Ako sa z nadanej slovenskej žiačky zrazu vo Francúzsku z vás stalo dieťa so špeciálnymi potrebami?
Je to jednoduché – nehovorila som po francúzsky. Kvôli otcovej práci sa naša rodina presťahovala do Francúzska, nastúpila som do bežnej štátnej školy v Štrasburgu a proste som nerozumela, čo sa deje. Nejaký jazykový kurz sme síce cez leto skúsili, ale to bolo máličko. Už prvý deň v škole bol nedorozumením. Neporozumeli sme totiž listu, ktorý sme dostali zo školy a prišli sme v zlý deň. Hneď na začiatku školy som spravila chybu, nerozumela som, čo sa odo mňa očakáva. Presne takéto pocity má množstvo detí na Slovensku, nielen cudzincov, ale aj rómskych či maďarských, ktoré nastúpia do školy, kde sa učí po slovensky. Naša spoločnosť tomuto doteraz venovala málo pozornosti. Veľmi sa neriešilo, že tie deti potrebujú špecifickú podporu, aby si čím skôr osvojili jazyk.
Vyžaduje si to zníženie nárokov?
Práveže to vôbec neznamená, že znížime latku! Toto je častá chyba. Vo Francúzsku som dostala podporu vo forme štyroch hodín výučby jazyka, v malej skupine s ďalšími deťmi, ktoré sa tiež učili po francúzsky. Zvyšok času sme boli normálne začlenení v triede. Vďaka tejto podpore som sa po roku dostala vo francúzštine na úroveň, ktorá mi umožnila zapojiť sa do všetkého. Po pár rokoch som bola na veľmi dobrej úrovni vo všetkých predmetoch. Ale bez podpory by som to nedala. Hoci tie mesiace boli veľmi náročné, aj po psychickej stránke.
Foto: Rozmanita
Prečo?
Zrazu som dostávala oveľa horšie známky. Len preto, lebo som nerozumela jazyku. A tiež som pochopila, čo sú to predsudky. Občas mi nadávali, že bude zo mňa upratovačka. Nechápala som, odkiaľ sa to berie. Až spätne som si to uvedomila. Bola som dievča „z východu“.
Kde všade ste okrem Francúzska ako dieťa študovali?
V Rakúsku vo Viedni, v Belgicku, Česku, Slovensku a Singapure do 18 rokov.
Mali ste všade podobnú skúsenosť?
Jazykovú podporu som už nepotrebovala. Ale napríklad v Česku v Brne, kde vlastne neexistuje jazyková bariéra, som zažívala ako prváčka posmešky. Keď som napríklad namiesto nudle povedala rezance, zdalo sa im to veľmi smiešne. Ale vďaka našej pani učiteľke som mala pozitívnu skúsenosť, pretože bola veľmi láskavá. Aj na posmešky reagovala rýchlo a láskavo, dokázala to podchytiť včas. Bola to priekopníčka. V niektoré dni sme v triede robili ranné kruhy, niečo, čo sa iba pred pár rokmi rozšírilo na Slovensku, sme tam mali už pred 30 rokmi.
Získali ste tak už počas detstva skúsenosti, ktoré ste neskôr využili ako zakladateľka inkluzívnej školy?
Určite. Najmä skúsenosť, že ja som bola tá iná. Že ja som prišla tá „nová“ do školy, bolo to dôležité poznanie. Pretože mám množstvo privilégií. Som beloška, mám vzdelanú rodinu, mala som výborné vzdelanie, obrovskú podporu. Niekedy nás to môže zaslepiť, tieto privilégiá vnímame ako samozrejmé. A myslíme si, že naše úspechy sú len vďaka našej tvrdej práci. Ale zabúdame na to, že je to často len vďaka tomu, čo dostávame do vienka. A to nedostáva každý. Myslím si, že tieto zážitky, keď som nerozumela, keď som cítila, že potrebujem pomoc, ma scitliveli. Viem si predstaviť, aké to je, keď má niekto nejaké znevýhodnenie. Dôležitá však bola aj pestrosť, s ktorou som bola v kontakte. Stretávala som sa s deťmi z rôznych kultúr, aj z chudobnejších pomerov, rôznych vierovyznaní, voči ktorým panuje množstvo predsudkov. Najlepších kamarátov som mala moslimov. Keď sa začali objavovať útoky, ktoré sa spájali s moslimskými teroristami, bolo to veľmi náročné.
