Vaša výstava NAHUTI, ktorá sa koná v Bratislave v galérii Dessewfy, nesie odkaz spolupráce s legendárnym Bořkom Šípkom. Čo presne na nej môžu návštevníci vidieť a aký príbeh rozpráva?
Tých, ktorí poznajú tvorbu Bořka Šípka, možno prekvapí. Bol som jedným z jeho sklárov, v čase našich začiatkov dokonca najmladší. Práve vďaka nemu som sa dvadsať rokov umelecky formoval – on mi vštepil cit pre umenie a otvoril mi dvere do tohto sveta. Spolupracovali sme prakticky celý jeho život. Už počas spoločne stráveného obdobia som si začal budovať vlastný štýl a víziu, najmä prostredníctvom mojich plastík. Nebolo jednoduché oddeliť sa od Bořkovho vplyvu, pretože jeho dizajn a tvary sú absolútne nezameniteľné. Mne sa to, myslím, podarilo cez sochársku prácu – tvorím množstvo skulptúr, často s motívmi zvierat. Výstava je teda príbehom môjho umeleckého vývoja. Návštevník najprv vstúpi do miestnosti s dielami, ktoré odrážajú Bořkov elegantný a krehký dizajn, a následne prejde do priestoru s mojimi sochárskymi plastikami, ktoré sú v porovnaní s tými prvými oveľa monumentálnejšie. Je to cesta sklára, ktorý nadviazal na odkaz svojho majstra, no našiel si vlastnú cestu. Čo nás však spája aj naďalej, je láska k farebnému sklu.S obľubou používam pestrú paletu farieb, pretože chcem, aby z mojich diel sálala pozitívna energia.
Čítajte viac Dirigent Martin Majkút: Keď nemáte peniaze od politikov, nie ste od nich závislí
Ako podľa vás vníma slovenské publikum české sklo? Zdá sa, že hoci aj my máme sklárske tradície, tá česká je dnes predsa len omnoho živšia a silnejšia.
Máte pravdu. Výhoda českých sklárov je v tom, že naše remeslo stále žije, aj keď v menšom meradle ako kedysi. Na Slovensku je toho už, žiaľ, podstatne menej. Lednické Rovne sa dnes zameriavajú skôr na nápojové a technické sklo. Slovenskí sklári boli pritom mimoriadne zruční, to si zo svojej mladosti dobre pamätám, dokonca som niektoré slovenské sklárne navštívil. Úpadok remesiel je však celosvetový trend, ktorý sa nevyhol ani nám. V Česku je ten pokles zatiaľ miernejší, no už to tiež nie je to, čo bývalo. Zostalo nás len zopár nadšencov, ktorí sa snažia tradíciu udržať pri živote.
Česká scéna má množstvo svetoznámych značiek ako Moser a mien ako Rony Plesl, František Jungvirt či Jakub Berdych, ktoré symbolizujú nádej pre novú generáciu. Čím to je, že si sklárstvo v Česku udržalo takú silnú pozíciu? Je vzťah ku sklu zakódovaný vo vašej národnej DNA?
Nemyslím si, že je to v génoch. Ako sa hovorí, nie je to dar od Boha, je to poctivo vydretá zručnosť a tvrdá práca. Mená, ktoré ste spomenuli, sú talentovaní ľudia, ktorí načúvali svojim profesorom, našli si vlastnú cestu a hlavne, majú pre sklo obrovský cit, ktorý do svojej tvorby vkladajú. Dnešná situácia má však dva rozmery. Dizajnérov pribúda, no paradoxne ubúda remeselníkov. Začínam cítiť, že mladí umelci často nemajú kde realizovať svoje návrhy. Všetko je, samozrejme, aj o peniazoch. Udržať sklársku hutu v prevádzke je pre enormné náklady na energie nesmierne náročné. Mladí tvorcovia si jednoducho nemôžu dovoliť zaplatiť drahé vzorkovanie a výrobu. Sú preto nútení svoje návrhy zjednodušovať a zlacňovať – skracujú čas v hute a navrhujú dizajn, ktorý je ľahko a rýchlo opakovateľný. Smerovanie umenia ovplyvňujú aj spotrebitelia a zberatelia. Mnohí dnes inklinujú k jednoduchosti a ľahkým tvarom. Potreba vlastniť umenie celkovo klesla, ľudia dávajú prednosť elektronike a moderným technológiám. Sklo sa tak dostáva do úzadia. Našťastie stále existujú ľudia, ktorí majú inak nastavené priority a investujú do niečoho, čo je krehké, krásne a večné – pretože sklo, pokiaľ ho nerozbijete, pretrvá veky. Práve títo zberatelia majú prehľad a cit pre umenie. A to je pre zachovanie nášho remesla nesmierne dôležité.
