Ohrozuje klimatická zmena len najchudobnejších?
Z: Všetky krízy ohrozujú najviac tých najchudobnejších. Nemajú finančnú rezervu, často žijú v schátraných obydliach, neraz trpia zhoršeným zdravotným stavom, čelia predsudkom a majú to extrémne ťažké, keď chcú zabojovať o svoje práva. Nemusíme si predstavovať len marginalizované rómske komunity. Sú to napríklad aj ľudia, ktorí žijú v domácnosti s človekom s ťažkými zdravotnými problémami, jednorodičovské rodiny, ľudia trpiaci duševnými chorobami. Klimatická kríza však dokáže drasticky zasiahnuť aj osoby zo stredných vrstiev spoločnosti. Extrémna povodeň ohrozí obydlia všetkých, ktorí žijú pri vodnom toku, bohatých aj chudobných. Nielenže prídu o bývanie, ale môžu mať aj problém s poisťovňami, ktoré menia svoje podmienky a reagujú na zvýšené riziko záplav. Stačí, že máte hypotéku a k tomu nejaký ďalší úver a odrazu môžete mať vážny problém nielen s bývaním. Aj horúčavy v mestách ohrozujú všetkých, ktorí žijú v rozhorúčených panelákoch a nemajú možnosť sa ochladiť. Sú to seniori či zdravotne znevýhodnení, ktorí nie sú plne mobilní a asi ťažko sa vyberú na kúpalisko. No ide aj o rodičov s malými deťmi, pre ktorých platený pobyt pri vode predstavuje finančnú bariéru. Už len obyčajné presuny počas horúcich dní po meste môžu byť ohrozujúce pre malé deti, ktoré sú vďaka svojmu nižšiemu vzrastu ešte bližšie pri rozhorúčených povrchoch. Ak mesto nemá dostatok verejných ochladzujúcich zón, predstavuje to pre viaceré skupiny veľké ohrozenie.
A: Viedeň schválila stratégiu a jednoduché opatrenia – ostrekovače, hmlisté sprchy, chladiace zóny. Dokument menuje ľudí bez domova, ale i seniorov, deti a chronicky chorých ako najzraniteľnejšie skupiny.
Asi tu nemáme milión lenivých jednotlivcov. Niečo v štáte funguje zle.
Ako je to u nás s pitnou vodou?
Z: Slovensko sa vyznačuje bohatšími zásobami pitnej vody než okolité krajiny a väčšina obyvateľstva stále považuje pitnú vodu za samozrejmosť. V posledných rokoch však v mnohých lokalitách pravidelne v lete ľuďom vysychajú studne. Minulá zima bola veľmi skúpa na zrážky a vodné nádrže zívali prázdnotou. Niektoré mestá už vydávajú obmedzenia na použitie pitnej vody v letných mesiacoch. Najvyšší kontrolný úrad konštatoval, že sucho a znečistenie zdrojov pitnej vody môže reálne ohroziť prístup k pitnej vode a hygiene pre významnú časť obyvateľstva. Nehovoríme tu teda len o najchudobnejších, ale o celom obyvateľstve určitých lokalít, ktoré sa môžu ocitnúť bez vody.
Čítajte viac V Dunaji (z)mizne voda
Čo je to environmentálne životné minimum?
Z: Veľa sa dnes hovorí o ľudských právach a slobode. Environmentálne životné minimum je prístup, ktorý sa pozerá na klimatickú krízu z pohľadu ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Vychádza z toho, že na to, aby sme mohli žiť plnohodnotný život, potrebujeme základné podmienky na prežitie: vodu, dýchateľné ovzdušie, zdravé potraviny, prístup k energii, obydlie s primeranou teplotou pre život, bezpečie. Mnohé z nich dnes klimatická kríza ohrozuje a pre časť ľudí nie sú samozrejmosťou. EŽM definuje, čo by mal mať garantované každý človek na území Slovenska, bez ohľadu na svoj sociálny status, príjem, vzdelanie či obec, v ktorej žije.
