Pôsobí v organizácie Človek v ohrození, ktorá priamo na mieste pomáha rodinám postaviť sa na nohy. Pomôcť môže ktokoľvek na stránke skutocnydarcek.sk/obziva. Rozhovor prerušujú časté výpadky internetu, a kým ho dokončíme, za oknom pána Ostroluckého už dávno zapadne slnko, no reaguje celý čas pokojne, akoby sa nič nedialo. Ako sa žije ľuďom, ktorí riešia dennodenné výpadky vody, elektriny a na zabezpečenie týchto „samozrejmostí“ minú väčšinu svojho platu?
Čo podnietilo váš záujem o Libanon?
Predovšetkým ide o moje pracovné zaradenie. Mojou súčasnou úlohou je byť v Libanone, rozširovať pôsobnosť našej organizácie a zháňať nové partnerstvá. A po druhé, absolvoval som blízkovýchodné štúdiá v Plzni, strávil som nejaký čas na Blízkom východe, zaujímam sa oň, a tak som sa dobrovoľne prihlásil na túto administratívno-humanitárnu misiu.
Je nevyhnutné používať hnojivá, ktoré nebudú znečisťovať zdroje.
A čo vás ešte ako študenta lákalo na Blízkom východe?
Ide o kolísku civilizácií. Tri základné piliere, na ktorých stojí tá naša, európska, tvoria antická kultúra, rímske právo a kresťanské korene a tradícia. A práve táto tradícia pochádza z oblasti Blízkeho východu. Veľmi ma zaujímala religionistika, obľúbil som si arabský jazyk a zapáčilo sa mi štúdium zložitých dejín tohto regiónu.
Libanon sa zmieta v polykríze. Čo to znamená?
O polykríze sa dosť hovorí aj v stredoeurópskych podmienkach, len sa to komplexné a vzájomné pôsobenie viacerých dlhodobých problémov asi celkom nedoceňuje. V našom kontexte ide o klimatickú zmenu, starnutie populácie, migráciu, do toho sa občas primieša pandémia alebo ekonomická kríza. Polykríza predstavuje viac kríz v súbehu, ktoré navzájom sťažujú riešenie každej z nich, pričom celkové riešenie je v nedohľadne. V Libanone je však polykríza naozaj vypuklá a vyplýva z nedávneho diania.
Skúsme vývoj načrtnúť aspoň v základných rysoch.
Od roku 2012 zasiahla krajinu masívna utečenecká vlna zo Sýrie. Libanon mal v tom čase zhruba rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko, asi 5,2 milióna. Do krajiny však zrazu prišli najmenej tri milióny Sýrčanov, čo predstavuje ohromnú záťaž a už len toto vyvolalo krízu. V roku 2019 došlo k ekonomickému kolapsu. Finančná kríza prehĺbila energetickú krízu, čiže nedostatok elektriny a palív. A to zas zintenzívnilo ďalšiu krízu, ktorá si týka distribúcie vody. S dodávkami vody to dlhodobo komplikovala klimatická zmena, ale spomínaný reťazec kríz to všetko ešte urýchlil.
Aký bol vývoj v spoločnosti?
V Libanone je sociálna stabilita narušená už od obdobia občianskej vojny. Skončila sa síce v roku 1991, ale dôvera medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva stále nebola obnovená. Všetko to zavŕšil ozbrojený konflikt s Izraelom.
Libanon však nebol oficiálne vo vojnovom stave s Izraelom…
To nie, ale jedným z neštátnych, ale veľmi mocných, aktérov v Libanone je Hizballáh. Politická a vojenská organizácia podporovaná z Iránu. Označuje sa za iránskeho agenta vývozu islamskej revolúcie. Hizballáh intenzívne útočil na Izrael z juhu Libanonu, a tak zatiahol krajinu do vojny. Všetky krízy, ktoré som vymenoval, tvoria libanonskú polykrízu.
