ale to číslo – 80 percent stratených mokradí na Dunaji, to je strašné! Neničíme len prírodu, ničíme aj sami seba a vôbec nám to nedochádza. Tým, že sme zlikvidovali riečne ekosystémy, mokrade, tým, ako priemyselne hospodárime v krajine, postupne si ničíme aj pitnú vodu.

Foto: Andrej Barát

Dunaj, Sihoť, Bratislava Takéto krásne zákutia ponúka „oslobodený“ Dunaj.

Ako?

Už sme hovorili o tom, že jedna z funkcií sa týka čistenia vody. Mokrade fungujú ako obrovské prirodzené koreňové čistiarne odpadových vôd, voda vďaka nim môže byť znovu čistá. Lenže tieto čistiarne sme si vo veľkom zničili… Intenzívnym poľnohospodárstvom, používaním chémie v domácnosti, nadužívaním liekov, antikoncepcie, drog sme si otrávili vodu. Neviem, ako je to na Slovensku, ale predpokladám, že čísla budú podobné ako u nás v Česku, kde v súčasnosti sú viac ako dve tretiny podzemných vôd zamorené pesticídmi. Dve tretiny! To je strašné! Pesticíd je niečo, čo z vody samo len tak nezmizne. Pesticíd človeku preukázateľne škodí. Keď k tomu pridáme aj ďalšie novodobé znečisťujúce látky, s ktorými si konvenčné čistiarne odpadových vôd nevedia rady, dostaneme kokteil chemikálií, ktorý nás „moderných“ ľudí jednoducho zničí. Stačí pozorovať rapídne štatistiky nárastu prípadov civilizačných chorôb – rakoviny, neplodnosti, depresií… Takže určite by to pomohlo aj nám, nielen prírode, keby sme niečo zrevitalizovali. Ale tu sa objavuje paradox, ktorý sa opäť týka peňazí.

Bolo drahé prírodu zničiť a bude čoraz drahšie to napraviť?

Prírodu sme pretvárali vždy preto, aby sme získali peniaze. Aby sme mali stavebné pozemky, drevo, elektrinu. Prerábanie nás stálo obrovské peniaze. A teraz to chceme pretvárať späť. My ekológovia tomu hovoríme – zdivočenie, rewilding. Proces zdivočenia sa ukazuje byť ešte nákladnejším, než koľko nás stálo pretváranie krajiny. Človek je zvláštny tvor. Dal množstvo peňazí na premenu, zničenie krajiny, teraz dá ešte väčšie peniaze, aby sa pokúsil dať to do pôvodnej formy.

Foto: Andrej Barát

Dunaj, rameno, Slovensko Krása riečnej krajiny je úzko spätá s pitnou vodou.

Lenže, ak by sme sa nepokúšali dať prírodu znovu do formy, zaplatili by sme oveľa viac?

V konečnom dôsledku by sme vyhynuli ako druh. Celkom určite. Ak budeme fungovať ako doposiaľ, ak budeme vykorisťovať všetkých a všetko. Ak budeme dávať prednosť rýchlym peniazom, zahubíme sami seba. Už sa dostávame do bodu, z ktorého niet návratu. Ak ho prekročíme, môže sa stať, že aj keď budeme chcieť zlepšiť stav, už sa nám to nepodarí… Ale práve v prípade Dunaja som optimista. Veď už funguje množstvo zaujímavých projektov, mnohé financuje Európska únia. Nemyslím len náš projekt LIFE Living Rivers, v rámci ktorého tiež vypúšťame jesetery do Dunaja, sledujeme ich pohyb. Sú aj mnohé ďalšie projekty, na ktorých sa podieľa slovenské ministerstvo životného prostredia, alebo Ochranárske združenie BROZ, alebo WWF Slovensko. Veľmi pekne svoje aktivity naštartovali aj štátne podniky – Vodohospodárska výstavba alebo Slovenský vodohospodársky podnik. Je vidieť posun, aj keď nie celkom rýchly. O projekty sa začal zaujímať aj Slovenský rybársky zväz, ktorý je najväčším obhospodarovateľom slovenských rybárskych revírov. Ľudia zapojení do týchto projektov sa už snažia o návrat dunajskej prírody. A musím povedať, že sa im to darí a veľmi im v tom držím palce. Ale keď v tom nebudeme pokračovať, ak to neurobíme… prídeme o potenciál nášho ďalšieho bytia v krajine. Už sme za hranicou rozvoja, ako spoločnosť upadáme. Už sme tak ďaleko, že sa nedokážeme o seba postarať. Čo je zvláštne. Sme Homo sapiens, ale nesprávame sa tak.

Na Dunaj sa spolieha Slovensko ako na kľúčový zdroj. Spoliehame sa na Žitný ostrov, na jeho „nekonečné“ zásoby pitnej vody. Bude spoľahlivým zdrojom aj v budúcnosti?

