Generácia digitálnych domorodcov: Závislosť mladých od mobilu? Ide o prejav oveľa hlbšieho problému

V IPčku upozorňujete, že závislosť od mobilu je len sekundárnym prejavom oveľa hlbšieho problému, a práve ten treba riešiť. O čo teda ide?

Keď sa rodičia alebo odborníci obracajú na IPčko s obavami, že „dieťa je závislé od mobilu“, často vnímame, že samotný mobil nie je skutočným problémom, ale skôr nástrojom alebo únikom. To, čo sa skrýva pod povrchom, bývajú pocity osamelosti, úzkosti, nízkej sebahodnoty, tlak zo školy či vzťahové problémy. Mobil vtedy ponúka rýchlu úľavu – únik do hier, videí či sociálnych sietí, kde majú mladí pocit, že aspoň na chvíľu zabudnú na to, čo je pre nich ťažké. Zo psychologického hľadiska ide teda o to, že mobil nahrádza niečo, čo mladému človeku chýba v realite – pocit prijatia, zmysluplné vzťahy, možnosť prejaviť sa alebo zažiť úspech. Ak sa zameriame len na obmedzovanie času s mobilom, väčšinou to nefunguje a vzťah medzi rodičom a dieťaťom bude ešte napätejší.

Kde treba teda hľadať koreň tohto problému?

Podstatné je hľadať odpoveď na otázku – čo potrebuješ? Čo ti mobil dáva, čo ti možno chýba inde? Keď sa podarí tieto potreby naplniť zdravším spôsobom, mobil prestáva byť problémom sám osebe. Samozrejme, sú prípady detí a mladých ľudí, ktoré sú závislé a potrebujú odbornú pomoc, ktorá je špecificky zameraná na túto tému.

Ako sa k tomu majú postaviť rodičia? Čo funguje a čo nie?

Rodičia by sa mali na používanie mobilu pozerať nie ako na nepriateľa, ale ako na okno do sveta dieťaťa. Funguje, keď rodičia prejavia záujem o to, čo dieťa na mobile robí, aké hry hrá, koho sleduje, s kým komunikuje a vedia o tom hovoriť bez výsmechu či kriku. Keď sa dieťa cíti pochopené, je omnoho otvorenejšie aj k prijatiu hraníc. Naopak, nefunguje tvrdý zákaz alebo odoberanie mobilu ako trest. Takýto prístup často vedie k ešte väčšiemu napätiu, k tajnému používaniu mobilu a k strate dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Dôležité je nastaviť jasné, ale realistické pravidlá, napríklad kedy sa mobil odkladá, koľko času na ňom tráviť a aký obsah je vhodný. Najlepšie je, keď sa na pravidlách podieľa aj dieťa, lebo potom má väčší pocit zodpovednosti. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že dnešná generácia detí je generáciou „digitálnych domorodcov“. Technológie a internet sú pre ne prirodzenou súčasťou života, nepoznajú svet bez mobilov, počítačov či on-line komunikácie. To, čo pre nás môže byť veľkou zmenou, je pre ne prirodzený spôsob fungovania.

Ale neprichádzajú mladí takto o detstvo?

Rodičia často deťom hovoria, že žijú „nereálny život“, že naše detstvo bolo lepšie alebo že im detstvo uniká medzi prstami. Podobne ako naši starí rodičia mali pocit, že by sme mali tráviť čas inak, keď sme my vyrastali, aj teraz je to skôr prejav generačného rozdielu než skutočného „ohrozenia detstva“. Technológie tu s nami sú a budú, nedá sa to vrátiť späť. Navyše, ani my dospelí si už bez nich nevieme predstaviť veľkú časť života. To znamená, že rodičovská výchova by sa už nemala orientovať len na fyzický svet, ale rovnako zodpovedne by mala zahrnúť aj on-line svet. Rodičia by mali svoje deti viesť nielen k tomu, aby vedeli fungovať vo fyzických vzťahoch a aktivitách, ale aj k tomu, aby sa dokázali bezpečne, zodpovedne a zdravo pohybovať vo svete internetu a technológií.

