Mohol z vás byť profesionálny stolný tenista, nakoniec ste si zvolili hudbu. Prečo?
Možno som tomu porozumel až dnes. A to vo chvíľach, keď som bez hudby, keď je dlhšia dovolenka alebo keď som bol tvorivo obmedzený, ako napríklad počas covidu. Vtedy som si uvedomil, že hudba je niečo, čo ma ťahá, je vo mne a musím ísť touto cestou.
Keď som hľadal priestory na nakrúcanie, často som to skúšal v Alpách, ale potom som objavil ešte lepšie miesta na Slovensku.
Páčilo sa vám viac hudobných nástrojov, najmä organ, ale čím si vás získalo práve violončelo?
Určite tým zvukom, odmala ma fascinoval. Zakaždým ma dokázal odtrhnúť od toho, čo som práve robil. Až som sa rozhodol sústrediť práve na tento krásny zvuk, o ktorom si mnohí myslia, že je veľmi blízky ľudskému hlasu.
Aké violončelo má najlepší zvuk?
To moje (smeje sa)! Ale netuším, kam presne tou otázkou mierite. Pretože to je, akoby ste sa pýtali, ktorý obraz je najkrajší, ktorý maliar je najlepší. Odpoveď bude zakaždým individuálna. Každému sa páči niečo iné. A najmä, pri violončele veľmi záleží na hudobníkovi, ktorý vyludzuje zvuk, panujú tu obrovské rozdiely. Ste v priamom kontakte so strunami, záleží na dĺžke prstov, na hrúbke posledných článkov… Za najlepšie nástroje sa často považujú tie, ktoré boli vyrobené vo Francúzsku, v Taliansku, ale myslím si, že aj v Česku a na Slovensku pôsobia husliari, ktorí majú veľmi dobré meno.
Chcel som vedieť, z čoho je vyrobené najlepšie violončelo…
Ak by ste sa opýtali AI, aké sú moderné violončelá, začala by vám chrliť informácie o nástrojoch z uhlíkových vlákien a 3D tlačiarní. Ale za seba môžem povedať, že najlepšie je jednoznačne – drevo. A v našom prípade – smrek. Ide o neprekonateľný akustický materiál. Aj preto v Japonsku novodobí architekti pri navrhovaní moderných koncertných sál väčšinou použijú drevo, hoci majú na výber obrovské množstvo iných materiálov. Ľudstvu sa dokonca už podarilo vyrobiť materiál, ktorý napodobňuje drevo, akustické štúdie potvrdili, že rovnako rezonuje, má takmer tie isté vlastnosti. A predsa, keď sa na tomto materiáli pokúsili vylúdiť tón, nebolo to rovnaké, ako keď hráte na dreve. To znamená, že drevo má stále čosi v sebe, čo sa ťažko opisuje. Nejakú hĺbku. Je živé, neustále sa vyvíja. A čím je staršie, tým je kvalitnejšie. Práve teraz hrám na nástroji, ktorý má už takmer 300 rokov a je to… radosť!
Vrchná rezonančná doska violončela je zo smreka, luby a krk z javora. Ale na zvuk môže mať rozhodujúci vplyv aj to, čo jednotlivé časti zlepí, pričom to najlepšie lepidlo nepochádza z rastlín ani z novodobých chemikálií. O čo ide?
Glej, ktorý sa získava z kostí alebo z koží zvierat. Nejde však len o akustickú, ale aj o praktickú stránku. Glej totiž možno dobre rozlepiť obyčajnou vodou. Občas treba nástroje otvoriť a vďaka použitému gleju ich nepoškodíte.
Keď hráte vonku, držíte v ruke kus lesa, súzniete s ním.
Nehrozí však, že sa vám takýto skvelý nástroj rozpadne priamo pod rukami?
To nie. Jedine, že by ste hrali vonku na daždi, ale vtedy sa každý normálny človek ide schovať (smeje sa). Ale je úskalím hrať vo vlhkom prostredí alebo počas veľkých teplotných výkyvov, keď sa môže v nástroji vyzrážať vlhkosť. Dosky sa vtedy môžu rozlepiť. Sú to síce malé štrbinky, ale počujete, ako nástroj drnčí. Vtedy musíte ísť za husliarom. A keď máte tesne pred koncertom, je to celkom dobrodružné!
S akými pocitmi sa prechádzate po lese? Vidíte, počujete v smrekoch, javoroch hudbu?
