Energetickú sebestačnosť, odolnosť a silu regiónov mal povzbudiť národný projekt s názvom Kapacity pre regióny. Jeho príprava sa začala ešte za vlády Petra Pellegriniho, vtedy člena Smeru. S projektom počítala aj súčasná vláda vo svojich stratégiách, mal širokú podporu expertov, všetkých samosprávnych krajov, Združenia miest a obcí Slovenska aj Únie miest Slovenska. Nie každý reformný projekt na Slovensku získal takú priazeň štátnych, verejných i neverejných aktérov.
Robustný program, ktorý mohol byť pýchou vlády, však ministerstvo hospodárstva pod vedením Denisy Sakovej z Hlasu tesne pred spustením bez primeraného vysvetlenia zablokovalo. Hoci odvtedy už ubehlo niekoľko mesiacov, podľa koordinátora prípravy projektu a odborníka na komunálnu energetiku Juraja Zamkovského šanca stále žije, pretože záujem regiónov nevyhasol. Ak by vyhasol, podľa Zamkovského hrozí, že regionálna energetika sa nikdy nepostaví na vlastné nohy.
Panuje rozšírená predstava, že vtedy sa bude v regióne žiť dobre, keď príde zahraničný investor a postaví fabriku…
…to je pomýlená predstava.
A s čím je podľa vás spojená kvalita života?
S istotou, pohodou a stabilitou prostredia, v ktorom žijeme. A tá do veľkej miery závisí od energetickej sebestačnosti regiónov.
Milióny eur unikajú z regiónov každý rok len preto, lebo budovy sú energeticky náročné.
Ako to môže súvisieť?
Predstavme si región ako vedro. Aby vedro plnilo svoj účel, musí byť stále plné. Ak má diery, voda z neho uniká a treba ju stále dopĺňať. Do vedra regionálnej ekonomiky prúdia peniaze – cez dane, investície, príjmy ľudí, ktorí tam žijú. Ak je vedro deravé, značná časť týchto vzácnych príjmov z neho odtečie bez úžitku. Napríklad preto, že región má zbytočne vysokú spotrebu energie, z ktorej veľkú väčšinu musí dovážať. To platí pre všetky regióny na Slovensku.
Žiaden región na Slovensku nie je energeticky sebestačný?
Žiaden. Ani sa k energetickej sebestačnosti veľmi nepribližujú, či ide o teplo, elektrinu alebo pohonné hmoty. Ak by však regióny dokázali svoju energetiku optimalizovať, čiže upchať diery na vedre, teda odstrániť zbytočnú spotrebu a zefektívniť nevyhnutnú potrebu, zrazu by peniaze, ktoré teraz nevyužité unikajú preč, ostali k dispozícii na jeho rozvoj. Región by vtedy umným a citlivým využitím obnoviteľných zdrojov mohol pokryť podstatnú časť svojej minimalizovanej energetickej potreby. Tu ale platí jedna nutná podmienka – región sa k takémuto stavu môže dopracovať iba pomocou kvalitného plánovania a energetického manažmentu. A práve tieto dva dôležité procesy si vyžadujú odborné kapacity. Diery na vedre nezalátate bez „kapacít“. Bez ľudí, ktorí vedia ako na to a ktorí to budú robiť v prospech regiónu. Regionálna ekonomika bude fungovať vtedy, keď bude mať dosť peňazí. Lenže tie z nej dnes permanentne odtekajú, najmä vinou plytvania, vysokej energetickej náročnosti a preto, lebo potrebné teplo, elektrina a pohonné hmoty sa dovážajú. To je jeden významný dôvod, prečo dnes peniaze v regiónoch chýbajú. Treba si ešte uvedomiť, že cena dovážanej energie bude v budúcnosti len rásť.
Čítajte viac Elektrina zadarmo? Je právom každého, len treba oň zabojovať
Držať sa fosílnych zdrojov znamená udržiavať biedu?
