Ako je možné, že človek, ktorý pôsobí štyri desaťročia v diplomacii, napíše svoju rozprávkovú prvotinu ako šesťdesiatnik?
Ku knihe rozprávok pre deti viedla dlhá cesta. Pred piatimi rokmi uzrela svetlo sveta prvá kniha, ktorej som bol spoluautorom. Vznikla v kontexte stého výročia Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá položila základ našej štátnosti. Na moje veľké prekvapenie získala medzinárodnú cenu za literatúru faktu a jej prvé vydanie sa v priebehu roka rozobralo. Povzbudilo ma to k napísaniu druhej knihy, ktorá je kombináciou osobných skúseností a úvah nad diplomaciou Slovenska. Na rozdiel od prvej publikácie o pestovaní historickej pamäti v slovenskej spoločnosti a určenej širšiemu okruhu záujemcov, zbierku rozhovorov a esejí som pripravil majúc na mysli mladú generáciu diplomatov. Ani jedna kniha nebola mojim plánom. Obe knihy boli reakciou na podnety od ľudí, ktorých si vysoko vážim.
A čo vás teda inšpirovalo k rozprávke?
Návrh na zamyslenie sa nad svetom rozprávok prišiel stade, odkiaľ by som to nikdy nečakal. Vlani sa ma opýtala moja najstaršia vnučka, ktorá sa narodila a žije v zahraničí, kedy konečne napíšem aj niečo pre deti. Bola to jedna z najprekvapivejších výziev, s ktorou som sa v živote stretol. Výzvy mám však rád, pretože ma posúvajú v poznávaní sveta a života. Rok sa zišiel s rokom a kniha je na svete, obohatená skvelými obrázkami ilustrátora Juraja Martišku.
V úvode knihy ste napísali, že ju venujete nielen svojim vnúčatám, ale aj deťom, ktoré žijú vo viacjazyčnom prostredí. Čo vás k tomu viedlo?
Som vo veku a v prostredí, keď stále naliehavejšie vnímam veci, ktoré som predtým nevidel alebo nechcel vidieť. Piati vnuci mi napriek tomu, že nežijeme v jednom meste, dajú zabrať. Najmä otázkami, ktoré si my, dospelí, z rôznych dôvodov nepoložíme. Vlani, počas našej spoločnej dovolenky, som vnukom hovoril príhody o snežnom mužovi. Do improvizovaných príbehov som vždy vložil aj veci zo života. Navyše som deti mojich detí zapájal do tvorby týchto príbehov tak, že aj oni boli ich súčasťou. Bola to veľká zábava. Náš čas v dospelom svete beží inou rýchlosťou ako čas detí. O to viac si treba vážiť spoločne strávený čas, ktorý aspoň na krátku chvíľu plynie rovnako. Knihou tiež splácam dlh mojim deťom a najmä ich deťom. Platili daň za moje povolanie, ktoré som vykonával v rôznych kútoch sveta. Nebol to ich výber, že sa museli prispôsobovať iným kultúram, jazykom a zvyklostiam. Detí, ktoré doma hovoria viac ako jedným jazykom, neustále pribúda. Tento vývoj nemôžeme zastaviť, môžeme ho však spríjemniť.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Keď zalovíte v spomienkach, aké rozprávky sa vám v detstve najviac páčili? A prečo ste si vybrali do vašej knižky pre deti yetiho ako hlavnú postavu?
Asi neprekvapím, že som vyrastal na rozprávkach od Dobšinského, ktoré som vedel takmer naspamäť. Neskôr to boli mayovky. Prečo Yeti? V žilách mojich vnúčat koluje aj andalúzska krv z najjužnejšej časti Európy a z ďalekej Ázie. Asi preto po dohode s nimi padla voľba na snežného muža, ktorého si rýchlo adoptovali.
Nepoznám iného slovenského veľvyslanca, ktorý by písal rozprávky pre deti. Prečo to robíte?
Sú to možno ešte rezíduá niečoho, čo si pamätám z mladosti. Občas som robil veci inak ako moje okolie. Vyrastal som na hudbe Beatles. Jedného dňa recepčný v hoteli upozornil Johna Lennona, že má sako oblečené naruby. Spevák sa obhliadol okolo seba a povedal: „Mýlite sa, ostatní majú sako naopak.“ Veľmi sa mi tento prístup páčil. Asi preto som si rád „odskočil“ od literatúry faktu do sveta rozprávok.
