Už 13 rokov sa úspešne snažia prepojiť odhodlané mozgy s krajinou, ktorá si zaslúži lepší život. Do konca februára sa ešte možno prihlásiť do ich Ročného programu.
Aké pocity vás sprevádzali v posledných rokoch vášho štúdia na strednej a vysokej škole?
Pamätám si ich presne (usmieva sa). Patrila som medzi tých ľudí, ktorí sa nerozhodovali pri výbere štúdia pragmaticky, ale hodnotovo. Informovala som sa aj o dosiahnutých výsledkoch gymnázia a neskôr univerzity. No to, čo u mňa pri výbere definitívne rozhodlo, bol dojem z Dňa otvorených dverí. Nahliadnutie za oponu Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa v Banskej Bystrici a Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku bolo výnimočným zážitkom. Priateľská atmosféra, učitelia, ktorí nás vítali s úsmevom a rešpektom, starší študenti a študentky, ktorí si nás zobrali pod patronát a všetko nám ochotne ukazovali a vysvetľovali. Pre mňa bola stredná škola aj univerzita komunitou, ktorej verím a o ktorú sa môžem oprieť. Bolo to kľúčové pre môj osobnostný rozvoj.
Prajem si Slovensko, ktoré rozumie tomu, že iné kultúry nás neokrádajú o našu kultúru či folklór.
A po skončení školy?
Napriek všetkému, pocity po úspešnom absolvovaní štúdia boli – skeptické. Absolútne som nevedela, čo ďalej. Chýbali mi prepojenia na prax. Cítila som sa odrezaná od reality „ťažkého života dospelákov”, ktorou ma strašilo okolie. Bála som sa, že školské prostredie bola iba „bavlnka” a realita života ma teraz zomelie.
Aký ste mali vzťah ku krajine?
V rámci Slovenska sa mi veľmi páčil môj región – stredné Slovensko, Liptov alebo Horehronie. Milujem prostredie stredného Slovenska. Žiť obklopená horami a dostupnosťou lesov na pár krokov.
A ako ste si hľadali prácu v milovanom kraji?
Pracovný trh na strednom Slovensku je biedny. Respektíve, v tom čase som nepoznala na strednom Slovensku organizácie, ktoré by mi boli hodnotovo blízke a ani som neverila, že by mi dal niekto po škole hneď šancu. Všade požadovali prax. Pamätám si ten strach a otázku v hlave – čo budem robiť, ak si nenájdem prácu? Aj preto som zvažovala zahraničie.
Foto: Andrej Barát
Prečo?
Javilo sa to ako omnoho jednoduchší prechod do pracovného prostredia. Či už program work&travel, alebo rôzne mobility propagovali zahraničie ako priestor, kde mladý človek jednoducho naštartuje svoju kariéru. Najskôr cez džoby na čiastočný úväzok mimo odboru, no časom sa dostane k práci, ktorá je pre neho lákavejšia. Moja hlava to vtedy vyhodnocovala ako dostupnejšiu možnosť, než si hľadať prácu na Slovensku. Tu všetci požadovali prax, ktorú sme my čerství absolventi nemali. Toto presvedčenie mi potvrdzovali aj nadšení priatelia, ktorí vycestovali do zahraničia a získali zaujímavé skúsenosti. Vďaka nim sa neskôr vedeli lepšie uplatniť aj na Slovensku. Na Slovensku som veľmi chcela ostať, ale z hľadiska prežitia mi pripadalo zahraničie ako jednoduchšia cesta k zamestnaniu.
Slovensko patrí v Európe ku krajinám s najvýraznejším odlivom mladých. Môže byť ešte niečo horšie pre krajinu?
Odliv mladých do zahraničia je aj prirodzený. Mladí ľudia sú prirodzene zvedaví a chcú objavovať svet. To je podľa môjho názoru skvelé a myslím si, že by sme ich v tom mali podporovať. Horšie je, že mnohí nevidia dôvod na návrat. A to aj napriek tomu, že ich skúsenosti v zahraničí nemusia byť ani zďaleka ružové. Prispôsobiť sa novému prostrediu, nájsť si komunitu v rýchlo sa meniacom svete zahraničných miest je náročné. Ostať v komunite ľudí, ktorú sme si vytvorili počas strednej alebo vysokej školy dáva častokrát pocit domova a väčšiu stabilitu pri budovaní si kariéry. Domov si v zahraničí budujete omnoho náročnejšie. Áno, stretnete veľa zaujímavých ľudí, ale málokto z nich ostáva vo vašom živote. Vravím to nie len zo svojej skúsenosti, ale aj zo skúseností blízkych, ktorí ostali v zahraničí. Často opisujú pocit zmätenosti. Daná krajina akoby stále nie je úplne ich domovom, aj keď tam žijú už roky a viacej sa stotožňujú s jej smerovaním. Pocit cudzinca v niečom však stále pretrváva. No Slovensko už tiež nie je pre nich domovom, lebo vzťahy sa odlúčením oslabili.
