Jedna vec je zmluvu dohodnúť, ďalšia nemenej vážna vec je ratifikovať ju. Aké dôležité momenty môžete pomenovať, ktoré pomohli k úspešnému podpisu zmluvy v Paríži a tiež k jej schváleniu v oboch parlamentoch?
Musíme spomenúť najprv to, čo sa udialo pred samotným podpisom zmluvy. Podstatná časť rokovaní sa týkala maďarského návrhu zahrnúť do zmluvy dokument so zaujímavou históriou. Začiatkom roku 1993, v čase, kedy susedia Maďarska s maďarskými menšinami na svojom území neboli ešte členmi Rady Európy (aká to náhoda), sa v Parlamentnom zhromaždení RE diskutovalo o ochrane menšín a prijalo sa odporúčanie č. 1201. Ako už zo samotného názvu dokumentu vyplýva, nebol to záväzný text. Pre Budapešť to bol však najväčší úspech maďarskej zahraničnej politiky v menšinovej otázke po studenej vojne – akási maďarská vlajková loď.
Na jeseň 1993 nepochybne dôležito vyzneli závery summitu Rady Európy vo Viedni.
Summit prijal dve zásadné rozhodnutia. Jednoznačne odmietol odporúčanie č. 1201 – najmä kvôli kolektívnym právam na etnickom princípe. Súčasne a namiesto toho nariadil vypracovať Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín (RD). Medzitým sa však SR v lete 30. júna 1993 stala členom RE, kedy na žiadosť maďarskej strany akceptovala princípy odporúčania 1201. Nie dokument ako celok! Tieto princípy sa premietli do legislatívy SR (zákon o mene a priezvisku, resp. o dvojjazyčných tabuliach). Po viedenskom summite rokovali experti 33 štátov v Štrasburgu a dohodol sa RD. Slovensko ho podpísalo medzi prvými.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Čo nasledovalo?
Pri začatí dvojstranného rokovania s Maďarskom spočívala moja úvodná predstava v tom, že obe krajiny začlenia RD do zmluvy ešte predtým ako európsky dokument nadobudne platnosť, inými slovami predbehneme vývoj na kontinente. A keďže RD uchopil otázku ochrany národnostných menšín komplexne, nevidel som dôvod niečo ešte k zmluve dodávať. Predtým maďarská strana neraz namietala, že SR nerešpektuje medzinárodné právo a takouto akceptáciou by sme „obavy“ nášho suseda prekonali. Maďarskej strane sa to však málilo. Treba poznamenať, že RD je súbor právnych princípov, ktoré by sa mali premietnuť do národnostnej politiky štátu. Jeho výhodou je, že bola k nemu všetkými štátmi dohodnutá aj výkladová správa, čím sa dramaticky zužuje priestor na dezinterpretáciu. Súčasne treba uviesť, že RD nerieši ani nemôže riešiť konkrétne situácie a zvyklosti v jednotlivých krajinách a ich regiónoch.
Ako vyzerali predstavy Budapešti?
Maďarská strana naliehala, aby bol text zmluvy čo najviac konkrétny, čo nie je obvyklé pri takejto vysokej úrovni zmluvných dokumentov. