Veselý muž, ktorý pacientov a lekárov zbavuje stresu, vydal vážnu vec

Spomínate si na okamih, keď ste si prvýkrát v nemocnici nasadili červený nos?

Tak to si spomínam, aj keď je to skoro už 24 rokov. Bol to zaujímavý pocit. Vo chvíli, keď sme si spolu s kolegyňou nasadili červené nosy, začali sme hrať hru, ktorú nám poradil náš kouč z Rakúska Giora Salinger, ktorý nám robil podporu počas našej prvej klauniády. Vyšli sme na chodbu ako mimozemšťania, ktorí sú prvý krát na zemi. Taký je napokon samotný princíp klauna – tabula rasa, nepopísaná, čistá myseľ, človek, ktorého všetko prekvapuje, všetko je preňho nové, všetko vníma ako dieťa – po svojom. A bolo úžasné, čo sa dialo na oddelení, neskutočne sme sa na tom bavili.

Mali ste trému?

Trochu, pred deťmi. Museli sme si nastaviť mantinely, dať pozor, aby sme dieťa viac nevystrašili, než ho pobavili. Prístup musí byť profesionálny, preto máme rôzne školenia… Nakoniec to dobre dopadlo. Detaily si už nevybavím, no pamätám si, že som narazil do nejakých dverí a urobil som slap-stick (klasický fackovací trik, pozn. red.). Ale urobil som ho takým príliš uveriteľným razantným spôsobom, až zrazu všetci stuhli. Kouč mi hovorí – nie. Slap-stick nesmie bolieť, musí pobaviť, to je veľmi dôležitá vec. Ale potom to už išlo a postupne som „rástol“.

Čo sa vlastne deje vo chvíli, keď si klaun nasadí červený nos?

V tomto sa skrýva zásada, ktorú treba dodržiavať. V okamihu, keď si nasadíme nos, sme klauni. Ale keď si ho dáme dole, sme zase normálni ľudia. Je to dôležité aj pre nemocničný personál.

Mali ste v sebe niečo z klauna aj predtým?

Vždy som inklinoval ku klaunom. Strýko bol akademický maliar a jeho veľkou témou boli cirkusoví klauni. V rodine sme mali radi humor, stále bola „sranda“. Som starý Piešťanec, a celé detstvo som prežil na kúpalisku Eva. Bolo to tam neskutočné, všade samý komik. No a teraz vďaka práci zdravotného klauna som zistil, že humor… je vážna vec.

Vážna vec?

Nemôžete len tak strieľať od boka, v humore sa musíte vzdelávať. Vo viedenskom sídle medzinárodnej organizácie RED NOSES International máme úžasné workshopy v Medzinárodnej škole humoru (RED NOSES International School of Humour). Mávame tam napríklad lektorov z parížskej Medzinárodnej divadelnej školy Jacquesa Lecoqa. Vďaka prednáškam psychológov vieme odhadnúť, ako sa pacient cíti. Aby sme vedeli, čo si môžeme dovoliť a čo nie. No… takže je to vážne.

Nestáva sa vám, že ste klaunom, aj keď idete do nemocnice ako pacient?

Niekedy áno. Nie je to však choroba z povolania, skôr profesionálna deformácia. Raz som šiel na zákrok a zabával som celý personál. Prišiel primár a opýtal sa – vy ste mu už niečo dali? Odpovedali – ešte nie. A on na to – tak mu dajte (smeje sa). Určite je to aj tým, že som celé detstvo prežíval tam, kde bolo veľa humoru. Mám rád, keď je okolo mňa veselo. Ale samozrejme zažívam aj vážnejšie chvíle. Keď idem do nemocnice ako pacient, hovorím si, že toto je výborný workshop. Vyskúšam si, ako sa cítia pacienti, čo zažívajú, aké sú ich reakcie, ako reagujem sám. Veľakrát môže byť smiech aj obrannou reakciou. Práve z vlastnej skúsenosti často vychádza autentická empatia.

Foto: Katarína Varga

Boris Bačik, Červený nos Boris Bačik ako profesionálny zdravotný klaun už takmer štvrťstoročie zbavuje detských pacientov stresu.

Kdesi ste povedali, že práca pre Červený nos ovplyvnila váš pohľad na svet. V čom?

Zmení to váš prístup k životu. Začnete si viac vážiť vlastné zdravie, zdravie svojich blízkych a zisťujete, že na niektorých veciach vôbec nezáleží. Človek by mal prežiť život šťastne a v zdraví. Čo tam po nejakom dome, aute, moci. To sú putá.

Pred tromi rokmi robili v Česku štúdiu o vplyve červených nosov. Závery potvrdili, že vplyv humoru je v nemocnici obrovský. Krásne slová v úvode tejto štúdie napísal Jan Lebl, prednosta Pediatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Motole v Prahe – zdravotní klauni pomáhajú liečiť detských pacientov, ich rodičov, ale aj sestričky a lekárov tým, že ich dokážu dokonale profesionálne zbaviť stresu. Čo je tým kľúčom?