Čítajte viac Národná tragédia? Odchody mladých. Choďte, užite si svet, ale vráťte sa. Slovensko vás potrebuje
Prečo niektorí mladí nad Slovenskom lámu palicu?
Aj napriek „nástrahám” života v zahraničí, je fakt, že mladých Slovensko vo viacerých oblastiach odrádza. Stretávam sa s nasledujúcimi dôvodmi: súčasná politická situácia, polarizácia spoločnosti, strach z radikalizácie niektorých skupín, pocit, že v našej spoločnosti nie sú braní vážne. Večné sťažovanie sa je náš „folklór”, málo radosti z toho, kam sa posúvame ako krajina. To všetko dáva Slovensku akúsi „šedosť” do života. Zvlášť, ak mladý človek nechce žiť v našom hlavnom meste, ale radšej by ostal vo svojom regióne. Je náročné sa uplatniť, je náročné nájsť si prácu, ktorá človeka uživí. Celkovo na Slovensku je náročné získať bývanie, ktoré by ste si ako mladý človek mohli z vášho platu dovoliť. Nehovoriac o tom, keď si chcete založiť rodinu. Okrem toho, kultúrne vyžitie v menších mestách nie je také výrazné a často od zahraničných študentov a študentiek počúvam počas mobilít, že im na Slovensku chýba pestrosť mimoškolských aktivít. Menšie mestá v Európe, ako napríklad Leuven v Belgicku, ponúkajú pre mladých rozhodne väčšie možnosti, čo si všímajú už počas štúdia v rámci študentskej mobility. A určite nie sú motivujúce ani príklady, čo všetko podstupujú ľudia, ktorí sa na Slovensku verejne angažujú a sú verejne známi. Slovensko je malé a častokrát musíte rátať s dávkou hejtu a posudzovania nie len toho, čo ste povedali, čo by bolo v poriadku, ale hodnotenia aj vašej osoby, výzoru – jednoducho osobné útoky, ktoré do vecnej argumentácie rozhodne nepatria.
Vy ste však na Slovensku zostali. Čo rozhodlo?
Poopravím vás. Aj ja som išla ochutnať zahraničie. Bez tej skúsenosti by som sa nikdy nevedela rozhodnúť, že chcem na Slovensku skutočne ostať. Žila som pol roka v Kodani. Neskôr počas doktorandského štúdia som pôsobila aj pol roka v Leuvene. Bola to úžasná skúsenosť, plná rôznych výziev a vychádzania z komfortnej zóny. Na živote v Kodani sa mi veľmi páčilo, že som mala akýsi pocit ľahkosti zo života. Vďaka sestre a jej komunite a pár novým priateľom, ktorých som v Kodani spoznala, som sa začala cítiť v tomto meste veľmi príjemne. O mojom návrate rozhodol fakt, že som na Slovensku mala všetky kamarátky, od ktorých som sa počas toho polroka dosť vzdialila. V tom čase som mala na Slovensku aj priateľa. Rovnako som si nevedela úplne predstaviť kariérny rast v Kodani. Pracovala som iba parttime – roznášala som jedlo na bicykli a letáky po mestskej časti. Bola to skvelá skúsenosť, ale nie predstava mojej budúcnosti. Keďže moja sestra v Kodani žila už dlhšie obdobie, vedela som, že je reálne získať aj lepšie ohodnotenú prácu. Ale vedela som aj, koľko úsilia ju to stálo. Ja som v Kodani nemala ten prirodzený prechod z obdobia, keď tam študujete, cez stáže a brigády až po prácu v korporáte. A keď som si to vyhodnocovala, rozhodla som sa, že to úsilie, ktoré by ma získanie lepšie ohodnotenej práce stálo tam, venujem radšej hľadaniu si práce na Slovensku, kde mám väčšie zázemie. Paradoxne ma práve táto skúsenosť v zahraničí osobnostne posunula a zocelila a nadobudla som väčšie sebavedomie na život na Slovensku. Rozhodla som sa, že sa prihlásim na doktorandské štúdium filozofie na mojej alma mater – Katolíckej univerzite v Ružomberku. Predtým by som si na to netrúfla. Preto si myslím, že skúsenosť života v zahraničí je obohacujúca. Ale bolo by úžasné, ak by videli mladí ľudia viac dôvodov na návrat.
Foto: Archív Klaudie Trochanovej
Akú rolu v tom všetkom zohral Sokratov inštitút?
