V akých podmienkach vznikala zmluva s Maďarskom s prihliadnutím na skutočnosť, že po zániku federácie Slovensko malo za sebou len krátku existenciu ako nezávislý štát?
Po obdivuhodne pokojnom rozdelení spoločného štátu Slovákov a Čechov stáli pred našim štátom ďalšie nemalé, navzájom súvisiace výzvy. Oba susedné národy získali vysoký kredit medzinárodného spoločenstva za mimoriadne civilizovaný spôsob ukončenia spolužitia. Posledným pochybujúcim odporúčam spomenúť si na tragédiu na Balkáne, situáciu na pokraji občianskej vojny v priestore bývalého Sovietskeho zväzu (ktorá má dozvuky i dnes), ale aj inde vo svete. Cesta k samostatnosti po zániku štátov zložených z viacerých národov je takmer vždy sprevádzaná potokmi krvi. Slovensko bolo vzácnou výnimkou a otvoreným oknom histórie prešlo s niekoľkými škrabancami, zdôrazňujem, bez straty jediného života. Čo by za to dali iné i väčšie národy, ktoré dodnes nemajú svoj štát!
V akej situácii Bratislava a Budapešť vstupovali do prípravy zmluvy?
S kreditom pokojného rozdelenia federácie, ktorý my sami stále nedoceňujeme, sme mali pred sebou, v procese pevného ukotvenia v medzinárodnom spoločenstve, ďalšie štyri nemalé úlohy. Dve bilaterálne rokovania a na nich nadväzujúce dva multilaterálne procesy. Prvé dve sa týkali mierového usporiadania našich vzťahov s južným susedom, kedy ich (ne)úspech priamo ovplyvňoval vstupné parametre tých druhých. S inými susedmi žiadne dramatické problémy neboli. Na druhej strane Maďarsko malo „otvorené otázky“ s viacerými susedmi. Bolo teda jasné, kto spôsoboval napätie v regióne. V súdnom procese, ale aj vďaka diplomatickým rokovaniam sa v priebehu troch rokov vzťahy s našim susedom v princípe stabilizovali. Neskôr nasledovali dva strategické multilaterálne procesy: vstup do EÚ a do NATO.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Pamätníkom sa to obdobie asi najviac spája so sporom o vodné dielo na Dunaji.
Pôrodnými bolesťami rodiaceho sa štátu boli spor o vodné dielo Gabčíkovo, respektíve umelo dramatizovaná a najmä internacionalizovaná situácia maďarskej menšiny. Súdny spor o vodné dielo uzavrel Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu jednoznačným rozsudkom v prospech SR. V kľúčovej otázke, či bolo Maďarsko oprávnené odstúpiť od medzinárodnej zmluvy, dal 15-členný tribunál jednomyseľne za pravdu slovenskej strane. S výnimkou jediného sudcu z Maďarska, ktorý pochopiteľne bránil česť svojej krajiny. Aj v ostatných otázkach, ktoré sa však odvíjali od tej prvej, dal MSD za pravdu SR. Okrem jedného formálneho bodu, zrejme s cieľom neponížiť neprimerane Budapešť.
Aké rozdiely sa vyskytovali medzi mladou Slovenskou republikou a Maďarskom, ktoré malo svoju vlastnú štátnosť už od konca 1. svetovej vojny ?
Zo známych dôvodov malo Maďarsko v porovnaní s nami nielen výrazne vyššiu mieru poznania vo svete, ale tiež istého kreditu zo strany medzinárodného spoločenstva. Najmä jeho demokratických štruktúr, o dôveru ktorých sa uchádzala aj mladá SR. Na rozdiel od nás južný sused nemusel budovať nový štát a organizovať jeho základné inštitúcie na zelenej lúke. Maďarský model totalitného režimu, povestný „gulášový socializmus“ ešte pred svojim zánikom ako prvý v strednej Európe otvoril dvere na Západ. Budapešť tak oprávnene získala veľké sympatie tých, ktorí o svete rozhodovali. Tento náskok Slovensko nemalo žiadnu šancu dobehnúť. Avšak, napriek spomínaným nerovným podmienkam dokázalo vyhrať ostro sledovaný súdny spor v Haagu a súčasne dosiahnuť (viac ako len) slušnú diplomatickú remízu pri uzavretí zmluvy – najmä vďaka medzinárodnému právu.
Vo svojich zahraničnopolitických analýzach často zdôrazňujete, že pre diplomaciu štátu našich parametrov je medzinárodné právo jednou z hlavných zbraní, ale k tomu sa vrátime neskôr. Pre koho bolo uzavretie zmluvy dôležitejšie? Pre Slovensko alebo pre Maďarsko?