Foto: Galéria DESSEWFFY
Hovoríte o zberateľoch, ktorí dokážu rozpoznať talent. Hoci si Česko stále drží silnú sklársku tradíciu, ktorá krajina sa mu z celosvetového hľadiska dokáže vyrovnať, alebo mu dokonca konkuruje?
Veľa som cestoval a videl sklársku prácu po celom svete. Aj keď to nerád hovorím, musím priznať, že najväčším kráľom je Amerika. Systém tam funguje úplne inak. Sklárske umenie masívne podporujú verejné inštitúcie, mestá, školy aj rôzne fondy. Investujú obrovské peniaze do budovania a prevádzky špičkových sklárskych štúdií, ktoré sú inak extrémne nákladné. Študenti tam majú možnosť tvoriť a učiť sa pokojne aj do tridsiatky. Univerzity si dokonca prenajímajú tieto štúdiá a pravidelne pozývajú a platia najlepších majstrov z celého sveta – Talianov, Švédov a, samozrejme, aj Čechov. Predvádzajú svoje umenie, robia workshopy a ukazujú, čo všetko je možné dosiahnuť. Študenti tak získavajú neoceniteľné skúsenosti bez toho, aby za to museli platiť. V Česku štátna podpora prakticky neexistuje, alebo ja ju aspoň nevidím. Všetko stojí na súkromných firmách, ako je tá naša, Pačinek Glass. Aj my si pozývame kolegov a priateľov sklárov, aby sme si navzájom ukázali, ako sa remeslo robí inde. Naša jediná výhoda sú bezplatné sklárske školy. Narážame však na smutný paradox: aj keď je štúdium zadarmo, absolventi vo veľkej väčšine prípadov od remesla odídu a nechcú v ňom pokračovať. To je obrovský problém, s ktorým by bolo treba niečo robiť. Američania do toho naopak investujú a motivujú ľudí tvoriť, zatiaľ čo u nás záujem mladých, žiaľ, upadá. Vidím to okolo seba často – mladým sa nechce pracovať.
Čítajte viac Svetový sklár Ján Zoričák oslávil 80 a na Bratislavskom hrade vystavuje Tajomstvá vesmíru
Americkú silu na sklárskom trhu potvrdzuje aj populárna súťaž Blown Away na Netflixe. Sledovali ste ju?
Samozrejme, videl som všetky doterajšie série. V každej z nich som mal nejakého kamaráta alebo známeho, takže som to pozorne sledoval. Je to síce komerčná šou, ale to vôbec neprekáža. Naopak, je to fantastický projekt, pretože predstavuje nesmierne dôležitú osvetu sklárstva pre celý svet. Netflix je dnes silná platforma, ktorá dokáže zaujať milióny ľudí, a v tomto prípade je to pre naše remeslo obrovský prínos. V šou je krásne vidieť nadšenie a odhodlanie súťažiacich vytvoriť z horúcej hmoty niečo výnimočné. Blown Away je skvelá vec.
Ako veľmi sa táto šou líši od reality v českej sklárskej hute, kde traja chlapi hodiny drú pri peci?
Realita je úplne iná a, povedzme si rovno, oveľa tvrdšia. V skutočnej sklárni sa tvrdo pracuje a otáča sa každá koruna, aby sa zarobilo na živobytie. Umelcov, ktorí by si mohli dovoliť tvoriť len tak pre radosť a neriešiť peniaze, je na svete absolútne minimum. Aj my v Pačinek Glass sa síce hráme so sklom a tvoríme umelecké diela, no popritom musíme vyrobiť množstvo komerčných kusov, ktoré nám zarobia na energie a účtenky.