Prirovnajme región k domácnosti, ktorá žije v nezateplenom dome a kúri plynom. Má obrovské energetické straty a platí za dovážanú drahú energiu, ktorá bude stále drahšia. Takáto rodina má oveľa obmedzenejšie možnosti ako tá, ktorá si dokázala dom zatepliť a dokonca si vie vyrábať energiu priamo v mieste, kde žije. Dôvody, pre ktoré si rodiny nedokážu zatepliť svoje domy, sú rôzne. Väčšinou je to preto, že im chýbajú peniaze. Ale často sa stáva, že nevedia, ako to urobiť. Projekt Kapacity pre regióny riešil práve tento typ problému. Je jasné, že výsledky by sa nedostavili okamžite. To ani nikto nikdy od rozbiehajúceho sa plánovania nemôže očakávať. Ako dom nezateplíte z večera do rána, ani deravý región neprebudujete na sebestačný za pár rokov. Ide o beh na veľmi dlhú trať. Ale raz na ňu musíte vykročiť. Projekt Kapacity pre regióny pripravoval podmienky, aby sa toto všetko u nás konečne rozbehlo.
Foto: Andrej Barát
Čo všetko mal projekt zabezpečovať?
Nešlo len o ľudské kapacity a vybudovanie energetických centier v regiónoch. Pre energetikov vo všetkých regiónoch Slovenska sa mal vybudovať robustný informačný a koordinačný systém. Vyriešilo by sa to, čo dnes tak chýba – systematické odborné plánovanie rozvoja regionálnej energetickej sebestačnosti postavené na hodnoverných dátach, pružný prenos dobrej praxe a know-how, transfer informácií a skúseností v regiónoch. A výsledok? Ak by na niečo pozitívne prišli odborníci v Malackách, mohli by ich skúsenosti ľahko prevziať odborníci v Kežmarku. A naopak, mohli by sa rýchlo učiť aj z ich prípadných chýb. Cenné, ale roztrúsené a neraz ťažko dostupné údaje o budovách, doprave, energetike, emisiách, ale aj informácie o energetickej chudobe a množstvo ďalších by sa sústredili pod jednu strechu a dali by sa využívať v prospech regiónov. Ani si nedokážete predstaviť, čo všetko by sa s takýmto dátovým bohatstvom dalo urobiť. Krajina by sa postavila z hlavy na nohy. Konečne by sa dali pripravovať aj individuálne výzvy šité regiónom na mieru tak, aby ich verejné zdroje potiahli dopredu v tom, čo skutočne potrebujú a na čo majú predpoklady.
Tieto centrá by spravoval štát?
Asi by bolo jednoduchšie, keby to celé robil štát. Ale my sme to navrhli zámerne tak, aby energetické centrá ostali v rukách samospráv. Pretože vtedy by sledovali predovšetkým svoj regionálny záujem. Každý región je totiž úplne iný a má svojský energetický potenciál. Ani na malom Slovensku neexistujú dva identické regióny. Každý má iný potenciál úspor a iný energetický potenciál slnka, vody, vetra či tepla prostredia využiteľného tepelnými čerpadlami. Ak by sme vďaka kapacitám v regiónoch kvalitne plánovali využitie ich špecifického energetického potenciálu, automaticky by sme značne zefektívnili využívanie štátnych aj európskych zdrojov.
Z medzinárodnej energetiky, z energetickej závislosti od fosílnych palív sa stáva geopolitická zbraň.
Ako?