Čítajte viac Slovensko zvláda prvé okamihy krízy. Ale potom nastáva chaos
Ako je však možné, že to v Libanone takto dopadlo? Libanon sa kedysi označoval za Švajčiarsko Blízkeho východu, Bejrút nazývali Parížom Orientu.
Sú to frázy, ktoré sme kedysi počúvali v škole. A sú pravdivé. Rýchly ekonomický rozvoj v 50. a 60. rokoch spôsobil, že sa naozaj z tejto krajiny stala výkladná skriňa toho, čo je v arabských krajinách možné. Libanon bol bránou do Orientu, a to vďaka prístavom, kde mohli kotviť ťažké lode. Ale viete, aj Slovensku sa kedysi hovorilo tiger Európy… Prudký rozvoj niečo stojí. Z rýchleho zbohatnutia Libanonu a rapídneho rozvoja finančnej sféry profitovali iba niektoré skupiny obyvateľov.
Ktoré?
Ľudia, ktorí mali kontakty na európskych obchodníkov, európske finančné skupiny alebo rody. Často išlo o kresťanských obyvateľov Libanonu a libanonskú diaspóru v Európe, potomkov tých, ktorí odišli z krajiny po prvej svetovej vojne. Veľa však zarobili aj moslimskí sunnitskí obchodníci. Do Libanonu veľa investovalo aj Francúzsko, ako bývalý kolonizátor. Obrovský rozvoj však stál na práci vrstiev, ktoré až taký profit nemali. Išlo najmä o šiitské obyvateľstvo a časť sunnitov. V 50. a 60. rokoch do Libanonu navyše utieklo mnoho Palestínčanov, celé generácie tu žijú podnes a stále v utečeneckých táboroch. Ani oni neprofitovali z „úspechu“ Libanonu. Ako každý rozvoj, aj ten libanonský sa sústredil v rušných centrách, periférie zaostávali. Spoločenské rozdiely sa prehlbovali a to vytvorilo zázemie pre veľmi dlhú a krutú občiansku vojnu, ktorá prebiehala od roku 1975 do roku 1991.
Ako sa v Libanone vodí strednej vrstve?
Ľudia, ktorí vyštudovali a chceli by pracovať v Libanone, narážajú na množstvo prekážok. V krajine je napríklad nedostatok pracovných miest pre humanitne vzdelaných ľudí alebo pre mládež vzdelanú v sociálnej sfére. Od tých, ktorí boli ako-tak materiálne zabezpečení, som si vypočul, že nevidia perspektívu. Ľudia, ktorí vyštudovali v zahraničí, takisto vnímajú nedostatok príležitostí v rodisku.
Čítajte aj Slovensko sa práve rozhoduje, kam bude patriť. A či mladých presvedčí, aby zostali, alebo ich vyženie
Aká je situácia rodín utečencov?
Neraz sú závislé od prekérnej práce. Čiže veľmi slabo zaplatenej alebo veľmi ťažkej, v poľnohospodárstve alebo v službách. Ich hlavný príjem pochádza často z neformálnej práce. Ženy chodia upratovať do majetnejších domácností. Takisto ani ich perspektíva nie je ružová, pretože legalizovať pobyt v Libanone je veľmi ťažké… Potom tu máme gastarbeitrov z krajín východnej Afriky. Opäť ide väčšinou o ženy, ktoré vypomáhajú v majetnejších domácnostiach. Ale pri mnohých sa opakuje rovnaký smutný príbeh.
Ocitajú sa v slepej uličke?
Do tejto krajiny smie niekto vycestovať za prácou len vtedy, ak má pozvanie. Funguje tu princíp takzvaného „sponzorstva“ alebo patronátu, pričom „sponzor“ pracovníkom zo zahraničia často zadrží pas. Často sa stáva, že pomocníčka v domácnosti býva zneužívaná, a keď utečie, stane sa človekom bez papierov. A tak skončí pri prekérnej práci alebo je donútená živiť sa prostitúciou. Ide o jeden z vypuklých problémov…
Ako by ste teda zhrnuli život v Libanone?