Prečo majú mladí problém napĺňať svoje potreby v off-line svete?

Mladí často hovoria o tom, že off-line svet im neposkytuje dostatok príležitostí alebo bezpečia na napĺňanie ich potrieb. Potreba spolupatričnosti, prijatia či uznania je v tínedžerskom veku kľúčová. Ak v škole alebo v rodine zažívajú viac kritiky než prijatia, on-line priestor im ponúkne rýchlejšie a jednoduchšie zdroje – lajky, komentáre, on-line komunity, kde majú pocit, že niekam patria. Ďalším dôvodom je, že off-line vzťahy sú náročnejšie – vyžadujú trpezlivosť, schopnosť riešiť konflikty či zniesť odmietnutie. V on-line svete sa dá oveľa ľahšie uniknúť – vypnem aplikáciu, prekliknem sa inde. Pre mnohých je to bezpečnejšie ako riskovať sklamanie zoči-voči.

Foto: Lukáš Kala, IPčko

Zuzana Juráneková, IPčko Sociálne siete bežia nonstop, komentáre vedia zabolieť a informácií je priveľa – od ideálov výzoru až po správy o krízach vo svete.

Aké sú dôsledky neustáleho tlaku na výkon?

Veľa mladých má skutočne nabitý program, čelia vysokým očakávaniam od školy či rodičov a zostáva im málo času na zmysluplné voľnočasové aktivity. Mobil im tak supluje relax, zábavu aj kontakt s rovesníkmi naraz. Nie je to však len problém mladých. Aj dospelí dnes trávia veľa času on-line. Rozdiel je v tom, že mladí sa ešte len učia, ako zvládať svoje emócie a potreby zdravším spôsobom a ich mozog je inak vyvinutý ako mozog dospelého človeka.

Použili ste zaujímavý výraz, digitálni domorodci. Čo presne to znamená?

On-line priestor je pre dnešnú generáciu prirodzeným prostredím, v ktorom sa vzdelávajú, tvoria vzťahy, komunikujú, hľadajú inšpiráciu či sebarealizáciu. Zároveň to však znamená, že sú oveľa viac vystavení rôznym fenoménom internetu – od tlaku sociálnych sietí cez porovnávanie sa až po riziká ako kyberšikanovanie, grooming či šírenie nenávisti, radikalizácia. Preto je nevyhnutné, aby sme on-line svet nepodceňovali, ale brali ho vážne ako kľúčovú súčasť života mladých, v ktorej potrebujú sprevádzanie. Informácie, poznať možnosti pomoci, mať dôverný vzťah s okolím a získať zážitok, že o tom, čo sa deje v on-line svete sa môžeme rozprávať bez kritiky, zákazov, trestov, ignorovania a zosmiešňovania. To, čo sa zdá nereálne a banálne, je pre nich dôležité a prežívajú to rovnako, ako keby sa to dialo vo fyzickom prostredí.

Ako by sa s týmito výzvami mala „popasovať“ spoločnosť?

Spoločnosť by sa mala zamerať na riešenie hlbšej príčiny, ktorá stojí za nadmerným používaním mobilov u mladých, a tým je nenaplnená potreba bezpečia, prijatia a podpory. To, čo mladí potrebujú, je bezpečné a podporné prostredie v školách, kde sa môžu cítiť prijatí takí, akí sú. Potrebujú mať prístup k psychologickej pomoci, ktorá je dostupná, neformálna, nízkoprahová, atraktívna a bez stigmy. Ale aj rodičia potrebujú podporu a vzdelávanie, ako viesť rozhovory o emóciách a on-line svete. A spoločnosť ako celok by mala prestať zľahčovať on-line život mladých a prijať, že je to rovnocenná súčasť ich reality – miesto, kde sa vzdelávajú, tvoria vzťahy aj hľadajú samých seba.

