Z jeho osamelej dychberúcej expedície a umeleckej performancie uprostred víchric vznikol nakoniec asi hodinový film pod názvom Zalesnenie minulosti (Reforestation of Past), ktorý čerstvo zaradil do svojho výberu aj medzinárodný festival Ekotopfilm. Predpremiéru mal začiatkom septembra a denník Pravda bol pri tom. Prví diváci opisovali zimomriavky z paralel, ktoré umelec našiel medzi Islandom a Slovenskom. Slovenským barbarom sa totiž môže za okamih podariť zničiť to, čo Vikingom trvalo celé storočia – staré lesy. Bude aj zo Slovenska pustina?
Óskarsson povedal, že môžeme byť radi za to, čo máme, a že by sme si to mali udržať. Je toho názoru, že predovšetkým staré lesy by sme si mali chrániť, pretože skrývajú nové dosiaľ neobjavené poznatky.
Čo sa vlastne stalo s islandskými lesmi?
Island je asi dvakrát väčší ako Slovensko a kedysi 40 percent územia tvorili lesy. Ostrov osídlili Vikingovia a v priebehu niekoľkých storočí vyrúbali tieto lesy skoro na nulu. Zostalo len asi jedno percento lesov, ktoré tvorili rôzne druhy briez, len niektoré predstavovali vyššie stromy, v mnohých prípadoch išlo len o kry… Vikingovia museli žiť, museli stavať, museli kúriť. Ale dlho sa nedbalo o obnovu lesov a takto to dopadlo. Zo 40 percent majú dnes iba dve.
Ako sa Slovák cíti v krajine bez lesov?
Mám veľmi rád škandinávske krajiny, majú svoje čaro. Keď si prezeráš fotografie Islandu, nevidíš lesy a vnímaš to ako niečo úplne prirodzené. S týmto pocitom som po prvýkrát navštívil Island, niečo podobné som zažil aj na Faerských ostrovoch. Bolo to krásne. Pretože takýto je obraz Islandu, po stáročia sa takto prezentuje. Ostrov som navštívil dvakrát, v zime a potom ešte raz počas vegetačného obdobia a práve vtedy sa môj názor na krajinu zmenil. Stretol som sa totiž s ľuďmi, ktorí ma zobrali do lesov. Bolo veľmi zaujímavé vnímať skryté lesné zákutia, ktoré unikajú cestovateľskej pozornosti, zamýšľať sa nad ich príbehom. Nad tým, ako je možné, že kedysi bola krajina z veľkej časti zalesnená a dnes nie je. Aj lesy Faerských ostrovov mali podobný osud, no tam nebadať takú výraznú snahu o zalesnenie.
A ako to cítia samotní Islanďania? Chýbajú im vôbec lesy?
Myslím si, že áno. Podarilo sa mi zohnať skvelého respondenta Hreina Óskarssona, vedúceho oddelenia národných lesov Islandskej lesnej služby. Vyštudoval lesníctvo v Dánsku, venuje sa mu na Islande a z jeho rozprávania je zrejmé, že lesy naozaj potrebujú. Dokazuje to aj celkový prístup Islanďanov k lesom. Mimovládny sektor a štátna správa spolupracujú na projektoch, vzájomne sa podporujú, je to oveľa lepšie a pozitívnejšie ako u nás. Na Slovensku sa stále zachovali lesy, ale z veľkej časti ich drancujeme a štát ešte aj útočí na mimovládky. Nie som proti zmysluplnému lesnému hospodáreniu, nevravím, že sa na Slovensku nemá ťažiť. No všetko by malo mať svoj systém, svoje hranice. Nemalo by sa v lesoch „papalášiť“, ťažiť v národných parkoch vo vysokých stupňoch ochrany, vyvážať drevo do Rakúska, do Rumunska a podobne.
Foto: Matus Astrab
Prečo sa vlastne Islanďania tak veľmi usilujú lesy vrátiť?