Ako si to máme predstaviť?
Z: Napríklad pri doprave by malo byť prioritou, aby sa každý človek aj z najodľahlejšej lokality vedel dopraviť za prácou, vzdelaním či oddychom za primeranú cenu, v primeranom čase, bezpečným a dôstojným spôsobom. To neznamená právo na nákup elektrického SUV a jeho parkovanie zadarmo v centre mesta, ani to neznamená právo na každoročnú leteckú dovolenku na Maledivách. Znamená to reálnu možnosť dopraviť sa lacno, efektívne a ideálne s čo možno najmenším poškodením životného prostredia. Niekde to bude verejná doprava, niekde osobná individuálna, napríklad auto, niekde ich kombinácia. Je však dôležité, aby nikto netrpel dopravnou chudobou – teda aby nemožnosť dopraviť sa niekam nebola bariérou pre dôstojný život.
Čítajte viac Až 38 percent Slovákov nevie docestovať k lekárovi... Politici by mali presadnúť z limuzín do vlakov a autobusov
Koho sa EŽM týka?
A: Každého. Je to minimálny právny štandard, právo, ktoré chráni najmä tých, ktorí si nemôžu dovoliť ochrániť sa sami. Ústavná garancia, konkrétne článok 44 je nevyužitý základ a podklad toho, čo chceme prostredníctvom EŽM povedať. Spoločenský význam je však práve v dnešných časoch kľúčový pre ľudí v zraniteľnej situácii. Je možné obsahovo zaručiť, aby kvalita životného prostredia, v ktorom človek žije, neklesla pod úroveň, ktorá by ohrozovala jeho zdravie a dôstojnosť? Viete si predstaviť túto aplikáciu napríklad v Mašličkove (Luník IX) po nedávnych katastrofách? A to sa zima ešte neskončila. Mohli by sme k tomu pristupovať ako k službe, ktorú má štát povinnosť zaistiť.
Z: Ako štandard života sa týka všetkých ľudí, pretože, ako sme už ukázali, naozaj každý môže byť zraniteľný. Stačí, že máme imobilného rodiča, o ktorého sa staráme, a vidíme, ako sa naše možnosti radikálne menia. EŽM veľa hovorí nielen o zdraví a bezpečí, ale aj o práve na vzdelanie a kultúrnu identitu.
Ako súvisí životné prostredie s kultúrnou identitou?
A: Naša slovenská príroda – teda naše „životné prostredie“, ako ju často nazývame, je súčasťou našej svojbytnosti, toho, kým sme, kde sme sa narodili, aké rozprávky si rozprávame. Vo Fínsku existujú výskumy, ktoré dokazujú, že stromy a vzťah k nim majú veľký význam pre psychickú pohodu a zdravie. Niekedy len obrázok obľúbeného stromu stačí, aby sa geriatrická pacientka cítila lepšie. Slovensko je plné symbolických líp či ovocných stromov, ktoré ľudia milujú nielen pre ich „ekosystémové služby“, ale aj pre príbehy, ktoré si s nimi spájajú. Strata lesov, divokej prírody môže byť ohrozením okolitých obcí z hľadiska možných povodní a zosuvov pôdy. Zároveň môže takýto zásah zvýšiť teploty a znížiť schopnosť prírody ochladzovať ovzdušie – teda vystavuje obyvateľstvo riziku horúčav. Lenže prichádzame aj o symbolické hodnoty, ktoré táto príroda predstavuje. Zvykli sme si všetko prepočítavať na financie, ale práve súčasné krízy by nás mohli upriamiť aj na hodnoty, ktoré sa nie vždy majú vyčísliť.
Ako by sa malo EŽM v praxi naplniť?
