Ako nestratiť jazyk, ktorý pozná človeka i človečku

Rodičia vás a brata neučili rómsky, ale po slovensky. Prečo?

To je pochopiteľné. Keď človek len trošku sleduje rómsku tému, tak prvé, čo zarezonuje, je, že rómske deti v škole nerozumejú po slovensky, a preto zaostávajú. Preto sú neúspešné. Jazyk je bariéra. Takže preto.

Učili vás po slovensky preto, aby vás ochránili pred touto bariérou?

Áno. Chceli, aby sme boli v škole úspešní. A to sa deje dodnes. V rodinách, kde je ambícia byť úspešný a byť zadobre so systémom, získať čo najlepšie vzdelanie, sa rómčina potláča. Pretože sa považuje za prekážku.

Nie je to škoda?

Je to veľmi zle. Potláčanie akéhokoľvek jazyka, nielen rómskeho, kdekoľvek na svete, znamená strašnú stratu. Jazyk je to jediné, čo človeka oddeľuje od zvierat, je vedomý, existuje na hrane biológie a humanity, ide o výsostne ľudskú záležitosť. Artikulovaným jazykom dokážete hovoriť o abstraktných témach, dokážete pomenúvať veci, ktoré ste empiricky nezažili, nepočuli, nemali v ruke a pritom viete, že existujú. Ide o jeden z najväčších darov, či od prírody alebo od boha, to už nech si každý vyberie… Ale potláčať tento dar je obrovská škoda. Lebo každý jeden jazyk predstavuje celý vesmír. Nielen jednotlivca, ale aj komunity, skupiny, etnika, národa. Ponúka náhľad do spôsobu, akým títo ľudia vnímajú svet, ako majú nastavené hranice, čo je pre nich dôležité. Či je to čas, nejaká hmotná vec, nadnesený poetický jazyk alebo reč faktov. Vždy je zle, ak sa jazyk potlačí.

Ako je možné, že sa Rómovia z rôznych kútov sveta dokážu dohovoriť, aj keď boli stáročia roztrúsení po celom svete? Delili ich oceány, pohoria…

Ja sama tomu nerozumiem… Je fakt, že niekedy si to vyžaduje úsilie a nedá sa vždy jednoducho dorozumieť. No základná slovná zásoba je skutočne spoločná, nemení sa, zostáva rovnaká aj v jednotlivých jazykových vetvách Rómov. Spoločných znakov je zatiaľ dosť na to, aby si ľudia porozumeli bez toho, aby študovali nejaký spoločný spisovný jazyk. Dokážeme komunikovať, vieme sa skorigovať. Ale pravda je taká, že vývoj nakoniec smeruje k sformovaniu viacerých rómskych jazykov. Je to podobné ako s jazykovou rodinou slovanských jazykov. V budúcnosti určite dôjde k dôslednejšiemu rozdeleniu. Už sa to deje.

V rómčine existuje slovo človek v mužskom aj ženskom rode, o manuš aj e manušňi. Ako by ste to preložili do slovenčiny?

Nijako! (Rozosmeje sa) Slovenčina je rodovo veľmi zaťažený jazyk. Všetko musí mať svoj rod. V podstate aj rómčina, ale pokiaľ ide o ženy, je asi rovnoprávnejšia než slovenčina. Je jednoduchšie utvoriť ženskú formu podstatného mena alebo čohokoľvek v rómčine bez toho, aby sme znásilňovali jazyk. Svedčí o tom už len príklad, ktorý ste uviedli – človek a… "človečka” (smeje sa). Slová sa nikdy neprekladajú, prekladá sa význam. Slovníky sú slovníky, tam sa hľadajú slová, ale pri preklade je dôležitý vždy význam.

Ale prečo to v rómčine tak je? Prečo je o manuš a e manušňi?

Rómska spoločnosť pôsobí patriarchálne, no pravda je iná. Kľúčová je autorita matky. Nie mladej ženy, nie dievčaťa, nie ženy, ktorá ešte nemá deti, ale matky. Materstvo je úplne najvyššou hodnotou, to je nespochybniteľné. Všetko ostatné je menej dôležité. Takže možno sa aj takýmto spôsobom akoby zachoval matriarchát. Preto je rómčina celkom férová voči ženám. Aspoň jazyk.

Čítajte aj Lomnické Čháve. Hudobný objav z osady

Naozaj pozná rómčina pôvodne len tri farby?