Mohla by napríklad skončiť prax vyhlasovania rovnakých výziev pre celé Slovensko a namiesto toho by sa mohli tvoriť špecifické výzvy cielené pre konkrétne regióny – podľa toho, kde sú aké potreby a potenciál. Vďaka efektívnemu získavaniu, zdieľaniu a vyhodnocovaniu informácií by sme sa mohli konečne učiť, ako lepšie narábať s verejnými zdrojmi. Dnes to nerobíme a odôvodňujeme to nedostatkom informácií. Chýba tvorivé experimentovanie s inováciami, ale podložené analýzami. Robíme len to, čo musíme, a aj pri tom pričasto iba podliezame, obchádzame a kamuflujeme. Hlavným imperatívom obrovskej eurofondovej byrokracie je minúť peniaze. Nie minúť ich správne a čo najúčelnejšie. To je absurdné.
Ešte sa vráťme k téze, že dovoz palív a energie znamená únik peňazí z regiónu. O aké peniaze ide?
Znova prirovnajme región k domácnosti. Ak si na rodinný dom dáte solárne kolektory, ktoré vám ohrejú teplú vodu, ušetríte zhruba polovicu ročných nákladov na ohrev vody. Zvyšok vám ohreje slnko. Čokoľvek, čo životne potrebujete a musíte to do regiónu dovážať, oslabuje regionálnu ekonomiku, lebo z nej odtekajú zdroje. Ak elektrinu vyrobí z obnoviteľných zdrojov váš sused a vy mu za túto elektrinu zaplatíte, jeho príjem neodtečie a sused ho môže využiť v regióne. Úplne rovnaké je to v prípade, ak v regióne fungujú remeselníci, pekári, krajčíri, mechanici. Ak nie, za ich služby a produkty treba platiť a tým región prichádza o svoj príjem. Ak máte v rodine stolára, dáte si celkom prirodzene vyrobiť nábytok u neho, peniaze ostanú v rodine, neodtečú preč. Tomu všetci rozumejú. Len pri energii sme akosi stále neprišli na to, že je to úplne rovnaké. Tam stále chýba elementárna ekonomická osveta.
Dlhé roky ste s odborníkmi skúmali stav verejných aj obytných budov v regionóch. Aký sa tu skrýva potenciál?
Analyzovali sme tisícky budov v okresoch Kežmarok, Rožňava, Rimavská Sobota. Boli to všetky rodinné domy, bytovky, školy, zdravotnícke zariadenia a administratívne budovy. Nevenovali sme sa priemyselným a poľnohospodárskym prevádzkam, ale celkovo naša analýza pokrývala vyše 90 percent budov. A zistili sme, že keby sa tieto budovy obnovili na úroveň, ktorú vtedy vyžadovala stavebná legislatíva, ušetrilo by to vyše 70 percent energie! Išlo o vykurovanie, prípravu teplej vody, prevádzku všetkých elektrospotrebičov v budovách. Pritom dnešná legislatíva kladie na budovy ešte oveľa vyššie nároky.
Foto: Andrej Barát
Čo tých 70 percent pre región znamená?
Pýtali ste sa predtým na peniaze. V tých 70 percentách boli milióny eur. Milióny eur unikajú z regiónov každý rok len preto, lebo budovy sú energeticky náročné a závislé od dovozu energie. Dodám, že toto sme zistili v najchudobnejších regiónoch Slovenska, čo vážnosť veci ešte zvyšuje. Ak by regióny dokázali obnoviť budovy a zabezpečiť pre ne dodávku energie z lokálnych zdrojov, tieto regióny by už dnes, čiže niekoľko rokov po našich analýzach, mohli byť už na tom ekonomicky oveľa lepšie. Čím neskôr začnú tento proces, tým dlhšie im budú peniaze unikať a tým viac sa predĺži obdobie nestability a ekonomickej krízy. Lenže to sa neudeje samo, spontánne a bez kvalitných a stabilných kapacít a rozumného plánovania.
Kde sa v týchto regiónoch skrýva „domáca“ energia?
