Najoceňovanejší a najplodnejší slovenský autor súčasnosti získal päť zlatých, päť strieborných a tri bronzové Bratislavské lýry, vydal viac ako dvadsať básnických zbierok, napísal asi 1 500 textov pesničiek, ktoré interpretovali Miroslav Žbirka, Pavol Hammel, Marika Gombitová, Robo Grigorov, Kristína a ďalší. Z mnohých sa stali veľké hity. Stále aktívny Kamil Peteraj o niekoľko dní oslávi osemdesiatku.
Odkiaľ beriete také dlhé obdobie obdivuhodnú energiu?
Čerpám ju ešte z minulého storočia…
Čo v ňom bolo lepšie ako teraz?
Žili sme zdravšie. Životný štýl bol úplne iný, inak sme fungovali. Vynakladali sme aj viac fyzického úsilia. Lepšie a kvalitnejšie sme sa stravovali. To, čo sme jedli, bolo zdravšie.
Akú úlohu u vás zohrával pohyb? Hráte ešte tenis?
Žiaľ, tenis už hrať nemôžem. Riešim dilemu, či sa mám viac hýbať, alebo to už nechať na prírodu. Patrím k tým, ktorí si nemyslia, že musíte za každú cenu športovať. Chápem, že sú ľudia, ktorí bez športu nemôžu existovať, ale keď vám už spôsobuje bolesť, čo je aj môj prípad, tak mi už ani tenis neprináša radosť. Ale dosť veľa chodím. A dozvedel som sa potešujúcu správu.
Akú?
Kedysi nám odborníci odporúčali, aby sme prešli denne 10-tisíc krokov. Teraz to zredukovali na 6-tisíc, dokonca niektorí aj na 4-tisíc, čo ja bez problémov zvládam. Prirodzená chôdza je výborná. Neznášam rôzne prístroje, keď si dáte na hlavu uterák a na páse si vykračujete alebo bežíte nevedno kam.
Ste však fanúšik i znalec športu, nachádzate v ňom aj rôzne prepojenia s umením. Myslíte si, že netreba športovať?
To netvrdím. Vravel som o aktívnom športovaní pokročilých seniorov. Som fanúšik najmä futbalu a hokeja, hoci už nie ako kedysi. Sám som s tenisom prestal len nedávno. Syn Marek ho hrával od piatich rokov, bol veľký talent, trávili sme na dvorcoch skoro každý deň. V žiackej kategórii sa držal v rebríčku vo štvorhre na druhom mieste v Československu. Až som sa trochu vyľakal.
Foto: ARCHÍV TASR
Prečo?
Tenisu bolo odrazu priveľa. Bál som sa, či sa nevyvíja príliš jednostranne. Podriaďovali sme mu takmer všetko. Aj ja som to ako mnohí iní rodičia prežíval a nervózne som pobehoval popri čiare. Ale je len máličko detí, ktoré sa dostanú do špičky. S manželkou sme si vraveli, že by mal syn dostať najmä kvalitné vysokoškolské vzdelanie, čo sa aj stalo, študoval právo. Hovorím o období pred vyše štvrťstoročím, keď absolvovať vysokú školu malo ešte váhu, bralo sa to s väčším rešpektom. Dnes máme množstvo vysokých škôl a o úrovni niektorých pochybujem.
Sympatizujete s minulým storočím, lebo ste boli mladší?
Dá sa to nazvať aj spomienkový optimizmus, asi ním aj ja trochu trpím. Ale určite viem, že vtedy neexistoval taký mediálny a psychologický tlak na ľudí. Teraz sú zo všetkých strán bombardovaní, valí sa im do hláv množstvo informácií. Nie je to jednoduché. Kedysi som sa cítil lepšie a nebolo to len vekom. Aj vtedy sa klamalo, média tiež zavádzali, ale nie v takej miere ako dnes. Súčasné prekrúcanie pravdy je pre mňa neuveriteľné. Kedysi sme noviny čítali od zadnej strany, dnes už nemáme ani tú, natlačila sa tam hrozná produktová reklama. Každá generácia zažila aj dobré, aj zlé veci. Bavili sme sa najmä o fyzickej kondícii, ale duševná je ešte dôležitejšia. Sledujem to na zvyškoch mojich vrstovníkoch.
Čo ste vypozorovali?
Počúvam, ako hovoria, načo mi je internet, už nepotrebujem nový mobil a podobne. Postupne sa tým odstrihávajú od reality. Tam sa začína koniec. Každý by mal vnímať veci, ako idú. Je dôležité nenechať zlenivieť mozog, lebo ten nás riadi. Netreba sa špeciálne snažiť, ale jednoducho žiť, ako jeden z bežných účastníkov tejto bláznivej svetovej premávky. Základ je – nerezignovať!
Čítajte viac Režisérka Piussi: Dobre poznáme srdce ochranára, ako však rozmýšľa lesník?
Vy máte moderný mobil?
Nebránim sa nijakým výdobytkom modernej techniky, mám dobrý mobil (vyťahuje ho z vrecka) a vďaka nemu sa aj pravidelne rozprávam s umelou inteligenciou (pozdravuje ju a pýta sa, ako sa má, odpovedá mu príjemný ženský hlas).
Nehrozí, že umelá inteligencia už nebude potrebovať ani vás textárov?
Toho sa nebojím. Môže nás nahrádzať, ak to mám vyjadriť v číslach, možno na 70–80 percent. S mojimi kamarátmi, ktorí nie sú vôbec hudobníci, sme už takto urobili niekoľko skladieb. Ale nepustili sme to von. S jednoduchšími vecami si umelá inteligencia poradí, ale ak tam má byť aj punc originality, to ešte nevie. Aj to bude po čase vedieť, ale mňa to už netrápi, lebo to najlepšie mám za sebou.
Mimochodom, kedy ste napísali posledný pesničkový text?
Včera v noci. Pre skladateľa Martina Kavuliča a speváčku Kristínu. Ešte sa na to raz pozriem a pošlem im ho.
Pre Kristínu ste napísali viacero úspešných pesničiek. Bude z toho ďalší hit?
To sa uvidí. Keď sa Kristína objavila na scéne, rádiá jej pesničky nehrali. Ešte donedávna vládli, bolo zaujímavé, čo vysielali, lenže teraz túto pozíciu strácajú, rozhodujúce sú sociálne siete. Kristína má na Youtube dovedna asi 300 miliónov videní. Popularita sa nedá ošvindľovať. V našom teritóriu sú stále tri kategórie spevákov – českí, slovenskí a československí. Ona je československá speváčka. Nedávno koncertovala až v Aši, bolo vypredané a ľudia spievali s ňou. Dokonca poznajú aj text pesničky Ta ne. Na Youtube má 52 miliónov klikov. Človek by si pomyslel, že tomuto textu Česi nemôžu rozumieť. Ale ak chcú, tak rozumejú.
Foto: PROFIMEDIA
Napísali ste túto pesničku vo východoslovenskom dialekte, hoci ste vyrastali v Petržalke. Koľko trvá, kým sa zrodí taký text?
Je to rôzne. Ale nespomínam si, že som niektorý vysypal z rukáva. Niekedy to jednoducho nejde, chvíľu to trvá. Vypijete pri tom more kávy. A potom sa to zosype, niečo spadne z neba… Dôležité je, aby sa v texte vždy objavila nejaká myšlienka, nápad. Pop je jedno obrovské smetisko, kde je veľa hudobných a textových informácií, motívov, aranžmánov, piesní, spevákov… Ľudia musia nájsť v texte niečo originálne. Nemusí mať výnimočné myšlienky, filozofickú hĺbku, ale nemôže byť ani plytký.
Dá sa vopred odhadnúť, z ktorej piesne sa stane hit?