Myslím si, že by veľmi chceli vrátiť pôvodný stav. A robia to najmä kvôli klimatickej zmene. A možno aj kvôli hospodárstvu. Navštívil som lesné škôlky, pán Óskarsson ma vzal aj do lesníckej dielne na spracovanie dreva. Nejaké veľké divy z dreva si nemôžu dovoliť, pretože stromy u nich rastú veľmi pomaly. Keď nejaké vyrúbu, tak sú z toho dosky akurát na malé domy, niečo sa premení na drevnú štiepku na chodníky. Nemôžu veľmi „rozhadzovať“ a už vonkoncom neprichádza do úvahy, že by drevo vyvážali. Všetko zostáva doma… Ale ten hlavný dôvod je skutočne klimatická zmena, ktorá výrazne mení Island.
Ako je možné, že za celé jedno storočie maximálneho úsilia sa podarilo lesnatosť na Islande zvýšiť len o jedno percento?
Na Islande panujú drsné podmienky. Je to sopečná krajina, pôda je síce vulkanického pôvodu, ale dnes je veľmi chudobná. Práve stáročné odlesnenie zmenilo štruktúru pôdy k horšiemu, preto to ide dnes veľmi ťažko. Na Slovensku stačí les nechať na pokoji. Ale na Islande je veľmi náročné vytvoriť aspoň základ toho, kde môže časom fungovať les. Je to extrémne náročné, ale majú veľké plány. Komplikujú im ich voľne žijúce zvieratá, vulkanické podmienky.
Foto: Matúš Astrab
Ako znovuzalesňovanie prebieha?
Využívajú vlčí bôb. Ide o kultovú rastlinu, krásnu, vysokú, ktorá sa vyskytuje takmer na každej letnej fotografii Islandu, no pravdou je, že nie je pôvodná. Na Island ju zámerne doviezli z Aljašky, aby pomáhala rekultivovať pôdu. Aby ste tu totiž mohli sadiť les, musíte do pôdy vrátiť živiny, a to by si vyžadovalo veľmi veľa hnojív a bolo by to nesmierne drahé. Vlčí bôb je však mimoriadne húževnatá rastlina, rýchlo sa rozširuje, a najmä dokáže zo vzduchu viazať do pôdy dusík a pomocou koreňov dokáže z veľkých hĺbok sprístupňovať bližšie k povrchu fosfor. V takejto pôde môžete po piatich rokoch sadiť stromy. A budú rásť veľmi rýchlo. Je to veľmi efektívne a lacné.
Nespôsobuje však vlčí bôb aj problémy?
Ide o invázny druh, ktorý v istom zmysle naozaj škodí, môže potláčať pôvodné druhy rastlín. Videl som ho toto leto aj na Slovensku, v Telgárte smerom na Kráľovu hoľu. Uvidíme, čo sa bude diať…
Sťažuje klimatická zmena zalesňovanie?
Otepľuje sa a množia sa škodce. Ide napríklad o chrobáky, ktoré napádajú listy briez, vyžierajú ich zvnútra a stromy výrazne oslabujú. Pán Óskarsson mi hovoril, že u nás v strednej Európe máme prirodzených predátorov, ktorí sa týmito chrobákmi živia. Na Islande zatiaľ chýbajú. Ďalším vážnym problémom je rýchle topenie sa ľadovcov. Najväčší európsky ľadovec Vatnajökull rapídne ustupuje každý rok a aj tento aspekt mení a výrazne ovplyvňuje krajinu. Bol som tam, videl som to na vlastné oči. Je to nebezpečný jav aj preto, že ľadovce predstavujú najväčšiu zásobáreň pitnej vody a otepľovaním ju dramaticky strácame. Okrem vody aj kultúrnu identitu, inšpiráciu. Francúzsky spisovateľ Jules Verne umiestnil časť románu Cesta do stredu Zeme na islandský polostrov Snæfellsnes, na konci ktorého je takisto ustupujúci ľadovec Snæfellsjökull. Podľa Jula Verna sa tu vstupuje do stredu Zeme, ja som tu urobil jednu z projekcií.