Foto: NETFLIX
Ak ešte zostaneme pri spomenutej súťažnej šou. Pozeral som si osobné stránky aj profily niektorých súťažiach, kde predávajú svoje výtvory zo skla. Lacné naozaj neboli. V Česku je to napríklad Moser, ktorého diela stoja niekedy aj tisíce, desaťtisíce eur. Aká je situácia s cenotvorbou v klasickej sklárskej dielni? Musí sa české sklo predávať lacnejšie, aby bolo konkurencieschopné?
Značku Moser vnímame všetci vrátane mňa ako symbol dokonalosti. To meno je natoľko silné a celosvetovo známe, že si môže dovoliť diktovať ceny, dokonca aj nad rámec bežného trhu. Kamkoľvek prídeme, Moser žiari. My ostatní to musíme dobiehať inak. Je však nesmierne dôležité podporovať aj ďalšie značky a dizajnérov, aby scéna nezostala len pri jednom mene. To by bola pre české sklo škoda. Samotná cenotvorba je potom celkom priama. Dielo, ktoré v Česku predám za tisíc korún, predám v Amerike za tisíc dolárov. Zákazník si kupuje buď remeselnú zručnosť, alebo značku. Ideálne je, keď sa to prepojí. V mojom prípade si ľudia zatiaľ kupujú sklo preto, lebo je zaujímavé a iné, nie primárne preto, že je to Pačinek Glass. Budovanie značky je dlhodobý proces. Mám však dvoch synov a už aj vnuka, takže verím, že naša firma má perspektívu a raz si budeme môcť ceny diktovať aj my. Vnímam to optimisticky. Mnohé firmy skončili, starí majstri odchádzajú, a to otvára priestor pre nás mladších, aby sme sa ukázali. Naša najsilnejšia stratégia je však zážitok. Privedieme zákazníkov a turistov priamo k nám do sklárne a z nich vytvoríme milovníkov skla. Inak to nejde. Musia nás stretnúť, vidieť na vlastné oči tú krásnu, no zároveň ťažkú prácu. Manželka alebo naše kolegyne im rozprávajú príbehy, ktoré sa viažu ku každému dielu. Keď títo ľudia po dvoch hodinách odchádzajú, sú emočne nabití, šťastní a takmer každý si odnesie nejaký kúsok. A čo je najdôležitejšie, hovoria: „Vrátime sa a pošleme sem priateľov.“ Táto osobná skúsenosť a osveta je kľúčová.
Čítajte viac Z balóna videl luxusnú vilu diktátora Lukašenka, pristál v ryžovom poli aj na Luníku IX. Pilot Roman Serbinčík vášeň premenil na vysnené povolanie
Na vašej webovej stránke vidieť, že ste veľmi úzko prepojení ako rodina.
Sme rodinná firma v pravom zmysle slova. Brat mi v Bratislave napríklad pomáhal s inštaláciou výstavy. Manželka a synovia sú neoddeliteľnou súčasťou všetkého, čo robíme. A práve prostredníctvom výstav sa môžeme prezentovať lepšie než len na sociálnych sieťach. Tie sú fajn, ale nestačia. Skutočný kontakt s umením, zažijete až v galérii. Keď je to navyše v takýchto nádherných priestoroch, kde sklo dokonale vynikne, umenie získa správnu úroveň. A to je dôležité nielen pre tých, ktorí chcú kupovať, ale aj pre tých, ktorí sa chcú len pozerať a vnímať krásu. Preto sú výstavy nenahraditeľné. Najbližšie sa chystáme na jednu do Singapuru – v septembri – je to trochu bláznivý nápad, ale tak trochu si aj plníme sny. A ako hovorím, budujeme značku.
Vaše sklo si zahralo v niekoľkých filmoch, ale zlom asi znamenala populárna detektívka s Danielom Craigom. Ako sa k vám dostal John Dexter, scénograf filmu Na nože: Glass Onion?
