Kedy vznikla reálna myšlienka organizovať celonárodný odpor Slovákov, respektíve ako v úvodnej fáze vyzerala koordinácia medzi domácim a zahraničným odbojom?
Reálne predpoklady pre povstanie na Slovensku sa vytvorili v druhej polovici roku 1943 v dôsledku priaznivého vývoja na frontoch druhej svetovej vojny. Bolo už zrejmé, že smer oslobodzovania čs. územia bude prebiehať z východu na západ. Keďže vojenské udalosti mohli rýchlo vytvoriť predpoklady povstania na Slovensku, jeho prípravy sa v tomto čase definitívne dostali do popredia záujmu československej vlády v Londýne. Čs. ministerstvo národnej obrany preto už v septembri 1943 zaslalo odbojárom na Slovensku rámcové smernice na prípravu branného odporu s využitím slovenskej armády. V novembri konkretizovalo aj predstavy o čase vhodnom na prevrat. Ten sa nemal viazať len na priaznivú situáciu (napríklad blízkosť frontu), jeho spúšťačom mal byť aj akýkoľvek zásah Nemecka na Slovensku. Paralelne sa zintenzívnilo zjednocovanie v protifašistickom odboji na Slovensku.
Konkrétne v čom?
Toto zjednocovanie potvrdzuje vznik Vianočnej dohody, ktorá bola výsledkom spoločného postupu časti občianskeho demokratického odboja s komunistami. Tá deklarovala vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá mala pripraviť povstanie a počas prevratu prevziať moc. Obsahovala tiež zámer obnovy čs. republiky na princípe rovný s rovným, či prihlásenie sa k čs. zahraničnému odboju. Zaktivizovala sa aj odbojová akcia v armáde ako dôsledok zjednocovacieho úsilia rôznych vojenských skupiniek. Tá sa po Novom roku koncentrovala okolo nového náčelníka štábu na Veliteľstve pozemného vojska podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana. Jeho postavenie sa posilnilo v marci 1944, keď ho čs. prezident Edvard Beneš poveril dočasným velením vojenským akciám na Slovensku. Podporu mu koncom apríla vyjadrila aj SNR.
Foto: Archív TASR
Koho mohlo vypuknutie Povstania viac prekvapiť? Nacistického vodcu Adolfa Hitlera alebo prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa?
Treba povedať, že s prevratom organizovaným armádou Nemci kalkulovali. Dokazuje to aj ich rýchla reakcia a odzbrojenie hlavnej sily povstalcov tzv. východoslovenskej armády krátko po vypuknutí SNP. Nemci totiž už s predstihom niekoľkých dní reagovali na prevrat v Rumunsku sériou preventívnych opatrení, ktorých cieľom bolo rýchle odzbrojenie slovenskej armády. Tá bola považovaná za nespoľahlivú, rýchlym zásahom sa mal v budúcnosti prekonať prípadný pokus o jej pridanie sa k rozmáhajúcemu sa partizánskemu hnutiu. Podobné kroky Nemci pripravovali aj proti maďarskej armáde. Nemcov však prekvapil odpor povstalcov. Pôvodne totiž počítali s rýchlou pacifikačnou akciou. Narastajúci odpor partizánov, ktorí ohrozovali ich dopravné spojenie s frontom a zbrojársku výrobu, chceli zlikvidovať v priebehu krátkej policajnej akcie. Narazili však aj na tvrdý odpor armády.
A Tiso?
Čo sa týka prezidenta Tisa, správy o údajnom puči mu sprostredkovali rôzne bezpečnostné orgány štátu. Konkrétne informácie však nemal. Jeho dôveru si, naopak, napriek rastúcej kritike armády až do poslednej chvíle udržal aj minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš. O to viac ho prekvapil a sklamal jeho útek na povstalecké územie.
Ján Golian
Foto: Vojenský historický ústav
- Prezident ČSR Edvard Beneš, ktorý pôsobil v londýnskom exile, 23. marca 1944 vymenoval Jána Goliana za dočasného vedúceho príprav ozbrojeného protifašistického vystúpenia slovenskej armády. Golian 27. apríla 1944 na rokovaní so zástupcami ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) prijal jej poverenie vykonávať funkciu vojenského veliteľa príprav povstania.
- S odbojovými spolupracovníkmi vypracoval rámcový vojenský plán ozbrojeného vystúpenia. Plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou s Červenou armádou (ČA), ktorej mala Poľná armáda (dve východoslovenské divízie) otvoriť karpatské priesmyky, a ostatná časť armády (Zápoľná armáda) mala vykonať prevrat a mobilizáciu na Slovensku, doplniť Zápoľnú armádu na dve pešie divízie a po spojení s Poľnou armádou v súčinnosti s ČA dokončiť porážku Nemcov. Menej výhodný druhý variant počítal s tým, že v prípade obsadzovania Slovenska nemeckými vojskami začne ozbrojený odpor bez ohľadu na dosiahnutý stav príprav Povstania.
