V tomto roku vám vyšla kniha, v ktorej sa na takmer 300 stranách venujete prostitúcii na Slovensku v časoch medzivojnovej ČSR. V úvode knihy píšete, že ste pri jej písaní spočiatku pristupovali s istou dávkou senzáciechtivosti, ktorá sa časom zmenila na vedeckú zanietenosť. Ako ste sa k tejto téme dostali a na základe čoho sa pri písaní knihy menili vaše motivácie?
Táto téma ma zaujímala už dlhšie, pretože je stále tak trochu tabu. Prostitúcia bola a je súčasťou našej spoločnosti, no v minulosti sa o nej často hovorilo len v súvislosti s morálkou, kriminalitou alebo zdravotnými rizikami. Chcela som ukázať, že ide o oveľa komplexnejší fenomén, ktorý súvisí s chudobou, postavením žien a postojom štátu k sociálnym problémom. Téme sa venujem už od vysokoškolských čias, v jednej zo svojich záverečných prác som analyzovala prostitúciu v starovekej rímskej spoločnosti.
Ako ste k písaniu tejto knihy pristupovali?
Chcela som skombinovať oficiálne dokumenty – policajné záznamy, zákony či novinové články – s osobnými príbehmi. Prostitútky samy po sebe nezanechali veľa písomných svedectiev, takže ich osudy som musela rekonštruovať nepriamo. Zároveň som chcela ukázať, ako sa táto téma objavovala hlavne v politike, literatúre a výtvarnom umení, pretože aj spisovatelia a umelci často reflektovali spoločenské problémy.
Na to poukazujete aj vo vašej knihe.
Presne tak. Otázka prostitúcie sa dostávala do diel mnohých slovenských autorov, pretože išlo o veľký sociálny problém, ktorý v spoločnosti rezonoval. Prostitúcia bola nielen morálnou, ale aj ekonomickou a zdravotnou témou, o ktorej sa verejne diskutovalo. Spisovatelia a umelci ju zobrazovali ako súčasť širšieho obrazu spoločenskej nerovnosti, chudoby či ľudskej tragédie.
V literatúre sa touto témou zaoberali autori ako Ján Smrek, Ján Rob Poničan, Ján Hrušovský a Tido J. Gašpar, ktorí prostitúciu opisovali z rôznych uhlov – od expresívnych a naturalistických obrazov až po spoločensky angažované texty.
Vo výtvarnom umení ju zobrazovali Imrich Weiner-Kráľ, Štefan Bednár, Cyprián Majerník a Mikuláš Galanda. Prostitútka sa v ich dielach často objavovala ako symbol sociálneho úpadku, osamelosti či ženského vykorisťovania. Téma prostitúcie sa vyskytuje aj v košickej moderne, napríklad v tvorbe Konštantína Bauera a Antona Jasuscha.
A čo štát? Ako vládna moc pristupovala k prostitúcii?
Za Márie Terézie bola prostitúcia kriminalizovaná – ženy posielali na nútené práce a strihali im vlasy. Jozef II. ju potom reguloval, zaviedol zdravotné knižky a pravidelné lekárske prehliadky. V medzivojnovom Československu bol v roku 1922 prijatý zákon o potieraní pohlavných chorôb, ktorý oficiálne mal zrušiť verejné domy a dohľad nad obchodom so sexom na základe aboličného prístupu.
Ak už prostitútky porodili, osud týchto detí bol rôzny. V niektorých prípadoch sa končil tragicky, to znamená, že dieťa po niekoľkých dňoch ich matky zabili.Dominika Kleinová
V období prvej ČSR pritom existovali dva hlavné prístupy k prostitúcii. Na jednej strane tu bola regulácia – štátne orgány sa snažili prostitúciu usmerniť cez verejné domy, povinné zdravotné prehliadky, udeľovanie licencií a povinnosť prostitútok hlásiť zmenu pobytu na polícii. Tento systém mal zabezpečiť kontrolu nad šírením pohlavných chorôb a udržať prostitúciu „pod dohľadom“. No práve táto regulácia spôsobovala, že veľa žien sa nechcelo evidovať v policajných zoznamoch, pretože raz zaevidovaná prostitútka už len ťažko mohla zmeniť svoju spoločenskú pozíciu. To ich nútilo prejsť do neoficiálnej, nelegálnej roviny prostitúcie.