Odvedenie pozornosti, aspoň podľa mňa. Že získate nejaký iný predmet záujmu, ktorý je silnejší ako strach. A potom, pri smiechu sa vyplavujú endorfíny, ale to by mali povedať odborníci.

Doktor Lebl obdivuje váš zmysel pre kúzlo okamihu a priznám sa, že to fascinuje aj mňa. S jedným malým pacientom ste napríklad z ničoho nič rozvinuli potápačský príbeh, pričom kyslíkový prístroj nakoniec chlapcovi nasadil anesteziológ. Dá sa takéto niečo cibriť?

Sú na to cvičenia, na workshopoch tomu niektorí hovoria „nastavovanie radarov“. Človek musí byť otvorený, dokonale prítomný v prostredí a všetko vnímať a vedieť prepojiť s dramaturgiou klauniády. Potápačský príbeh sa odohral počas špeciálneho programu, počas ktorého odprevádzame pacientov na operáciu – NOS Na Operačnú Sálu. Naším prístupom a prácou sa nám podarilo u vedenia nemocnice dosiahnuť, že môžeme klaunovať aj za takzvanou červenou čiarou a byť s deťmi v premedikačnej miestnosti. Kvôli hygienickým opatreniam sme sa rozdelili. Jeden klaun chodí po oddeleniach, dovedie dieťa po červenú čiaru, kde čaká druhý kolega, ktorý má za sebou dezinfekciu, na sebe má jednorazový úbor a pred sebou čas, ktorý s dieťaťom a jeho rodičom strávi, až kým ho neodvedú na operáciu. Nuž a toto, čo ste spomenuli, sa odohralo práve v premedikačnej miestnosti. Akurát občas sa stane, že dieťa je alergické na premedikáciu, preto nemôže prebehnúť a dieťa odchádza na operačnú sálu pri plnom vedomí, čo bol aj tento prípad.

Ako ste to zvládli?

S chlapcom sme rozvinuli príbeh o poklade, ktorý pôjdeme hľadať ako potápači. Ale museli sme si to dobre natrénovať. Ja som mal svoju „potápačskú“ masku, ale nemohol som mu ju požičať, lebo bola moja a nemôžeme predsa dýchať do tej istej. Ale povedal som mu, že na operačnej sále mu dajú masku, ktorú si bude môcť vyskúšať. Tak sa na ňu tešil, až sa zabudol rozlúčiť s mamou. Občas sa podarí aj takéto.

Dá sa naučiť byť zdravotným klaunom?

Nie každý to môže robiť. Robíme výberové konania, na ktorých veľmi precízne vyberáme nových kolegov. Hľadáme takých, ktorí spĺňajú určité ľudské a umelecké parametre. Nesú v sebe talent. Drieme v nich klaun a my ho prebudíme… Je to podobné aj v herectve. Nie každý dokáže dobre zahrať humornú postavu. Ale neraz platí opačný princíp – komici bývajú veľmi dobrí herci. Rowan Atkinson je na javisku neskutočný, dokáže perfektne zahrať vážne postavy. Hoci každý ho už má zaškatuľkovaného ako Mr. Beana.

Ešte jedna zaujímavá vec vyšla v českom prieskume. Pozitívna emócia zostáva v nemocničnej izbe ešte veľmi dlho, hoci klaun už dávno odišiel. Prečo to tak je?

Neviem. O odpoveď by sa mal pokúsiť psychológ. Aj moja skúsenosť je rovnaká. Stáva sa, že dieťa je počas klauniády kamenné. Snažíte sa päť, desať minút, až máte pocit, že všetko bolo o ničom. A keď prídete druhý krát, tak sestrička alebo rodič povedia – viete ako sa potom rehotal? Týždeň o vás rozprával! Sú to veci medzi nebom a zemou. Často sa to stáva pri tínedžeroch. Tiež sú počas klauniády kamenní. No len čo zavriete, vybuchnú do smiechu, žeby dvere vyvalilo. Neviem ale vysvetliť, prečo to tak je. Aj keď u tínedžerov tomu asi trochu rozumiem. Tínedžer predsa nemôže dať najavo, že sa baví.

A ako veľmi vás ako herca baví klauniáda?

Do divadla príde divák preto, lebo chce. Lebo si vyberie daný žáner, hru, alebo sa mu páči daný herec či stand-up komik. A keď už sa ocitol na predstavení, tak sa zväčša bude baviť. Keď už si za to predstavenie zaplatil… Ale klauniáda je ako priamy prenos. Vstupujete in medias res, priamo do veci, ste vystavený absolútnej úprimnosti diváka a musíte si s ňou poradiť. A práve táto úprimnosť je krásna. Nie je falošná, je pravdivá a to je na tom úžasné.

Sú chvíle…

Sú.

Viete, čo som sa vás chcel teraz opýtať?

Viem, kam smerujete.

Tak sú chvíle, keď je aj zdravotnému klaunovi do plaču?