Pristupujem k tomu s úctou. Nielenže nástroje prežili niekoľko generácií, ale aj samotné stromy, z ktorých boli vyrobené, boli ohromne staré. Moje violončelo má možno 300 rokov, lenže strom, z ktorého ho vyrobili, predtým rástol takisto celé storočia. V nástrojoch je vpečatený život lesa. Niektoré talianske nástroje pochádzajú z južných alpských úbočí, z lesov, ktoré sa museli vyrovnať s takzvanou malou ľadovou dobou, ktorá vrcholila niekedy v 16. storočí. Stromy rástli omnoho pomalšie než zvyčajne, letokruhy mali veľmi nahusto, ale to zároveň znamenalo, že ich drevo malo ešte lepšie zvukové vlastnosti. A práve toto si predstavujem, keď vidím nejaký statný strom. Počítam na pni letokruhy, pozorujem ich hustotu. Neklepkám však po kmeňoch, nie som husliar. Ale v prírode vnímam ešte jednu podstatnú vec, zvieraciu hudbu, hudbu lesa.
Foto: Archív Jana Zvěřinu
Aká je to hudba?
Viažu sa mi k nej veľmi silné spomienky, keď sme jazdievali na chatu uprostred lesa. V okruhu dvoch kilometrov nebola žiadna iná stavba. Najkrajšie spojenie s Dvořákovým koncertom som zažil na balkóne tejto chaty, v interakcii s okolitou prírodou. Keď vtáky reagujú na zvuky, ktoré na nástroji vydávate, v diaľke zurčí nejaká rieka. Ide o momenty, ku ktorým sa vraciate, z ktorých môžete dlho čerpať… Keď hráte vonku, držíte v ruke kus lesa, súzniete s ním.
Ako je na tom dnešná príroda?
Som si vedomý toho, že niečo nie je v poriadku, ale človek v mojej profesii má málo možností, ako s tým niečo robiť… Keď som pred desiatimi rokmi navštívil Čínu, počas jedného mesiaca som navštívil 20 miest. Už vtedy som uvidel ten obrovský kontrast. Nášho vzťahu k prírode a toho, ako to vyzerá v niektorých ázijských mestách. Bol jún a za celých 28 dní, čo sme tam boli, som iba v jediný deň uvidel slnko. Zvyšok zakrýval smog… Neviem, aký záver mám dať odpovedi na túto otázku. Bude to beh na dlhú trať. Vnímam obavy, bezmocnosť, silné emócie. Aj z tohto dôvodu zachytávam v klipoch nádhernú prírodu, pretože bohatstvo, ktoré ešte máme, je stále krásne! Česká príroda je úžasná, slovenská ešte úžasnejšia, a to objektívne. Keď som hľadal priestory na nakrúcanie, často som to skúšal v Alpách, ale potom som objavil ešte lepšie miesta na Slovensku. Vtedy som si povedal, aké bohatstvo máme tak blízko pri nás. Je potrebné o tom dávať vedieť, že je tu takáto krása. A že musíme dávať pozor, aby to tak bolo vždy.
Čítajte viac Po besnení v slovenských lesoch príde Po nás potopa
Naozaj nemá hudba ako pomôcť prírode?
(dlho premýšľa) Existujú benefičné koncerty, ktoré neslúžia na to, aby sa niekomu niečo zaplatilo, ale aby sa upozornilo aj na tieto témy, na rôzne tragédie. Toto mi napadne ako prvé. Ale má to aj druhú stranu mince. Niektorí poslucháči sú už na to alergickí, vnímajú to tak, že prílišná angažovanosť môže byť kontraproduktívna… Ale ešte som nad tým takto nepremýšľal, aby som vymyslel nejaký originálny prístup.
A môže autentická príroda pomôcť hudbe?
Je dôležité, aby sa tá krása zachovala. A aj kvôli hudbe. Veľa sme hovorili o smreku. Existuje ešte jedno drevo, ktoré je veľmi dôležité. Fernambuk (získava sa z národného stromu Brazílie – ohrozeného sepanu brazílskeho, ktorý dal krajine samotné meno, latinsky znie Paubrasilia echinata, pôvodne Caesalpinia echinata, pozn. red.). Vyrábajú sa z neho sláčiky, ktoré dokážu výrazne pomôcť tomu, ako nástroj rezonuje. Môžem to potvrdiť, pretože som robil slepý test dvadsiatich sláčikov za sebou, rozdiely sú obrovské a sláčik vyrobený z fernambuku som bez problémov rozlíšil. V Brazílii to zašlo s ťažbou fernambuku tak ďaleko, že stromov už takmer niet, krajina vydala embargo na vývoz. Husliari alebo sláčikári vyrábajú zo zásob, ale ktovie, ako to bude v budúcnosti. Takže aj v rámci nášho oboru vnímame ten tlak, že sa rúbu staré lesy.
Ako dlho vydrží fernambukový sláčik?