Z: Ak napríklad štát povie, že chce rozvíjať ekonomiku, treba sa opýtať, aký typ ekonomickej činnosti napĺňa potreby ľudí? Ktoré aktivity firiem, štátu či samospráv prinesú naplnenie základných potrieb tak, aby sme nevyčerpali zdroje a neohrozili naše zdravie? Pri plánovaní miest a verejných priestorov treba dnes zohľadniť rôzne ohrozenia, využiť mapovanie klimatickej zraniteľnosti – okres Dolný Kubín bude viac ohrozený prívalovými zrážkami, Bratislava letnými horúčavami. Mestá, obce aj kraje potrebujú pomoc od štátu, aby si takéto mapovanie nielen urobili, ale ho aj zaviedli do praxe. Potrebujú upraviť krajinu a mestské priestory, aby riziká znižovali. A niektoré mestá to už robia. Trnava obnovuje mokrade v extraviláne, Bratislava inštaluje fontánky s pitnou vodou, Viedeň buduje verejné ochladzovacie miestnosti na sídliskách. Môžu to byť opatrenia na zadržiavanie vody v teréne, aby dažďová voda čo najviac vsiakla do živých povrchov, do mestskej zelene, zelených striech, priepustných povrchov parkovísk. Takto voda nebude ničiť kanalizáciu, nezaplaví mesto, naopak, ešte mu pomôže, ochladí ho. V Nemecku napríklad Federálny úrad pre životné prostredie spolu s Inštitútom pre urbanistiku vydali súbor nástrojov pre samosprávy, ako plánovať sociálne a ekologicky spravodlivé mestá a obce. Ďalším dôležitým prvkom je krízový manažment a plánovanie.
A: Veľká časť slovenských obydlí je stále vykurovaná prostredníctvom starých kotlov, často spaľujú nekvalitné palivo. Mení sa to, ale tento, nazvime to charitatívny spôsob dotovania vykurovania je nedostatočný a neadresný, najmä v chudobnejších regiónoch. Štát síce poskytuje dotácie, aj to nie 100-percentné, napríklad na výmenu kotla (v programoch Zelená solidarita a Zelená domácnostiam), ale nezohľadňuje stav budovy, jej zateplenie a to, či sa nestráca nejaká časť energie prostredníctvom zlej strechy. Zakotvená garancia EŽM by spôsobila, že nevhodné zdroje vykurovania by museli byť nahradené a riešenie by bolo komplexné, spojené s aspoň minimálnym zateplením obydlia. Ďalej, monitoring kvality ovzdušia by bol štandardnou merateľnou položkou efektivity EŽM v praxi. Takto by sa dotácie konečne premenili na právne vymáhateľné povinnosti štátu zabezpečiť vhodné životné podmienky všetkým občanom.
Foto: Andrej Barát
Nie sú práva na čistý vzduch, pitnú vodu, zdravé bývanie, dostupnú dopravu, potravinovú bezpečnosť a ochranu pri katastrofách už dostatočne zakotvené v súčasných zákonoch?
Z: Ústava SR síce garantuje v článku 44 právo na priaznivé životné prostredie, ale v praxi sa takmer neuplatňuje. Veď sa naň neodvolávame ani pri plánovaní štátneho rozpočtu. Okrem toho toto právo ukotvujú viaceré dokumenty Rady Európy a stanovisko Medzinárodného súdneho dvora. Napriek tomu podľa správy ministerstva zdravotníctva približne 5 000 ľudí ročne na Slovensku zomiera na priame následky znečisteného ovzdušia. Množstvo obcí a miest trpí v dôsledku toxických environmentálnych záťaží, či ide o skládky, priemyselné znečistenie vôd alebo pôdy. Ľudia sa už dávno trápia v rozhorúčených mestách. Ekologické záťaže sú často kombinované so sociálnou nespravodlivosťou – ľudia žijúci v postihnutých oblastiach sú často tí najmenej ochránení.