To je presne ukážka, ako veci fungujú. Náš – ako s obľubou hovorím – hollywoodsky príbeh sa začal úplne nečakane. Film sa nakrúcal v Grécku a režisér mal pocit, že scéne stále chýba punc luxusu. Ako mi neskôr v Prahe rozprával John Dexter, režisér bol z toho nešťastný a stále opakoval: „Potrebujeme luxus, potrebujeme luxus!“ Vtedy jeden z členov štábu navrhol: „Jedine sklo.“ A ďalší hneď dodal: „České sklo.“ To keď počujem, vždy ma to naplní radosťou. Rozhodnutie padlo a začalo sa hľadať. John Dexter a jeho tím sadli za počítače a prehľadávali internet. Ako mi sám John vravel: „Jirko, nepamätám si, či ste boli prví alebo tretí, ale zrazu som na obrazovke uvidel vaše stránky a tvoje figurálne plastiky.“ Okamžite prikázal asistentke, aby sa k nim vrátila. Spoločne si prešli moju prácu a povedali si: Toto vyzerá nádejne, zavolajte mu. Tak sa všetko začalo. Odvtedy sme pracovali aj na ďalších filmoch, napríklad na Gladiátorovi 2. Nedávno sme dodávali diela aj do českého filmu Vyšehrad: Fylm, čo je síce trochu recesia, ale je to zábava pre mladých. V interiéroch, kde sa nakrúcalo, bolo asi päť či šesť našich výtvorov.
Foto: archív Jiřího Pačinka
Čiže české sklo je vo svete stále vnímané ako symbol luxusu?
Presne tak. Je skvelé vidieť, že si aj umelci z iných brandží, v tomto prípade z filmovej, všímajú sklo ako zaujímavý a vizuálne pôsobivý prvok. Mám pocit, že aj keď remeslo ako také čelí úpadku, záujem o sklo vo filmoch či v médiách naopak stúpa. Aj takéto rozhovory sú dôležité, pretože pripomínajú ľuďom, že sklo je niečo výnimočné. Historicky malo sklo vždy výsadné postavenie. Keď v Egypte otvárali sarkofágy, vedľa zlata, striebra a diamantov tam bolo vždy aj sklo. Už vtedy ho vnímali ako niečo extra. Našou úlohou je odovzdať odkaz aj dnešnej generácii. Vďaka Netflixu a filmu Glass Onion sa nám to podarilo. Mladí ľudia, ktorí sledujú tieto platformy, zrazu videli sklo v úplne novom svetle. Keď zistili, že sme ho vyrábali my, Česi, zaplavili nás správami a žiadosťami o návštevu.
Túto otázku ste už určite počuli mnohokrát, ale aký to bol pocit vidieť diela, na ktorých ste strávili desiatky hodín práce, ako končia rozbité na tisíc kúskov? Vo filme ich o zem hádže herečka Kate Hudson alebo Janelle Monaé.
Počas výroby sme sa s Johnom Dexterom veľa rozprávali. Strávil s nami celý čas a hneď na začiatku mi povedal: Musím ti niečo prezradiť. Všetko umenie sa zničí, pretože na konci celý dom vybuchne. Povedal mi to, aby som od začiatku vedel, do čoho idem. Takže som tušil, že všetko pôjde „do hája“. Film bol rok a pol zahalený rúškom tajomstva, museli sme podpísať zmluvu o mlčanlivosti, takže sme sa na premiéru nesmierne tešili. Keď som potom videl, ako slávni herci a herečky držia v rukách moje sklo a následne s ním tresknú o zem… uvedomil som si, že je to vlastne nádherný pocit. Hovoril som si: „Ty kokso!“ Naše sklo si zahralo hlavnú úlohu v takom úžasnom filme a dotýkali sa ho najväčšie hviezdy. Nič to, že sa rozbilo – veď sme remeselníci, vyrobím nové. Ale príbeh a ako sklo pomohlo zvýrazniť luxus a dramatickosť scény – boli jedinečné. Som na to hrdý a šťastný. Naše sklo dokázalo zaujať a dostať sa na takúto úroveň. Ľudia hovorili: To je škoda, veď to boli také krásne veci! Ľutovali krásu, ktorá sa rozbila. Takže túto otázku mám vlastne rád, aj keď ju počúvam často. Je to dokonalá prezentácia skla ako takého.
Čítajte viac Krása na parkete sa nezaobíde bez bolesti, priznáva najlepšia slovenská tanečnica. Arcolinová žije v Hongkongu s Talianom, spolu kraľujú svetu tanca
Vo filme Na nože je sklo symbol luxusu, zdobí vilu miliardára – je akýmsi symbolom jeho ega. Máte aj zákazníkov z najvyšších kruhov, ktorí vyhľadávajú vaše umenie?
