Ako vám Mečiar objasnil svoju ponuku, aby ste sa stali jeho hovorkyňou?
Neobjasnil. Môžem sa len domnievať z jeho jednej poznámky v našej debate o masmediálnej politike jeho vlády v prvých týždňoch môjho pôsobenia na poste jeho hovorkyne. Len tak na okraj vtedy poznamenal, že „…viete, pani Pospíšilová, Vy ste mi ako redaktorka Rádiožurnálu nekládli len pozitívne otázky, práve naopak. Ale nikdy ste moje odpovede nezostrihali tak, že by som z nich vyšiel ako politická obluda, či nepriateľ médií a novinárov. Nevytŕhali ste slová a vety z kontextu, nepostrihali ste rozhovor tak, že by ste pospájali moje vyjadrenia povedané v inom kontexte, neboli ste arogantná…“. To isté si myslím, že môžem smelo povedať aj o veľkej väčšine mojich kolegov v Rádiožurnále, ktorí s premiérom Vladimírom Mečiarom robili vtedy rozhovory. Možno aj preto sa pokúšali niektoré opozičné médiá a niektorí opoziční politici „premenovať“ najsledovanejšiu spravodajsko-publicistickú reláciu na Slovensku – Rádiožurnál na „RádioMečiar“. Pričom štatistiky zastúpenia jednotlivých politikov a parlamentných politických strán vo vysielaní Slovenského rozhlasu potvrdili, že to nebola pravda. Staršia generácia si možno ešte pamätá na legendárneho moderátora Larryho Kinga z americkej spravodajskej televízie CNN. Práve o ňom bolo všeobecne známe, že nechcel nad respondentom vyhrať. Chcel z neho vytiahnuť to, kvôli čomu si ho do štúdia pozval. A túto zásadu niektorí slovenskí novinári v spojitosti s Vladimírom Mečiarom neboli ochotní, respektíve neboli schopní aplikovať. Možno to bol ten dôvod môjho výberu?! Neviem…
Čítajte viac Volíme hlavu štátu: Každý prezident zatiaľ posunul hranice. Účasť je kľúčová, najviac ľudí zmobilizoval Mečiar
Spoločnosť na Slovensku bola vtedy polarizovaná. Otočili sa k vám niektorí ľudia chrbtom, keď ste odišli pracovať k predsedovi vlády z HZDS?
Samozrejme. Niekedy s úsmevom, inokedy s nepriateľstvom, ba až neskrývanou nenávisťou. Lebo to, čo platilo vtedy o novinároch, to isté platilo aj o voličoch – jedni ho milovali, druhí ho nenávideli. S úsmevom si ale dodnes napríklad spomínam na otázku našej rodinnej priateľky, ktorú som mala a mám dodnes rada a ktorá mimochodom Vladimírovi Mečiarovi celkom drukovala. Po zverejnení informácie, že som k nemu nastúpila, mi celkom vážne položila otázku: „Magduška, dúfam, že ti sľúbil aspoň polovičku piešťanských kúpeľov, keď si jeho ponuku prijala“.
Ako ste reagovali?
S úsmevom som jej odpovedala: „Evička, veď ma poznáš. Ja by som brala piešťanské kúpele len celé, s polovicou by som sa neuspokojila…" Tých negatívnych reakcií a komentárov na moju osobu po nástupe na post hovorkyne premiéra a riaditeľky Tlačového a informačného Úradu vlády SR, som či počas celých dvoch rokov pôsobenia, ale rovnako aj potom, po odchode z daného postu, „užila“.
V memoároch spomínate viacero rozhovorov Mečiara so zahraničnými lídrami, ktorí kritizovali pomery na Slovensku v súvislosti so snahou začleniť sa do EÚ i do NATO. Uvedomoval si riziko týchto výhrad a ako na ne reagoval?