Pre obe krajiny to bola vec najvyššieho štátneho záujmu. Treba však zdôrazniť, že z rôzneho uhla pohľadu. Slovensko muselo na diplomatickom poli potvrdiť životaschopnosť svojho nového štátu a predovšetkým jeho integritu uzavretím dohody o veľmi citlivých témach s jedným z najkomplikovanejších partnerov na európskej scéne. Opakujem v nerovnom súboji. Strategickým cieľom Maďarska, povzbudeného spomínaným vysokým medzinárodným kreditom, bolo dosiahnuť dominanciu v našom regióne v rozčerených vodách Európy po studenej vojne. Pripomínam, že Budapešť pristupovala s podobným úmyslom aj k rozvoju vzťahov s ostatnými susedmi, s výnimkou Rakúska.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
O čo mohlo ísť nášmu južnému susedovi?
Taktickým nástrojom k dosiahnutiu tohto cieľa malo byť „riešenie“, aby rôznymi formami autonómie bola maďarskej národnostnej menšine garantovaná „nezávislosť“ od nášho spoločného štátu, čo by mohlo zásadným spôsobom narušiť integritu SR. Súčasne sa v Maďarsku projektovali politické, legislatívne, ekonomické a iné plány na pripútavanie maďarskej menšiny k „metropole“ – Budapešti.
Ktoré časti zmluvy boli pri jej príprave najviac problematické? Nielen z pohľadu Bratislavy, ale aj Budapešti.
Treba uviesť, že najmä pri zmluvách mimoriadneho významu rozlišujeme tri etapy procesu. Rokovanie o texte až do jeho podpisu, ratifikačný proces, inými slovami jeho schvaľovacie konanie kompetentnými vnútroštátnymi štruktúrami a napokon samotnú realizáciu zmluvy. Ešte pred začiatkom rokovaní expertov bolo zrejmé z vyjadrení politických predstaviteľov oboch štátov, že ich prístupy – s ohľadom na rozdielne strategické ciele – sa diametrálne odlišujú.
V čom?
SR chcela takú zmluvu, ktorá by komplexne upravovala štandardnú spoluprácu medzi susednými štátmi pri rešpektovaní základných zásad medzinárodného práva. MR mala záujem výhradne o problematiku ochrany maďarskej menšiny. Malým zázrakom teda bolo, že sa začalo vôbec rokovať. Málokto veril, že vznikne nejaká dohoda. Úvodný „výkop“ urobila v lete 1994 vláda Jozefa Moravčíka predložením slovenského návrhu, na ktorý však Budapešť vôbec nereagovala. Čakala zrejme na výsledky parlamentných volieb v SR na jeseň toho istého roku. V pozadí však maďarská diplomacia pracovala ďalej na ovplyvňovaní medzinárodných aktérov. A tak sa Bratislava dočkala prekvapenia v podobe demaršu z Bruselu, v ktorom sa, paradoxne, slovenskej strane vytýkala pasivita v rokovaní so susedom. Bolo jasné odkiaľ vietor fúka.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Kedy sa začali skutočné rokovania?
Po ustanovení novej vlády SR Vladimíra Mečiara. Budapešť ustúpila zo svojej požiadavky mať osobitnú dohodu o národnostných menšinách a Bratislava uznala, že významná pozornosť v zmluve sa bude venovať práve tejto agende. Vývoj ukázal, že tento kompromis umožnil otvorenie samotných rokovaní. Rokovania, vedené štátnymi tajomníkmi ministerstva zahraničných vecí (MZV), sa preto rozdelili do dvoch skupín. Jedna pracovala na texte zmluvy a druhá sa sústredila na menšinovú tému. Mal som na starosti druhú skupinu, ktorej Budapešť pripisovala mimoriadny význam. Prejavilo sa to tak, že zatiaľ čo o zmluve po celý čas jednal slovenský šéf právnej sekcie MZV s tým istým partnerom zo susednej krajiny, v rokovaniach o menšinovej téme sa situácia na maďarskej strane dramaticky menila. Bol som (takmer po desiatich rokoch skúseností z čs. diplomacie najmä v oblasti medzinárodného práva) radovým referentom bez akejkoľvek zodpovednej funkcie. Podobne ako aj dnes po 33 rokoch v slovenskej diplomacii. Na druhej strane stola maďarská strana zvyšovala úroveň vyjednávačov – až po štátneho tajomníka na úrade vlády a hlavného poradcu maďarského premiéra v jednej osobe, ktorého svojou prítomnosťou podporoval politický štátny tajomník MZV.
Ako si to objasňujete?