A: Dnešné platné zákony síce hovoria o práve, ale nespomínajú zaručenie minimálneho štandardu. Cieľom nášho konceptu je vdýchnuť všeobecným právam konkrétne, aj merateľné štandardy, ktoré by štát garantoval. Zoberme si Jelšavu alebo oblasť Košíc, kde je vzduch dlhodobo znečistený, hodnoty nebezpečných látok sú dlhé roky nad limitom. Zákon o ochrane ovzdušia síce hovorí, že štát by tu mal konať, mal by zavádzať nejaké opatrenia, napríklad zakázať staré kotly všetkým obyvateľom bez ohľadu na ich sociálnu situáciu. No prostredníctvom EŽM by štát musel poskytnúť aj konzultácie, technickú aj finančnú pomoc pre ľudí, aby nikto neostal v zime a zároveň neporušil zákon.
Foto: Andrej Barát
Tvrdíte, že ak by sa prijalo EŽM, ročne by sme zachránili tisíce životov. Ako?
A: Štát má dáta (Európska environmentálna agentúra (EEA) alebo aj ministerstvá), ktoré hovoria, koľko obyvateľov zomrie napríklad v dôsledku zlej kvality ovzdušia. Týka sa to už spomínaných Košíc či Banskobystrického kraja. Štát veľmi dobre „vie“, čo spôsobuje predčasnú smrť, že je to často nevhodné kúrenie, nevhodná forma dopravy. EŽM by štát prinútilo k aktivite a reálnemu zlepšeniu kvality životného prostredia, bývania, ale aj služieb, a takto dokáže zachrániť životy. Keď spomíname ovzdušie, proti Slovensku je vedené konanie o porušení Zmluvy o fungovaní EÚ za dlhodobé a opakované prekračovanie limitných hodnôt znečistenia ovzdušia, aj keď snahy o nápravu tu boli, i v Jelšave.
Aká je skutočná daň za znečistené životné prostredie?
A: Podľa správy Svetovej banky len náklady na zdravotné dôsledky znečistenia ovzdušia sa odhadujú na tri až osem miliárd eur ročne. Ide aj o zmenu produktivity práce – predčasné úmrtia alebo oslabenie možnosti naplno pracovať – ako sú alergie, choroby respiračného charakteru a najnovšie je to spojené aj s rôznymi účinkami na psychiku detí.
Z: Zmena klímy zásadne ovplyvňuje zdravie ľudí a zároveň zvyšuje tlak na verejné zdravotníctvo. Zdravotnícke systémy musia byť pripravené čeliť týmto dôsledkom. Zdravotníčky a zdravotníci pritom môžu zohrávať kľúčovú rolu nielen pri liečbe, ale aj pri prevencii – ak budú verejnosť a politickú reprezentáciu informovať o rizikách i možnostiach riešení. Dobre nastavená klimatická politika môže zároveň zlepšiť verejné zdravie – napríklad tým, že podporí zdravšie stravovanie a aktívny pohyb. Takéto zmeny vedú k nižšiemu výskytu srdcovo-cievnych ochorení, obezity, cukrovky, ochorení dýchacích ciest aj niektorých typov rakoviny. Obmedzenie nadmernej konzumácie mäsa či častejšia chôdza a jazda na bicykli prospievajú zdraviu a zároveň pomáhajú chrániť životné prostredie a znižovať emisie. Úlohou verejných politík je vytvárať podmienky, aby takýto spôsob života nebol výnimkou ani luxusom pre vyššie príjmové vrstvy, ale bežnou a výhodnou voľbou pre všetkých.
Čítajte viac Kedy začne Slovensko riešiť skutočné problémy, napríklad toxický svetový rekord?
Prečo sa pri environmentálnych parametroch životného minima hovorí aj o prístupe k energii?
