Skúsený právnik Anton Blaha spomína na svoju bohatú pracovnú minulosť. Po novembri 1989 zakladal Slovenskú advokátsku komoru.
Poznačila druhá svetová vojna vaše detstvo?
Ani nie. Mal som ho pekné, keď som ako dieťa videl svet nevinnými očami. Vyrastal som v osade pri Čadci, kde som si užíval zábavu s kamarátmi. V lone prírody, kde štebotali vtáky. Obklopený domácimi zvieratami, rodičia chovali dve kravičky. S rovesníkmi som hrával futbal, chodievali sme na ryby. V blízkosti Čadce sme, našťastie, nezažili ťažké boje, aké sa vyskytli inde na Slovensku. Vojnu som pocítil viac-menej tak, že s ostatnými chlapcami sme museli vojakom kúpať kone v rieke. Najprv Nemcom a potom Rusom i partizánom. Kysuca bola vtedy ešte pomerne veľká rieka, pretože sa hospodársky nevyužívala ako v súčasnosti. Nemeckým vojakom sme však robili aj chlapčenské lotroviny.
Čo ste si trúfli?
Hádzali sme po nich kamienky a potom sme utekali skryť sa. Zjavne to vnímali ako nevinnú zábavku malých nezbedných chlapcov. Chvalabohu, nijako nám neublížili, pritom sme ich nemali radi, čím nás infikovali rodičia. Doma nám rozprávali, že Nemci sú nepriatelia. Bolo to v čase, keď cez okolie Čadce prechádzali nemeckí vojaci, ktorí v septembri 1944 prišli potlačiť Slovenské národné povstanie.
Po skončení vojny trvalo obdobie slobody len pár rokov, pretože komunisti uskutočnili prevrat. Ako ste to zaznamenali očami 13-ročného chlapca?
Vo februári 1948 som chodil do školy v Žiline. Všetkých žiakov nahnali na námestie na manifestáciu. Prikázali nám podporiť takzvaný Víťazný február, ale vôbec sme netušili, o čo ide. V našom veku sme sa zaujímali hlavne šport, politika nám bola cudzia.
Čo vás priviedlo k štúdiu práva? Bola to vaša jediná voľba vysokej školy?
Vôbec nie. O právnickej fakulte som neuvažoval. Chcel som študovať dejiny, ale nemohol som si podať prihlášku. V tej dobe totiž existovali kvóty v maturitnom ročníku. Napríklad na našej škole sa traja mohli prihlásiť na prijímačky na medicínu, ale ani jeden na filozofickú fakultu, na ktorej sa vyučuje história. Na právo bola u nás jedna kvóta. Spolužiačka ma presviedčala, že by bol zo mňa šikovný právnik. Hovoril som si v duchu, že možno sa naskytne príležitosť prestúpiť z právnickej fakulty na filozofickú, kde by som sa učil moju obľúbenú históriu. Preto som sa napokon uchádzal o štúdium práva.
Pokúsili ste sa neskôr prejsť na filozofickú fakultu?
Ako študent práva v prvom ročníku som išiel za dekanom filozofickej fakulty, aby som ho oslovil s prosbou prestúpiť na dejiny. Presvedčil ma však, aby som radšej zostal na právnickej fakulte. Urobil som najlepšie rozhodnutie. Práca právnika je skvelá, stotožnil som sa s týmto povolaním, robilo mi radosť počas mojej celej profesionálnej kariéry. Veľa však nechýbalo, aby som sa promócie nedočkal.
Čítajte viac Americké tajné správy: Ako Stalin oklamal Beneša. Československý prezident neznášal časť svojich ministrov
O čo išlo?
Na Právnickej fakulte Univerzity Komenského ma v prvom ročníku 1953/1954 ocenili ako najlepšieho študenta, ale neskôr som upadol do nemilosti. Patril som medzi hlavných iniciátorov takzvanej pyžamovej revolúcie.
Prečo vzniklo také označenie?
V januári 1956 sme sa zišli v jedálni na internáte na Suvorovovej ulici v Bratislave, v súčasnosti sa volá Dobrovičova ulica. Poslucháči právnickej a filozofickej fakulty. Nahnevalo nás rozhodnutie o predĺžení základnej vojenskej služby pre vysokoškolákov. Kým na iných fakultách ponechali vojenskú prípravu počas štúdia, ktorá sa započítala do vojenčiny, na našich dvoch fakultách, naopak, ju zrušili. Bol večer, do jedálne sme preto prišli oblečení v pyžame. Nakoniec sme napísali protestný list prezidentovi Antonínovi Zápotockému. Snažil som sa, aby to bol vyslovene študentský nesúhlas bez akéhokoľvek politického podtónu, aby sme nedopadli veľmi zle, aby proti nám neposlali milície. Uvedomte si, že to bolo ešte v čase pred odhalením kultu osobnosti Stalina vo februári 1956 na XX. zjazde sovietskych komunistov, po ktorom až postupne dochádzalo k uvoľneniu pomerov. Slovenskí komunisti však napriek nášmu úsiliu vnímali vysokoškolský protest ako prejav odporu proti ich politickej moci.
