Aký má náš najstarší národný park význam pre Slovensko?
Ak sa opýtate Slovákov, na čo sú na Slovensku najviac hrdí, skoro každý povie – na prírodu. A keď si potom predstavujú, o akú prírodu ide, tak každý má pred sebou Tatry. Sú obrovským symbolom Slovenska. Keď ste na Liptove, Spiši, Orave a pozeráte sa na Tatry, cítite bázeň. Ten pohľad vyráža dych, aké je to krásne. Povznášajúce. Pre niekoho až posvätné. Pozeráme sa na niečo, čo trvá milióny rokov.
Bol by som veľmi prekvapený, ak by niekto v tomto štáte bral vedu do úvahy. Je to smutné, ale poviem – tak to bolo vždy.
A aký majú význam pre prírodu?
Ako Noemova archa. Tatry majú úžasnú rozmanitosť druhov. Čo je dané rozmanitosťou podmienok, veľkým prevýšením. Nájdeme tu riečky ako Belá, zmiešané lesy, limbové pralesy, veľa typov vysokohorských prostredí. V Tatrách žije to, čo nemôže byť nikde inde. Tu nejde len o kamzíka či svišťa, ale o stovky druhov rastlín, húb, hmyzu, lišajníkov, ktoré prežili ľadové doby. Sú tam, „uväznené“ posledných 10-tisíc rokov na jednom mieste a čakajú na svoju príležitosť.
Čo to znamená?
Má to dlhodobú perspektívu. Za posledné dva milióny rokov sa vystriedalo niekoľko ľadových a medziľadových dôb a tieto druhy sa len vďaka Tatrám udržali v našej zemepisnej šírke, v našom regióne. Kamzíky dnes žijú izolovane okrem Tatier vo Fagaraši v Rumunsku, v Alpách, v horách na Balkáne, lenže kedysi boli tieto populácie prepojené. Skončila sa ľadová doba a kamzíky zostali na „ostrovoch“. A keď sa začne ďalšia ľadová doba, znova sa spoja. Už sa to stalo v histórii veľakrát, ide o veľmi zaujímavý evolučný fenomén.
Prispieva aj to k výnimočnosti Tatier?
Tatry sú vďaka tomu miestom, kde vznikajú úplne nové druhy, poddruhy. Nielenže v Tatrách sídli rozmanitosť, ona sa priamo tu rodí. A táto rozmanitosť potom bude, niekedy v budúcnosti, k dispozícii širšej krajine. Dnes, keď sú kamzíky izolované, sú zraniteľnejšie, lebo ich populácie sú malé. Ale keď sa znovu prepoja, každá populácia obohatí všetky ostatné. Je to fascinujúce. Ostrovy divokej arktickej prírody niekde v tomto miernom pásme, tá úžasná rozmanitosť, pestrosť pralesov, divokých riek. Asi ide o najdôležitejší ekosystém, aký Slovensko má.
A čo Vysoké Tatry a voda pre Slovensko?
Ak si dobre pamätám, spadne tam asi deväť percent všetkých zrážok. Stojí za to pozrieť sa na dáta, aké ohromné množstvo vody z Tatier odtečie. Sú nesmierne dôležité pre zadržiavanie vody. Vodu by sme mali v krajine zachytávať najmä tam, kde naprší. A to súvisí s ochranou prírody. Pretože, ak by sme skutočne chceli zadržať vodu, nemali by sme dopustiť v národnom parku rúbaniská.
Čítajte viac Zachránili sme pralesy. Zachránia nás?
Aký majú najmenšie veľhory sveta význam pre svet?
To je ťažšia otázka. Svet sa skladá z mozaiky, z veľmi malých dielikov puzzle. Každý dielik má význam. Keď skladáme puzzle, je dôležité mať všetky dieliky, pretože ak niektoré chýbajú, tak to nebude nikdy dobre fungovať. Od čohosi lokálneho sa príbeh odvíja ďalej. A nejde len o to, že Tatry uchovávajú veľkú časť biologickej rozmanitosti pre budúcnosť celého sveta, prinajmenšom Európy. Predstavme si, čo by sa stalo, keby ste ten jeden dielik s názvom Vysoké Tatry vybrali iba z Karpát. Nastali by vážne problémy, pretože Tatry predstavujú kľúčové ohnivko v karpatskej reťazi.
Vedeli by sme si to ilustrovať na nejakom druhu?