Mám jeden veľmi pekný príbeh. Bol to jeden z mojich top zákazníkov, chcel obdarovať svoju priateľku – ženu, ktorú si nesmierne vážil. Viedla firmu na pokraji bankrotu, no ona presvedčila investorov, aby jej dali šancu. Chcela ukázať, že ju dokáže zachrániť. Nikto jej neveril, ale ona to naozaj zvládla a firma dnes prosperuje. Môj klient mi povedal: Jirko, potrebujem pre ňu naozaj výnimočný darček. Je to krásna, krehká žena, ale zároveň nesmierne inteligentná, bystrá. Je to človek s obrovským srdcom, no zároveň dravec, taký žralok. Mali sme spolu pekný priateľský vzťah a on len dodal, že chce pre ňu niečo skutočne špeciálne. Nestanovil mi cenový limit. Bola to osobná výzva. Cestou z Prahy sme sa s manželkou rozprávali, čo by som mohol vyrobiť a vyšiel nám z toho žralok. Krištáľový žralok symbolizoval jej krásu a krehkosť, no zároveň dravosť. Do tela žraloka som sa rozhodol zakomponovať dve veci: ľudský mozog ako symbol jej inteligencie a farebné červené srdce. Dar mal obrovský úspech. Motív som potom ešte dvakrát zopakoval v mierne obmenenej farebnosti. Jeden z mojich žralokov je vystavený aj v Bratislave. Mám zopár náročných klientov, ktorí si potrpia na kvalitu, a to ma posúva vpred. Títo ľudia neplytvajú peniazmi, ale keď už za niečo zaplatia, očakávajú dokonalý výsledok, ktorý ich bude baviť. A to sa nám v poslednej dobe darí.
Foto: archív Jiřího Pačinka
Je takáto tvorba na zákazku špecifická? Predpokladám, že proces pokus-omyl môže byť v sklárstve ekonomicky náročný. Alebo musí všetko vyjsť na prvý pokus?
Ideálne by, samozrejme, bolo, keby všetko vyšlo na prvýkrát. Ale to nie je vždy realita. Občas musím dielo urobiť dvakrát, niekedy aj trikrát, kým som s ním spokojný sám. Keď si za prácu vypýtam peniaze, musím si byť istý, že odovzdávam stopercentnú kvalitu. Nie je to len o tom, aby som si zarobil a odovzdal hocičo. Keď potom vidím reakciu klienta pri preberaní diela, to je pre mňa najdôležitejšie. Pozerám sa im do očí a hľadám ten správny pocit. Ak sú spokojní, som spokojný aj ja. Zarobené peniaze sa minú, investujeme ich späť do firmy, ale pocit spokojnosti zostáva.
A aké pocity ste prežívali pri stretnutí s nedávno zosnulým pápežom Františkom, keď ste mu odovzdávali svoj dar? To musel byť mimoriadne silný zážitok.
To vám poviem veľmi rád. Priviezli sme do Vatikánu tri diela – krištáľové monštrancie – s tým, že hlavné, ktorému hovorím „jednotka“, bolo určené pre pápeža Františka. Zvyšné dva kusy boli náhradné pre prípad, že by sa to prvé rozbilo. Vopred som však plánoval, že jeden z náhradných kusov zostane v našom kostole vedľa sklárne a druhý dostane náš farár Rudolf Repka. Všetky tri diela napokon pápež požehnal, takže sú skutočné unikáty. Svätý otec František vedel, že príde česká delegácia a že dostane dar zo skla. Nevedel, čo presne. Stretli sme sa počas jeho audiencie vo veľkej aule – bola to nádherná náhoda. Ja som ateista, ale som bol šťastný, že ho vôbec uvidím na diaľku. Potom nám ale oznámili, aby naša česká skupina prešla dopredu k jeho stolcu a počkala tam. Najprv sa venoval chorým ľuďom na vozíčkoch, potom svadobčanom a napokon prišiel k nám. Zrazu som stál len kúsok od neho. Tlmočníčka mu povedala: „Svätý Otče, toto je umelec, ktorý vám vytvoril sklenený dar. Dostanete ho zajtra.“ A on sa na mňa uprene pozrel. Ten pocit – aj pre mňa ako ateistu – bol neopísateľný. Zrazu som sa mu díval hlboko do očí, on mne tiež. Nohy sa mi triasli, bolo to neuveriteľné. Len na mňa mrkol, akoby hovoril: „Ďakujem.“ Bol to nesmierne sympatický človek, taký rozprávkový deduško s krásnymi modrými očami. Nestačilo mi to, potreboval som vedieť, ako bude reagovať, keď dar skutočne dostane. Poprosil som preto litoměřického biskupa, pána Jána Baxanta, ktorý dar odovzdával, aby mi všetko podrobne opísal. Na druhý deň si ma otec Ján zavolal a povedal: Jiří, bol to nádherný pocit. Keď sme otvorili tú veľkú zamatovú kazetu, pápež reagoval nesmierne pozitívne. Niekoľkokrát sa diela dotýkal, pýtal sa na detaily a veľmi ho chválil. Spomínal, že to vytvoril ten sklár, ktorého včera videl. A ja mám doma fotku, ako sa toho daru dotýka. Nie je to však len o mne. České sklo – a hovorím teraz za všetkých českých sklárov – má svoje miesto vo Vatikáne. Vnútri diela je uložená kostička svätej Zdislavy, takže je to relikvia. A relikvie sa nesmú nikam stratiť. Dielo je teda vystavené na nejakom peknom mieste vo Vatikáne, kde zostane na veky vekov.