Malo to svoje vysvetlenie v zásadnej asymetrii záujmov oboch štátov. Budapešť kládla najvyššiu politickú pozornosť otázke menšín a súčasne chcela stupňovať tlak na slovenskú stranu. Bratislava považovala menšinovú agendu za jednu z viacerých a súčasne mal „radový vojak“ v diplomacii maximálnu dôveru svojich nadriadených. Aj s odstupom mnohých rokov si myslím, že pre maďarských partnerov mohlo byť dosť frustrujúce dohadovať sa s neznámym slovenským právnikom. Podobne ako ich neskoršie poznanie, že výsledky rokovaní ďaleko zaostávali za (mimoriadne vysokými) očakávaniami Budapešti.
Nepochybne pálčivou témou bola predovšetkým téma ochrany práv príslušníkov národnostných menšín.
Treba pripomenúť, že rokovanie o menšinovej otázke s Maďarskom bolo akýmsi finále po mnohých diskusiách na multilaterálnych fórach. Vo formáte Stredoeurópskej iniciatívy (SEI), v Rade Európy, OBSE a v kontexte prípravy Konferencie o Pakte stability v Európe. Maďarsko vysielalo na jednotlivé rokovania rôzne skupiny expertov, zatiaľ čo z Bratislavy chodil v princípe jeden človek. Šachovou terminológiou povedané išlo o simultánku. Znie to možno neuveriteľne, ale vyzeralo to tak, že nikto sa tejto agende nechcel venovať, tak som to dostal pokynom. Tri dni po tom, ako som nastúpil do práce na MZV po príchode z Prahy! Moja prvá služobná cesta viedla do Budapešti na rokovanie SEI o menšinách. Po počiatočnom zmätku v hlave v dôsledku informačnej lavíny som však mal postupne ako na dlani nielen pozície jednotlivých krajín, skúsenosti európskych regiónov ale najmä záverečné dokumenty toho, čo bolo prijateľné pre celý kontinent. Tiež som videl, že naše názory sa v princípe stotožňujú s ostatnými štátmi, na rozdiel od izolovaných stanovísk nášho suseda. K rýchlemu zorientovaniu sa v komplexnej agende pod veľkým časovým (a politickým) tlakom mi napomohli zrejme aj viacročné skúsenosti s medzinárodnými rokovaniami z Prahy. Zdôrazňujem, že sa rokovalo najmä o právnych záväzkoch a nie o politických deklaráciách. V spomínanom slovensko-maďarskom finále sa to ukázalo ako veľká výhoda slovenskej strany. Slovenské argumenty, opierajúce sa o širší celoeurópsky konsenzus boli nepriestrelné a maďarskej strane nepomohol ani ňou vyvíjaný rastúci politický nátlak.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
==Môžete už po troch desaťročiach od ratifikácie zmluvy prezradiť nejaké zaujímavosti zo zákulisia vyjednávania medzi obidvomi štátmi?
Po celý čas bolo charakteristické to, že zatiaľ čo my sme sa sústreďovali na diskusiu s maďarskou stranou, Budapešť pokračovala v ovplyvňovaní zahraničia. Spočiatku rokovania zdržiavala s cieľom dostať nás do časovej tiesne v súvislosti s blížiacou sa konferenciou v Paríži. Bola tiež zamestnaná rokovaniami o zmluve s Rumunskom. S ohľadom na zložitejšieho partnera v Bukurešti dala prednosť Bratislave v presvedčení, že to bude pre ňu podstatne ľahšie. Maďarská strana mohla uvažovať aj tak, že so „slabou“ slovenskou delegáciou dosiahne text podľa jej gusta a ten neskôr predloží Rumunom ako precedens, čo by bol v očiach európskych partnerov relevantný argument. Nič z toho našim maďarským priateľom nevyšlo.
Malo Slovensko nejaké červené čiary, ako sa hovorieva?
Zaujímavým príbehom bol maďarský návrh vytvoriť spoločnú komisiu pre menšiny. Otázky súvisiace s etnickou autonómiou boli pre nás tzv. „červené čiary“ a boli po celý čas v zátvorkách, o komisii sme však diskutovali. Nebol som presvedčený o jej nutnosti z viacerých príčin. Maďarská menšina bola (a je) dostatočne reprezentovaná na miestnej, regionálnej aj celoštátnej úrovni. Jej hlas je prítomný tiež v poradnom orgáne vlády SR. Vytváranie ďalšej platformy sa mi nevidelo zmysluplné aj s ohľadom na limitované kapacity slovenských expertov. Ponechával som preto maďarský návrh v zátvorkách ako negociačný artikel pre záverečné rokovania najvyšších predstaviteľov.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Pristavme sa bližšie pri pohľade politikov z iných európskych štátov na rokovanie medzi Bratislavou a Budapešťou.