V tom je šťastie, pretože ide o materiál, ktorý vydrží 200, 300 rokov. V dobách Stradivariho sa to drevo dovážalo do Európy najmä kvôli výraznej červenej farbe. Až neskôr ľudia objavili, že z neho môže byť aj veľmi kvalitný sláčik, ktorý navyše bolo možné vykrútiť opačne, ako to bolo kedysi. Vlastnosti fernambuku sú unikátne, krásne znie. Dnes sa skúšajú sláčiky z uhlíkových vlákien, takisto majú skvelé vlastnosti, ale zvukovo znejú o trošku horšie. Nie je to možno zásadné, ale špičkový muzikant to pozná a nakoniec siahne po fernambukovom sláčiku.
Čítajte aj Pole dáva chlieb. Les vodu a mrakodrapy
Jeden z klipov ste nakrúcali so svorkou „vlkov“ na vrchole malebných Tiských stien neďaleko Děčína, išlo o skladbu venovanú Davy Jonesovi z Pirátov z Karibiku. Ako si na to spomínate?
Ako prvé sa mi vybavuje zima. Aj v klipe vidno vločky. Je ťažké skrehnutými rukami hrať na kovových strunách. A bol v tom určite aj adrenalín. Jednak kvôli práci so svorkou československých vlčiakov. Každý ma od toho odhováral, aj režisér vravel, že nakrúcanie so zvieratami nie je dobré, že to nemáme robiť. Ale mám rád skúšanie nových vecí, objavovanie, hľadanie kombinácií, ktoré ešte nikto nezvolil. Ale spätne som si uvedomil, že niektoré veci boli nebezpečné.
Keď ste sa pozerali „vlku“ do očí?
Mali sme hlavy pri sebe, pamätám si na tú tlamu s veľkými zubami a vybavuje sa mi aj situácia, keď zrazu začal byť nervózny. Cvičiteľka mi povedala, teraz sa stiahnite. Keďže sme nakrúcali s viacerými vlčiakmi, museli sme zabezpečiť službu, ktorá dávala pozor na ďalších psičkárov v okolí a odháňala ich preč. Pretože, keď boli títo v svorke, mohli začať ostatných psov loviť a tí by nemali šancu. Aj takéto riziká sme museli počas nakrúcania podchytiť, bola to veľká skúsenosť. Ďalšie nebezpečenstvo tkvelo v samotných skalách. Boli vysoké, strmé, všade bol sneh, fúkal silný vietor, tak si viete predstaviť, aké nebezpečné situácie tam mohli nastať. Museli sme sa nesmierne koncentrovať, dávať pozor na každý pohyb. Bolo to drsné, surové prostredie, ale úžasné, neskutočne krásne. Ocitli sme sa na mieste, ktoré má históriu siahajúcu státisíce rokov hlboko, tak dlho sa príroda pohrávala s tými skalami, až ich vyformovala do zaujímavých tvarov.
Foto: Archív Jana Zvěřinu
Váš úspešný projekt Prague Cello Quartet hneď v začiatku prerušila pandémia. Vy ste v tom období nastúpili na ministerstvo zdravotníctva ako IT expert. Čomu ste sa venovali?
Keďže otec bol riaditeľom softvérovej firmy, mal som blízko k počítačom. Už v štyroch rokoch som ovládal prvé príkazy v MS-DOS. Na ministerstve som mal nastavovať programovanie systémov, vymýšľal som optimalizáciu postupov v rámci projektu, ktorý sa týkal reformy psychiatrickej starostlivosti v Českej republike. Išlo o projekt, ktorý mal presah v rámci Európskej únie, prebiehal aj v ďalších krajinách.
A stíhali ste popritom hrávať?
Verejné koncerty neboli možné, čo predstavovalo ťažkú situáciu, ak by som tým chcel uživiť rodinu a tri deti. To bol dôvod, prečo som začal hľadať prácu všade, kde sa dalo. Nemal som žiadne stále zamestnanie, ktoré by súviselo s hudbou, takže tvorba aj realizácia boli obmedzené. Dalo sa pracovať jedine na rôznych on-line projektoch, videoprojektoch. Čo sa však nakoniec ukázalo ako príležitosť. Tak som spustil projekt 12X Cellos. Bol som v situácii, keď nemáte peňazí nazvyš, ale rád by ste tvorili. A tak som sa vybral touto novou cestou. Začal som sa učiť všetky možné veci, od kamerovania, filmovania, nahrávania hudby, pustil som sa do výroby klipov. Našťastie som sa poznal s mnohými odborníkmi, ktorí mi poradili. Keď som niečo nevedel, nasmerovali ma správnym smerom. Bolo to nakoniec skvelé obdobie, naučil som sa veľa nových vecí a som za to vďačný.
Ako AI ovplyvní hudbu?