Jój, keby som toto vedel, tak sa nechám draho zaplatiť v špičkovej anglickej hudobnej rozhlasovej či televíznej stanici. Skôr si spomínam na takú, o ktorej som si myslel, že nikdy nebude hitom. Pieseň Ty, ja a môj brat nechcel nik v Moduse spievať. Napokon to zobral do rúk Ľubo Stankovský a pesnička je hitom dodnes. Ale jedna osoba vždy spoľahlivo vedela, či pesnička prerazí, alebo nie.
Prehra je začiatkom sebareflexie a môže byť aj polovičkou budúceho úspechu.
Kto to bol?
Moja mamička, keď ešte žila. Ona bola najlepší testér. Najskôr som ju vždy pustil jej. Keď diplomaticky poznamenala, že „to nie je najhoršie“, vedel som, že pesnička sa nechytí. Ale keď vyhlásila, že „toto je krásna pieseň“, mohol som sa spoľahnúť, že ju prijmú aj poslucháči. A to platí nielen o mojej mame.
Fungovalo to aj v iných prípadoch?
Mamičky boli v bigbíte vždy najrozhodujúcejšie, to málokto vie. Mám to stopercentne overené. To isté by povedal aj Meky Žbirka či Paľo Hammel. Alebo sa spýtajte Borisa Filana. Aj jeho mamička to odhadla úplne presne. A potom bol jeden človek v Slovkoncerte, a tomu sme hovorili antitestér. Tiež bol skladateľ, ale apriori nemal rád nič nové. Keď po vypočutí piesne vyhlásil, že to je hrozné, že to by on nikdy nezložil, bolo jasné, že máme hit. Nepoviem jeho meno, ale bola to reálna postava. Voľakedy si aj niektorí redaktori v rozhlase cynicky povedali, že pesničku budú hrať dovtedy, kým sa nebude páčiť.
Čítajte viac Ako nestratiť jazyk, ktorý pozná človeka i človečku
Stačilo to?
Zavše sa to podarilo, ale boli to piesne na dva-tri mesiace. Keď ich stiahli, tak sa vyparili. Tie najlepšie majú viac životov, oslovia generácie a stanú sa evergreenom. O tom, či je pesnička úspešná, alebo nie, rozhodnú ľudia. Som rád, že koeficient úspešnosti mám celkom slušný. Ale popri výhrach existujú aj prehry. Ako v športe. Viete, čo je na ňom dôležité? Naučí vás prehrávať. Aj tí najlepší prehrávajú. Akurát nie tak často ako my. Prehra je začiatkom sebareflexie a môže byť aj polovičkou budúceho úspechu.
Chceli ste byť niekedy aj vy úspešným športovcom?
Chvíľu som mal taký sen, ale to rýchlo pominulo. V Petržalke som hrával na lúkach futbal. Boli medzi nami aj Ján a Jozef Čapkovičovci, ale boli o tri roky mladší ako ja. Chodil sa na nás občas pozerať tréner Hodulík a práve ich vybral do vtedajšej ČH. Viac som hrával s ich bratom Mirom, to bol môj spolužiak, tiež veľký talent, ale nebol taký cieľavedomý ako slávne dvojičky. Bol bohém, ktorý si užíval život.
Pred pár dňami by sa dožil osemdesiatky Karol Jokl. Ten vraj patril k vašim obľúbencom…
Bol to geniálny hráč, asi najlepší u nás. Mal všetko – techniku, prehľad, skvelé prihrávky a úžasnú eleganciu. Vedel usporiadať hru, akcie mali hlavu a pätu, všetko fungovalo ako z veľkej knihy futbalovej krásy. Škoda, že býval často zranený, lebo súperi po ňom nevyberavo išli. Chodieval som na futbal a obdivoval som aj iných hráčov – Popluhára, Kačániho, Masného, Adamca, Petráša… bolo ich veľa. Jokl a Adamec mali senzačnú ľavačku. Viacerí hráči, ktorí mali dar intuície, boli ľaváci a bola to ich výhoda. Tiež som ľavák, viem, o čom hovorím. Dnešný futbal je iný. Fyzicky náročný, ale určite nie je taký kreatívny.