O priebeh rokovaní sa živo zaujímali predstavitelia Európskeho spoločenstva, dnešnej EÚ. Tzv. trojka, veľvyslanci vedúcich členských štátov s nami komunikovali. Na jednom rokovaní sa nemecký veľvyslanec opýtal priamo mňa (sedel som na konci stola, takže dobre vedel, kto je zdrojom „problému“), prečo SR nechce menšinovú komisiu. Po vypočutí mojich argumentov však pokračoval tým, že Nemecko má komisiu s Dánskom a aká je to super vec. Situácia nie je ani zďaleka porovnateľná a nám by to veľmi nepomohlo – reagoval som. Ambasádor však trval na svojom a bolo mi jasné od koho má „podklady. Vyššie som už spomenul demarš EÚ za „pasivitu“ Bratislavy.
Ako ste reagovali?
Nepatrilo sa aby som sa ako posledný a najmladší člen našej delegácie doťahoval s vedúcim misie z Bruselu. Rovnako tak som nechcel pripomínať nemeckému diplomatovi, že parametre nemeckej menšiny v Dánsku – ktorá po skúsenostiach z 2. sv. vojny a v súvislosti so vstupom SRN do NATO vyhlásila lojalitu dánskemu kráľovstvu – sú iné a jej predstavitelia si nechodia sťažovať do Bundestagu. Vidiac nespokojnosť nemeckého diplomata som mu navrhol, či by Nemecko neuvažovalo o komisii s Tureckom a potom sa my vrátime k tejto myšlienke. Nemec náhle usekol rozhovor a ostal akýsi zamyslený. Po ukončení pracovného obeda na Bôriku ma rýchlym krokom pri východe na parkovisko dobehol s úsmevom a slovami, že mu to došlo. Veľmi mi odľahlo, lebo predtým výraz jeho tváre naznačoval istú urazenosť. A to som nechcel. Neskorší vývoj potvrdil, že som sa, žiaľ, nemýlil. Maďarská strana zmiešanú komisiu cielene obchádzala. Dávala naďalej prednosť medializácii a najmä spolitizovaniu ňou „identifikovaných“ problémov.
Ako vyzeralo takpovediac finále vypracovania zmluvy?
Necelých desať dní pred konferenciou v Paríži bolo dohodnutých 95 percent textu zmluvy. Európski partneri však ako keby stále mali pocit, že SR je prekážkou k úspešnému záveru. S ohľadom na nepretržitú „masáž“ z maďarskej strany to bolo pochopiteľné. Náš veľvyslanec v Paríži preto dohodol schôdzku so zahranično-politickým poradcom francúzskeho premiéra, ktorý zodpovedal za prípravu konferencie. Na stretnutie okrem vedúceho našej delegácie zobrali aj mňa. Francúzsky diplomat (neskorší veľvyslanec v Berlíne) nás po úvodných slovách požiadal o konkrétnu informáciu o stave rokovaní s južným susedom. Mal som pri sebe už takmer dokončený text, v ktorom svietili v zátvorkách požiadavky Maďarska na autonómiu. Pohľad na text ho presvedčil o pravdivosti našich slov. Francúz nás ani poriadne nenechal dopovedať a zvýšeným hlasom prehlásil: „nielen Slovensko ale ani Francúzsko a Európa nesúhlasí s autonómiou na etnickom princípe.“ Bola to tá istá téza, na ktorej sme sa zhodli s francúzskymi expertmi na pôde Rady Európy v Štrasburgu.
Francúzom zjavne záležalo na tom, aby sa z Paríža rozšírila do celej Európy dôležitá správa.
Bolo evidentné, že ak chce mať Paríž na konferencii ako pridanú hodnotu historickú zmluvu medzi dvoma susedmi v strednej Európe, je potrebné zvýšeným hlasom zatelefonovať aj do Budapešti. Stalo sa. Na schôdzku v Paríži som si spomenul vtedy, keď niekoľko hodín pred záverečným rokovaním predsedov vlád v Bratislave ma navštívil zástupca maďarského veľvyslanca s návrhom odstrániť texty v zátvorkách. Uvítal som zrušenie maďarských požiadaviek na rôzne formy autonómie a akceptoval som návrh o zmiešanej komisii. Uvoľnil sa tak priestor pre stretnutie na najvyššej úrovni. S jediným vecným problémom – či a ako do textu zakomponovať odporúčanie Rady Európy č. 1201.