Ľudia, ktorí na to majú, si môžu žiť bez problémov, so zabezpečenými službami, vodou, elektrinou, zdravotnou starostlivosťou. Ale ťažko pracujúci človek bez finančného zázemia je odkázaný na lacné štvrte, kde nie je dobrá dostupnosť služieb a ťaží ho nedostatok vody, elektriny. Svoj čas aj podstatnú časť príjmu musí vynaložiť na zabezpečenie týchto úplne základných vecí. Veľké množstvo vody musí pravidelne niekde napumpovať do nádrží, rozvážať, stojí to veľa peňazí. A s elektrinou je to podobné. Čím menej peňazí zarábate, tým menej vám ostane. Pretože ako chudobný človek musíte platiť za veci, ktoré sú v lepších štvrtiach normálne dostupné.
Čítajte aj Ľudia na Slovensku sú omnoho lepší, ako si sami o sebe myslia
Nedávno ste napísali, že v Libanone sa elektrina stala luxusom. Ako konkrétne sa to prejavuje?
V roku 2023 domácnosti vynaložili priemerne 40 percent svojho príjmu na elektrinu. Takže, ak by celá domácnosť mala mesačný príjem 1 000 eur, 400 eur by išlo len na elektrinu. Lenže, ide o priemer, ktorý skresľuje pohľad na realitu v Libanone, kde panujú hlboké sociálne a ekonomické rozdiely. V skutočnosti je veľa takých domácností, kde dajú za elektrinu až 80 percent svojho príjmu! Ak bol mesačný príjem domácnosti 500 eur, za elektrinu zaplatili 400 eur. A treba si uvedomiť, že 500 eur v Libanone predstavuje pomerne veľký príjem na celú domácnosť…
K čomu to vedie, keď väčšinu príjmu zhltne elektrina?
Dochádza k nepríjemným voľbám. Nielen takým, či budú ich večere počas ramadánu, najväčšieho sviatku, hostinami, ako by si tradícia vyžadovala, alebo sa uskromnia. Ale napríklad aj takým, či bude elektrina, alebo budú lieky, ktoré potrebujú seniori v tej rodine. Niektorí ľudia sa rozhodujú medzi tým, či budú mať benzín v motorke, alebo budú môcť aspoň niekoľko hodín denne využívať doma elektrinu. Často to vedie ku krízovým situáciám. Rozhodnutia sa robia na úkor jedla či medikamentov, ktoré potrebujete k životu.
Aká je situácia s vodou?
V Bejrúte a v okolí iných väčších miest je ako-tak funkčný vodovodný systém. Ešte nedávno fungoval bezchybne, podobne ako na Slovensku. Kedykoľvek ste otočili kohútikom, napustili ste si pitnú vodu do pohára. Dnes to už isté nie je. Pred časom som býval v byte, kde sme museli každé tri dni dopĺňať vodu z cisterny do nádrže na streche. Boli sme úplne závislí od dovážanej vody, týka sa to viacerých štvrtí. V iných miestach tečie voda z vodovodu len niekoľko hodín denne. V lete je to ešte menej. Rezervoáre, z ktorých sa dopĺňa štátny vodovod, sú závislé od zrážok.
Foto: Ján Ostrolucký, Človek v ohrození
Výpadky elektriny, prečerpávanie vody, to určite už dlhšie ľudia kompenzujú naftovými generátormi. Kam až dospela situácia v Libanone?
Naftové generátory na Blízkom východe nie sú žiadna novinka, využívajú sa v utečeneckých táboroch v celom regióne. Rovnako aj v Gaze, ktorá bola dlho odrezaná od väčších dodávok energie a nemala vlastnú elektráreň. Podobne to bolo aj v Libanone. Ako som už spomínal, finančná kríza vyústila v palivovú a energetickú krízu. Dôsledkom je, že ľudia sú dnes úplne závislí od generátorov. Bežia nonstop, pridávajú sa neustále nové. Veľmi konzervatívny odhad hovorí, že len v Bejrúte je 12– až 14-tisíc naftových generátorov.