Je to tak. Ale ťažko povedať, či v rómčine boli kedysi slová pre viacero farieb. Možno boli a niekde po ceste sa stratili. To neviem. A nedovolím si s istotou tvrdiť, že nikdy neexistovali slová aj pre iné farby. Ale vieme, že z pôvodných pomenovaní farieb sa naozaj zachovali len tri. Biela, čierna a červená, parňi, kaľi, loľi. To je celé. Zelená povieme po slovensky zelená. Belasá je belasá, alebo belavo, ak pochádzate z východu. Hnedá je hnedá… Všetky ostatné farby okrem čiernej, bielej a červenej sú už prebraté a akoby menej podstatné.

Čím to je?

Netuším. Ale viete, potom sa učitelia čudujú, že rómske deti nevedia pomenovať farby. Doma majú len parno, kalo, lolo a dosť. Chcú, aby dieťa pomenovalo trebárs staroružovú… Ale staroružová bude pre rómske dieťa červená a hotovo! Koniec! Nebavím sa o tom. Je to v spektre červenej, daj mi pokoj. Ani ja sama nerozumiem, prečo by práve toto malo byť dôležité. Poznám mužov, ktorým rôzne odtiene splývajú do jedného. A nevadí im to. Poznám aj chalana, ktorý má úžasné výtvarné cítenie, vníma možno o 200 percent viac farieb ako ja, vie ich pomenovať, vie s nimi pracovať. No a čo? Toto nie je celkom objektívna realita. Farba je len dôsledok lomu svetla, nič viac. Ale pomáha nám to diskriminovať? Pomáha. Pomáha nám to posielať deti do špeciálnych škôl? Pomáha. Pomáha nám to držať rómske deti od "našich” bielych? Prečo to nevyužiť? Nech mi nikto nehovorí, že som jediná, ktorá na toto prišla.

Čítajte aj Masívny výskum rúca mýty o Rómoch

To, že dieťa nevie pomenovať farby, sa môže podieľať na rozhodnutí, či sa pošle do špeciálnej školy?

Určite. Nie som pedagóg, ani psychológ, ale pamätám si napríklad na pohovor, aký mala moja dcéra pri nástupe do základnej školy. Bolo to aj o farbách… Ide o jeden z faktorov. Potom sa povie, že dieťa nemá šajnu o tom, načo sa pozerá. Nejde pritom o niečo, čo súvisí s inteligenciou, ale s kultúrou.

Má rómčina ustálený pravopis?

Samozrejme. Prebehla štandardizácia rómskeho jazyka, existuje dohovor o tom, ako vyzerá rómsky prepis, ortografia, existujú ortoepické aj ortografické pravidlá. Používa sa latinská abeceda okrem ypsilonu. Štandardizovaná rómčina, o ktorej sa zhovárame, sa vzťahuje na územie Česka a Slovenska. A práve to súvisí s tým, čoho sme sa už dotkli. Rómske dialekty sa vyvíjajú smerom k samostatným rómskym jazykom. A bolo potrebné ustáliť systém pre rómčinu, ktorou sa prevažne hovorí na území bývalého Československa. Od 60. rokov 20. storočia, kedy začal vychádzať časopis Romano ľil (Rómsky list), sa museli nastaviť pravidlá. Keďže sa nepoužíva ypsilon, nie je jasné, kde je tvrdá a kde mäkká výslovnosť, používajú sa mäkčene. Je to postavené na foneticko-etymologickom princípe. Niektoré drobné úpravy bežia aj teraz. Napríklad zápor, ktorý sa v slovesách vyjadruje predponou "na”. Prebiehajú debaty o tom, či je to predpona alebo predložka, niekedy sa to píše spolu, niekedy osobitne. Má to zástancov, odporcov, ide o akademické veci. Počkám si, kým sa akademici dohodnú a potom sa prispôsobím. Nie som akademička, som remeselníčka.

Ako sa vám tvorili rómske riekanky pre ČEKY ČHAVE ČHAVORENGE, nový album kapely Lomnické Čháve, ktorý vydali spolu s Mariánom Čekovským?

Úprimne, neverila som, že to naozaj vyjde. Je to už viac ako dva roky, čo ma oslovil Tomáš Slebodník (,,biely gadžovský” manažér rómskej kapely Lomnické Čháve). Zavolal mi s veľmi hmlistou predstavou, že by bolo treba napísať nejaké riekanky… Napísala som asi tri-štyri, poslala a potom sa dlho nič nedialo. A zrazu mi volá, že projekt treba dokončiť, že už včera bolo neskoro.

Čítajte aj Ako sa dostať do sveta, v ktorom neexistuje krivda, chudoba?