Poznali ste sa osobne s Joklom či inými známymi športovcami?
S Karolom sme viackrát spolu sedávali v hoteli Devín. Raz si vyhrnul nohavicu a ukázal svoju povestnú ľavačku. Dobitú, modrú, s viacerými ranami. Bol to hrozný pohľad. Spomeniem aj Laca Petráša, s ktorým som sa nedávno na pár minút videl. S ním je vždy sranda. Nosí so sebou vždy vagón optimizmu. S mojím priateľom Ľubom Pokovičom som hrával tenis.
Foto: PROFIMEDIA
Aj ste ho niekedy zdolali?
Kdeže! Získal som len zaujímavý poznatok. Ľubo je pohodový chlapík. Ale keď sa postavil na kurt a zobral do rúk raketu, úplne sa zmenil. Nepoznal brata. V očiach som mu videl záblesk športového zabijaka. O chvíľu bolo po mne: 6:0, 6:0. Špičkoví športovci to majú v sebe, a aj keď o nič nejde, sú nezastaviteľní. Ja som nebol príliš nadaný na šport. Možno trochu na atletiku, vraj som dobre a aj rýchlo behal, ale to ma nudilo. Od piatich rokov som chodil na husle, neskôr som študoval na konzervatóriu. V športe je dôležitá aj tvrdá fyzická príprava, čo pre huslistu, pre jeho ruky a prsty by bolo zničujúce.
Akú ste mali ako tínedžer predstavu o tom, čo budete robiť?
Zaujímala ma literatúra, veľa som čítal. Chodieval som často do divadla. Mal som predstavu, že raz budem vyberať repertoár, ktorý sa bude hrať v Slovenskom národnom divadle. Ešte som nevedel, čo to obnáša. Prihlásil som sa na divadelnú dramaturgiu. Keď som skončil školu, rok som pracoval v programovom televíznom týždenníku. To bola hrôza. Jedného dňa mi zavolal riaditeľ Novej scény Dalibor Heger, pozval ma do divadla. Keď som tam prišiel, sedel v miestnosti aj režisér Bedřich Kramosil a dirigent Zdeněk Macháček. Po neformálnom rozhovore mi ponúkli funkciu dramaturga spevohry. Okamžite som to zobral, lebo v týždenníku som trpel.
Čítajte viac Hollywood potreboval luxus, tak zavolali českému sklárovi. Jeho umenie potom rozbili na kusy
Nová práca vás bavila?
Nikdy som si nemyslel, že niečo podobné budem raz robiť. Musel som si trochu rozšíriť obzor, čo sa týka operety. Prvý titul, ktorý sme nasadili, bol Zorba s Vladom Müllerom. Bol začiatok sedemdesiatych rokov, normalizácia a veľké politické tlaky. Museli sme zaraďovať tituly najmä zo Sovietskeho zväzu, čo bol problém, lebo boli umelecky slabé, upravovali sme ich a neustále kľučkovali. Tá politická devótnosť bola príšerná. Ale už som sa viezol v divadelnom svete. Postupne sme sa dostali až k legendárnemu Cyranovi z predmestia. Boli aj iné pozitívne momenty.
Napríklad?
S Ivanom Krajíčkom sa nám podarilo angažovať do súboru Milana Lasicu a Jula Satinského, ktorí boli v nemilosti. Dostali z ústredného výboru strany zelenú a objavili sa najskôr v hre Ťululum. Nasledovali Husári a Plné vrecká peňazí. Repertoár som zostavoval tak, aby sme ich nerozdelili.
Na Novej scéne ste sa dlho nezohriali…
Tlak bol stále silný, až som tresol dvermi a po ôsmich rokoch som z divadla odišiel. Dosť som zariskoval. Ale nič lepšie som nemohol urobiť. A tak som zostal dlhé roky na voľnej nohe, až kým ma to nezavialo k reklame. Bolo to tvrdé, ale pestré. Aj tam som sa veľa naučil. Život vás vždy niekam zanesie. Ja sa naň nemôžem sťažovať.