Ako sa to prejavuje na zdraví obyvateľstva?
Vidno to vo viacerých rovinách. Zásadná sa týka vody. Ľudia sú často nútení prijať vodu z rôznych pochybných a neoverených zdrojov, a to je extrémne nebezpečné. Nedostatok elektriny vedie k tomu, že obyvatelia si nedokážu v zime vykúriť príbytky, pričom v horských oblastiach nie sú domy izolované. Využívajú sa rôzne piecky na drevo či mazut. Naftové generátory vypúšťajú do ovzdušia obrovské množstvo splodín. Je to vidieť na automobiloch. Ak stoja na ulici len pár dní, vyzerajú, akoby do nich nikto nenasadol roky, také sú špinavé. Takýto vzduch dýchajú ľudia. Na niektorých miestach Bejrútu je možné namerať štvornásobne vyššie hodnoty škodlivín v ovzduší, než aké je bezpečné množstvo podľa Svetovej zdravotníckej organizácie. Toxické emisie narástli trojnásobne oproti obdobiu, keď neboli generátory v takom počte ako dnes. Výskumy dospeli k záveru, že riziko rakoviny sa zvýšilo o 50 percent. Ohromne sa zvýšil výskyt respiračných a srdcovo-cievnych chorôb. Na mnohých generátoroch chýbajú kvalitné filtre, spaľuje sa čokoľvek, akékoľvek typy olejov, ktoré majú extrémne splodiny. A potom je tu ešte jeden faktor – generátory sú často predražené a zožerú veľký balík z domáceho rozpočtu. Takže nielenže ničia zdravie, ale ešte aj kvôli ich prevádzke nezostáva rodine dosť prostriedkov na zdravotnú starostlivosť, vzdelanie detí alebo lieky.
Foto: Ján Ostrolucký, Človek v ohrození
Nie je používanie generátorov štátom regulované?
Regulácia existuje, ale nie je účinná. V uplynulých týždňoch som zaregistroval v miestnych médiách, že ministerstvo hospodárstva má špeciálnu jednotku, ktorá robí záťahy na generátorové stanovištia, kde sa nedodržiavajú predpisy. Ministerstvo tak vytvára dojem, že sa o to zaujíma. Ale od miestnych počúvam, že špeciálna jednotka ide len po tých, ktorí nie sú v jednej partii s majiteľmi generátorov, ktorí sú zastúpení v politike.
Ako možno riešiť krízu s energiami?
Obnoviteľné zdroje sú jednou z ciest, konkrétne solárne panely. Keď sa prechádzate po Bejrúte, vidno, ako sú kreatívne rozmiestnené a zaberajú celé strechy či steny. Je ich stále viac a všimol som si ich dokonca aj v utečeneckom tábore v meste Saida (Sidon). Ale treba dať pozor, aby sa nerozvíjal ďalší kartel, kde zarobí len hŕstka aktérov. Pretože presne to sa stalo pri vodných nádržiach a naftových generátoroch.
Foto: Ján Ostrolucký, Človek v ohrození
A čo medzinárodná energetická pomoc?
Existuje plán, ako vytvoriť regionálny energetický systém medzi Egyptom, Jordánskom, Libanonom a Sýriou. Ale všetko komplikuje politika, a tiež sankcie uvalené na Sýriu. Veľmi dôležitým riešením by bola stabilizácia politickej situácie v krajine. Existuje napríklad zákon o decentralizovanej produkcii energie a mnohé ďalšie, ale veľmi pomaly sa implementujú. A to je dané aj tým, že štát je rozpadnutý. Ak niečo schváli vláda či parlament, ešte to neznamená, že sa to stane realitou. Veľkú rolu zohrávajú aj neoprávnené odbery elektriny, ide o zločin. A jeho potláčanie by znamenalo posilnenie suverenity vlády.