Hrozí, že nebude. Pretože Dunaj nebude mať vodu. Každý, kto sa pohybuje pri Dunaji, musí vidieť, že je stále menej vody. Dnes chýbajú dva až tri výškové metre. Čo pri koryte širokom jeden až dva kilometre predstavuje obrovské množstvo. Nuž a málokto sa zamýšľa nad tým, že voda netečie iba po povrchu. Tečie aj pod povrchom, hovoríme jej podpovrchová a podzemná voda. Toto množstvo je päť- až desaťnásobne väčšie ako to, čo tečie na povrchu. Takže, keď vidím pred sebou Dunaj hlboký päť až osem metrov, široký jeden až dva kilometre, päť- či dokonca desaťkrát toľko vody je v podzemí, akurát ju nevidíme. O túto vodu prichádzame oveľa rýchlejšie ako o povrchovú vodu. Práve toto je kľúčový zdroj pitnej vody.

Čítajte aj Čakanie na zelenkavú vôňu vŕbových hláv

Kde sa stráca?

Mizne preto, lebo ľudstvo má obrovskú spotrebu vody, a navyše Dunaj nedostáva dostatok „novej“ vody. Predtým mu ju dodávali zrážky, predovšetkým sneh a ľad. Všetka tá voda musí najprv napršať, nasnežiť do Álp. Ale toto sa už nedeje. Otepľuje sa, topia sa alpské ľadovce. Práve tie dotujú vodou Dunaj až do letného obdobia. Vidíte to kdekoľvek, nemusíte pozerať National Geographic. V hocijakom dokumente, cestopise, v televízii vidíte, ako v Alpách šialeným tempom miznú ľadovce. Situácia je mimoriadne vážna. A navyše sa to zrýchľuje. Ľadovce sa topia trikrát rýchlejšie, než to bolo pred pár rokmi. Predpovede hovoria, že do rokov 2070 až 2100 zmiznú v Alpách všetky ľadovce. To je za rohom. Dnes máme rok 2025. Nás ľudí to veľmi zabolí.

Čo bude s Dunajom?

Dunaj stratí vodu. A okrem toho, celý Dunaj zostane zanesený sedimentmi. A to predstavuje ďalšie nebezpečenstvo.

Čítajte aj Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy

V čom?

Prejavy môžete pozorovať už dnes, krásne to uvidíte pod Bratislavou na Hrušovskej zdrži. Zdá sa vám, aké obrovské množstvo vody zadržala. Ale v skutočnosti len zadržala obrovské množstvo sedimentov a pri povodniach de facto nepomáha. Voda tu má na niektorých miestach hĺbku len dva metre, niekde iba pol metra. Práve preto sa musí bahno pravidelne vyhrabávať, aby bol dostatočný retenčný priestor a bola zabezpečená plavba v zmysle medzinárodných dohovorov. Slovensko za to platí mnoho miliónov eur každý rok. Myslím si, že toľko peňazí slovenská lodná doprava za rok ani nezarobí… A čím menej vody bude v Dunaji, tým viac sa prehĺbi problém so sedimentmi. Lenže tieto sedimenty sa nebagrujú len kvôli lodiam. Zanesená nádrž nemá kapacitu pojať povodeň. Výsledkom môžu byť katastrofálne záplavy, ktoré ničia všetko, kam vtrhnú, obydlia, infraštruktúru. Obnova potom stojí ďalšie milióny. To všetko platíme len preto, že sme pretvorili rieku. Výstrahou bola vlaňajšia jeseň, kedy Bratislavou tieklo v čase vrcholiacej povodne viac ako 10-tisíc kubických metrov vody – a vododohospodári mali plné ruky práce. Zatiaľ to protipovodňová ochrana Bratislavy a okolia zvláda, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Lenže to, čo hovoríte, nie sú nové poznatky, vedci na to upozorňujú už desaťročia…

Áno, je to tak. Presne tieto veci sme vysvetľovali aj so slovenskými kolegami mnohým vysokým predstaviteľom ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Doteraz každý z nich to pochopil, dávalo im to zmysel… Lenže úradníci zmizli nevedno kam alebo boli nahradení. Politika sa vymení a vy musíte znova a znova vysvetľovať od začiatku… A nevieme, čo s tým ďalej… A pritom sú to obrovské riziká pre nás, pre prežitie človeka. Na jednej strane stále zväčšujeme mestá, človek urbanizuje krajinu, všetko betónuje, asfaltuje – a na druhej strane sa v týchto mestách nedá žiť. Mestá sa prehrievajú, teploty tam dosahujú v lete 50, 60 stupňov, a tak človek musí jazdiť preč z mesta, aby sa neuvaril. To všetko sa deje len preto, lebo nevieme hospodáriť s krajinou a vodou. Takže, ešte raz, čo hrozí Dunaju? Nebude v ňom voda! Čo hrozí človeku? Nebude mať čo piť a uvarí sa vo svojom „modernom“ meste. Nebudú sa plaviť lode. Nebudú fungovať hydroelektrárne. A keď príde povodeň, nebudeme mať kde bývať, lebo povodeň to všetko zoberie. Všetky vyspelé ľudské civilizácie známe z knižiek a pamiatok – Aztékovia, Mayovia, Mezopotámci nakoniec vyschli. A áno, toto sú veci, ktoré sa už dávno vedia. Akurát politici to nechcú počuť, a to nielen na Slovensku, ale aj v ďalších európskych krajinách.