Áno, sú. A nedeje sa to len v nemocničnom prostredí. Veď aj my klauni nakoniec žijeme v reálnom svete, len sa s tým možno vieme lepšie vysporiadať. Hoci, niekedy sa ľahšie pomáha druhým ako samému sebe. Ale svet je jednoducho taký, aký je. Je dôležité, akú si nasadíte optiku, keď sa naň dívate. Netvrdím, že máte nahodiť ružové okuliare, ale naozaj je dobré pokúsiť sa na všetko pozerať s humorom. Ale také niečo sa človek musí asi naučiť už v detstve, ťažšie sa tomu priúča v dospelosti. Mne býva smutno napríklad z toho, keď vidím, ako ľudia podliehajú konšpiráciám. Krásne to povedal Milan Lasica: „Kedysi pred internetom sme si mysleli, že za ľudskú hlúposť môže nedostatok informácií. Tak v tom to nebolo.“ Tento postreh hovorí za všetko. Vystihuje to aj jeden moment z knihy Rady skúseného diabla (autorom je írsky spisovateľ C. S. Lewis), kde starý diabol zaúča mladého. Uvidia človeka, ako niečo dvíha zo zeme, časť pravdy. A mladý diabol sa obráti s údivom na starého – a to nezasiahneš? Nie, odpovedá starý, nechám ho myslieť si, že našiel celú pravdu.

Kde presiakla práca zdravotného klauna do vášho debutového albumu?

Myslím si, že v textoch. A možno aj v niektorých harmóniách a melodických linkách. Hudba je u mňa akoby druhá stránka klaunovania. Práca klauna napĺňa moju túžbu po humore, veselosti a hudba je zas pre mňa čosi ako terapia duše. Dokáže „čistiť“, trochu liečiť, aj pobaviť.

Foto: Kata Sedlak

Boris Bačik Práca klauna napĺňa moju túžbu po humore, veselosti a hudba je zas pre mňa čosi ako terapia duše, hovorí Bačik.

Zrodili sa niektoré z textov, melódií na nemocničnej chodbe?

Tie, ktoré sa tam zrodili, zostávajú v nemocnici. Ale možno občas presiakol do textov môj už zmenený pohľad na svet. Že sa netreba báť ťažkých tém. Sú tu, treba ich brať s ľahkosťou.

Je aj hudba s vašim životom spätá odmalička, ako humor?

Jazz ma vždy priťahoval. Doma sme ho počúvali, respektíve swing… Ale klavír ma začal skutočne baviť až dva roky po skončení základnej umeleckej školy (rozosmeje sa). Tak to jednoducho bolo. Najprv som začal preberať rôzne hity, ktoré som si hrával a postupne prichádzali životné situácie, ktoré vo mne tvorili pesničky. Veľa skladieb na albume sa spája s nejakou situáciou, ktorá sa pretavila do hudby.

Ako dlho vznikal samotný album?

Veľmi dlho som ho skladal do šuflíka. Pesničku Večer na balkóne som nahral s jazzovým klaviristom Tomášom Gajlíkom, s ktorým sa poznáme z jazzového klubu. Spolu s jeho otcom basgitaristom Jánom „Cucom“ Gajlíkom mi hrali podklady, ktoré sme prvýkrát zmixovali u Gaba Vohlárika a ten do toho nahral bicie. Mal som veľmi dobré demo, kvalitnú nahrávku, ktorá mohla ísť do rádií, ale môj spev sa mi tam stále nejako nepozdával. Až som túto pesničku pustil Nikolajovi Nikitinovi, Ľubošovi Šrámekovi a Martinovi Petrenkovi na Medzinárodnej jazzovej dielni Doda Šošoku. Povedali – je to super, mohli by sme to nahrať vo väčšom aranžmáne a – čo máš ešte ďalšie? Tak som doniesol ešte ďalšie pesničky, Ľuboš s Nikolajom mi spravili aranžmány, stretli sme sa na tri dni v štúdiu v Modre. Kde sa to ponahrávalo, postrihalo, trochu som ešte upravil texty, zmenil som niekde frázovanie spevu a bolo to na svete. Pesničku Večer na balkóne mám asi najradšej. Predsa len bola nahratá ako prvá a napokon ostala v pôvodnom aranžmáne aj nástrojovom znení. Nahral som do nej nanovo len spev s upraveným textom. Ale samozrejme mám rád všetky skladby na albume, napríklad Tak už prosím príď je super bosanova s prvkami salsy.

Foto: Petra Lajdová

Boris Bačik v štúdiu, Každonočné sólo Boris Bačik počas nahrávania debutového albumu Každonočné sólo.

Kto sú strieborní klauni, ktorí, ako spievate, v nás pohládzajú čas?

Snehové vločky, ktoré potešia, upokoja všetky detské duše – aj tie v nás dospelých.

Ako sa na debut pozeráte dnes?

Ešte stále je to veľmi mladé… Musím sa priznať, že aranžmány Ľuboša Šrámeka, Nikolaja Nikitina aj Tomáša Gajlíka ma potiahli ďalej. Všetky tie skladby, melódie som si hrával sám na klavíri, ale keď to zoberie do ruky muzikant, ktorý je profík, tak to stojí za to. Preto som aj dlho čakal s vydaním. Mám rád, keď sú veci dokonalé. Respektíve, keď každý naozaj robí to, čo vie, čomu sa rozumie. A to by mohol byť aj odkaz do dnešnej doby.