Ako by sa dalo pomôcť?
Možno podporovať sebestačnosť zdola. Solárne panely sú in. Rovnako sme aj my v rámci organizácie Človek v ohrození inštalovali niekoľko solárnych panelov na budovy škôl. Treba nájsť vhodne orientovanú budovu, je potrebné zaobstarať vhodné batérie na ukladanie energie, aby sa mohla využívať, keď je slnečného svitu nedostatok.
Foto: Ján Ostrolucký, Človek v ohrození
Ako sa dá popasovať so slabnúcimi dodávkami vody?
Existujú dve línie. Jedna súvisí s klimatickým vzdelávaním na školách, ktoré jednoznačne podporujem. Pretože každý jeden člen spoločnosti, ktorý dokáže šetriť vodou alebo s ňou hospodári tak, ako si zasluhuje, významne zlepšuje situáciu. To isté platí pre poľnohospodárstvo. Ďalšie riešenie sa skrýva v rekonštrukcii a údržbe vodovodnej infraštruktúry, ktorá je doslova deravá. V súbehu s klimatickou zmenou neradno plytvať vodou pre deravé potrubie. Potom ide o veci, ktoré poznáme aj na Slovensku – zadržiavanie dažďovej vody na budovách nie je v Libanone takou samozrejmosťou. Ďalej, v Libanone je veľké množstvo neoprávnených odberov vody. Je veľa podnikateľov, ktorí si z rozvážania vody urobili biznis. Zosieťovali sa a utvorili kartel. Aj tento zločin treba potláčať. Mnohí ľudia nedosiahnu na to množstvo vody, ktoré by potrebovali, len preto, lebo im bráni cena dovážanej vody. Voda predstavuje spolitizovanú tému.
V akom zmysle?
Len pred pár dňami sa objavili správy, že jedna z najväčších distribučných skupín, ktorá podniká s balenou vodou, zaznamenala nevyhovujúce vzorky. A teraz je veľkou politickou otázkou, či sa má stiahnuť z trhu. Reakcia verejnosti je silná. Aj tu totiž existuje podozrenie, že táto skupina bola odstavená z trhu zámerne preto, lebo nebola súčasťou nejakého kartelu a bránila nárastu cien. Ťažko povedať, kde je pravda. Ale je vidieť, že ide o silnú spoločenskú tému.
Foto: Ján Ostrolucký, Človek v ohrození
Čo zmôže obyvateľstvo s rekordným suchom a znižujúcimi sa hladinami povrchovej vody?
Leto 2025 bolo najsuchším v histórii meraní, v Libanone bolo najmenej zrážok… Je jasné, že praktiky, ako nechať vodu len tak tiecť niekde bez rozmyslu, sa musia skončiť. V niektorých oblastiach to bolo doteraz bežné. Jednou z ciest je zadržiavanie zrážkovej vody. Ak to domácnosti dosiaľ nerobili, je najvyšší čas. A to aj na komunitnej báze. Toto obyvateľstvo dokáže. No ešte by sa mala udiať jedna podstatná zmena. Aby sme mohli bezpečne využívať podzemnú alebo povrchovú vodu, je nevyhnutné používať hnojivá, ktoré nebudú znečisťovať zdroje. Pretože aj to, čo sa doteraz považovalo za stoku, sa môže stať dôležitým zdrojom pitnej vody. A presne tam vývoj smeruje. Akurát ho treba urýchliť.
Ako vidia svoju budúcnosť mladí Libanončania?
Tí, ktorí majú možnosť, z krajiny odchádzajú. Do Francúzska, Kanady, USA, krajín Beneluxu. Druhým smerom sú krajiny Perzského zálivu, najmä Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. Ale tam život nie je utešený, lebo je drahý a domov dokážu priniesť pomerne málo prostriedkov. Výhodou Libanonu je to, že tu stále možno získať kvalitné vzdelanie. Aj preto je „brain drain“ (odliv mozgov) citeľný.