Čítajte viac Prečo svet búra priehrady?

Súčasná politická elita na Slovensku presviedča, že treba stavať priehrady. Pomôžu?

Priehrady nám v dlhodobom horizonte nikdy nepomohli. Priehrady sú zdrojom „rýchlych" peňazí pre vybrané, zainteresované osoby. Choďte sa pozrieť na akúkoľvek priehradu, ideálne na Váhu, ako veľmi je zanesená sedimentmi. Tieto priehrady už takmer stratili schopnosť vodu zadržiavať. My vodu nemôžeme zadržiavať v nejakých betónových lavóroch, lebo sa nám zakaždým zanesú. Navyše, obrovské množstvo vody sa z priehrad vyparí, niekde je to jeden až dva výškové metre ročne, čo je strašne veľa, keď si to prepočítate na plochu nádrže. Výstavbou priehrady stratíme všetky ekosystémové služby, o ktorých sme hovorili. Rieka prestane fungovať. Nielenže nám priehrady nepomôžu, ale ešte spôsobia ďalšie škody. Existuje celá sieť priehrad v trópoch. Za priehradným múrom je síce voda, ale pozrite sa, ako je všade naokolo zrazu púšť, vyprahnutá krajina. Stavba priehrad nám so zadržiavaním vody v krajine nepomôže. Priehrady nám nevrátia vodu do studničiek, do pôdy. Priehrady predstavujú len krátkodobé riešenie, za pár desaťročí sa zanesú a stratia svoj účel.

Tak čo pomôže?

Riešením je zadržať vodu v krajine, to znamená v pôde, v lese, v mokradiach, na lúke. Ak pomôžeme prírode, pomôžeme sami sebe. Ak povzbudíme prírodu, aby viazala vodu do pôdy, do pôdnych organizmov, do rastlín, do stromov, do všetkého živého, čo obsahuje vodu, tak vodu zadržíme v krajine. My stále riešime len vodu pre seba, lenže vodu potrebuje celá krajina. Ak toto nepochopíme, uschneme, nebudeme tu môcť žiť. Zdravá krajina v sebe zadrží stokrát viac vody na jednotku plochy než nejaká nádrž. Opäť to súvisí s tým, že musíme vnímať nielen povrchovú vodu, ale aj tú, čo je pod povrchom, v pôde. Túto vodu potrebujeme udržať v krajine, nie vodu z krajiny vypustiť do priehrad. Výstavba priehrad nakoniec často funguje ako akýsi prostriedok na odvodnenie krajiny. Potrebujeme opraviť životné prostredie, nie stavať ďalšie problémy… Napríklad vo Francúzsku, v Dánsku, Španielsku alebo v USA priehrady dokonca búrajú, lebo zistili, že nedávajú na mnohých miestach zmysel.

Čítajte viac Miroslav Očadlík: Úbytok rýb by mal varovať, že v riekach niečo nehrá

S búraním malých nepotrebných hatí sa začalo aj na Slovensku. Je to cesta?

Asi ťažko zbúrame kľúčové vodné diela, to by nešlo. Ale prestaňme pridávať Slovensku ďalšie problémy tým, že budeme stavať ďalšie priehrady. Priehrad máme už dnes dostatok, využívajme ich múdro a do ďalších sa bezhlavo nepúšťajme. Zamyslime sa radšej nad kompenzačnými opatreniami. Položme si pálčivú, ale dôležitú otázku. Koľko peňazí sme dali do priehrad a koľko sme vložili do ozdravenia vodného režimu krajiny? Odpoveď je jasná. Do výstavby priehrad a systémov na odvodnenie krajiny sme ako spoločnosť investovali mega obrovské peniaze. A výsledok? Nič moc. Naopak, na uzdravenie vodného režimu krajiny sme dosiaľ použili len pár drobných. Ten nepomer je do očí bijúci. Pritom by mal byť aspoň vyrovnaný. Na tom panuje zhoda medzi národmi naprieč celou Európou.

Tak čo s tým?

Mali by sme sami sebe a politikom položiť ďalšiu otázku. Nenastal čas vyrovnať investície do priehrad a do ozdravovania vodného režimu? Ja si myslím, že nastal. A keď budeme aspoň trochu chcieť, tak sa nám to podarí. Asi každý pozná vetu – bez vody nie je život. Ale správne znie: bez vody v krajine nie je život.