Aj keď sú to veľmi jednoduché riekanky, vraveli ste mi, že bolo veľmi ťažké ich napísať. Prečo?

Ak niečo robíte pre deti a mladých, je to iný svet. Riekanky som písala pre deti od päť do desať rokov. To je ešte vek nevinnosti, deti ešte niečo počúvajú od dospelých. Témy, ktoré som si vyberala, vychádzajú z mojich skúseností ako mamy, ale aj ako dieťaťa. Pospomínala som si na rozprávanie babky, dedka, ako sa žilo kedysi. Napríklad, keď v jednej riekanke prídu do kuchyne husy a kačky a zjedia chlieb a potom sa rýchlo idú skryť, lebo vedia, že urobili zle, to je skutočná príhoda. Aj také sa udialo. Riekanky boli výsledkom spomínania. Ale i vlastnej fantázie. Lebo draka som nevidela.

A ako dopadla hus?

Babkin švagor mal naozaj húsku, ktorá sa správala ako psík. Bola vycvičená, vyprevádzala ho ráno do práce, potom ho čakala, prišla do kuchyne. Volala sa Ica, každý ju mal rád. Aj prasiatko mal takto vycvičené, plnilo povely. Hus zomrela na starobu.

Foto: Milan Maršalka

Lomnické Čháve Kapela Lomnické Čháve.

Foto: Milan Maršalka

Marián Čekovský Marián Čekovský zhudobnil s kapelou Lomnické Čháve riekanky v rómčine i slovenčine, ktoré vyšli v spoločnom albume ČEKY ČHAVE ČHAVORENGE.

Čo bolo pri tvorbe riekaniek najťažšie?

Keď máte v hlave nejakú myšlienku alebo predstavu, je naozaj ťažké zabaliť ich do slova, ktoré bude dávať zmysel a zároveň bude rytmické a počúvateľné. A ešte k tomu zapamätateľné a jednoduché pre detského poslucháča. A vtipné! Nuž a skúste dať tomu celému ešte primeranú dĺžku, nenapísať desaťstranovú poému, ktorá bude neužitočná. Napokon, rómske aj slovenské texty mali korešpondovať, obsahovo aj významom, metaforami, aby boli zrozumiteľné jednému aj druhému poslucháčovi, aby nešlo o prosté preklady, ale o dva rovnocenné materiály v jednej piesni… Asi by som nepovedala, že to bolo ťažké. Bolo to veľmi ťažké. Človek nesie obrovskú zodpovednosť.

V čom?

Musíte sa zbaviť cynických návykov, myšlienkových vzorcov dospelých, ľudí otrieskaných životom. Treba sa vrátiť niekam späť. Tvorby pre rómske deti nie je až tak veľa. A z tých autorských rómskych rozprávok, o ktorých viem, je veľa takých, ktoré sú vhodné skôr pre dospelého čitateľa. Príjemcu, ktorý už pozná nejaké záludnosti života. Ale riekanky, tie obrazy detskej nevinnosti, ktoré by nás mali učiť ockovia a mamky, kým vyrastáme, by mali byť oslobodené od dospeláckeho vnímania, ktoré už bolo ovplyvnené.

Čítajte aj Kapela z osady rúca predsudky. Vo filme aj v realite

Čo hovoríte na zhudobnenie?

Počúvala som aj verzie, ktoré vznikali postupne, dokonca som niektoré aj komentovala… Sú to rómske riekanky, hudba a text spolu súvisia. Veľmi si vážim, že ma oslovili a dali mi možnosť realizovať sa. Naozaj ma to bavilo… Marián Čekovský porozumel textom, vedel, s akým materiálom pracuje. Urobil k tomu s muzikantmi z Lomnické Čháve krásnu hudbu. On dodal profesionálnu formu a chalani rómsku dušu.

Boli ste už na ich koncerte?

Na koncerte priamo nie. Prvýkrát som sa s nimi stretla pred pár rokmi, asi ešte pred covidom. V Slovenskom rozhlase sme pripravovali národnostné vysielanie, verejné nahrávky, kde sme si pozývali hostí. Bola som jednou z moderátoriek, mala som vyspovedať Lomnické Čháve a Tomáša Slebodníka. Veľmi som si lámala hlavu nad tým, o čom sa budeme zhovárať. A nakoniec to bol jeden z najúžasnejších rozhovorov, aké som kedy robila. Páčilo sa mi úplne všetko. Ako rozprávajú, o čom rozprávajú. Páčila sa mi pravda, ktorá z ich slov plynula, bolo to tak nefalšovane rómske. Oni žijú hudbu. Každým rokom sú lepší a lepší.