Čo si z libanonského príbehu môže vziať Slovensko?
To, že v Libanone si poľnohospodári už začínajú dávať väčší pozor na hnojivá, aby neohrozovali vodné zdroje, je určite niečo, nad čím by sme mohli porozmýšľať aj na Slovensku. Stále máme industriálnu agrikultúru ako dedičstvo, ktoré ostalo po zjednocovaní pozemkov a vzniku obrovských polí s jednou plodinou. Často sa u nás používajú hnojivá, pri ktorých sa vôbec nerieši, čo bude potom. Darmo je Slovensko na „streche Európy“. Aj nám hrozí postupné znižovanie výdatnosti vodných zdrojov (podľa Národnej správy SR o zmene klímy klesne v priebehu tohto storočia počet využiteľných vodných zdrojov o 30 až 50 percent, pozn. red.). Bude klesať aj hladina podzemnej vody. Zdroje sa budú stenčovať a my si ich budeme kontaminovať tým toxickým, čím „kŕmime“ pôdu? Na Slovensku pritom už existuje veľa výrobcov, ktorí sa venujú tejto problematike. Stačí upriamiť na nich pozornosť, určite nám to v budúcnosti pomôže. Ďalšia vec – šetrenie vodou. Domy na Slovensku majú síce zvedenú vodu zo striech, ale kam smeruje?
V drvivej väčšine prípadov nie do nádrží, ale do kanála.
A pritom je to voda, ktorá môže byť využitá prinajmenšom ako úžitková. Prečo by sme mali splachovať pitnou vodou?! V Libanone som sa poučil, že témy ako vodná či elektrická infraštruktúra nie sú vôbec nudné a neradno ich podceniť. Predstavujú vážne oblasti, nad ktorými sa treba zodpovedne zamýšľať a treba ich dlhodobo plánovať. Ak sa to nedeje, v mimoriadnej situácii tieto služby skolabujú. Preto si myslím, že by mal každý občan, každý volič spozornieť, keď sa tieto témy na politickom poli objavia. A nemal by si všímať len to, kto získa zákazku a kam pôjdu peniaze, ale mal by sa pýtať, či to naozaj bude efektívne. Na týchto projektoch sa nakoniec vždy niekto obohatí, ale dôležitejšie je, či my ako občania budeme mať zabezpečený prístup k vode a elektrine.
Ako by podobná polykríza podľa vás zamávala Slovenskom?
Myslím si, že na Slovensku by sme mali cielene budovať odolnosť voči krízam. Pretože si neviem predstaviť, že by sme na Slovensku prešli tým, čím prešli ľudia len za posledných šesť rokov v Libanone. Nedokážem si predstaviť, že by sme to zvládli aspoň v takej forme, ako to dokázali Libanončania. Zhováral som sa s viacerými Slovákmi a zhodli sme sa na tom, že sme spohodlneli. Vodu a elektrinu a mnohé ďalšie základné služby vnímame ako samozrejmosť. A na tých, ktorí tieto služby k dispozícii nemajú, pozeráme s nepochopením. Povedzme rómske osady, ktoré nemajú prípojku na vodu. Nedokážeme pochopiť, ako dokážu žiť v takých podmienkach. To však pekne ilustruje, ako veľmi sme závislí od dodávokh týchto služieb a jednoducho by sme si bez nich nevedeli poradiť. Preto si myslím, že by bolo dobré trénovať odolnosť voči krízovým situáciám. Napríklad mať odloženú vodu v kanistroch, mať záložné zdroje energie. Starať sa lepšie o vodu, šetriť ňou viac a vedome. Toto by som si z Libanonu zobral ja. A ak by si to osvojilo viac ľudí, bolo by to len k dobru.