Tým sa dostávame k tomu, ako sa vám podarilo Island instantne zalesniť. Premietali ste zábery zo slovenských lesov v noci na holé islandské kopce. Ako na to reagovali Islanďania?
Toto bol prvok, ktorý som veľmi chcel zachytiť, ale nepodarilo sa mi to, čo ma aj trochu mrzelo. Projekcie som robil v odľahlých oblastiach, kde sa ani miestni neobjavujú, a navyše nadránom, pretože s príchodom polárneho dňa bola tma čoraz vzácnejšia. Nebolo to tak, že by som sa vyhýbal ľuďom, len jednoducho miesta vhodné na projekciu boli také, ktoré nikto nenavštevuje. Ale vždy som čakal a dúfal, že sa niekto objaví. Bol som pripravený na konfrontáciu, aj negatívnu. Mal som jednu jedinú „interakciu“ s divákmi počas premietania na Faerských ostrovoch, ale aj tá pekne vystihuje, čo som zažil. Práve som robil premietanie, keď sa z neďalekej farmy vynorila štvorkolka, na nej sedel chlap s dieťaťom a zastavil pri mne. Myslel som si, že sa začne pýtať, čo tu robím. Alebo mi rovno vynadá. Ale o nič sa nezaujímal, len zosadol zo štvorkolky, posadil decko za volant, nech šoféruje, a odišli. Absolútne ma odignorovali, toto bola jediná reálna interakcia, ktorú som zažil.
Čítajte rozhovor Zelené poklady Slovenska premietal na „bezstromovom“ Islande. Prečo?
A ako vnímali slovenské lesy odborníci, napríklad pán Óskarsson?
Bolo pre mňa trochu úsmevné, keď vymenúval názvy stromov, ktoré považujú za mimoriadne exotické. Napríklad pagaštan konský. Keď u nich vyrastie dub, sú nesmierne šťastní, veľmi si to vážia. Preto naše dedičstvo vnímajú úplne inak. Pán Óskarsson povedal, že môžeme byť radi za to, čo máme, a že by sme si to mali udržať. Je toho názoru, že predovšetkým staré lesy by sme si mali chrániť, pretože skrývajú nové dosiaľ neobjavené poznatky. Žijú v nich také baktérie alebo huby, ktoré ešte nepoznáme a ktoré môžu mať do budúcna veľkú hodnotu. Tieto druhy nenájdeme vo vysadených lesoch, v monokultúrach. Staré lesy by mali ostať pre budúce generácie.
Čo je pre vás symbolom starého lesa?
Jednoznačne hlucháň. Neprežije v zničených lesoch ani vo vysadených monokultúrach. Ak budeme na Slovensku naďalej ničiť staré lesy, budeme prichádzať aj o ikonické druhy, akým je hlucháň. A toto ma osobne veľmi trápi…
Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda
Vo filme sa objavuje veľa krásnych vtáčích druhov. Sú ďalším spojivom medzi krehkosťou slovenskej a islandskej prírody?
Počas nakrúcania som si uvedomil, že som asi ornitologický nadšenec. Na Islande som strávil asi štyri mesiace. A za uplynulé dva roky som strávil neskutočne veľa času v slovenských lesoch, mám ich navnímané, prežité, veľa nocí som strávil tam vonku, aby som nakrútil divokú prírodu, aj vyrúbané oblasti, aby som mohol celý film vyskladať z vlastných záberov. Počas strihania som pochopil, ako vtáky dokážu symbolizovať celú krajinu. Sú veľmi citlivé na ekologické zmeny a naozaj dokážu dobre premostiť Island a Slovensko. Preto sa napríklad po hlucháňovi objaví v zábere snehuľa horská (sliepočky majú v lete trochu podobné sfarbenie na pierkach, pozn. red.).