Čítajte viac Hrať pre kráľovnú, pápeža či obyčajného diváka – v tom nerobím rozdiely. Moja hudba patrí všetkým, hovorí HAUSER exkluzívne pre Pravdu
Máte ešte nejaký nesplnený sklársky sen alebo plán, ktorý by ste chceli uskutočniť?
Snov mám strašne veľa, ale keď sa zamyslím, mnohé z tých najkrajších som si už vlastne splnil. Teraz je mojím najväčším snom a zároveň plánom tvoriť, pokiaľ mi zdravie dovolí. A vychovať zo svojho vnuka ďalšieho sklára – samozrejme, len ak ho to bude baviť. Aktuálne však prežívam jeden veľmi krásny a významný projekt. Pre český pavilón na Expo 2025 v Osake som mal česť vytvoriť sochu podľa návrhu legendárneho Reného Roubíčka. Bol to môj sklársky „deduško“ a zároveň nevlastný otec Bořka Šípka, ktorého tiež umelecky formoval. Práve vďaka pánovi Roubíčkovi začal Bořek Šípek pracovať so sklom. Tieto dve osobnosti ma viedli celou mojou kariérou. Symbolom českého pavilónu sa stala figúrka od Reného Roubíčka, ktorá sa na jeho počesť volá „René“. Ja som ju mohol stvárniť a teraz stojí na piedestáli ako jeden z vrcholov expozície. V júli by mal český prezident Petr Pavel odovzdať sochu ako dar japonskému cisárovi. Keďže mám k Japonsku veľmi blízky vzťah, je to pre mňa obrovská pocta. Bol som pozvaný, aby som bol súčasťou delegácie. Síce dar nemôžem odovzdať osobne ja, ale budem pri tom a mal by som vidieť zblízka, ako cisár preberá náš krištáľ. Hovorím si, po pápežovi teraz cisár… to je neuveriteľné. Pre mňa sú to však predovšetkým príbehy o kráse, nie o biznise. A keď to vidia mladí ľudia, pochopia, prečo má zmysel venovať sa sklu.
VIZITKA
Jiří Pačinek je český sklársky majster, ktorý vedie vlastnú sklársku značku PAČINEK GLASS. Realizoval s ňou zákazky pre filmy ako Na nože: Glass Onion (Netflix, 2021) či Gladiátor II režiséra Ridleyho Scotta. Jeho umelecký rozmach potvrdzujú aj projekty ako Krištáľová záhrada v Botanickej záhrade v Prahe či Krištáľový chrám v Kunraticiach – výnimočné prepojenie skla a sakrálneho priestoru. Pačinek vystavuje po celom svete a aktuálne aj v Bratislave. Do 12. septembra trvá výstavy nazvaná Nahuti, ktorá v priestoroch galérie Dessewffy prináša výnimočný dialóg dvoch ikon českého umeleckého skla – Bořka Šípka a Jiřího Pačinka. Návštevníci uvidia ikonické vázy, sklenené sochy, veľkorozmerné kvety aj diela, ktoré vznikli počas spolupráce majstra a žiaka – priamo pri hutníckej peci.
Pozrite si tiež