To je dobrá otázka, kladiem si ju už tretí rok. Zaujímam sa o nové technológie, ale musím sa priznať, že ma veľmi prekvapil ten skok. A prekvapilo to dokonca aj môjho spolubývajúceho, ktorý sa strojovému učeniu venoval 10, 15 rokov. Myslím si, že živá hudba bude stále predstavovať niečo unikátne a dlho zostane oblasťou, ktorá bude ľudí zaujímať. Verím, že ľudia sa stále budú chcieť stretávať s ďalšími ľuďmi, aby prežili jedinečné okamihy, aby strávili pekné chvíle a mali na čo spomínať. Keď sa umenie dialo priamo pred ich očami, keď sa spoločne ocitli niekde, kde netušíte, čo sa stane, na mieste, ktoré má zakaždým unikátnu akustiku, neopakovateľnú atmosféru. Preto si myslím, že koncertovanie bude stále žiadané, možno vďaka AI dokonca ešte žiadanejšie. Ale pokiaľ ide o hudbu na streamovacích službách… Dnes je zhruba polovica obsahu na Spotify vytvorená s pomocou AI. Nedivil by som sa, ak sa tento pomer zmení na 10 verzus 90, v prospech AI. To, čo dokáže AI vytvoriť už dnes, je neuveriteľné a bude sa to vyvíjať ďalej.
Foto: Archív Jana Zvěřinu
Ako dopadnú violončelisti?
Videl som robota, ktorý sa snažil napodobniť umenie v rámci violončelovej tvorby. Ešte je to veľmi ďaleko… Myslím si, že sa v hudbe bude diať to isté, čo napríklad aj v grafike. Človek má cit na to, aby odhadol, či dané dielo vytvorila AI. Prestáva sa mu to páčiť a pri hudbe to bude rovnaké. Ale niektorým ľuďom to možno bude stačiť, možno to AI nakoniec všetko prevalcuje. A možno si ľudia začnú znova vážiť jedinečný ľudský vklad do umenia. Ale to všetko sú len moje úvahy, ktoré sa vôbec nemusia naplniť. Nikto nevie, kam sa to posunie. Ale o jednej veci som presvedčený – ľudia budú túžiť po živých koncertoch ešte viac. Aj preto robíme to, čo robíme. Jazdíme všade, kde sa dá, a ľudia to oceňujú. Dnešná doba nám praje, práve nášmu kvartetu skutočne praje.
Hráte skladby od U2, Queen, melódie zo seriálu Hry o tróny, ale i pieseň Bella Ciao. Zavíta vaša inšpirácia aj k slovenským ľudovkám?
Áno. Už len preto, že každý z nás má nejakú väzbu na Slovensko. Ja mám vzdialených príbuzných v Košiciach. Pochádzam z Moravy, moja maminka mi spievala veľa pesničiek a veľké množstvo bolo slovenských. Na Morave sa to veľmi prelína, a práve v piesňach je to počuť. Takže určite ide o inšpiráciou, nad ktorou práve premýšľame. Vždy sa snažíme o originálny aranžmán. Taký, aký ešte nikto nikdy na svete nezahral. Vždy sa snažíme zakomponovať do skladieb aj nejaké virtuózne pasáže, aby sme mohli zúročiť tie desiatky rokov štúdií v Česku i v zahraničí. To je naša stratégia.
Už to bude rok, čo ste sa stali koncertným majstrom Štátnej opery Praha, paralelne odohráte asi 70 koncertov ročne. Máte tri deti. Ako to stíhate?
Režim je to skutočne netypický. Celá rodina musela nájsť spôsob, ako to zvládať. To znamená, že ako otec iba raz za týždeň alebo raz za 14 dní zažijem také niečo, že môžem uspávať deti a môžem im niečo prečítať na dobrú noc. Aj ráno sa vidíme veľmi málo. Ale keď hrávam iba v Štátnej opere v Prahe a nemusím cestovať niekam ďaleko do iného štátu, mám čas na niečo, čo možno mnohí iní otcovia nestíhajú. Vyberiem sa s deťmi poobede na krúžky, na husle, na čelo alebo na futbal. Musím vyzdvihnúť manželku Ludmilu Mariu, nielenže sa stará o organizačné veci, angažuje sa tiež v rámci Prague Cello Quartet, zvláda rodinu a pomáha mi balansovať môj chaotický život.
Jan Zvěřina
Violončelista. Koncertný majster Orchestra Štátnej opery Praha. Pôsobil v Českej filharmónii, Národnom divadle. Spolupracoval so svetovými dirigentmi a umelcami ako Valerij Gergijev, Simon Rattle, Jiří Bělohlávek, Placido Domingo, Dan Bárta, Karel Gott, Anna Julia Slováčková. Vedie majstrovské kurzy na violončelo v Českom Krumlove, vyučoval v Japonsku a v Číne. Zakladal Prague Cello Quartet a 12X Cellos.