Ako sa vám pomstili?
Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska rozhodol o mojom vylúčení zo všetkých škôl v Československu. Čiže som sa nesmel uchádzať o štúdium na žiadnej univerzite v celom štáte. Našťastie sa to nestalo skutočnosťou. Prihovorili sa za mňa viacerí pedagógovia z právnickej fakulty. Nakoniec ma potrestali prerušením štúdia na jeden rok a poslali ma robiť do bratislavského prístavu. Pracoval som ako strojný zámočník, opravoval som lodné motory. Niekedy niečo zlé býva aj na niečo dobré. V prístave som sa zoznámil s jedným učňom, ktorého zaradili ku mne. Doteraz sme v pravidelnom kontakte. Nedávno som mal meniny, už tradične mi poslal pohľadnicu s blahoželaním.
Študovať právo ste začali v období stalinizmu. Ako-tak sa uvoľnili ťažké pomery až v roku po smrti sovietskeho vodcu Josifa Staina a československého komunistického lídra Klementa Gottwalda, ktorí obaja zomreli v marci 1953. Ako bolo cítiť nepríjemnú atmosféru v spoločnosti na vysokej škole, odhliadnuc od pomsty voči vám po tzv. pyžamovej revolúcii?
Významný slovenský právnik Vojtech Hatala nám na prednáškach prízvukoval, že budujeme socializmus, v ktorom právo vôbec nebude potrebné. Zdôrazňoval, že aj on je pripravený zmeniť svoje povolanie. Hovoril, že sa asi vyučí za elektrikára, aby sa z neho stal užitočný človek, pretože podľa jeho slov právo začne v komunistickej spoločnosti odumierať. Šírili sa bludy, ktoré sa však už konkrétne prejavovali.
Čítajte viac Stalina poprel jeho žiak, hovorí Chruščovova dcéra
V akom zmysle?
Existoval limit na počet prijatých uchádzačov na právnickú fakultu v Bratislave. Úrady stanovili kvóty na 60 alebo 65, presný údaj si už nepamätám, ale isto viem, že nás bolo v prvom ročníku len 56 poslucháčov. Čiže ani túto nízku kvótu sa nepodarilo naplniť. Víťazila falošná predstava o budúcej zbytočnosti práva. Vštepovali do nás vlastne pocit o vlastnej nepotrebnosti, keď sa v Československu dokončí budovanie takzvaných svetlých zajtrajškov. Nezmysly… Ešteže sme z tej ideológie neosprosteli a zostali sme normálni, príčetní ľudia.
Napriek tomu, že komunistickí funkcionári vám ublížili, neskôr ste vstúpili do ich strany. Prečo?
Veľa ľudí si o mne myslelo, že som sa rozhodol pre kariéru. Nemalo to však vôbec nič spoločné s ideológiou. Pracoval som v advokátskej poradni v Justičnom paláci v Bratislave, jej vedúci povedal trom najmladším zamestnancom, aby prišli k nemu. Bol som medzi nimi. Podal nám prihlášky a požiadal nás, aby sme ich vyplnili. Bral som to ako príkaz. Takpovediac ako rozhodnutie z úradnej moci. Ja som nepotreboval takzvanú červenú knižku, pretože na súdnych pojednávaniach sa ma nikto nepýtal, či som člen komunistickej strany. Dôležité bolo, či advokát ovládal daný prípad.
Aké ste mali začiatky v advokácii?
Veľmi ťažké. Keď som začal robiť advokátskeho koncipienta, ešte doznievala éra stalinizmu. Advokát bol rád, ak mu sudca vôbec udelil slovo. Cítil som sa skôr tak, že len robím štafáž pred súdom. Kulisu, ktorá dotvára falošný obraz o spravodlivom procese. Spočiatku to boli frašky.
Čítajte viac Na ranči mu chýbal holič a pochválil sa, že schudol. Prezident USA sa vzápätí od Brežnevovho diplomata dozvedel, že Rusi poslali tanky proti Dubčekovi
Konkrétne ešte prečo?
Éru päťdesiatych rokov, ktorú som zažil ako advokátsky koncipient, označujem za tzv. prokurátorské právo. Keď zaznelo posledné slovo prokurátora, obžalovaného a obhajcu, sudca oznámil, že súd sa poradí. Rozhodoval však nezávisle a nestranne? Nie! V súdnej sieni zostal sudca s prokurátorom… Čosi neslýchané.
Aké prípady vám prideľovali?
S politickými procesmi som nemal skúsenosti, im sa venovali vyvolení obhajcovia. Ako mladý advokát som obhajoval najmä obžalovaných z trestného činu rozkrádania majetku s socialistickom vlastníctve. Faktom bolo, že dosť sa kradlo. Zvlášť v obchodoch, kde si napríklad vedúci uchmatli peniaze z tržby. Vyskytli sa však aj prípady, keď obžaloba na prvý pohľad vyzerala ako do očí bijúci nezmysel.
Zrejme hovoríte o vlastných skúsenostiach obhajcu.