Na druhej strane stála skupina ľudí tiež známi ako tzv. abolicionisti, ktorí tvrdili, že štát by nemal prostitúciu regulovať, ale postupne ju odstrániť cez vzdelávanie, sociálne reformy a podporu žien v iných pracovných sférach. Podľa nich verejné domy a registrácie iba zhoršovali situáciu a udržiavali ženy v bludnom kruhu stigmatizácie. Abolicionisti pracovali s myšlienkou, že prostitútky by nemali byť trestané, ale mali by mať možnosť opustiť túto prácu bez postihu. Tento prístup sa neskôr premietol aj do medzinárodných dohovorov.
Ich riešenie však narážalo na finančné limity – štát ani mestá nemali dostatok prostriedkov na podporu sociálnych opatrení, ktoré by ženám ponúkli reálne alternatívy. Zaujímavé je, že tento rozpor pretrváva dodnes. Na Slovensku je prostitúcia v neurčitom režime – nie je síce legálna, ale ani úplne zakázaná. Funguje tak v právnom vákuu.
Čo je príčinou tohto právneho vákua? Prečo bola téma prostitúcie pre štát v istej miere tabu – a vlastne stále aj je?
Prostitúcia bola vždy akousi „nepohodlnou“ témou. Všetci o nej vedeli, ale verejne sa o nej rozprávalo len vtedy, keď ju bolo treba odsúdiť alebo riešiť nejaký škandál. Historici sa skôr venovali politickým dejinám a na témy, ktoré sa týkali chudobných alebo marginalizovaných skupín, sa často zabúdalo. Aj v archívoch sú niektoré dokumenty nekompletné alebo úmyselne skreslené, čo sťažovalo výskum.
To bol aj najväčší problém pri písaní mojej knihy – nedostatok priamych zdrojov. Prostitútky nemali dôvod písať si denníky alebo listy, takže sa ich hlas zachoval len nepriamo – v policajných protokoloch, súdnych spisoch či dobovej tlači, kde ich často vykresľovali veľmi jednostranne.
Polícia organizovala nepravidelné mravnostné razie, kde prostitútky posielali aj na vyšetrenia do nemocnice.Dominika Kleinová
Napríklad po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunistov k moci téma prostitúcie odporovala oficiálnemu obrazu socialistickej spoločnosti ako morálne čistej, bez triedneho útlaku a „buržoáznej skazenosti“. Prostitúcia bola považovaná za relikt kapitalizmu, a preto sa o nej verejne nehovorilo. Jej existencia by narúšala predstavu o ideálnej spoločnosti, ktorú režim propagoval. Komunistická moc túto tému z verejného diskurzu úplne vymazala, takže získať objektívne informácie bolo náročné.
To ma vedie k otázke stereotypov a mýtov, ktoré sa okolo prostitúcie vytvorili a s ktorými sa stretávame dodnes. V knihe píšete, že o prostitútkach sa často hovorilo ako o „pijaviciach“, „bahne spoločnosti“, „pliage“ či „morových ranách“. Ďalej tiež upozorňujete, že vo verejnosti sa pomerne často opakoval obraz prostitútky, ktorá má problém s alkoholom, zákonmi, šíri pohlavné choroby, je nevzdelaná a ľahkomyseľná, či obťažuje mužov.
Stereotypy o prostitúcii sú hlavne výsledkom predsudkov a nevedomosti. Stále napríklad kolujú mýty, že sexuálnu pracovníčku nemožno znásilniť, že násilie je v tejto práci normálne, alebo že všetky šíria pohlavné choroby, pochádzajú z rozvrátených rodín alebo že sú drogovo závislé. Ľudia si často myslia, že túto prácu robia pre zábavu alebo že ide o ľahký zárobok.
Takéto predstavy boli rovnaké už za čias medzivojnového Československa. Prostitúcia v tomto čase v spoločnosti rezonovala, nebola to len okrajová téma, ale niečo, o čom vážne diskutovali politici, lekári aj verejnosť – či ju regulovať, zakázať alebo riešiť cez sociálne opatrenia.
Z akého prostredia najčastejšie pochádzali osoby, ktoré sa dostávali k prostitúcii?
Vo väčšine prípadov pochádzali z chudobných pomerov, alebo z mnohopočetných rodín, ktoré nemali dostatok zdrojov postarať sa o dieťa, preto nachádzame v archívoch prípady, keď rodina poslala 12–15 ročné dieťa do mesta aby našlo obživu. Potom mladé dievčatá ale aj chlapci skončili v rukách kupliarov, ktorí si ich vyhliadli často už na staniciach po vystúpení z vlaku.
Takže prostitúcia bola aj mužskou záležitosťou.