Čítajte aj Sú iní. A preto sme bohatí
Čo vás vyprovokovalo založiť inkluzívnu školu?
Po 15 rokoch v zahraničí som sa vrátila na Slovensko, aby som pomohla rozbehnúť vzdelávací program Teach for Slovakia, dnes už len – Teach. Víziou bolo zlepšiť školy na Slovensku pre všetky deti, najmä pre tie, ktoré majú určité znevýhodnenia a ktorým sa na našich školách naozaj nedarí. Či už ide o sociálne alebo zdravotné znevýhodnenie, tieto deti nemajú takú podporu, akú som dostala napríklad ja ako dieťa vo Francúzsku. Vietnamské alebo ukrajinské deti chodia do našich škôl aj deväť rokov a stále nevedia po slovensky. A to je problém. Vnímam to ako obrovskú neférovosť. Zaslúžia si rovnako kvalitné vzdelanie, aby mohli mať kvalitné šance. Je to nesmierne zlyhanie krajiny. Pretože detí s určitým znevýhodnením je približne polovica! Ak nedostanú podporu, strácame ich potenciál, talent, inovácie.
Ale čo zmôže jedna malá škola?
V rámci vzdelávacieho programu Teach for Slovakia som chodila po celom Slovensku, stretávala som sa so stovkami učiteľov, videla som ich hodiny, pochopila som, čo im chýba, akú podporu by potrebovali. Uvedomila som si, že mnoho ľudí na Slovensku už robí výborné veci, aby sa vzdelanie zlepšilo, či sú to ľudia v neziskovkách alebo na ministerstvách, vo firmách a ďalších sférach. Ale stále nám tu chýba príklad jednej konkrétnej školy, ktorá vie pracovať s rozmanitými deťmi. Chýba nám model, praktická pomôcka, o ktorú by sa vedeli oprieť všetky tie školy, ktoré by to chceli robiť. Ktoré by chceli podporiť inklúziu vo svojom prostredí, ale nemajú kapacity, nevedia, ako na to. Práve toto sa snažíme našou školou ponúknuť.
Slovensko je druhým najviac segregovaným štátom spomedzi 38 krajín OECD. Čo to znamená pre budúcnosť našej krajiny?
Segregácia rómskych detí je na Slovensku úplne zjavná. A ešte stále sa nájdu veľmi silné hlasy v spoločnosti, ktoré hovoria, že je to tak dobre. Žiaľ, okrem toho dochádza k ďalšej silnej segregácii, ktorá je však menej viditeľná a vyzerá to, že o nej ani nevieme. Ide o segregáciu detí so špeciálnymi potrebami, ktoré nemajú prístup do takých škôl, do ktorých patria. Lebo im školy dlhodobo hovoria, že im nevedia vytvoriť podmienky, ktoré by tam mali mať. V rámci Európskej únie máme najväčšie zastúpenie detí v špeciálnych školách – sedem percent! Priemer EÚ je jedno percento. A potom je tu ešte jedna segregácia, asi najmenej viditeľná, hoci sa odohráva vo veľkých mestách. Týka sa sociálneho statusu. V jednej mestskej časti môže byť viacero škôl, ale takmer všetky deti s lepším zázemím navštevujú iba jednu školu. A potom deti z chudobnejších pomerov, prípadne deti so špeciálnymi potrebami, deti Vietnamcov a Ukrajincov, chodia tiež len do jednej školy, ktorá ich berie. O tomto sa veľmi málo hovorí, ale aj toto sa ukazuje v dátach z OECD.
Čítajte aj Koliata maminčuču, hej sa sa, hučubuču, spieva Viedeň Suchoňa
Kde je to najvypuklejšie?
Asi najväčšia socio-ekonomická segregácia sa deje v Bratislave a to je problém. Kde inde sa majú stretávať deti z rôzneho prostredia, ak nie na základnej škole? Potom sa divíme, že máme polarizovanú spoločnosť. Všetko to môžeme zmeniť na školách, tam sa to všetko začína.
Ako veľmi pestrá je vaša škola?