Významnú. Aj keď rozhodnutie ostať na Slovensku som spravila ešte niekoľko rokov pred štúdiom na Sokratovom inštitúte, bez tohto štúdia by som tápala. Popravde, podobné vzdelávania som vyhľadávala už dlhšie. Chcela som sa posúvať, chcela som pochopiť, ako sa môžem zmysluplne realizovať a robiť tu – na Slovensku – projekty, ktoré prinesú reálne zlepšenie života ľuďom v mojom okolí. Doktorandské štúdium ma napĺňalo, no chýbala mi praktická rovina. Keď študujete filozofiu, učíte sa premýšľať v úplne iných rozmeroch. Otvára sa vám svet tých najušľachtilejších myšlienok, najzložitejších problémov. Svet, v ktorom ste nútený sa na danú skutočnosť pozerať z pohľadu rôznych teórií. Táto komplexnosť myslenia je fascinujúca. No ja som ju chcela využívať v realite. Aplikovať poznatky z teórií do praxe. Skúšať, ako by som mohla svet robiť lepším. Sokratov inštitút na toto ponúka jasnú odpoveď. Aj keď som o zakotvení na Slovensku bola rozhodnutá ešte pred štúdiom na Sokratovom inštitúte, práve tu som získala tie správne nástroje, podporu a komunitu inšpiratívnych ľudí, vďaka ktorým som od „chcem zostať na Slovensku“ prešla ku „takto sa chcem realizovať na Slovensku, toto vnímam ako svoje poslanie a cítim podporu komunity, ktorá za mnou stojí”.
Váš projekt PULZ získal prestížnu nomináciu na medzinárodnú cenu Social Impact Award. Na čo ste sa zamerali?
Získali sme nomináciu, avšak, keď nás kontaktovali, nebolo vhodné pokračovať v uchádzaní sa o toto ocenenie. Bola by to veľmi prínosná skúsenosť, no vtedajšie časové kapacity to mne a ani tímu neumožňovali. Dobudúcna však určite zvažujem zapojenie do tejto súťaže. Nejde len o prestíž, skôr o novú medzinárodnú komunitu, ktorú zapojením sa do súťaže daný tím získa.
Foto: WheelShare
A ako to teda dopadlo? Podarilo sa piatim mladým z regiónu zrealizovať svoje nápady? Sú živé?
Pomáhať mladým pri realizovaní svojich snov, je skôr misia projektu Pulz. Cieľom pre daný pilotný ročník bolo poskytnúť ucelené, kvalitné a cenovo dostupné vzdelávanie pre minimálne piatich mladých ľudí, v oblasti projektového riadenia, ktorí skrz workshopy s odborníkmi a vďaka prepojeniam na miestne organizácie a komunity získajú nástroje na realizáciu svojich snov v Ružomberku a okolí. Zo spätných väzieb vyplýva, že absolventi a absolventky vnímajú vzdelávanie Pulz ako veľmi prínosné a relevantné pre napĺňanie ich vlastných vízií.
Ako sa to pretavilo do praxe?
Jednému účastníkovi sa podarilo uplatňovať dané poznatky rovno aj do praxe – so svojím tímom Motošport Liptov zrealizovali svoje prvé podujatie Virtual race Liptov. Vzdelávacích workshopov a komunitných stretnutí sa dosiaľ zúčastnilo 35 mladých ľudí. Zapojili sme aj niektoré miestne občianske združenia. Úspešne celé štúdium absolvovali v rámci tohto pilotného ročníka traja študenti. Päť študentov a študentiek chodilo pravidelne na vzdelávacie workshopy a angažujú sa aj pri dobrovoľníckych činnostiach. Vzhľadom na to, že išlo len o pilotnú fázu a malé územie – mesto Ružomberok, hodnotím tento projekt za úspešný.
Zaujalo ma, že takmer v každom z projektov je zdôrazňovaná lokálnosť. Je toto ďalší fenomén, ktorému sa na Slovensku nevenuje dostatočná pozornosť? Odliv ľudí z menších do väčších miest?
Lokálnosť projektov vnímam ako jednu z kľúčových hodnôt a prínosov Sokratovho inštitútu. Nemôžeme všetky iniciatívy a zmysluplné zmeny centralizovať len do hlavného mesta. Ak chceme, aby sa naša spoločnosť posúvala k lepšiemu, potrebujeme rozvíjať aj regióny, v ktorých kvalita života nie je na vysokej úrovni. Práve kvôli lokálnosti Sokratovských projektov, tomu, že do programu vyberáme ľudí z rôznych regiónov Slovenska, som sa rozhodla pre Sokratov inštitút pracovať. Pre mňa je kľúčové, aby sme vychovávali lídrov a líderky, ktoré žijú na danom mieste, majú skúsenosť s danou komunitou a spolu s komunitou prinášajú do daného regiónu postupné pozitívne zmeny.