Áno. Hoci bola mužská prostitúcia menej viditeľná a spoločensky viac tabuizovaná než ženská, jej existencia je historicky doložená. V mestách ako Praha či Viedeň sa v tomto období objavovali mladí muži, často z nižších spoločenských vrstiev, ktorí ponúkali sexuálne služby, najmä mužskej klientele. Vzhľadom na vtedajšie zákony a postoj spoločnosti k homosexualite bola mužská prostitúcia spojená s väčším rizikom nielen sociálneho odsúdenia, ale aj trestného postihu. O tom píšem podrobne aj vo svojej knihe.
V knihe spomínate, že prostitúcia sa týkala najmä väčších miest, ako tých menších alebo vidieka. Aké rozdiely tam bolo možné odsledovať?
Rozdiely medzi veľkými a malými mestami v otázke prostitúcie boli výrazné. Vo veľkých mestách, kde anonymita poskytovala prostitútkam väčšiu voľnosť, sa tento fenomén šíril vo väčšom rozsahu. S tým však prichádzali aj negatívne javy – vyššia kriminalita, rušenie nočného pokoja a celkovo ťažšia kontrola zo strany polície. Archívne pramene ukazujú, že aj napriek snahám bezpečnostných zložiek sa im prostitúciu úplne podchytiť nepodarilo.
Prečo to bolo vo veľkých mestách ťažšie?
Prostitútky sa často presúvali, menili pôsobisko a využívali veľkosť mesta na to, aby sa vyhli priamemu dohľadu. Naopak, v menších mestách bola situácia diametrálne odlišná. Počet prostitútok tam bol oveľa nižší, a tak ich polícia väčšinou poznala osobne. To znamenalo, že boli pod väčším dohľadom, čo ich nútilo k väčšej opatrnosti. Takisto aj spoločenská „kontrola“ zo strany miestnych obyvateľov bola silnejšia – v malom meste každý každého poznal, preto bolo pre ženy ťažšie ostať v anonymite ako vo väčšom meste.
Ako to bolo s prostitúciou v najväčších slovenských mestách? Bolo mesto, ktoré sa vďaka nej stalo „neslávne známym“? Ako to vnímalo miestne obyvateľstvo?
Najviac verejných domov sa v medzivojnovom období nachádzalo v Bratislave a Košiciach, následne v menších pohraničných mestách, kde bol zvýšený pohyb obyvateľstva a armády. Nevestince a prostitútky pôsobili vo vyhradených častiach miest, aby nenarušovali bežný chod verejného života. Toto pravidlo však nebolo vždy dodržiavané, o čom svedčia policajné hlásenia plné sťažností na obťažovanie obyvateľov, hlučnú hudbu a nočný ruch. V Bratislave bola známym miestom Vydrica a jej okolie, kým v Košiciach sa prostitúcia sústreďovala najmä na Hradbovej ulici a do roku 1922 aj na Hrnčiarskej.
Existujú pritom aj záznamy o odpore obyvateľstva voči prostitúcii – jedným z najvýraznejších príkladov je mesto Ružomberok. Miestni obyvatelia opakovane protestovali proti verejnému domu v centre mesta, najmä kvôli jeho blízkosti k obytným štvrtiam. Sťažnosti boli adresované magistrátu mesta a objavovali sa aj v dobovej tlači. Hlinkova Slovenská ľudová strana prostredníctvom novín Slovák pravidelne kritizovala existenciu „domu hanby“ a označovala ho za „vred mesta“. Tvrdili, že okolie verejného domu je miestom hluku, výtržností, streľby, neslušného správania a že prítomnosť polonahých žien narúša verejnú mravnosť. Po silnom verejnom tlaku a prijatí zákona bol nevestinec v roku 1922 oficiálne zatvorený, no takmer okamžite na jeho mieste vznikol bar, ktorý v podstate pokračoval v pôvodnej činnosti.
Už ste to trochu naznačili, ale kde sa prostitútky najviac zdržiavali? Ako žili a fungovali?
Život prostitútok bol v minulosti rôzny, záležalo na dobe a okolnostiach. Niektoré pracovali vo verejných domoch pod dohľadom, iné sa ponúkali na ulici alebo ich klientom sprostredkovali už spomenutí kupliari. Prostitútky sa vyskytovali hlavne v mestách, kde mali často vyhradené ulice alebo konkrétne časy a miesta, kde sa mohli zdržiavať. Do roku 1922 – keď došlo k prijatiu spomenutého zákona – to boli často aj verejné domy, ktoré boli trpené. Okrem týchto miest ich bolo možné nájsť v kaviarňach, hostincoch, baroch, hoteloch, kúpeľoch, parkoch či priamo na uliciach.