Riziko si podľa môjho názoru uvedomoval, avšak niekedy tá negatívna reakcia prišla zo zahraničia skôr, ako sa očakávalo. Z môjho uhla pohľadu nás napríklad jeden taký prípad zastihol pred odletom inak z úspešnej cesty premiéra v Paríži (november 1995), keď dve frakcie Európskeho parlamentu pripravili nezvyčajne ostrú rezolúciu vyzývajúcu vládu na dodržiavanie zásad demokracie a právneho štátu a rešpektovanie ľudských práv a práv národnostných menšín. Niektorí koaliční politici vtedy označili uvedenú rezolúciu za jednostrannú, vysloviac podozrenie, že pri príprave textu boli zástupcovia dvoch politických strán zo Slovenska (vtedajšia Demokratická únia a Maďarská koalícia). Svoje „polienko do ohňa“ pridalo hneď na ďalší deň aj maďarské ministerstvo zahraničných vecí. Zverejnilo vyhlásenie vlády Maďarskej republiky, v ktorom ostro protestovali proti prijatému zákonu o štátnom jazyku, ktorý v novembri toho istého roku schválil slovenský parlament. Ďalším takým prípadom bolo dovŕšenie ratifikačného procesu slovensko-maďarskej základnej zmluvy (do roka po jej podpise v Matignonskom paláci v Paríži) ešte do summitu EÚ koncom marca 1996 v Turíne. Ratifikácii Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a MR predchádzalo ťažké vyjednávanie Vladimíra Mečiara s koaličnými partnermi i vo vnútri najsilnejšieho hnutia, čiže Mečiarovho HZDS. Tí podmieňovali proces schválenia v NR SR ešte pred (!) zmluvou prijatím dvoch vládnych návrhov: zákona o územnom členení a právnom usporiadaní a tiež novelou Trestného zákona. Vladimír Mečiar predvídal zápornú reakciu EÚ na novelizáciu Trestného zákona, nečakal však, že sa tak stane ešte pred 15. aprílom 1996. „Niečo“ sa čakalo, ale až po 15. apríli 1996. V priebehu nasledujúceho týždňa mal vtedajší minister spravodlivosti (za Združenie robotníkov Slovenska) vysvetliť v Bruseli zmysel novelizácie. „Niekto sa vtedy poponáhľal…," povedal mi v úzkom kruhu premiér, ktorý musel prijať kompromis medzi dvoma zlami, z ktorých jedno bolo menšie. Mal tým na mysli dohodu so SNS, že podporí ratifikáciu slovensko-maďarskej zmluvy výmenou za novelizáciu Trestného zákona. Premiér totiž rátal s tým, že novelizovaný zákon napokon neprejde na Ústavnom súde. Ešte jednu zaujímavosť spomeniem.
Akú?
Vladimír Mečiar rád v odpovediach na otázky zahraničných partnerov o vnútropolitickom vývoji na Slovensku opakoval vtipný bonmot, respektíve protiotázku, či vedia „kto je v politike najväčším nepriateľom?!“. Jeho odpoveď bola vždy stručná: „Koaličný partner!“. Politici z druhej strany rokovacieho stola sa na jeho slovách zakaždým pobavili, avšak len on a pár ľudí z jeho sprievodu vedelo, že išlo neraz o „smiech cez slzy“. Spomínané problémy a napätie okolo ratifikácie slovensko-maďarskej zmluvy podmienené požiadavkami „neoľudáckeho“ krídla SNS s podobným krídlom v HZDS v slovenskom parlamente boli toho asi najočividnejším dôkazom.
Aký mal Mečiar postoj k Rusku? Často mu totiž vyhadzovali na oči jeho výrok o tom, že keď nás nebudú chcieť na Západe, tak sa obrátime na východ.