A: Ide o spojené nádoby. Vykurovanie, varenie, chladenie, cestovanie – to všetko je bezpečnosť spojená s energiami, za ktoré je štát zodpovedný. Energetická bezpečnosť sa dosahuje nielen zabezpečením dodávok, ale aj minimalizáciou potreby objemu energie – to sa týka aj zateplenia a moderných systémov izolácie. Zároveň sa to týka aj predstavy, že by sme nemali byť závislí od jedného zdroja energie, ktorý môže byť politicky nestabilný. EŽM by zaručovalo financovanie prechodu od napríklad neefektívneho spaľovania uhlia alebo biomasy k účinnejším a zmysluplnejším riešeniam – fotovoltike, tepelným čerpadlám, ktorých síce veľa na Slovensku vyrábame, ale tempo v ich inštalovaní je pomalšie. Tak zvyšujeme aj sebestačnosť a bezpečnosť našej krajiny. Vďaka EŽM by štát garantoval istotu prístupu k dostatočnému množstvu energie pre zabezpečenie zdravého bývania. Ak to domácnosť nie je schopná dosiahnuť, už hovoríme o energetickej chudobe, do ktorej podľa štúdie Prognostického ústavu patrí 18 percent slovenských obyvateľov.
Čítajte viac Ako si dobre zakúriť a nezruinovať rodinný rozpočet?
Veľa sa hovorí o európskych emisných povolenkách ETS2 a s tým súvisiacim zdražovaním tepla a pohonných hmôt. Je táto klimatická politika užitočná pre obyvateľov Slovenska?
A: Celé predstavenie tejto politiky bolo uchopené neskoro a nevhodne. Bez tohto nástroja sú pritom klimatické ciele ťažšie dosiahnuteľné. Cieľom je, samozrejme, čistejšie ovzdušie a zníženie závislosti od importu fosílnych palív a to negatívnym vymedzením, respektíve finančným znevýhodnením a na druhej strane motiváciou tých riešení, ktoré napomáhajú tieto ciele dosiahnuť. Zároveň však „nikto nesmie ostať nepovšimnutý“, a preto Európska únia riziko spojené s prehĺbením sociálnej nerovnosti zmierňuje zriadením Sociálno-klimatického fondu. Čo však znamená, že sa to týka len tých, na ktorých má ETS2 priamy dosah podľa toho, ako si to štát zadefinuje. Bude ale štát myslieť naozaj na všetkých?
Ako to súvisí s EŽM?
A: Štát bude zdraženie zrejme kompenzovať len na základe príjmového kritéria – kto je chudobný. Už len definovať tieto kritériá a samotný pojem nebolo v procese príprav jednoduché, ale štát si zozbieral určité dáta a uvidíme, čo všetko z toho bude vedieť využiť a ako, napríklad v predstavenej energopomoci. Zatiaľ je však ten rozdiel v tom, že štát dnes nezohľadňuje, prečo má domácnosť takú vysokú spotrebu. Vôbec si nevšíma, či je dom zateplený, či život danej domácnosti nekomplikuje napríklad aj dopravná chudoba, či sa v danom regióne len vinou neexistencie cestného spojenia nenabaľujú zdravotné a vzdelávacie neistoty. EŽM hovorí, že práve toto všetko treba spresniť. Aby štát nepomáhal ľudom platiť alebo doplácať na drahé a špinavé teplo, ale pokúsil sa odstrániť príčinu znečistenia a finančnej náročnosti.
Z: Zavedenie systému obchodovania s emisnými povolenkami ETS2 má za cieľ vyslať cenový signál na znižovanie spotreby fosílnych palív, no jeho prínos závisí od schopnosti štátu zabezpečiť ľuďom reálne alternatívy. Politická diskusia sa často zameriava na priamy dosah na domácnosti, no prehliada oveľa zásadnejší problém – nepriame zdražovanie. Firmy môžu navýšiť ceny tovarov a služieb, vrátane základných potrieb, pod zámienkou rastúcich nákladov, aj keď pôjde často o nadmerné marže bez reálneho opodstatnenia. Takýto vývoj, známy aj ako „greedflation“, doslovne inflácia z lakomosti, je dôsledkom slabej regulácie a už sme ho na Slovensku zažili v období covidu. Bez zásahu štátu hrozí, že ETS2 nezasiahne len tých, čo plytvajú, ale najviac tých, ktorí si iné riešenie nemôžu dovoliť. Pre Slovensko tak ETS2 môže byť užitočný len vtedy, ak sa výnosy z povoleniek využijú cielene a spravodlivo, a ak štát aktívne predíde sekundárnemu cenovému šoku. Na to ale musí byť politická vôľa, dáta, a finančné prostriedky. Dáta máme vo veľkom množstve, finančné prostriedky poskytuje samotný systém ETS, len tá politická vôľa chýba.