Zistili sme, že obrovský potenciál nesú napríklad strechy. Ide o hektáre a hektáre voľných plôch, ktoré sa nachádzajú priamo na mieste energetickej spotreby. Vyrobenú energiu by nebolo treba ďaleko prepravovať, čiže straty prenosom by boli minimálne. Ale pozrite sa na dnešné strechy budov po dlhých rokoch štedrej podpory – uvidíte, že tam nie je skoro nič nainštalované. Obrovský potenciál majú aj tepelné čerpadlá. Len treba zdôrazniť, že pred ich inštaláciou je nevyhnutné najprv obnoviť dom a zamedziť tepelným únikom. Ak to nespravíte, tepelné čerpadlo vám namiesto úspory prinesie stratu. Presne k tomu neraz došlo. Naopak, tí, čo si dom najprv dôsledne obnovili a potom si namontovali tepelné čerpadlo, dnes výrazne šetria. A ukladanie a vzájomné zdieľanie „domácej“ obnoviteľnej energie otvára obrovské možnosti nielen pre jednotlivé rodiny, ale aj pre celé komunity, obce a regióny.
Čítajte rozhovor Igor Kočiš: Odomknú Slováci ľudstvu nevyčerpateľnú geotermálnu energiu?
Ak je to také jednoduché, ako to, že sa celé dediny, regióny dávno neosamostatnili?
Na tieto úspory nedosiahnete, ak nemáte potrebné vedomosti, ak v regióne nie sú ľudia, ktorí by ich dobre naplánovali a potom správne usmerňovali ich realizáciu. Ak by existoval skúsený energetický poradca trebárs pre každých 10 domácností, ktorý by im vedel poradiť a pripraviť technicky a cenovo dostupné riešenia, ľudia by sa správali inak. Zrazu by to išlo. Keby mali takéto kapacity obce, mestá a regióny, tak aj v nich by sa situácia výrazne menila. Ale bez nich je to pre ľudí aj regióny nedosiahnuteľné. Preto je nevyhnutné s tým začať čím skôr. Regióny sa nezmenia a ich problémy sa nerozplynú len preto, že uplynie čas. Naopak, problémy budú v čase rásť. O to viac považujem za katastrofu, že projekt Kapacity pre regióny zablokoval, a to vo chvíli, keď bol pripravený a mal sa už spustiť.
Foto: Archív J. Z.
Ale kde by sa zrazu objavili všetci tí potrební odborníci?
Úprimne, sám som mal z toho obavy. A všetci nám to zdôrazňovali – nezoženiete dosť ľudí, nie je toľko energetikov. Ale viete, čo sa stalo po vytrvalej osvete o pripravovanom projekte? Zrazu sa nám začali ozývať špičkoví experti. Hovorili nám – viete čo, mám síce dobrý džob v súkromnom sektore, ale pôjdem do toho, lebo mi to dáva zmysel. Prachy nie sú všetko. Vec sa má totiž tak, že veľa schopných ľudí z regiónov uteká. Do Bratislavy, do cudziny, do súkromných spoločností, ktoré im dobre zaplatia. Práve tento projekt mnohých oslovil natoľko, že chceli byť užitoční pre svoje regióny.
Dostali by zaplatené toľko, koľko v biznise?
Podmienky sme nastavili tak, aby nedostávali almužnu. No neboli by zaplatení rovnako ako v súkromnom sektore. Ale spätnú väzbu sme mali takú, že im to neprekáža. Že sa radšej pustia do práce, ktorá má zmysel. Ukazuje sa, že pre kvalitných odborníkov má čoraz väčší význam to, či sa dokážu s prácou stotožniť. Našli sme desiatky odborníkov, ktorí boli pripravení pracovať pre regióny. No keďže sa projekt zablokoval, všetkých týchto ľudí sme šmahom ruky stratili. Nikto nemôže čakať dva roky na neisté prísľuby. Neviem, či sa ešte niekedy zopakuje takáto príležitosť. Dúfam, že áno… Spolu s nami boli na jednej palube aj všetky samosprávne kraje, mestá, obce. Ale aj významné inštitúcie v štátnej správe a spomínaná odborná verejnosť. A naraz bum! Jedno zákulisné politické rozhodnutie, bez zdôvodnenia, bez vysvetlenia a projekt nepustili ani na štart.