Máme deti veľmi úspešných podnikateľov. Ale i deti rodičov s bežnými zamestnaniami, ktorí pracujú v korporáte či na pošte. Našu školu navštevujú aj deti rodičov, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní alebo majú iba jeden príjem. Máme deti v pestúnskej starostlivosti, deti, ktoré boli osvojené. Deti, ktoré zažili rôzne traumy v ranom detstve, ktoré utekali pred vojnou, deti utečencov. Chodia k nám deti, ktoré majú iný materinský jazyk – angličtinu, vietnamčinu, ruštinu, maďarčinu. Učia sa u nás deti rómske, ukrajinské, vietnamské, zimbabwské. Máme však aj mnoho detí so zdravotným znevýhodnením, takisto deti s poruchou autistického spektra. V každej triede máme nejaké dieťa s autizmom či ADHD, dislexiou, ale i dieťa s intelektovým nadaním.
Čítajte rozhovor Slovensko patrí k najrozpadnutejším krajinám. Zmení to jedna základná škola vo Zvolene?
Ako je to v číslach?
Približne polovica detí v každej triede je s určitým typom znevýhodnenia. Asi tretina detí má nejaké zdravotné znevýhodnenie. Približne polovica detí pochádza zo strednej triedy, štvrtina z nízkopríjmových rodín a štvrtina z vysokopríjmových.
Cielene ste to vyberali?
Takto to skladáme, aby každá trieda približne reprezentovala zloženie Slovenska. Aby sme videli, či naše modely podpory a vzdelávania skutočne fungujú. Či to, ako vyučujeme, má dobrý dosah na všetky deti. Ak napríklad vidíme, že to má dobrý vplyv na deti so znevýhodnením, ale zdá sa nám, že to brzdí deti bez znevýhodnenia, tak je to problém a metódu zmeníme. Aj preto voláme našu školu laboratórium. Postupy vyvíjame spolu s deťmi, učiteľmi, rodičmi, nenavrhujeme veci od stola. Nerobíme nič, čo len vyzerá pekne na papieri. Snažíme sa o niečo, čo je praktické a čo školy skutočne potrebujú.
Na stránke píšete, že vaše deti napredujú 1,5-krát rýchlejšie. Ako je to možné? Ako sa to dá zmerať?
Toto meranie vychádza z materskej školy, ktorá pôsobí dlhší čas ako základná škola. Jeden z nástrojov, ktorý sme vyvinuli, je skríning. U každého dieťaťa sledujeme každý deň vývin zručností. Nejde o diagnostiku, ktorá sa urobí raz za polroka a potom sa odloží do zásuvky. Každý jeden deň môžete vidieť, ako sa pani učiteľka alebo pani asistentka prechádza pomedzi deti s mobilom či tabletom v ruke a robí si poznámky. Toto dieťa už má dobrý úchop, alebo už ovláda farby, toto už vie skočiť znožmo, vie dobre vyslovovať l. Vďaka tomu vidíme, ako rýchlo si deti osvojujú zručnosti, ktoré od nich očakáva štát. Štát očakáva u detí nejaké tempo, a to tempo je u nás jedenapolkrát rýchlejšie. A to aj napriek tomu, že máme vyššie percento detí s nejakým znevýhodnením ako bežné školy. Napredujú aj deti, ktoré sú výrazne popredu. Posúvajú sa však aj tie, ktoré v šiestich rokoch ešte stále nerozprávajú a nevieme, ako sa bude vyvíjať ich verbálnosť.
Čítajte aj Viac dejepisu, matematiky? Alebo spevu?
Pri rozhovoroch, ktoré som viedol s niektorými učiteľmi, zaznievali rovnaké výhrady. Ten a ten žiak bude brzdiť celú triedu. Naša škola nemá dosť asistentov. Triedy sú veľké, učiteľov je málo. Dá sa to všetko prekonať?
Je to veľmi ťažké. Školy sú naozaj vo veľmi ťažkej situácii. Nedostávajú dosť financií, ani dostatok praktickej podpory. Teraz sa spúšťa nové kurikulum, no neexistuje dostatok kvalitných materiálov, z ktorých by sa školy mohli učiť. Školy si majú vyvinúť vlastný vzdelávací program na základe nového kurikula, vyvíjať vlastné metódy, samostatne prepájať rôzne témy, predmety. Ale na toto nemajú učitelia čas ani kapacitu. Nie sú expertmi na kurikulum, ani to nemôžeme od nich očakávať. Školy dlhodobo nemajú podporu a práve to im chceme priniesť. Praktické nástroje, ako sa to dá robiť tak, aby deti nebrzdili ostatných, ale naopak, aby obohatili triedu.