Foto: Matúš Astrab
Aké slovenské lokality ste vyberali?
Prirodzene najprv tie, ktoré sú v mojej blízkosti. Považujem sa za Veľkofatranca, hoci pôvodne som z hornej Oravy. So ženou už niekoľko rokov bývame v Banskej Bystrici, chodíme často do Veľkej Fatry, ale aj do Kremnických vrchov, okolia Banskej Štiavnice. Nakrútil som aj Poloniny, kam sa snažím zájsť aspoň dvakrát do roka. Dôležitým kritériom však bolo najmä to, aby išlo o zábery vhodné na videomapping. Participoval som na viacerých svetelných inštaláciách, svetelných festivaloch, premietaniach na budovy, ale premietať lesy na holé kopce znamenalo naozaj technologickú výzvu. Na Slovensku som musel nájsť lesy s vhodnou štruktúrou, ktorá sa bude dobre premietať vo voľnej krajine, a na Islande som zas musel nájsť vhodné kopce s dobrým prístupom, ktoré by aspoň trochu kopírovali zábery zo Slovenska. Nakoniec som spravil výber ôsmich nahrávok, ale najviac som asi prestriedal jeden krásny veľkofatranský les z okolia Kráľovej studne. Nakrúcal som rôzne lesy, zmiešané, listnaté, ihličnaté.
Po predpremiére zaznela aj z publika podobná otázka – môže Slovensko dopadnúť ako Island? Budeme krajinou bez lesov?
Keď sa na to pozrieme čisto racionálne, tak asi nie… (nadlho sa odmlčí). Ale čo môžeme stratiť, sú staré lesy. Na Slovensku sme si napríklad vyrúbali 90 percent limbových lesov. A tie sa vracajú extrémne ťažko. Navštívil som zvyšky takého lesa. Limba je krásny strom, ktorý dokáže narásť do ohromných rozmerov, no rastie veľmi pomaly. V minulosti bola limba ďalšou ikonou, rástla zhruba v takých výškach, v akých dnes rastie iba kosodrevina. Zostalo veľmi málo miest na Slovensku, kde ju ešte možno nájsť, všade ju vyrúbali z vrcholov smerom nadol. Práve staré lesy na Slovensku sú v súčasnosti vo vážnom ohrození, ocitli sa na pokraji a nesiem to veľmi ťažko.
Čo všetko strácame spolu so starými lesmi?
Našu identitu. A možno aj náš pôvod. Veľa som si k filmu naštudoval, prečítal som si veľa štúdií, zhováral som sa s odborníkmi, takže film vychádza z overených poznatkov. Ale za seba poviem, že staré lesy považujem za najväčšie bohatstvo, ktoré na Slovensku máme. Je to niečo, na čo by sme mali byť pyšní. Keď som cestoval po svete a zhováral sa s rôznymi ľuďmi, vždy som bol nakoniec hrdý na to, aké zvieratá u nás ešte žijú a inde už nie. Ale za posledný rok som veľmi sklamaný z toho, čo sa na Slovensku deje. My toto najväčšie bohatstvo strácame, miznú všetky tie druhy, ničíme im prostredie, iné, ako napríklad vlka, strieľame, prichádzame o pamäť krajiny. A to všetko sa deje v čase klimatickej zmeny, keď by sme si mali prírodu na Slovensku ešte viac vážiť a chrániť. Ešte nemám vlastné deti, ale veľmi by som si prial, aby aj moji potomkovia raz zažili tok hlucháňa.
Čo Island odkazuje Slovensku?