Zažil som napríklad súd s mužom, ktorý bol jednoznačne nevinný. Ako advokátskemu koncipientovi mi pridelili jeho prípady ex offo, čiže z úradného príkazu. Tento muž si všimol na smetisku cibuľu, ktorú vyhodil predavač zo zelovocu. Bola už nepredajná, chudobný chlapík však našiel medzi ňou kusy, ktoré ešte neboli celkom zhnité. Niekto ho zbadal a udal. Šialené. Obžalovali ho z rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve. Našťastie neskončil za mrežami, zo súdu odišiel s podmienečným trestom. Napriek tomu hrôza.
Zastupovali ste aj osoby obžalované z vraždy alebo zo zabitia?
Dostal sa mi do rúk prípad, ktorý vyvolal zdesenie medzi rodičmi najmenších detí. Tiež som pracoval ešte ako advokátsky koncipient, keď mi zverili obhajobu muža, ktorý sa zmocnil kočíka s dieťaťom pred obchodom s drogériou na Námestí SNP v Bratislave. Bol to prvý prípad únosu v povojnovom Československu. Pýtal som sa páchateľa, prečo to urobil. Odpovedal mi, že sa chcel stať verejne známym. Bola to tragédia. S kočíkom totiž dobehol až k nábrežiu Dunaja a chlapčeka, ktorý sa volal Ľuboško, hodil do rieky, v ktorej sa utopil. Sudcu som požiadal, aby nariadil preskúmanie duševného stavu obžalovaného. Vyhovel a súdni znalci uznali páchateľa za psychopata. Preto ho neodsúdili do väzenia, ale umiestnili do psychiatrickej liečebne niekde na strednom Slovensku. Jedného dňa odtiaľ utiekol. Chcel preplávať Hron, ale nevedel plávať, utopil sa.
Vráťme sa k politickým pomerom v niekdajšom Československu. Ako ste vnímali príchod Alexandra Dubčeka k moci v januári 1968 a neskôr likvidáciu ním vedenej obrody spoločnosti vojskami Varšavskej zmluvy v auguste toho roku?
Dubček nadchol národ. Keď do Československa vtrhli cudzie vojská, zúrili sme. Čím boli kedysi Nemci, tým sa stali Rusi. Hromžil som na nich. Jeden kamarát však nenadarmo maľoval čerta na stenu – vysvitlo, že sa nemýlil. Odhováral ma, aby som nezatínal pred ruskými vojakmi päste, pretože podľa neho čoskoro príde doba, keď okupantov začneme povinne velebiť ako záchrancov socializmu. Bohužiaľ, predpoveď mu vyšla do bodky.
Dubčeka nahradil v apríli 1969 v najvyššej straníckej funkcii Gustáv Husák. Stal sa hlavnou tvárou takzvanej normalizácie, čiže návratu spoločnosti do starých koľají, ale pripúšťate, že keby sa na čelo komunistickej strany dostal nejaký stalinista, vývoj by sa uberal horším smerom?
Som o tom takmer s istotou presvedčený. Predstavte si, že by sa dostal k moci Vasil Biľak alebo niekto iný jemu ideologicky podobný. Bolo verejné tajomstvo, že Husák a Biľak sa nemajú radi. Keby nebolo Husáka, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa začali politické procesy. Predpokladám, že súdy by nevyniesli ani jeden rozsudok smrti, ale nastala by oveľa ťažšia éra poznačená dlhoročnými žalármi, čo si Biľak a extrémisti v jeho blízkosti želali, no Husák tomu zabránil. Zjavne tak postupoval, lebo mal v pamäti to, ako mu ublížili v päťdesiatych rokoch, keď ho poslali za mreže na doživotie za takzvaný buržoázny nacionalizmus. Husák evidentne nechcel vidieť, ako sa štátna moc znovu zachová veľmi skrivodlivo k nepohodlným politickým predstaviteľom a ďalším ľuďom, ktorí aktívne podporovali Dubčeka a odmietli okupáciu Československa.
Čítajte viac Na ranči mu chýbal holič a pochválil sa, že schudol. Prezident USA sa vzápätí od Brežnevovho diplomata dozvedel, že Rusi poslali tanky proti Dubčekovi
V sedemdesiatych rokoch ste pracovali najprv v kancelárii primátora Bratislavy, neskôr ste prešli na Úrad vlády Slovenskej socialistickej republiky, kde ste niekoľko rokov pôsobili aj ako vedúci sekretariátu predsedu vlády Petra Colotku. Tradovalo sa o ňom, že bol protikladom Biľaka a jeho kliky.
Bola to pravda. Neraz sa stalo, že Colotka prišiel do kancelárie s poznámkou, že iní čelní funkcionári ho kritizovali na zasadnutí za zatvorenými dverami, lebo sa im zdalo, že nepresadzuje dôsledne a dôrazne záujmy komunistickej strany. Mimochodom, Colotka mi veľmi pomohol po tzv. pyžamovej revolúcii. V tom čase bol pedagógom na právnickej fakulte. Mal zmysel pre spravodlivosť – prihovoril sa za mňa, aby ma nevyhodili zo školy, ale iba mi prerušili štúdium na jeden rok, počas ktorého som robil v prístave.