Nemyslím si, že by bol Vladimír Mečiar adoroval Rusko. Výrok, ktorý uvádzate, nebol šťastný – o tom niet pochybností. Ale tí, čo Mečiara v danej súvislosti kritizovali, akosi opomenuli spomenúť jednu skutočnosť. On politicky začal pôsobiť v polovici šesťdesiatych rokov vo vtedajšom Československom zväze mládeže (ČSM). Po jednoročnej škole Komsomolu v Moskve (1964 – 1965) sa stal predsedom OV ČSM v Žiari nad Hronom (1967 – 1968). Avšak v roku 1970 ho kvôli kritike vedenia KSČ a postoju k „normalizácii“, ktorá nasledovala po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa, odvolali z funkcie a vylúčili z KSČ. Pol roka bol nezamestnaný. Potom pracoval ako tavič v ZŤS v Dubnici nad Váhom. V roku 1974 dokončil diaľkové štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal pracovať ako právnik v Skloobale Nemšová. V roku 1989 sa v Trenčíne zapojil do činnosti hnutia Verejnosti proti násiliu. Myslíte si, že by po takejto životnej skúsenosti bol schopný „milovať“ či obdivovať politiku Ruska?! No, ja pochybujem, nemyslím si to. Pravdou je však to, že Vladimír Mečiar s veľkým rešpektom a úctou pristupoval k ruskému premiérovi Viktorovi Černomyrdinovi.
Pristavme sa pri ňom.
Černomyrdin aj z môjho uhľa pohľadu bol štátnikom, medzinárodne rešpektovaným predsedom vlády, osobnosťou, zaujímavým človekom. Na všetkých ich pracovných rokovaniach a stretnutiach som počas rokov 1995 – 1997 bola. Samozrejme, pri debatách Vladimíra Mečiara a Viktora Černomyrdina medzi štyrmi očami som chýbala. Navyše a neodmysliteľne treba brať do úvahy – aj či najmä – ekonomickú a hospodársku situáciu novovzniknutej Slovenskej republiky. To, že pre slovenské podniky bolo treba od 1. januára 1993 zabezpečiť z Ruska napríklad plynulé dodávky ropy a plynu na Slovensko, ktoré nám dovtedy dodávali české firmy. SR bola v tej dobe na Rusku plne závislá.
V knihe píšete, že Mečiar sa pýtal šéfa SIS Ivana Lexu na to, či tajná služba mala prsty v zavlečení prezidentovho syna do Rakúska. Uverili ste nepriamym slovám premiéra, že o tomto zločine nič nevedel?
Pochybnosti boli, aj zostali. Možno len niekto urobil nadprácu?!
Akú najväčšiu chybu urobil Mečiar počas obdobia, keď ste boli hovorkyňou na Úrade vlády SR, a, naopak, za čo by ste ho pochválili?
Vy za 33 rokov existencie Slovenskej republiky poznáte politika, ktorému by nebolo čo vyčítať?! Viac alebo menej? Ja nie! Pripomeňme teda fakty. Vladimír Mečiar bol trojnásobným predsedom vlády SR (prvýkrát jún 1990 – apríl 1991, druhý raz jún 1992 – marec 1994), tretíkrát zastával premiérsky post celé funkčné obdobie (december 1994 – október 1998). Počas prvého desaťročia po nežnej revolúcii bol najpopulárnejším slovenským politikom. Najvýraznejšou a najosobitejšou postavou politického života na Slovensku. S jeho menom zostáva nespochybniteľne spojený podpis pod prvou demokratickou Ústavou Slovenskej republiky ako zvrchovaného štátu (1. september 1992) a vznik Slovenskej republiky (1. január 1993) ako samostatného štátu. V októbri 1993 v Luxemburgu podpísal za Slovensko Európsku dohodu o pridružení k Európskemu spoločenstvu. Vo februári 1994 podpísal v sídle NATO dokument o pristúpení SR k projektu Partnerstvo pre mier, ktoré bolo hlavným nástrojom spolupráce s NATO vo vojenskej oblasti. Vo februári 1995 za jeho premiérovania vstúpila do platnosti Asociačná dohoda o pridružení SR k EÚ. Slovensko sa zároveň pripojilo k Rámcovému dohovoru členských štátov Rady Európy a ďalších signatárov o ochrane národnostných menšín. Podpis Vladimíra Mečiara je aj na Zmluve o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, ktorá garantovala nemeniteľnosť spoločných hraníc. Jej podpisu tlieskali hlavy štátov a vlád všetkých členských štátov OBSE v Paríži 19. marca 1995. Presadenie ratifikácie uvedenej zmluvy v slovenskom parlamente – ako som už spomenula – nebolo jednoduché, bola to nevyhnutná podmienka, aby v júni 1995 predložil Vladimír Mečiar na summite EÚ v Cannes oficiálnu žiadosť SR o prijatie do EÚ. To všetko možno pripísať k zásluhám vtedajšieho premiéra.