Energia regiónov je spriahnutá aj s dopravou. Keď sa pozrieme napríklad na Banskobystrický kraj, je vidieť dramatický pokles prímestskej autobusovej dopravy o desiatky percent od roku 2010. Za ten istý čas narástol počet osobných automobilov o 44 percent. Sú regióny vo svete, kde je trend opačný?
Vo Švajčiarsku je to napríklad región okolo mestečka Zermatt pod malebným Matterhornom. Tam dopravu kvôli ochrane prírody elektrifikovali a osobnú dopravu presunuli na verejnú. Príklady by sa našli v Škandinávii. A všade tam, kde funguje integrovaná doprava. V integrovanej doprave si kúpite jeden lístok, ktorý platí v rôznych dopravných prostriedkoch a módoch, ktoré na seba nadväzujú, nie sú duplicitné, nekonkurujú si, ale sa dopĺňajú a kde funguje spoločný informačný systém. Dopravný systém je integrovaný, keď integruje informácie, tarify, cestovné poriadky a zastávky. V Banskej Bystrici sme však nedávno postavili stanicu, ktorá vlastne ani nie je stanicou, ale obchodným centrom, kde sme umelo prinútili ľudí, aby prechádzali cez polkilometrovú obchodnú zónu, keď chcú prejsť zo železnice na autobusovú stanicu…
A čo je ten dôvod?
Chýba systém plánovania. Na Slovensku vôbec neplánujeme. Rieši sa len to, na čo niekto momentálne nájde prachy, za čo niekto zalobuje. Nie je to dobrý stav. Nájde sa pár výnimiek, v Bratislave sa plánujú prvé štvrte, ktoré sa neuspokoja iba s tým, že budú energeticky sebestačné, ale chcú ísť ešte ďalej. Chcú byť energeticky prebytkové. To je smer, kam sa treba pozerať.
Prečo?
Lebo ide o ekonomickú nevyhnutnosť, netreba v tom hľadať idealizmus klimatických aktivistov. Dekarbonizácia a sebestačnosť spolu veľmi úzko súvisia a spolu znásobujú prínosy. Ide o pozitívne veci. U nás sa to stále ocitá v akomsi ideologickom boji, ale to je nezmysel. Ide čisto o praktickú záležitosť. Nemôžeme ignorovať realitu. Z medzinárodnej energetiky, z energetickej závislosti od fosílnych palív sa stáva geopolitická zbraň. To my „malí“ nikdy neovplyvníme. Cenotvorba dovážaného plynu alebo jadra vždy ostane mimo našej kontroly. Rozhodujú o nich tí, ktorí na týchto zdrojoch sedia a chcú ich využiť vo svoj prospech. V skutočnosti nevyriešime nič, ak sa odrežeme iba od ruského plynu.
Prečo nie?
Nám ani klíme nijako nepomôže, keď ruský plyn nahradíme americkým alebo akýmkoľvek iným fosílnym plynom. Stále ho budeme iba dovážať a peniaze z regiónov budú odtekať preč dokonca ešte viac. Neznížime tým nijako ani našu uhlíkovú stopu. Nám, naopak, pomôže, ak začneme uvažovať o tom, čo máme doma. A máme toho dosť. Slnko a vietor, teplo prostredia, biomasu a mnohé ďalšie obnoviteľné zdroje. Ale predovšetkým máme gigantický potenciál energetických úspor. Nestojí za to ho poriadne vyžmýkať v budovách, doprave aj všade inde?
Čítajte viac Nestačí stop pre ruský plyn. Treba utlmiť všetok
Možno biomasu považovať za obnoviteľný zdroj?