- Večer 29. augusta 1944 Golian vydal rozkaz na branný odpor armády – začalo sa Slovenské národné povstanie. Dňa 5. septembra SNR povýšila Goliana do generálskej hodnosti. Velil 1. československej armáde na Slovensku do 7. októbra 1944 a potom sa stal zástupcom jej nového veliteľa, divízneho generála Rudolfa Viesta.
- Ráno 3. novembra 1944 Einsatzkommando 14 zajalo v Pohronskom Bukovci Goliana a ďalších dôstojníkov. Zomrel za doteraz celkom neobjasnených okolností v Nemecku na jar 1945.
Zdroj a foto: Vojenský historický ústav
Dá sa povedať, že významné udalosti približne v polovici roku 1944 v zahraničí ovplyvnili vyhlásenie Povstania? Narážam na vylodenie Spojencov v Normandii 6. júna, vypuknutie Varšavského povstania 1. augusta a štátny prevrat v Rumunsku 23. augusta, po ktorom táto krajina prešla na stranu protihitlerovskej koalície.
Ako som už naznačil, povstanie sa pripravovalo už skôr. Nemecké porážky v lete 1944 však signalizovali, že jeho prípravy treba urýchliť. Pritom tak Varšavské povstanie, ako aj udalosti v Rumunsku boli tiež bezprostrednou reakciou na príchod Červenej armády do strednej a juhovýchodnej Európy. Jej rýchly postup v lete 1944 pritom evokoval aj v radoch predstaviteľov čs. odboja nádej, že rovnako úspešne si bude počínať aj pri prekonávaní Karpát. Vyplýva to aj z reakcie divízneho generála Rudolfa Viesta. Ten ešte ako zástupca čs. vládneho delegáta pre oslobodené územie koncom júla urgoval odchod delegácie z Londýna do Moskvy. Bál sa totiž, aby nezmeškala príchod na oslobodené územie hneď za Červenou armádou.
Foto: Jakub Julény, SITA
Aká bola nálada v slovenskej spoločnosti tesne pred začiatkom Povstania? Dalo sa hovoriť o žičlivej atmosfére, respektíve o znechutení výraznej väčšiny národa z režimu a o jeho odpore proti nacizmu a klérofašizmu?
Bez podpory veľkej časti spoločnosti, ktorá sa postavila na obranu svojej krajiny, by povstanie nebolo možné. Jeho myšlienky tu nachádzali živnú pôdu aj napriek tomu, že postoje k štátoprávnemu postaveniu Slovenska sa rôznili. Situácia v spoločnosti sa menila paralelne s rozkladom ľudáckeho režimu. Vplýval na to vývoj na frontoch, keďže už v roku 1943 v dôsledku nemeckých porážok klesalo vo verejnosti presvedčenie o víťazstve Nemecka. Čoraz viac ľudí však znechucovala aj kolaborácia režimu s nacistickým Nemeckom. Ten sa zdiskreditoval najmä prenasledovaním Židov a ich deportáciami do nacistických vyhladzovacích táborov a zapojením sa do vojny proti Spojencom. Aj vzhľadom na uznanie čs. vlády v Londýne Spojencami bol jeho osud v predvečer SNP nenávratne spojený s osudom nacistického Nemecka. Spoločnosť bola rozčarovaná tiež zo zhoršujúcej sa sociálnej situácie v krajine. Odbojové nálady rástli aj v armáde. Zreteľne sa to prejavovalo v jednotkách v zahraničí, kde v dôsledku ich demoralizácie stúpali dezercie. Podpísali sa pod to aj desivé skúsenosti so zavádzania nacistického „nového poriadku“ na okupovanom území ZSSR.
Čítajte aj Dni a noci povstaleckej republiky. Život v rytme kanonád a cukor na prídel
Čo rozhodlo o tom, že prvým veliteľom povstaleckej armády sa stal generál Ján Golian?