Sedem percent obyvateľov SR žije v oblastiach, kde sa nedá bez auta dostať do práce alebo k základným službám a pritom si auto nemôžu dovoliť. Aké to má zdravotné dôsledky?
A: Ak nemáte prístup k cenovo dostupnej a spoľahlivej doprave, nemáte schopnosť sa dostať k práci a zarobiť na lepšie bývanie. Takáto sociálna izolácia môže mať vplyv aj na duševné zdravie. Ak sa nemáte ako dostať k špecialistom pravidelne, napríklad na preventívne ošetrenia, môže to viesť k vzniku chronických chorôb a štát vlastne ešte viac dopláca na týchto neriešených „kostlivcov v skrini“ vo forme vyšších nákladov na zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie.
Z: Problémom je, že na Slovensku sa dlhodobo darí utvrdzovať obyvateľstvo v tom, že chudoba je problém jednotlivca a výsledok neschopnosti ľudí postarať sa o seba. Nevnímame ju ako systémový problém. A pritom podľa správy Štatistického úradu SR je pätina ľudí na Slovensku pod hranicou chudoby. Asi tu nemáme milión lenivých jednotlivcov. Niečo v štáte funguje zle.
Ako je možné, že pol milióna ľudí na Slovensku nemá zabezpečený prístup k pitnej vode?
Z: Pitná voda je totiž u nás tovarom – predajnou komoditou, nie strategickou surovinou a už vôbec nie ľudským právom, ako ju definuje OSN. Najvyšší kontrolný úrad vo viacerých svojich správach upozorňoval na nebezpečenstvá straty kontroly štátu nad vodárenskou infraštruktúrou. Privatizácia vody znamená, že štát nevie a nechce poskytnúť ľuďom jeden zo základných prostriedkov na prežitie. Prístup k vode bude závisieť od finančnej návratnosti jej predaja. Tu naozaj hovoríme o životnom minime.
A: Právo na pitnú vodu takto znejúce v slovenskej legislatíve nemáme, ale súvisiacich zákonov je viacero. Slovensko je jednou z mála krajín EÚ, kde viac ako 90 percent obyvateľov je zásobovaných vodou z verejnému vodovodu, ale práve tých zvyšných pár percent, a nejde len o marginalizované skupiny obyvateľstva, je odkázaných na individuálne zdroje, ktorých kvalita a stabilita nie sú štátom garantované. EŽM by tento prístup mohla zmeniť.
Z: Hovorí sa už aj o dostupnosti k elektrickej energii ako ľudskom práve…
A: Prístup k čistej vode je súčasťou základnej energetickej odolnosti a dostupnosť elektriny je pre kritickú vodnú infraštruktúru nevyhnutnosťou. Keď nemáte energiu, nefunguje vám napríklad čistiareň odpadových vôd, zablokuje sa kanalizácia a z toho plynú choroby, priame zdravotné následky.
Čítajte aj Zničíme si vodu, pôdu, klímu: Slepá chamtivosť živelnej urbanizácie
Ako sa to prejavuje?
A: Štát doteraz, rovnako ako pri železnici, ani pri dostavbe infraštruktúry vodovodov a kanalizácií nepostupoval dostatočne. A marginalizované komunity a menšie obce sú zväčša úplne na poslednom mieste.