Aby sme si staré lesy chránili, ponechali ich aj pre ďalšie generácie, lebo sú studnicou poznatkov. Nenájdeme ich vo vysadených lesoch. Toto bolo to priame posolstvo. Na Islande ho pekne vidieť. Za desiatky rokov sa im podarilo vytvoriť pekné zákutia so stromami, ale bude trvať stáročia, kým obnovia ekosystémy. Môžete vysadiť stromy, ale nemusí to byť les. Kým sa vrátia druhy, kým sa naštartujú prirodzené procesy, môže to trvať veľmi dlho. A to je vážna vec.
Foto: Matúš Astrab
Čo treba urobiť preto, aby sme staré lesy viac nestrácali?
V Európe je štandardom, že minimálne polovica národného parku je bez zásahu človeka. U nás to trendom nie je. Na Slovensku je to nastavené tak, že sa môže rúbať skoro všade okrem najprísnejších lokalít. Toto sú slová ekológa a filmára Erika Baláža, ktorého som oslovil do filmu. Lenže keď som sa s ním pred zhruba dvomi rokmi zhováral, situácia nebola taká tragická ako dnes a veľa vecí sa zmenilo k horšiemu… Túto otázku by mali zodpovedať skôr odborníci, ja som umelec. A z toho, čo som si naštudoval, si myslím, že jedna cesta je v zmysluplnej zonácii národných parkov. Keď sa naozaj dohodneme, kde sa zasahovať môže a kde nie. A keby sme sa pridali k ostatným európskym krajinám a začali by sme sa poctivo usilovať o to, aby polovica národného parku ostala prírode. Ale polovica nech je pre ľudí a nech je na úrovni, aj s potrebnou infraštruktúrou.
Už nejaký čas pracujete na projekte Artifact, kedy bude hotový?
Ide o prácu, pri ktorej neviem, či bude vôbec niekedy hotová. Poukazuje na celosvetový úbytok hmyzu, čo je ďalšia z ekologických katastrof, možno ešte horšia ako úbytok lesov. Od roku 1970 zmizlo už 50 percent populácií hmyzu a podľa niektorých prognóz o 100 rokov už nemusia vôbec existovať motýle, vážky, chrobáky či včely. Chcel som stvárniť pocit z absencie hmyzu, uvažoval som preto o vytvorení muzeálneho artefaktu, ktorý by bol samostatne existujúcim a uzavretým ekosystémom. Po rokoch výskumu mi začína vychádzať, že kľúčovú úlohu budú zohrávať huby, ako dôležitý zdroj vápnika. Inštalačná forma má umocňovať pocit veľkej vzácnosti, išlo by o laserový systém, ktorý chráni artefakt pred krádežou. Aj muzeálny štítok som prispôsobil dobe o 100 rokov. Vysvetľuje, prečo hmyz vymrel. Dôvodov je niekoľko – zmena klímy, nadmerná doprava, umelé osvetlenie a pesticídy. Za všetkým stojí človek.
A mali ste skúsenosť s krajinou bez hmyzu, podobnú ako s krajinou bez stromov?
Na festivale Ekotopfilm som videl dokument o Číne o oblastiach, kde hmyz nemajú a opeľujú hrušky ručne. Miestni sú na to patrične hrdí. Ale vedeli by ste si to predstaviť, že sa to bude robiť v Nemecku alebo kdekoľvek v Európe? Je to nemožné, nikto by to nerobil. V Číne to možné je, pretože majú lacnú pracovnú silu. Oblasti bez hmyzu majú na svedomí najmä pesticídy. A keď sa ich dokumentaristi opýtali, či s pesticídmi nechcú prestať, odpovedali – nie. Idú si ďalej… Na Slovensku stále nájdeme krásne lúky s neuveriteľnou biodiverzitou, ale v globálnom meradle ide o vážny problém. O tom je Artifact.
Matúš Astrab
Audiovizuálny umelec. Tvorí multimediálne inštalácie, animácie, fotografie. Sleduje environmentálne témy. Vyštudoval Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Je autorom viacerých ekoprvkov v areáloch firiem, podieľal sa na mnohých výstavách, svetelných inštaláciách a premietaniach na budovách.