Prejdime aj k negatívam tej doby.
Rešpekt, ktorý Slovensko vtedy v Európe získalo, následne premrhalo – podľa môjho názoru – vo vnútornej politike. V prvom demarši, ktorý poslala EÚ najvyšším predstaviteľom SR (24. 11. 1994), vyjadrila znepokojenie nad politickými spormi a priebehom prvých dvoch zasadaní NR SR. Druhý demarš/aide-mémoire odovzdala EÚ cca o rok neskôr (25. 10. 1995). Opätovne v ňom vyjadrila znepokojenie nad politickými pomermi na Slovensku vrátane únosu prezidentovho syna Michala Kováča ml. S obdobím Mečiarovho vládnutia sú spojené aj viaceré iné závažné politické kauzy. Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnilo prijatie tzv. amnestií, vyhlásených v roku 1998, keď bol zastupujúcim prezidentom SR. Nasledujúci prezidenti, ani politické subjekty zastúpené v NR SR ich napriek opakovanej kritike nedokázali za 19 rokov zrušiť. K tomu došlo až po zmene ústavy a hlasovaní slovenského parlamentu v apríli 2017. Zrušená vtedy však bola aj milosť, ktorú niekdajší prezident Kováč udelil svojmu synovi (a dvom ďalším aktérom kauzy Technopol, jedným z nich bol Marian Kočner). Myslím si, že práve kauza únosu Kováča ml. najviac politicky uškodila Vladimírovi Mečiarovi. Niektoré z vyššie uvedených faktov počas tretieho vládnutia Vladimíra Mečiara akoby prekryli jeho pozitívne politické kroky, na ktoré nemal „odvahu“ či silu ani jeden z vtedajších slovenských politikov – pokojné rozdelenie ČSFR a vznik samostatnej Slovenskej republiky, vybudovanie štátnych inštitúcií SR, meny (slovenskej koruny), následné ukotvenie SR v medzinárodných organizáciách (OSN, OBSE, Rada Európy a.i.), dosiahnuté ekonomické ukazovatele v prvých, neľahkých rokoch nového štátu. Podľa môjho názoru sa k osobnosti Vladimíra Mečiara nedá pristupovať inak, ako s nadhľadom, ale tiež s istou dávkou pokory a pochopenia vtedajšej situácie. A toho sme my na Slovensku zatiaľ neboli a ešte stále nie sme schopní.
V knihe sa zmieňujete o tom, že Mečiar nepoužíval mobilný telefón. Čo ho k tomu viedlo?
Neviem presne, na to sa ho nik – ani ja – nespýtal. Dôvod som mohla len tušiť.
Nezmestilo sa do knihy veľa vecí, o ktorých ste si povedali, že ani po troch desaťročiach nenastal čas ich publikovať? Prípadne môžete prezradiť niečo nad rámec obsahu vašich memoárov?
Myslím si, že všetko čo som chcela povedať, som v knihe napísala. Na rad by mali prísť príslušné vedecké inštitúcie, politológovia a historici, ktorí sa s komplexným zhodnotením pôsobenia Vladimíra Mečiara v slovenskej politike, s jeho politickým „dedičstvom“, zatiaľ komplexne nevyrovnali.