Aj keď sa oficiálne prostitúcia za Slovenského štátu potierala, v praxi dochádzalo k jej tolerancii v okolí vojenských útvarov. Archívne záznamy hovoria aj o nákupoch kondómov pre vojakov.Dominika Kleinová
Prostitútky boli často prepojené s podsvetím, takže ich život mohol byť spojený s kriminalitou, násilím či vydieraním. Na druhej strane existovali aj také, ktoré si dokázali vybudovať isté postavenie, najmä ak mali bohatých a vplyvných klientov.
Viackrát ste v súvislosti s prostitúciou spomenuli kriminalitu. Boli prostitútky viac jej obeťami alebo vykonávateľkami?
V trestných spisoch sa najčastejšie objavovali krádeže, tuláctvo a šírenie pohlavných chorôb, ale našli sa aj prípady vrážd či infanticídy, teda zabitia novorodenca. Prostitútky však boli často aj obeťami kriminality. Zažívali násilie, boli okrádané a niektoré boli dokonca aj zavraždené. Počas vojen sa stávali aj častými obeťami znásilnenia.
Ak hovoríme o znásilneniach, ako sa prostitútky v tom čase chránili pred otehotnením? Ako sa vysporiadali s faktom, že čakajú často i nechcené dieťa?
Mnohé prostitútky boli neplodné kvôli chronickým pohlavným chorobám. Tie, ktoré neboli, sa snažili pred otehotnením chrániť rôznymi spôsobmi – používali výplachy vagíny rôznymi tekutinami alebo tabletami. Ak už porodili, osud týchto detí bol rôzny. V niektorých prípadoch sa končil tragicky, to znamená, že dieťa po niekoľkých dňoch ich matky zabili.
V archívoch som našla prípady, keď prostitútky otehotneli a rozhodli sa pre potrat, pretože si mysleli, že sa o dieťa nebudú vedieť postarať. Iné sa detí vzdali hneď po pôrode alebo ich poslali na výchovu k príbuzným či do rodinných domov. Boli aj prípady, keď ženy svoje deti vychovávali a chceli im dať lepší život, no na druhej strane existujú aj smutné správy o matkách, ktoré svoje dcéry nútili do prostitúcie. Často sa tiež stávalo, že deti prostitútok sa nedožili vysokého veku kvôli chorobám a podvýžive. Dnes je situácia iná, vďaka dostupnej antikoncepcii a bezpečným interrupciám majú ženy viac možností rozhodnúť sa, ako naložia so svojím materstvom.
Prostitútky teda vo zvýšenej miere trpeli pohlavnými chorobami. Aký bol vzťah prostitúcie a otázky verejného zdravia?
Prostitúcia a pohlavné choroby boli úzko prepojené odnepamäti. Tento problém siaha hlboko do histórie a bol vždy výzvou pre lekárov aj štáty, pretože sa týkal verejného zdravia. Vysoká rozšírenosť prostitúcie znamenala aj vyššie riziko šírenia chorôb, ktoré spôsobovali vážne zdravotné komplikácie, vrátane neplodnosti a ďalších civilizačných ochorení.
V období Rakúsko-Uhorska sa ako prevencia zaviedli povinné lekárske prehliadky pre registrované prostitútky. Tie museli mať zdravotnú knižku, kde bol zaznamenaný ich zdravotný stav. Problémom však bolo, že iba malé percento prostitútok bolo skutočne registrovaných, pretože mnohé nechceli byť evidované v policajných zoznamoch. V dôsledku toho väčšina z nich pracovala neoficiálne a nekontrolovane, čím sa pohlavné choroby šírili ďalej.
V medzivojnovom ČSR sa prístup zmenil – aboličný zákon stanovil, že nakazené prostitútky musia podstúpiť liečbu, inak im hrozili tresty. Avšak v praxi neexistoval efektívny systém, ktorý by zabezpečil ich kontrolu. Polícia preto organizovala nepravidelné mravnostné razie, kde prostitútky posielali aj na vyšetrenia do nemocnice.
Menil sa nejako postoj k prostitúcii v období vojnového Slovenského štátu?
V období druhej svetovej vojny sa oficiálny legislatívny rámec voči prostitúcii na území Slovenského štátu zásadne nezmenil – naďalej platil aboličný zákon z roku 1922, ktorý síce zakazoval verejné domy a reglementáciu prostitúcie, ale samotné poskytovanie sexuálnych služieb trestné nebolo. Klérofašistický režim Slovenského štátu však z ideologických dôvodov kládol dôraz na „mravnosť“ verejného života, a preto bol vo verejnom diskurze postoj k prostitúcii silne odsudzujúci.