Foto: Milan Maršalka

Lomnické Čháve, Marián Čekovský Lomnické Čháve s Mariánom Čekovským.

Foto: Milan Maršalka

Lomnické Čháve, Marián Čekovský, Tomáš Slebodník Lomnické Čháve s Mariánom Čekovským, Tomášom Slebodníkom a ďalšími hosťami.

Počas vášho pôsobenia v nezávislých rómskych novinách Romano ľil ste sa venovali spravodajstvu a dokonca ste tvorili nové rómske slová, aby boli správy zrozumiteľnejšie. Ujali sa?

Neologizmy sa tvoria pri práci s jazykom prirodzene. Ide o normálnu vec. Existujú slovotvorné postupy, ktoré ak človek umne využije, výsledkom môže byť slovo, ktoré sa dá použiť a každý mu bude rozumieť. Spôsobov, ktoré jazyk núka, je niekoľko. Buď si zoberiete koreň slova, predpony, prípony, a ohýbate ich dovtedy, kým nedostanete to, čo potrebujete. Alebo môžete slovo jednoducho prebrať z iného jazyka. Aj slovenčina má milión prebratých slov, už len samotné slovo milión je prebraté. Televízia, radar. Počítač, aj keď v prípade tohto slova ide o doslovný preklad, ktorý sa ale výborne podaril. Možno nevystihuje všetky možnosti toho zariadenia, ale veľmi dobre slúži a to isté sa deje aj v rómčine. A ktoré z nových slov v rómčine sa azda ujali… Možno šajipen a musajipen. Nevytvorila som ich sama, ale v spolupráci s jazykovedcom Milanom Samkom. Prvé slovo znamená možnosť a druhé povinnosť. Vychádzali sme z existujúcich slov v rómčine.

Do novín vám ľudia posielali básne aj prózu, publicistiku. V jednom rozhovore ste však povedali, že najkrajšie veci písali basisti, teda ľudia z väzenia. Aj vám niektoré utkveli v pamäti?

Utkveli, ale už ich nedokážem zarecitovať. To je veľmi dávno. Veď som mala 19 rokov, keď som začala v redakcii dobrovoľníčiť. Mama tam pracovala, chodievala som za ňou zo školy. A keď už som tam bola, strčili mi všetko do ruky, tu máš – tak si rob. Pracovala som za "pánboh zaplať”. Sem-tam mi dali nejaké honoráre, čo mi ako študentke v tej dobe veľmi pomáhalo… Uverejňovali sme aj príspevky, ktoré nám posielali basisti a skutočne písali nádherné básne, aj všelijaké krátke úvahy. Bolo vidno, že basisti to majú dobré. Lebo majú čas! Treba dodať, že tí chalani sedeli za prehrešky typu – ukradol dva litre džúsu. Neboli to žiadni ťažkí zločinci. Poetické duše. Ale Kveta Berkyová bola najlepšia. Alebo Soňa Pokutová, obe z Rudnian. Z jednej z najhorších osád na Slovensku vychádzala jedna z najkrajších poézií.

Foto: Tomáš Slebodník

ČEKY ČHAVE ČHAVORENGE, Lomnické Čháve Obal albumu ČEKY ČHAVE ČHAVORENGE.

Ako ste začali s tlmočením do rómskeho jazyka?

Náhodou. Začala som ako niekto, kto sprevádzal výskumníkov, novinárov, vyšetrovateľov na východnom Slovensku. Bolo to v prípadoch, keď bolo treba ísť do rómskych komunít a hľadať odpovede, urobiť rozhovor. Vyžadovali tlmočníka s jazykovou výbavou slovenčina, rómčina, angličtina a tú som mala. A tak sa na mňa začali obracať jednak mimovládne organizácie, ale aj štát, ministerstvá, súdy.

Ako si spomínate na 90. roky?

Bolo to obdobie brutality. Mnoho ľudí si demokraciu vysvetlilo ako možnosť popravy. Doslova popravy, nájazdov a bitiek Rómov. Dochádzalo k veľmi zlým veciam a tie sa museli vyšetrovať. Slovensko však v tom čase nemalo veľa vyšetrovateľov alebo ľudí zo súdneho aparátu, ktorí by boli ochotní… Väčšinou sa to dialo vďaka ľuďom zvonku a tí potrebovali tlmočníka. Venovala som sa tomu od 19 rokov. Bola to veľká škola, neviem, či niekto zažil niečo podobné. No a potom sa 90. roky skončili, nastavili sa zákonné rámce, niektorí páchatelia sa potrestali a väčšina ľudí pochopila, že nemôžu zastreliť cigána len preto, že je cigán. Situácia sa začala trochu meniť. Ľudí, ktorí chodili do rómskych osád hľadať spravodlivosť, bolo menej. Pribúdalo zvedavcov, ktorí tam chodili ako do zoologických záhrad. Písať články, fotiť, publikovať o svete, ktorý je farebný, exotický, zaujímavý. Postupne som sa tomu prestala venovať.