Pre dlhodobé prežitie hlucháňa hôrneho na Slovensku sú dôležité Nízke a Vysoké Tatry. Ak tamojšie populácie vyhynú, vyhynú v celých západných Karpatoch. To isté sa týka veľkých šeliem. Tatry predstavovali jedno z hlavných útočísk pre medveďa na začiatku 20. storočia, keď medveďov bolo vraj iba 20. Prežili len v niekoľkých lokalitách a jednou z nich boli napríklad Kôprová dolina a dolina Nefcerka… Ale je tu ešte jeden zaujímavý „ľudský“ rozmer Tatier, ktorý sme už vlastne dosiahli. Tatry sú inšpiratívne.
Foto: Andrej Barát
Pre koho?
Pre Európu. Európska komisia kladie Tatry, konkrétne Tichú a Kôprovú dolinu, za vzor pre ostatné krajiny. A to pre unikátny prístup, ktorý sme tam zvolili – pokúšame sa ochrániť celé doliny, aj Suchú, Jaloveckú, Bielovodskú, čo najväčšie územia v Roháčoch z oravskej strany. Ukázalo sa, že ide o dôležitý koncept. Pretože v Európe už skoro nikde nezostali veľké prísne chránené územia. Ako napríklad prales Uholka na Ukrajine. Naozaj toho už nie je na našom kontinente veľa.
A čo konkrétne kladie komisia za vzor?
Súčasná krajina je do veľkej miery zmenená, ale príbeh tatranských dolín ukazuje, že ak sa rozhodneme krajinu ponechať samu na seba aj so zvyškami pralesov, tento prales sa rozšíri do okolitej krajiny. A toto je veľmi inšpirujúce. Bolo by fajn, keby sa tomu venovalo viac výskumu, keby sme to mali ešte lepšie zdokumentované, ale čiastkové výskumy, ktoré sa zatiaľ urobili, to potvrdzujú. Šíria sa rôzne druhy, ktoré sú viazané na odumreté stromy. Čiže aj do území, ktoré boli predtým intenzívne využívané, a Tichá a Kôprová dolina takými boli, sa môže úžasným spôsobom vrátiť divočina. Ak jej doprajeme priestor. A čas. Potenciál je obrovský, tieto a ďalšie dáta môžu inšpirovať celý svet.
Čítajte viac Slovensku závidia doliny apokalypsy. Sú plné života a nádeje
Aký môžu mať praktický dôsledok?
Na rieke Belá sa meria prietok súvisle od roku 1928. Tichá a Kôprová dolina patria do jej povodia a keď boli v minulosti vyrúbané, podhorské obce zažívali veľké povodne. Dvakrát v histórii sa vyskytol prietok 180 kubických metrov za sekundu! A dnes? Za posledných 50 rokov bola najväčšia povodeň polovičná. A pritom zrážky sú čoraz extrémnejšie. Všade inde povodne pribúdajú, ale v Tichej doline nie. Lebo sme tu dovolili divočine, aby sa zregenerovala. Máme tu niečo, čo vieme preukázať a čo môže inšpirovať celý svet: pozrite sa, naozaj to funguje, povodní môže byť menej aj napriek tomu, že je klimatická zmena.
Ako obe významné tatranské doliny ovplyvnili Slovensko?
To, že sme v nich ukázali iný prístup ku kalamitám, inšpirovalo aj iné územia. Keby sa nepodarilo to, čo v Tichej a Kôprovej, tak by sme dnes ani nemali diskusiu o zonácii… Možno by nebola zachránená Fabova hoľa, veľká časť Ľubochnianskej doliny vo Veľkej Fatre by nebola v navrhovanej jadrovej zóne národného parku. Experiment v Tichej a Kôprovej doline ukázal, že lykožrút nezožerie všetko. Les sa obnovil sám. Nemáme sa čoho báť. Zbúralo to mýty a bariéry v hlavách ľudí. A toto je dôležité. Obe doliny majú pohnutú históriu, sú mimoriadne atraktívne, zahraničie o nich už vie. Aj pomocou takýchto príkladov dokážu Tatry meniť svet.
Skúsili by sme si čo najplastickejšie opísať, ako asi budú vyzerať Vysoké Tatry, ak by prešla navrhovaná zonácia? Čo uvidí návštevník?