A ako sa to dá dosiahnuť?
V niektorých momentoch je dobré, že sa deti prispôsobia ostatným spolužiakom. Lebo – len takto sa učíme žiť spolu. Niekedy pomôžem ja, niekedy mi pomôžu druhí. Ale nemalo by to byť tak, že jeden vždy brzdí dvadsiatich. Aby sme to docielili, vieme využiť rôzne nástroje, napríklad stíhačkové úlohy. Keď si rýchli žiaci dokončia základnú prácu, vedia si nájsť ďalšie, ťažšie alebo prehlbujúce úlohy. V každej triede sme zriadili kútik pokoja. Učíme deti ho využívať. Keď cítia nejakú silnú emóciu, nájdu tam bezpečný priestor. Takto vieme predísť tomu, že niekto vybuchne alebo sa uňho prejaví amok, čo by potom spomalilo celú triedu. Učí ich to sebaregulácii. Deti s autizmom učíme, ako fungovať v kolektíve. No pomáha to všetkým deťom s ich duševným zdravím, aj s ich učením.
A keď niektoré z detí predsa len vybuchne?
Môže sa to stať každému. A aj to nakoniec predstavuje príležitosť pre ostatné deti, aby sa naučili, prečo sa to ich spolužiakom deje. Môžu lepšie porozumieť ich špecifickým potrebám. Všímajú si, či niekto nie je frustrovaný. Učia sa empatii, tomu, ako pracovať s inými ľuďmi a to sú asi tie najdôležitejšie veci do budúcnosti. Deti sa potrebujú naučiť, ako pracovať s géniom, ktorý má Aspergerov syndróm, ktorý sa nám možno nedokáže pozrieť do očí, ale vyvinie pre nás najlepšiu aplikáciu na svete. Potrebujú sa naučiť, ako pracovať s Indom, Američanom a tak ďalej… Ak sa toto nenaučíme, znamená to veľký hendikep do budúcnosti. Práve toto sa snažíme v našich triedach rozvíjať.
Znie to ako len hra so slovíčkami, no môže byť znevýhodnenie nakoniec výhodou?
Znevýhodnenie vidíme na úrovni štátu. Keď sa robí celoštátne testovanie, vidíme, že deti s poruchou učenia majú plošne horšie výsledky, alebo deti s iným materinským jazykom dosahujú len kvôli reči slabšie výsledky v matematike. Lenže, ak by im škola pomohla všetky prekážky prekonať, ukáže sa to nakoniec ako výhoda. Keď prijmeme našu jedinečnosť, zrazu vidíme, ako ňou vieme obohatiť svet. Z rozmanitosti sa rodia inovácie, spolupráce, hodnoty.
Vedeli by ste uviesť príklad?
Vysoko citliví ľudia často ako deti vnímajú svoju citlivosť ako hendikep. Lebo to znamená, že často plačú, neraz sa zrútia, sú citliví na hluk. Ale ak im niekto pomôže a naučí ich, ako s tým pracovať, ako byť vnímavý voči sebe, ako si vedieť vypýtať pauzu, tak títo ľudia zrazu v sebe dokážu objaviť superschopnosť – nesmiernu empatiu. Vedia vnímať druhých, vedia sa na nich naladiť, dokážu sa vcítiť do konkrétnej situácie a môžu byť vynikajúcimi manažérmi, hudobníkmi, umelcami, terapeutmi, koučmi, čo budú všetko veľmi žiadané profesie v budúcnosti.
Dali ste si za cieľ, aby sa vami overeným inkluzívnym spôsobom vyučovalo o 10 rokov v tisíc školách na Slovensku. Ako sa vám ho darí napĺňať?