Ako prebiehala spolupráca s Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe?

V rámci OBSE vzniklo Kontaktné stredisko pre záležitosti Rómov a Sintov. Sintovia predstavujú ďalšiu veľkú rómsku skupinu, ktorá žije prevažne v Nemecku, ale sčasti aj na Slovensku. Konalo sa mnoho medzinárodných stretnutí, veľkých konferencií, rómčina sa dostala na úroveň konferenčných jazykov a bolo treba tlmočiť. Boli sme tam tlmočníci z rôznych krajín, každý so svojou jazykovou výbavou, dialektom, ale i špecializáciou. Lebo tlmočenie je vždy o špecializácii. Nikto neprekladá všetko. Pôsobili sme tu veľmi dlho, asi 16 rokov. Pri práci tlmočníčky na medzinárodných konferenciách som sa naučila, že je to neskutočne zodpovedná práca. Tlmočiť musíte veľmi presne, opatrne a čestne. Pretože tlmočník môže pár slovami rozpútať vojnu aj uzavrieť mier.

Čítajte aj Ako zamestnať Rómov? Stačí zliezť z veže

Až ako tlmočníčka ste sa po prvý raz ocitli v rómskej osade?

Tlmočila som pre dvoch mladých amerických filmárov. Už si ani nepamätám, ako sa ku mne dostali. Vybrali sme sa do Jarovníc a tam som sa po prvýkrát ocitla v osade. Bála som sa. Nevedela som, čo mám čakať. Všetky tie bežné predsudky, ktoré človek má, som mala aj ja. Ale išlo nakoniec o dobrú skúsenosť. Prebehlo to úplne v pohode, mali sme dobrý zážitok a tam sa to asi zlomilo.

Aké jazykové poklady sa vám v pamäťovom fonde Rómov v rámci Štátnej vedeckej knižnice v Prešove podarilo zozbierať?

Už len to, že tu sídlime, je veľký počin. Začínali sme v roku 2012 ako pilotná prevádzka Dokumentačno-informačného centra rómskej kultúry. Naším poslaním bolo mapovať a dokumentovať živú rómsku kultúru, zamerali sme sa najmä na zachovanie jazyka, nahrávanie jazykových prejavov. Celkom dobre sa nám to darilo v oblasti divadelníctva. Mapovali sme napríklad tvorbu divadla Romathan. Ich predstavenia sú výnimočné, krásne spracované, jazyk je výborný, na úrovni. Potom sa nám podarilo zaznamenať aj niekoľko rozhovorov s pamätníkmi. Ale problémom je, že Rómovia veľmi neradi hovoria na kameru – v rómčine.

Čítajte aj Ľoľi roklica hľadá talenty

Prečo?

Používať rómsky jazyk v nekuchynskom, v nie bežnom prostredí, rozprávať ním o niečom komplexnejšom, je pre mnohých zvláštne. Nehovoriac o mladých, v tomto prípade sme dokázali máločo zaznamenať. Ale podarilo sa nám získať pár desiatok audionahrávok v rómčine s pomocou partnerov z oblasti Humenného, Brekova. Všetky postupne pripravujeme, zverejňujeme a dúfame, že poslúžia ako pramenný materiál, ktorému sa budú venovať študenti, vedci, lingvisti. Na našom portáli zverejňujeme aj digitálne kultúrne objekty, videá, fotografie, skeny. Sú vo viacerých jazykových verziách, máme rómčinu, slovenčinu, angličtinu a k tomu sa pridáva, podľa možností, maďarčina, ktorá predstavuje ďalší jazykový kontext Slovenska. Ruština, poľština. A možno na budúci rok spustíme aj francúzštinu, uvidíme.

Aký je presah digitalizácie?

V rámci digitalizačných projektov vzniká prakticky ďalšia vrstva v databáze a na portáli Slovakiana.sk. Mapuje slovenské kultúrne dedičstvo. A vďaka tomu, že sme tam aj my, že sa tam ocitli aj rómske materiály, tak prvýkrát v histórii vystupujeme ako súčasť slovenského kultúrneho dedičstva. A toto je dôležitý počin.