Už dávno vieme, že energetické využívanie biomasy zďaleka nie je uhlíkovo neutrálne, ak sa do uhlíkovej bilancie zaráta aj pestovanie a starostlivosť o les, ťažba, doprava a spracovanie dreva na palivo a jeho distribúcia do kotolní, teplární a elektrární. Napriek tomu bol medzinárodne politicky uznaný nezmyselný predpoklad, že biomasa je uhlíkovo neutrálna. A to umožnilo uvoľniť obrovské verejné fondy na podporu výroby energie z biomasy. Aj u nás sa pred rokmi začala biomasa masívne subvencovať, postupne nahrádzala uhlie v mestských teplárňach, ktoré potom vykurovali nezateplené sídliská. A výsledok? V niektorých regiónoch sme vyčerpali regeneračný potenciál biomasy a dnes ju tam dovážame kamiónmi z veľkých vzdialeností. Aj toto je dôsledok chýbajúceho plánovania. Riešime veci ad hoc, často neodborne, nezmyselne. Vyplytváme zdroje, ktoré už za chvíľu nemusíme mať. Myslíme si, že tie zdroje tu budú zázračne naveky. Nebudú. Sú však prípady, keď sa dá biomasa udržateľným spôsobom ťažiť a využívať. Ale ak sa vrhneme na biomasu živelne a nepremyslene, vznikajú problémy. Môže to ohroziť pitnú vodu, spustiť eróziu pôdy, zdevastovať biodiverzitu, narušiť limity prostredia. A s tým automaticky prichádzajú aj zbytočné a nemalé náklady.
Prečo vláda projekt Kapacity pre regióny zablokovala, keď ho spočiatku podporovala v strategických dokumentoch?
Doteraz tomu nerozumiem. V Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre boli vytvorené veľmi dobré podmienky na prípravu tohto projektu a som presvedčený o tom, že projekt bol pripravený precízne a na rozdiel od bežnej doterajšej praxe aj včas, dokonca s časovým predstihom. Mohla to byť vlajková loď vlády, oceňovaná, kvitovaná nielen v regiónoch, ale aj medzinárodne. Hrubé, svojvoľné a nekompetentné rozhodnutie projekt zastaviť zbavil vládu politicky veľmi lukratívneho projektu… Nikto vecne a seriózne doteraz nevysvetlil dôvody partnerským krajom, ani mestám, obciam a spolupracujúcim odborníkom. Asociácie samospráv – krajské aj miestne – nedostali na svoje písomné požiadavky a výzvy na urýchlené spustenie projektu žiadne seriózne odpovede.
A prečo ste to vy osobne nezavrhli?
Priznávam otvorene, že ma z toho celého išiel trafiť šľak… Ale je to za mnou a idem ďalej. Zisťujem, či budú mať ľudia v regiónoch ešte guráž do toho niekedy znovu ísť. Veľmi ma teší, že mnohí ju majú. Ale sú aj takí, ktorých osud projektu nahneval a po neľahkom úsilí a vypätí už chcú lámať palicu. To by bola nevratná škoda. Ale verím, že sa nám podarí udržať záujem u aktívnych a oživiť elán u skeptických a že sa nevzdáme ambície vybaviť regióny kvalitnými odbornými kapacitami pre energetické plánovanie. Pretože naša krajina to raz bude musieť urobiť. Bez takýchto kapacít sa regióny v ére rastúcej neistoty a nestability nezaobídu.
Juraj Zamkovský
Výkonný riaditeľ združenia Priatelia Zeme-CEPA. V minulosti sa venoval odhaľovaniu korupcie v správe fondov EÚ, posledné dve desaťročia sa sústreďuje na podporu energetickej sebestačnosti regiónov. V rokoch 2015 až 2018 pôsobil v expertnej skupine splnomocnenca na podporu najmenej rozvinutých okresov so zameraním na rozvoj udržateľnej energetiky.