Asi najlepšie by bolo, keby sme mali nejaký veľký model Tatier, kde by bola odstránená všetka vegetácia a videli by sme všetky tie budovy a infraštruktúru… Pamätám si totiž na podobný moment v roku 2004, keď vietor vyvrátil tisíce stromov a ja som tam stál, asi niekde pri Tatranskej Polianke, a zostal som prekvapený. Pretože som zrazu zbadal, koľko veľa budov sa v Tatrách vlastne nachádza. Centrálna časť Tatier bola už vtedy do veľkej miery zastavaná a bola to – katastrofa.
Čo to znamená „z pohľadu“ zvierat, rastlín?
Všetci potrebujú fungovať v rozsiahlych priestoroch bez fragmentácie. Ak je krajina zastavaná, ak sú všade chaty, nemôžeme očakávať, že nebudú kontajnerové medvede. Nemôžeme čakať, že autá nebudú zrážať rysy. Jasné, že budú, keď sa po cestách premáva milión áut. Všetky problémy sa s pribúdajúcou infraštruktúrou len zvyšujú. Ak územie funguje dobre, je ako sieť. Ale vždy, keď postavíme nejaký hotel, cestu, zjazdovku, z tejto siete odstrihávame vlákna, začne sa rozpadávať, bude deravá. Ekosystém nebude fungovať. Developeri, ale aj starostovia často hovoria: veď je to len kúsok, len tuto pár štvorcových metrov, veď to nie je veľa. Lenže dokopy je to veľmi veľa. Preto, keď sa pozerám na centrálnu časť Vysokých Tatier, vnímam to tak, že už sme prekročili tie hranice. Tu nejde o to, či ešte niekde niečo pridáme, tu povolíme, tam dovolíme. Už dnes je tam toho príliš veľa!
Ak sa zonácia pripravovala niekoľko rokov, ako môže tieto neduhy prehliadať?
Tu nejde ani tak o konkrétne veci. Nikto sa na to nepozrel vcelku. Nikto nespočítal, čo je únosné, čo je udržateľné. Stále sa len aplikuje salámová metóda, tu kúsok, a ešte tam, a ešte tu… Najhoršie časti predstavujú oblasti okolo Hrebienka, Starého Smokovca, Štrbského Plesa, niečo na Orave. Nakreslili sa tu ďalšie zóny, kde by malo byť jednoduchšie niečo postaviť. A nie je to málo. Stovky hektárov! A to v stave, keď je jasné, že už dávno sme prekročili limity. Aby bolo jasné, v zonácii sa nemusí hneď uvádzať konkrétny projekt. Ale dáva silné karty do rúk investorom. Povedia – pozrite sa, a kde inde by sme mali stavať?! Veď to bolo určené pre výstavbu, vláda to schválila v zonácii.
Foto: Andrej Barát
Koho najväčšmi takáto zonácia ohrozuje?
Miestnych ľudí. Ktorí si pamätajú Tatry, ktoré boli kedysi pokojnejšie, v ktorých sa dalo žiť. Ale dnes sú tam iba autá, turisti a predražené nehnuteľnosti. Ľudia sa musia z Tatier odsťahovať a potom dochádzajú z Popradu za prácou do hotelov. Lebo si už v Tatrách nemôžu dovoliť žiť. Neregulovaný rozvoj nabúral život bežných ľudí, ktorí v Tatrách kedysi žili. A toto je vážna vec. A ďalšia súvisí s tým, že mnohí návštevníci Tatier si celkom neuvedomujú, o čo vlastne prichádzajú. Pre mňa je najdôležitejšou hodnotou, že môžeš byť niekde, kde si sám v divokej prírode, kde je ticho. Toto je nedocenená hodnota. Keď sa chodím prechádzať do podtatranskej prírody, ale stále počujem diaľnicu, nedokážem zrelaxovať. Ale keď som v Tichej doline a zájdem až tak ďaleko, že nepočujem nič, zrazu získam úplne iné vnímanie prostredia, v ktorom sa nachádzam. Oveľa lepšie zregenerujem. Oveľa lepšie dokážem porozumieť prírode, kvôli ktorej tam chodím. Takže niekde je to hluk, niekde veľa turistov a práve tým sme zabili to, kvôli čomu boli Tatry posvätné. Cestovný ruch sa pritom dá robiť tak, že národné parky nie sú preplnené, že nie sú hlučné, že nie sú ako „Václavák“, že tam bude príjemne.
Lenže, keď sa zhováram so starostami, rezonuje jedno slovo – rozvoj…
Ale práve tento rozvoj nakoniec zoberie tým návštevníkom všetko, čo od Tatier očakávajú. Poznám veľa ľudí, ktorí chodili na turistiku do centrálnych Tatier, ale zanevreli na svoje obľúbené miesta. Lebo sa to stále viac urbanizuje. A to láka iný typ turistov – takých komerčnejších, hlučnejších. Autentický pocit z Tatier je zrazu preč.