Golian pôsobil od jari 1944 na čele ilegálneho Vojenského ústredia. V tejto funkcii ho v máji definitívne potvrdila aj čs. vláda v Londýne. Medzi jeho úlohy patrilo okrem iného vybudovanie konšpiračnej siete v armáde a vypracovanie vojenského plánu Povstania. Vojenské ústredie sa v neposlednom rade zaoberalo tiež otázkou povstaleckého veliteľa. Do úvahy, samozrejme, pripadal aj samotný Golian. Bolo však otázne, do akej miery by ako štábny dôstojník, bez praktických veliteľských skúseností na fronte zvládol velenie povstaleckej armády. Pre úspech Povstania bola dôležitá tiež osobnosť veliteľa, ktorého autorita mohla zavážiť už na jeho začiatku, keď bolo treba získať jednotlivé posádky. Nie príliš známy Golian tieto atribúty zatiaľ nenapĺňal. Tieto skutočnosti si pravdepodobne uvedomoval aj on sám. Spolu s najbližšími spolupracovníkmi preto uvažovali nad inými kandidátmi. Ako je známe, voľba nakoniec padla na divízneho generála Viesta, s čím súhlasila aj čs. vláda v Londýne. Keďže Golian počítal s tým, že Viest obratom priletí do Banskej Bystrice, najskôr vystupoval ako náčelník štábu. Keďže Viestov presun sa z objektívnych príčin oneskoril, Golian nakoniec riadil povstaleckú armádu až do jeho príchodu 7. októbra 1944.
Rudolf Viest
Foto: Vojenský historický ústav
- V rokoch 1941 – 1944 Rudolf Viest pracoval v najvyšších čs. zahraničných orgánoch v Londýne. Od 8. mája 1942 bol zástupca ministra národnej obrany.
- Správa o vypuknutí SNP ho zastihla na rokovaniach v Moskve, kde bol členom delegácie čs. vlády. Prezident Edvard Beneš ho 19. septembra 1944 vymenoval za veliteľa 1. čs. armády, velenie prevzal 7. októbra. 1944.
- Hlavne vďaka nasadeniu vojakov 2. čs.paradesantnej brigády, ktorej veľká časť prišla spolu s Viestom, sa povstalcom podarilo stabilizovať najviac ohrozený úsek frontu západne od Zvolena. Došlo k úspešnej protiofenzíve pri Jalnej.
- Od začiatku nemeckej generálnej ofenzívy riadil ústupové boje povstaleckej armády. Veliteľstvo sa pod jeho velením z Banskej Bystrice premiestnilo na Donovaly. Skoro ráno 28. októbra 1944 Viest spolu s ostatnými dôstojníkmi a sprevádzaní príslušníkmi Vysokoškolského strážneho oddielu odišli z Donovál, smerovali na východ (cez Polianku na Kozí chrbát a Prašivú), mali namierené do priestoru Poľany.
- V prvých dňoch sa pochod nestretol s nemeckými oddielmi, ale musel prekonávať nesmierne útrapy spôsobené nepríjemným počasím. K prvej prestrelke s nemeckými jednotkami došlo 31. októbra 1944 medzi Sopotníckou a Medzibrodskou dolinou, Nemci zajali Viesta (aj Goliana a ďalších) o dva dni neskôr v Pohronskom Bukovci.
- Viesta i Goliana eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy. Odtiaľ ich 10. novembra. 1944 previezli do Viedne a ešte v ten istý deň do Berlína. Okolnosti jeho smrti dodnes neboli uspokojivo objasnené.
Zdroj a foto: Vojenský historický ústav
Aké okolnosti alebo predpoklady viedli k tomu, že vypuknutie Povstania sa spája s Banskou Bystricou?
Bolo to dané hlavne tým, že práve tu sa nachádzalo Veliteľstvo pozemného vojska, ktoré poskytovalo možnosti pre budovanie konšpiračnej siete vo vojenských posádkach. Dôležitým momentom tu bolo vymenovanie podplukovníka Goliana za náčelníka štábu tohto veliteľstva. Ten si z miestnych dôstojníkov logicky vybral aj veľkú časť spolupracovníkov. V Banskej Bystrici sa tak zbiehala celá ilegálna sieť. Mesto malo aj dobrú geografickú polohu, je obklopené pohoriami, čo mu poskytovalo prirodzenú obranu. S možnosťou obrany v priestore Brezno – Banská Bystrica – Zvolen preto počítal aj vojenský plán Povstania.
Čítajte rozhovor Matke povedali - nezastrelíme ťa, ale zaživa upálime!
Krátko pred 29. augustom 1944 došlo k vzburám Židov v táboroch nútených prác na slovenskom území. Ako vyzeralo ich následné zapojenie do Povstania a prínos v bojoch?
Je pravda, že mnoho Židov z táborov sa okamžite zapojilo do povstaleckých bojov. Motivovala ich aj túžba povstať proti vlastným utlačovateľom a vrahom ich blízkych. Už v prvých dňoch Povstania bola vytvorená rota (asi 120–140 osôb) zložená z príslušníkov tábora v Novákoch. Tá bola presunutá do obranného úseku pri Baťovanoch (dnes Partizánske), ktorý odolával nemeckému postupu z juhozápadu. Desiatky ďalších osôb z tábora tu bojovali aj v iných jednotkách. Krst ohňom absolvovali už začiatkom septembra. Mnohí žiaľ bez akýchkoľvek vojenských zručností. Židia totiž boli už v roku 1940 vylúčení z armády a namiesto vojenského výcviku absolvovali pracovnú službu. Tieto skutočnosti si okamžite vypýtali daň v počte padlých a zranených. V boji napriek tomu zotrvali aj v nasledujúcom období. Židia však bojovali aj v iných jednotkách.