Čítajte rozhovor Úzkosti, depresie, strata chuti žiť. Plošný zákaz však problém s mobilmi u detí nevyrieši

Vôbec ste nespomenuli zákaz mobilov na školách.

Pretože riešenie nespočíva v zákaze mobilov. Ale v systematickej prevencii – v budovaní duševnej odolnosti, posilňovaní vzťahov v kolektívoch, v podpore zdravých voľnočasových aktivít a vo vytváraní možností, kde mladí nájdu zmysluplné a bezpečné uplatnenie aj mimo obrazoviek. To je cesta, ako riešiť podstatu problému, nielen jeho vonkajší prejav.

Do života mladých ľudí, do nadväzovania vzťahov, ale aj riešenia dôležitých životných rozhodnutí začína vstupovať umelá inteligencia (AI). Vnímate to ako riziko?

Ide o prirodzený dôsledok technologického vývoja. Ale prináša aj riziká, ktoré nemôžeme podceniť. AI môže byť užitočná, vie ponúknuť informácie, dokonca aj pocit sprevádzania v osamelých chvíľach. No zároveň môže skresľovať realitu a nahrádzať skutočné vzťahy či rozhodovanie, ktoré si vyžaduje zodpovednosť a osobnú skúsenosť. Z praxe vidíme, že mladí ľudia sa niekedy na AI obracajú ako na „priateľa“, ktorý je vždy k dispozícii, neodsudzuje ich, je nekritický, podporný, stále dostupný a poskytuje rýchle odpovede. Problém nastáva, keď sa tento vzťah stane primárnym a mladý človek začne zanedbávať reálne kontakty či prestane hľadať podporu u blízkych alebo odborníkov. AI môže odpovede zjednodušovať, prehliadať riziká alebo dokonca posilňovať negatívne presvedčenia. Vzťahy s ľuďmi sú pestré a prinášajú rôzne emócie a situácie, ktoré nie sú vždy príjemné, ale sú pre náš zdravý psychický, emocionálny a sociálny vývin dôležité.

V čom treba byť pri komunikácii s AI opatrný?

AI vám síce ponúka „bezproblémovú“ a podpornú komunikáciu, ale uzatvára vás v generovanom, instantnom a sterilnom vzťahu, ktorý nerozvíja to, čo rozvíjať má. Často sa stáva, že ak mladý človek, ktorý má vzťah s AI, vstupuje do vzťahu s ľuďmi a vníma, že to nejde tak ako s AI, môže nadobudnúť pocit, že s ľuďmi je to strašne komplikované a s AI ľahšie. Vzhľadom na špecifickosť vývinového obdobia nevie odhadnúť dlhodobé následky a dôsledky, pretože si primárne potrebuje naplniť tú potrebu, ktorú naplnenú nemá.

Foto: Lukáš Kala, IPčko

Zuzana Juráneková, IPčko Intenzívnou témou je radikalizácia aj spomínaná umelá inteligencia a celkovo témy spojené s on-line prostredím.

Asi sa to však netýka len mladých ľudí…

Sú aj prípady dospelých, ktorí začínajú používať AI pri dôležitých životných rozhodnutiach, napríklad vo vzťahoch či v kariére. Môže to viesť k tomu, že sa znižuje ich schopnosť niesť zodpovednosť a učiť sa zo skúseností. Preto vnímame, že AI môže byť dobrým sluhom, ale zlým pánom. Nikdy by nemala nahradiť ľudský kontakt, dôverný rozhovor alebo odbornú podporu. To sú veci, ktoré dokáže poskytnúť len človek. AI nemá empatiu, vie sa naučiť empatickej komunikácií, ale nemá city.

Obracia sa čoraz viac ľudí na AI aj so psychickými problémami?

Čoraz viac mladých nám hovorí, že svoje problémy skúšali riešiť aj s AI. Je to prirodzené, pretože AI je k dispozícii nonstop, odpovie okamžite a nevzbudzuje v nich pocit hanby alebo obavy z odmietnutia. Pre niektorých je to dokonca prvý krok, ako nahlas pomenovať, čo cítia.