Čítajte aj Prečo sa úspešní Slováci vracajú domov?
Aké dôsledky môže priniesť zanedbávanie regiónov?
Ak menšie mestá a obce Slovenska nebudú mať hodnotových lídrov a líderky, ktorí dokážu potiahnuť danú komunitu k zmysluplným zmenám a premieňať ju zvnútra, nebude sa nám na Slovensku žiť lepšie. Budú sa vytvárať len väčšie rozdiely a napätia medzi rozvinutejšími časťami krajiny a takzvanými hladovými dolinami. Už aj samotné názory na rozhodnutia vlády sa líšia v závislosti od toho, akým nástrahám a problémom človek vo svojom okolí čelí. A nemusím vysvetľovať, že človek žijúci v Heľpe, čo je aktuálne môj domov, či v Ružomberku, v meste, kde som študovala a angažovala sa, vníma problémy Slovenska odlišne ako človek žijúci v Bratislave. Aj preto potrebujeme lídrov a líderky, ktorí poznajú regióny, poznajú jednotlivé komunity a ako sa ľuďom v danom regióne žije. Súčasne sú ochotní sa aj občiansky angažovať a postupne vstupovať do politiky. Práve takýto lídri a líderky môžu potom nastavovať spravodlivé systémové zmeny a zákony pre celú našu spoločnosť. Tak, aby čo najviac zohľadňovali regionálnu odlišnosť.
Do programu Sokratovho inštitútu ste pridali tému budovania odolnosti. Čo to znamená?
Viacerí odborníci informujú o tom, že súčasnej generácii mladých záleží viac na svojom „wellbeingu” než predošlým generáciám. Nie som odborníčka na túto tému. No vnímam, že generácia, ktorá nás zaúčala v pracovnom prostredí a moja generácia „mileniáli” boli skôr zvyknuté doručovať výsledky, aj keď pracovné tempo bolo nezdravé, zamestnávateľ vyžadoval neoprávnene nadčasy a výkon dominoval ako to najhlavnejšie kritérium posudzovania vašej pracovnej morálky. Súčasná generácia mladých sa tomu bráni. A to považujem za správne a odvážne. Súčasne, zmysluplné projekty so skutočným dosahom, ktoré sa rozbiehajú od nuly, vyžadujú neskutočne veľa práce. V minulosti bolo pre ľudí asi v niečom bežné ísť aj na hranu vysilenia a podať výkon, najmä keď cítili hodnotu, ktorú ich iniciatíva prináša.
A čo o tom naznačuje spätná väzba absolventov?
V súčasnosti ľudia viacej zvažujú, nielen čo ich aktivita prinesie spoločnosti, ale aj aký to bude mať dosah na ich život a vnútornú pohodu. Odolnosť v záťažových situáciách už nespočíva len v tom, že zatnem zuby a nejako to prežijem. Ak chceme, aby mladí lídri a líderky prinášali pre rozvoj regiónov Slovenska nasadenie, musíme im ponúknuť spôsoby, ako si vedia budovať svoju odolnosť v súlade s wellbeingom. Jednoducho povedané, budovanie odolnosti je kľúčové, ak chce človek zvládať záťažové situácie, pracovať na sebe a dlhodobo prinášať zmysluplné projekty pre svoje okolie. Správne návyky a prístupy našim študentom a študentkám pomôžu aj takéto výzvy zvládať tak, aby nestratil zo zreteľa starostlivosť o seba a aby angažovanie sa neviedlo k vyhoreniu.
Čítajte rozhovor Je chyba v mladých ľuďoch alebo niekde inde?
Aké bude Slovensko podľa vás v roku 2030?
Bolo by trúfalé dávať konkrétne predikcie. Môžem len povedať, aké Slovensko si v roku 2030 prajem. Prajem si Slovensko, ktoré je plné zdravo sebavedomých ľudí, vedomých si svojej hodnoty. Prajem si Slovensko, v ktorom sa cítime všetci bezpečne. Prajem si Slovensko, ktoré rozumie tomu, že iné kultúry nás neokrádajú o našu kultúru či folklór. Tá musí žiť v nás samých, rovnako ako aj hodnoty, ktoré chceme, aby sa v spoločnosti zachovali. Žiť ich je jediný spôsob, ako ich môžeme v spoločnosti uchovať. Konanie zo strachu nás nevedie k správnym rozhodnutiam. Dôležité je, nakoľko sa približujeme k tomu, akým človekom raz chceme byť. Myslím si, že by sa nám na Slovensku s takýmto presvedčením žilo v roku v 2030 lepšie. Verím, že sa o takéto Slovensko pričiní aj komunita Sokratovho inštitútu, o ktorej som presvedčená, že svoje hodnoty aj skutočne žije, skutočne ich do spoločnosti prináša a tým zachováva.