Aby sme ho dosiahli, musíme dokázať tri veci. Prvou je vyvinúť obsah, praktické nástroje, ktoré fungujú. Ako spomínaný kútik pokoja, stíhačkové úlohy. Pre materské školy už máme vyvinuté know-how a tiež pre prvý stupeň základných škôl. Druhý stupeň bude o pár rokov. Druhým krokom bude zistiť, akou formou to vieme dostať do škôl. Bude najlepšia nejaká aplikácia? Platforma cez Edupage, osobne alebo kombinácia? Tretím krokom bude dostať to na čo najviac škôl, aktívne ich oslovovať. Možno o päť-šesť rokov na to budeme pripravení. Rozbehli sme pilotné projekty na troch školách v Prešovskom, Košickom a Žilinskom kraji. Zatiaľ dostávame super spätnú väzbu.
Tvrdíte, že inkluzívne školy by mohli štátu ušetriť miliardy. Ako?
Napríklad v špeciálnych školách. Ak by sa na nich učilo len jedno percento detí, ako je to bežné všade inde v Európe, a zvyšok by sa mohol vzdelávať v bežnej škole, mohli by sme potrebné prostriedky presunúť do bežných škôl. Odborníci zo špeciálnych škôl by pôsobili v základných školách, tento systém sa osvedčil v zahraničí. Pre časť detí zostanú špeciálne školy tým najlepším miestom, ale určite by to nemalo byť sedem percent všetkých detí. Na ďalšie úspory pre spoločnosť poukazujú rôzne výskumy. V USA zistili, že krajina má veľké výdavky, ak napríklad deti s ADHD nedostanú potrebnú podporu. Pretože sa nevedeli následne začleniť do pracovného prostredia, sú potom dlhodobo nezamestnaní, dlhodobo vylúčení zo spoločnosti. U nás sa to premieta aj do sociálnych dávok. Štát jednoducho stojí veľa, ak neumožní veľkej časti obyvateľstva, aby vytvárala hodnotu. Ak ju nepripraví na budúcnosť. Ďalšie výdavky sú spojené so segregáciou tých najšikovnejších detí.
V akom zmysle?
Ak vyčleníme potenciálnu elitu už na škole, ak dáme deti zo silného rodinného zázemia do výberových škôl, osemročných gymnázií, tak tým prispievame k tomu, že nakoniec odídu do zahraničia a nevrátia sa. Lebo tu nemajú väzby na svojich rovesníkov, ktoré by mohli mať. V rámci Európy Slovensko trpí odlivom mozgov najviac a toto nás tiež stojí extrémne veľa. Keby títo ľudia zostali doma a tvorili hodnotu tu, veľmi by nám to pomohlo. Aj toto je cena za segregáciu.
A aká by bola cena za inklúziu?
To je otázka na vládu. Ale presun detí zo špeciálnych škôl na základné, využitie odborníkov zo špeciálnych škôl v základných školách, by nepredstavovalo veľkú investíciu. Postupne sa to začína diať tak či tak, no bez potrebnej podpory. Išlo by len o lepšie využitie prostriedkov, ktoré už máme.
Mali by sa zmenšovať triedy?
Nemusíme to vôbec robiť plošne, lebo celkovo sú počty detí v triedach nízke v porovnaní s inými krajinami. Akurát sú u nás veľké rozdiely. V Bratislave na prvom stupni je to 25 detí, v niektorých okresoch 12. Tento rozdiel je problematický. Peniaze treba nájsť tam, kde sú príliš malé triedy alebo kde je príliš veľa detí v špeciálnych školách. A podporiť učiteľov, aby sa im dobre učilo. Ale celkovo sú investície do školstva na Slovensku príliš nízke, posledných 20 rokov stagnujú. No to už nehovoríme o cene za inklúziu, ale o celkovej kvalite školstva. Učiteľov treba zaplatiť lepšie, aby sme mali v školstve tých najlepších ľudí. Najmä ak od učiteľov očakávame veľmi veľa vecí. Už nám nestačí, aby naučili deti písať, čítať. Chceme, aby deti naučili aj pracovať s AI, aby učili deti, ako sa starať o duševné zdravie, ako žiť spolu, ako sa starať o prírodu. Keď príde covid, zrazu chceme, aby učitelia hneď učili dištančne. Máme od učiteľov veľké očakávania, ale neoceňujeme ich dostatočne. A aj by sme mali mať vysoké očakávania. Ale musíme im dať aj podporu.