Môže „AI psychológ“ pomôcť alebo viac ublížiť?

AI nie je psychológ. Nedokáže plnohodnotne porozumieť emóciám, vnímať kontext, nadväzovať bezpečný vzťah ani niesť zodpovednosť za svoje odporúčania. Pri jednoduchších otázkach môže AI pomôcť, napríklad tým, že dieťa alebo mladý človek dostane pocit, že „niekto reaguje“. Ponúkne konkrétne vygenerované odporúčania na rôzne zvládacie techniky, no pri vážnejších psychických ťažkostiach môže byť odpoveď zjednodušujúca alebo dokonca riziková. To, čo v kríze lieči, je skutočný vzťah, empatia a ľudské prijatie. A práve to AI ponúknuť nedokáže.

Čítajte aj Obdivujeme, koľko Slováci unesú, hovoria psychológovia v Tatrách

Na vašich linkách rastie počet žiadostí o pomoc veľmi výrazne. V roku 2019 to bolo 25-tisíc pomáhajúcich komunikácií. V roku 2022 178-tisíc. Čím možno vysvetliť tento nárast?

Za týmto nárastom vidíme dva paralelné príbehy – rastúcu potrebu a zároveň lepšiu dostupnosť pomoci. Po pandémii zostal dopyt po pomoci veľmi veľký a témy, s ktorými sa na nás ľudia obracajú, sú náročné – osamelosť, myšlienky na ukončenie života, úzkosť, sebapoškodzovanie, depresia.

Aké sú najnovšie témy, kvôli ktorým vás ľudia oslovujú?

Intenzívnou témou je radikalizácia aj spomínaná umelá inteligencia a celkovo témy spojené s on-line prostredím. Do toho vstupujú spoločenské a ekonomické tlaky, neistota, zasahuje nás vojna na Ukrajine a jej dosahy na prežívanie – skrátka realita, v ktorej je duševná záťaž vyššia.

Aký vplyv mala pandémia?

Téma duševného zdravia sa v období pandémie zmenila a stala sa témou na spoločenskej aj systémovej úrovni. Práve toto obdobie vyeskalovalo to, čo sme tu mali a na čo sme až tak nereflektovali. Svoje zohráva aj preťažený systém starostlivosti o duševné zdravie, nedostatok odborníkov a dlhé čakacie lehoty, takže mnohí hľadajú okamžitú oporu u nás. Nárast žiadostí o pomoc je odrazom ťažšej doby, ktorá nám ukazuje, že ľuďom nie je dobre, a zároveň, že naberajú odvahu o svojich pocitoch hovoriť. Často sme prví, komu sa otvoria, a preto je dôležité, aby anonymná, bezplatná a celkovo nízkoprahová pomoc bola čo najviac dostupná.

Čítajte viac Psychológ Madro: Takéto dva zlé roky z pohľadu duševného zdravia mladých tu ešte neboli

Ako sa počty volaní vyvíjajú?

Nápor žiadostí o pomoc je stále citeľný, neklesá, a napriek tomu, že sme za tie roky posilnili aj naše personálne kapacity, dokážeme v tejto chvíli prijať jeden z desiatich kontaktov. Preto sme naše služby rozšírili a okrem Krízovej linky pomoci (chat, email a telefón 0800 500 333) poskytujeme pomoc aj v ôsmich regionálnych pobočkách IPčka v každom kraji v osobnom kontakte, ale aj prostredníctvom nízkoprahových klubov pre mladých ľudí.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že spolu s kolegami v IPčku robíte ťažkú, no pre vás najkrajšiu prácu na svete. Ako môže byť práca so zmätenými, s nešťastnými, so sklamanými, s osamotenými ľuďmi tá najkrajšia?