Sú jediným argumentom pre takýto rozvoj Tatier peniaze?
To sa treba asi opýtať hlavných hráčov. Určite sú to peniaze. Vnímajú to ako čisto biznisovú vec, klientela sa mení, stále chce niečo nové… Uvedomil som si to v Demänovskej doline, ktorá je mimo TANAP-u. Tam začali klientelu stále viac lákať na lyžovačky. Až tam boli také kolóny áut, že ste sa na tie lyžovačky nedostali. Keď tam príde tak veľa ľudí, čo keby sme ich ubytovali? Čo keby sa mali kde najesť? Tak postavíme hotely. Keď sa tam postaví nejaký počet hotelov, príde ešte viac turistov. Čo značí ešte horšiu dopravu, ale už nestačia ani zjazdovky. Sú preplnené, lyžiari sa na nich zrážajú, pribúda zranení, dlho sa čaká v rade na vleky. Tak sa pýta ďalšia zjazdovka. A keď sa postaví ďalšia zjazdovka, je potrebné postaviť ďalšie hotely. Nemá to žiaden koncept. A pritom v národných parkoch sa môže povedať – tu nebudú žiadne autá. Alebo – musíte si rezervovať ubytovanie dopredu, lebo kapacita je iba 5 000 ľudí. Ale nemôže ich byť 7 000, ani 10 000, inak sa to nikdy neskončí. Ale aj napriek všetkému toto nevnímam ako chybu developerov.
Čítajte viac Pohľad na Demänovskú dolinu: Lámanie duše
Prečo nie?
Pretože ešte je tu štát. A napríklad ministerstvo životného prostredia, ktoré nemá robiť biznis. Štát má robiť regulácie, ktoré majú byť jasné a majú platiť pre každého rovnako. A toto sa nedeje. Štát miesto toho pristupuje k reguláciám cez systém výnimiek. Keď si niekto vie presadiť výnimku, dostane výnimku. Chcete stavať? Vybavíte si. Chcete poľovať? Vybavíte si. Bežný človek nemôže ísť ani mimo turistického chodníka a celé je to nastavené proti nemu. A toto vnímam ako veľký problém, ktorý súvisí aj so zonáciou. Tá sa na to mala pozrieť od začiatku, podobne ako keď si mesto pripravuje urbanistickú štúdiu. Nie tak, že kde sa ešte dá stavať. Ale pozrieť sa na dopravné tepny, kadiaľ ľudia chodia, urobiť záchytné parkoviská a potom elektrickými vláčikmi voziť ľudí na Štrbské Pleso. Aby Štrbské Pleso nebolo parkovisko. Rozhodnúť, tu bude iba cyklotrasa. A tu zas nebude, tu budú chodiť turisti iba pešo. Cieľom národného parku nie je zakazovať. Cieľom je, aby ho navštevovali ľudia, aby sa vzdelávali, oddýchli si, aby prišli peniaze do regionálnej ekonomiky, ale nemá to byť tak, že rozvoj necháme na developerov. Inak budú všade zjazdovky. Ochranári nie sú proti rozvoju, ale dá sa robiť aj inak.
A dokázali by ľudia na Tatrách zarábať dobre a bez toho, aby prírodu dokaličili?
Určite áno. Príklady existujú po celom svete, bolo publikovaných veľa štúdií o tom, ako národné parky zvyšujú ekonomický výtlak regiónov, a to práve vďaka prírodnému turizmu. Keď som sa napríklad v Tanzánii v obrovských národných parkoch Ngoro Ngoro a Serengeti pýtal miestnych, či je tam niekto proti ochrane prírody, vytreštili na mňa oči – a to je čo za debilnú otázku?! Prečo by bol niekto proti?! Oni tam žijú z turizmu, miestni vozia turistov na autách do safari. Stačí si kúpiť povolenku v národnom parku, byť šoférom a máte prácu. Tí ľudia boli predtým bez práce, takže národný park pre nich predstavuje obrovské zlepšenie. Nevedia, čo lepšie sa im mohlo prihodiť, ako byť súčasťou ochrany prírody. Klasickým príkladom je Národný park Bavorský les. Jeden z najzaostalejších regiónov v Nemecku sa ekonomicky vypracoval. Nie zo dňa na deň, trvalo to desaťročia. Ľudia sa tam chodili pozerať na to, ako – zomierajú stromy. Nebolo tam nič také zaujímavé, ako nájdete v Tatrách, a predsa tam chodí pomerne veľa turistov. Majú tam perfektné interaktívne návštevnícke centrum. Aj v USA sa nedávno vyťahovali štúdie, ako národné parky ekonomicky zaberajú pre regióny. Aj Trump považuje ochranárov za triednych nepriateľov.