Po nástupe komunistov k moci téma prostitúcie odporovala oficiálnemu obrazu socialistickej spoločnosti ako morálne čistej, bez triedneho útlaku a „buržoáznej skazenosti“. Komunistická moc túto tému z verejného diskurzu úplne vymazala.Dominika Kleinová
Zásadná zmena nastala v tom, kto mohol, alebo nemohol mať sexuálne styky – režim kládol dôraz na rasovú čistotu. Po vzore nacistického Nemecka bolo zakázané, aby osoby tzv. „árijskej rasy“ mali sexuálne kontakty so Židmi a Židovkami. Tento zákaz sa vzťahoval aj na prostitútky, ktoré, ak boli židovského pôvodu, boli vystavené prenasledovaniu, zatýkaniu a deportáciám. Pokiaľ ide o vojakov, Slovenský štát, podobne ako iné vojenské režimy, čelil otázke sexuálnych potrieb armády. Aj keď sa oficiálne prostitúcia potierala, v praxi dochádzalo k jej tolerancii v okolí vojenských útvarov. Prostitúcia sa riešila hlavne kvôli pohlavným chorobám v armáde a v kontexte ich prevencie. Archívne záznamy hovoria aj o nákupoch kondómov pre vojakov.
Vo svojej knihe píšete, že prostitúcia sa ťažko definuje. Čím je to podľa vás spôsobené?
Kedysi sa tento pojem spájal so smilstvom a zahŕňal akýkoľvek sexuálny akt mimo manželstva – dokonca aj milenka mohla byť považovaná za prostitútku. Dnes to komplikujú rôzne typy vzťahov, od zlatokopiek cez prostitúciu (sex work) až po sugardating. Ten zahŕňa vzťahy medzi starším, finančne zabezpečeným partnerom a mladším partnerom.
Hoci sa často tvrdí, že prostitúcia je sex za peniaze, nejde vždy o presnú definíciu Nezohľadňuje to, či je akt dobrovoľný alebo nútený, ani motivácie osôb. Niekedy ide aj o výhody, ako sociálne postavenie. Preto je ťažké nájsť presnú definíciu, ktorá by sedela na všetko a reflektovala zmeny v spoločnosti.
Prekvapilo vás niečo pri výskume a písaní knihy?
Prekvapilo ma, ako veľmi prostitúcia rezonovala v spoločnosti v medzivojnovom období, ako bola prítomná vo verejnej diskusii A čo ma zaujalo najviac, boli argumenty, ktoré pri debatách zaznievali.
Keď som ich porovnala s dnešnými diskusiami o rôznych sociálnych témach, zistila som, že sa v podstate vôbec nezmenili. Stále sa opakuje ten istý naratív o „tradičnej“ rodine, ktorá má byť základom spoločnosti. Lenže tá predstava tradičnej rodiny, ako ju poznáme z vyjadrení politikov, v realite nikdy neexistovala. Dejiny ukazujú, že rodina bola vždy dynamická, menila sa v závislosti od sociálnych a ekonomických podmienok. Prostitúcia bola jej súčasťou rovnako ako iné spoločenské fenomény, len sa o nej hovorilo rôznymi spôsobmi.
Aj môj výskum ukázal, že keď sa štát pokúšal prostitúciu buď úplne zakázať, alebo ju naopak regulovať, nikdy to neriešilo jej príčiny – len sa menila jej podoba. A to isté vidíme aj dnes pri iných sociálnych otázkach.
Dominika Kleinová (1994, Košice)
Foto: Pravda, Andrej Pecník
- Vyštudovala učiteľstvo histórie a etickej výchovy na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Doktorát z historických vied získala na Univerzite v Pardubiciach.
- Špecializuje sa na výskum dejín žien, prostitúcie a drogovej problematiky. Je externou riešiteľkou projektu Ženy z polosveta. Neviestky, odalisky, konkubíny, kráľovské metresy a kurtizány v našich dejinách.
- Prispieva historickými článkami do viacerých magazínov a časopisov. Je aktívnou členkou spolku Živena Praha.
- Pred materskou dovolenkou pôsobila päť rokov ako People Care Partner v spoločnosti Tesena. V súčasnosti sa pripravuje na postdoktorandskú pozíciu na Akadémii vied v ČR.