Ak vychádzame z toho, že Povstanie malo materiálno-logistický potenciál v trvaní troch mesiacov, bol to dostatočný čas, aby jeho organizátori mohli dúfať v úspech svojej vzbury?
To záviselo od toho, v akej situácii by povstanie vypuklo. Vojenské ústredie sa však v lete 1944 príliš spoliehalo na optimálny variant. Počítali s tým, že tzv. východoslovenskej armáde sa podarí v súčinnosti s Červenou armádou uvoľniť prechody na severovýchode Slovenska. Následne jej mala spolu so Zápoľnou armádou pomôcť dokončiť porážku nemeckej armády. Táto optimistická predstava sa 29. augusta rýchlo rozplynula. V dôsledku nemeckého postupu pritom povstalci hneď na začiatku stratili významné zbrojné sklady. Nezostávalo im nič iné, len sa okrem vlastných stenčujúcich sa vojenských zásob spoliehať tiež na pomoc Spojencov. Tá však nepostačovala, a to aj napriek úsiliu čs. vlády. Výrazne obmedzená bola pomoc Veľkej Británie a USA.
Čítajte aj Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode
Prečo?
Podpísal sa pod to najmä fakt, že Slovensko ležalo v operačnej zóne Červenej armády a SNP nemohlo efektívne napomôcť bojovej činnosti ich vojsk. Americké letectvo napriek tomu dopravilo na povstalecké územie 24 ton vojenského materiálu. Briti dodali vyše 1¤600 ton zdravotníckeho a spojovacieho materiálu. Američania tiež bombardovali viaceré nemecké ciele. Väčšina vojenského materiálu (vyše 600 ton) tak bola povstalcom prepravená sovietskym leteckým mostom. Ani ten však nedokázal nahradiť úbytok materiálu v boji. Veľkú pomoc zo strany ZSSR však predstavoval tiež letecký presun 2. čs. paradesantnej brigády od 1. čs. armádneho zboru a prílet 1. čs. stíhacieho leteckého pluku (21 lietadiel La-5 FN). Na pomoc SNP tiež Červená armáda uskutočnila Karpatsko-dukliansku operáciu. Jeho porážku však ani tieto opatrenia neodvrátili.
Čo bolo kľúčové v tom, že sa Nemcom podarilo potlačiť Povstanie?
Podpísali sa pod to viaceré faktory. Povstaniu uškodil najmä fakt, že vypuklo ako reakcia na nemeckú okupáciu bez koordinácie so sovietskym velením. Ďalšou ranou bolo odzbrojenie hlavnej vojenskej sily, teda poľnej armády na východe Slovenska, ako aj zlyhanie väčšiny posádok na západe pri jeho vypuknutí. Situáciu sa nepodarilo zvrátiť ani Červenej armáde, ktorá spolu s podriadeným 1. čs. armádnym zborom napriek tomu uskutočnila spomínanú Karpatsko-dukliansku operáciu na pomoc SNP. Nepodarilo sa totiž naplniť jej pôvodný politický cieľ, preniknúť duklianskym smerom na Slovensko a spojiť sa s povstaleckým vojskom. Odčerpala však nemecké sily, čím aspoň predĺžila existenciu SNP. Jeho porážku, naopak, urýchlili chyby vo velení, nedostatky vo výcviku, chýbajúca výzbroj, jej vyššia kvalita na nemeckej strane atď. Povstalci však napriek tomu takmer dva mesiace držali kompaktné územie v tyle nemeckých vojsk. Okrem strát, ktoré Nemcom v boji spôsobovali, narúšali tiež ich komunikácie dôležité na prepravu vojsk a materiálu na východný front.
Igor Baka
Foto: Archív Igora Baku
- Štúdium histórie absolvoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Od roku 1999 pôsobí ako vedecký pracovník vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Je predsedom redakčnej rady časopisu Vojenská história.
- Je autorom monografií Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku (2006), Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940 (2010), Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu a slovensko-nemecké vzťahy (2019).
- Je spoluautorom kolektívnych diel Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny, Vojenské dejiny Slovenska 1939 – 1945 slovom a obrazom, Vojenské dejiny Slovenska (V. a VII. zv.) a i. Publikoval tiež množstvo štúdií a odborných článkov.