Ľudia sa nás často pýtajú, či z toho nemáme „depku“, keď sme každý deň v kontakte s tými, ktorí prežívajú naozaj ťažké veci. Úprimne, bez odbornej podpory, supervízií a dobre nastavenej starostlivosti o poradcov a poradkyne by to nešlo. Staráme sa o seba navzájom, máme hranice, psychohygienu, učíme sa pýtať o pomoc a byť k sebe úprimní, lebo len tak vieme byť bezpečnou oporou pre druhých. A čo je na tejto práci krásne? Je pre nás výnimočné, keď nám človek dovolí nazrieť do svojho sveta a príbehu. Často sme prví, komu sa otvorí, a túto dôveru nikdy neberieme ako samozrejmú. Keď počúvame, čím všetkým ľudia prešli a čo všetko už napriek bolesti zvládli, cítime veľkú pokoru, obdiv a rešpekt. A keď spolu v najťažšej chvíli hľadáme bezpečie, keď vidíme aj drobné kroky, ktoré ten človek robí smerom k pomoci a k životu, je to obdivuhodné. Byť pri tom, keď sa z bezmocnosti stáva nádej, nie je samozrejmosť. Práve toto je dôvod, prečo hovoríme, že robíme ťažkú, ale pre nás najkrajšiu prácu na svete.

Čo vás osobne k tejto práci nasmerovalo?

Do IPčka ma v roku 2019 nasmerovala služba, ktorá poskytovala poradenstvo ľuďom so stratou sluchu v posunkovom jazyku. V tom čase som si silno uvedomila, aké je nevyhnutné, aby bola pomoc naozaj prístupná pre každého, aj pre tých, ktorých často prehliadame, lebo s nimi nevieme hovoriť „rovnakým jazykom“ a v kontexte tragických udalostí, ktoré v poslednom čase zasiahli túto komunitu, sa k tomuto presvedčeniu opäť intenzívne vraciam. Keď som nazrela do sveta IPčka, zaujalo ma, ako sa tu pomoc robí. S dôrazom na dostupnosť, s priestorom pre inovácie, s odvahou skúšať nové formy, ktoré sú blízke mladým ľuďom v ich najzraniteľnejšom období. Videla som tím, ktorý rieši reálne výzvy, ale nerobí to sám – sme tím a pracujeme ako tím. Práve táto kombinácia zmyslu, inovácií a spolupatričnosti ma presvedčila zostať v IPčku naplno.

A spomeniete si niekedy aj na svoju mladosť, mala to vaša generácia vtedy ľahšie ako dnešní mladí?

Úprimne si myslím, že každá generácia má svoje výzvy, len vyzerajú inak. Na dnešných mladých obdivujem, ako otvorene hovoria o svojich potrebách, o duševnom zdraví a o tom, že starostlivosť o seba je normálna súčasť života. Ako tínedžerka som sledovala Beverly Hills 90210, a keď tam spomenuli terapeuta, úprimne som ani netušila, čo presne robí. V tom vidím veľký posun, dnes je slovo „psychológ“ pre mladých omnoho prirodzenejšie.

No predsa, nie sú dnes mladí pod väčším tlakom?

Samozrejme že vnímam, že tlak na výkon, porovnávanie a neustála prítomnosť on-line prostredia vytvárajú nové nároky, ktoré sme my v takej intenzite nezažívali. Sociálne siete bežia nonstop, komentáre vedia zabolieť a informácií je priveľa – od ideálov výzoru až po správy o krízach vo svete. To všetko vie zvyšovať úzkosť, vyčerpanie či pocit, že nikdy nie som dosť. Naša generácia mala možno viac súkromia a menej digitálneho tlaku, ale zase existovalo viac tabu okolo psychických ťažkostí a bol ťažší prístup k pomoci. Dnes je podpora dostupnejšia a stigma menšia a to je skvelá správa. V IPčku sa preto snažíme byť mladým nablízku tam, kde práve sú – on-line aj osobne – a vytvárať bezpečný priestor, kde môžu hovoriť bez súdu. Namiesto porovnávania, kto to mal „ľahšie“, je dôležité mladých počúvať, veriť im a byť im oporou. To je to podstatné.