Desiatky slovenských vedcov a odborníkov upozornili na to, že ak prejde zonácia v takejto podobe, prídeme o stámilióny eur z plánu obnovy. Ako to s Tatrami súvisí?
Zonácie národných parkov sa do plánu obnovy dostali aj preto, lebo Slovensko prehralo súd s Európskou komisiou, pretože sme nedokázali ochrániť hlucháňa. Slovensko pred súdom sľúbilo, že to napraví v zonáciách národných parkov. Sľúbilo, že tie biotopy už ochráni. Nestalo sa. Napríklad Jalovecká dolina stále zostáva v 3. stupni ochrany, a tak stále hrozí riziko ťažby a zániku biotopov. Pritom ide o jednu z najdôležitejších lokalít pre hlucháňa v rámci celého TANAP-u. Zonácie národných parkov vo svete fungujú tak, že celý národný park je prísne chránený a sem-tam nájdete nejaký kemping, turistickú trasu, záchytné parkovisko, nie je to o tom, kde sa môže ťažiť. Toto sa ešte občas vyskytuje v Európe ale inde vo svete? Nie. Ani v Indii.
Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda
Tí istí vedci, medzi nimi desať univerzitných profesorov, vypísali, čo všetko navrhované zonácie porušujú. Len stručne: medzinárodné kritériá IUCN pre národné parky, celý rad medzinárodných dohovorov, ku ktorým sa Slovenská republika zaviazala (napríklad Dohovor o biodiverzite, Dohovor o mokradiach, Karpatský dohovor), európske smernice týkajúce sa sústavy Natura 2000 aj samotný slovenský zákon o ochrane prírody a krajiny. Zonácie sú dokonca v rozpore s Envirostratégiou 2030, vypracovanou pod vedením Smeru a vtedajšieho premiéra Petra Pellegriniho. Ignorujú vedecké výskumy. Ako je to možné?
Bol by som veľmi prekvapený, ak by niekto v tomto štáte bral vedu do úvahy. Je to smutné, ale poviem – tak to bolo vždy. Už som trochu pamätník, viem, ako sa vyvíjala ochrana prírody od 90. rokov a nikdy to nebolo dobre. Národné parky na tom boli stále zle, Poloniny mali len šesť percent prísne chráneného územia, a pritom veda už vtedy hovorila to isté, čo aj teraz. Že to nespĺňa medzinárodné kritériá IUCN, že nad kľúčovým zdrojom pitnej vody pre východ Slovenska, nad Starinou dochádza vplyvom ťažby k erózii. Odkedy sa venujem ochrane prírody, stále rozhoduje politika a na politikov majú najväčší vplyv peniaze. Máme aj čestných politikov, ale žiaľ vo väčšine našich vlád si mocní s peniazmi presadili svoje záujmy. No je tu dnes istá výhoda.
Aká?
Je tu spomínaný tlak s plánom obnovy, prehratým súdom týkajúcim sa hlucháňa. Posunulo sa to tak, že Slovensko je nútené urobiť zonácie dobre, legislatíva tomu praje. Akurát politici to nechcú, najradšej by zrušili národné parky. Kuffovci mali na začiatku také ambície, že zrušia nejaké národné parky, že sa nebudú robiť zonácie. No ale postupne ako objavovali svet ako Alenka v ríši divov, zrazu zistili, že existuje plán obnovy, že tu bolo nejaké rozhodnutie súdov, že tu platí nejaká legislatíva. Teraz sa snažia urobiť najhoršiu možnú zonáciu v Európe a dúfajú, že prejde. A na ťahu je teraz práve veda. Naša vláda možno nepočúva vedcov, ale Európa ich argumenty určite vypočuje. Viem, že už prebehli nejaké stretnutia s eurokomisárkou Jessikou Roswallovou, stretol sa s ňou aj minister Taraba. Neviem, čo sa v zákulisí deje. Ale viem, že Európska komisia má aj vďaka vedcom informácie, ktoré sú podstatné.