Z: Jedna vec je voda, ktorá tečie z kohútika, druhá stránka je kvalita. Viaceré environmentálne záťaže kvalitu pitnej vody ohrozujú. Veľkým problémom je, že na Slovensku sú na kanalizáciu pripojené iba necelé tri štvrtiny obyvateľstva, čo je podpriemer v rámci EÚ. Sme najhorší vo V4. Kanalizácia pritom nemá byť dobrodením štátu, má byť základnou službou, ktorú štát obciam a ľuďom poskytne. Mimo kanalizácií sa odpadové vody zbierajú najmä do žúmp, v horšom prípade presakujú do okolia a znečisťujú životné prostredie. Látky ako dusík a fosfor v odpadových vodách negatívne vplývajú na vodné ekosystémy a prítomné baktérie môžu predstavovať závažné riziko pre ľudské zdravie.
Podľa SHMÚ môže klimatická zmena do roku 2100 znížiť zásoby vody až o polovicu. Čo presne to znamená?
Z: Nielen klimatická zmena ohrozuje zásoby pitnej vody, aj keď zmeny teploty a charakteru zrážok majú závažný dosah. Dôležité je však vnímať aj to, ako narábame s krajinou. Minulé úpravy vodných tokov kvôli energetike či protipovodňovým opatreniam v súčasnosti spôsobujú rýchle odtekanie vody z krajiny. Dnes už krajinné plánovanie zohľadňuje dôležitosť zadržiavania vody. Obnovujú sa mokrade, vracajú sa prirodzené neregulované vodné toky. Nezastupiteľnú úlohu majú lesy, pričom nielen tie hospodárske, ale práve chránená divoká príroda. Tá dokáže obnovovať zásoby vody. Bohužiaľ, súčasná politika nepraje obnovovaniu prirodzených schopností krajiny zadržiavať vodu, práve naopak. Vyrúbané stráne sú náchylné na zosuvy pôdy, prívalové zrážky nemá čo zadržať. Voda odteká z krajiny a nielenže nie je využiteľná, ale pácha škody na majetku aj na zdraví. NKÚ tiež zdôrazňuje, že voda nie je len surovinou, ale národným bohatstvom a je povinnosťou štátu starať sa o vodné zdroje. Sucho nie je len prírodný jav, do veľkej miery je spôsobené tým, ako vyzerá krajina – a to môžeme ovplyvniť.
Čítajte viac Klimatická kríza už ničí Slovensko. Je nám to jedno?
Pomôžu nám s vodou priehrady alebo skôr obnova riek, prirodzených lesov, zavádzanie regeneratívneho pôdohospodárstva?
A: Budúci potenciál našej krajiny z hľadiska ovzdušia a klímy je naozaj obrovský a prioritizácia prírodných riešení vo forme obnovy je nevyhnutná.
Z: Každú stavbu treba posudzovať individuálne. Dôležitým prvkom environmentálneho životného minima je tiež právo občianok a občanov zapájať sa do rozhodovania o nakladaní s prírodnými zdrojmi. V súčasnosti vidíme veľa príkladov megaprojektov, kde vláda a investori rozhodnú bez toho, aby obyvateľstvu vysvetlili svoje zámery, aby sa poriadne posúdili dosahy na životné prostredie a zvážilo sa, ako zladiť viaceré hodnoty. Potrebu čistej energie, ochranu súkromného vlastníctva, ochranu pitnej vody či pôdy, ale aj napríklad kultúrne dedičstvo. Ak sa o tomto nediskutuje a procesy schvaľovania nie sú zákonné, vytvára to priestor pre rôzne konšpirácie a odpor, často aj oprávnený. Tu môžeme citovať Aarhuský dohovor, ktorý vo svojej preambule uvádza, že „ľudia majú nielen právo žiť v zdravom prostredí, ale aj právo byť braní vážne ako aktívni spolutvorcovia rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú ich životy“.
Zuzana Fialová
Foto: Dorota Holubová
Sociologička. Venuje sa konfliktom spojeným s ochranou prírody a klimatickou zmenou. Pracuje v Klimatickej koalícii, kde je koordinátorkou projektu Environmentálne životné minimum.
Andrea Figulová
Foto: Archív Andrey Figulovej
Politologička. Pôsobí na Univerzite Komenského, kde sa venuje nielen energetickej politike z rôznych uhlov pohľadu.
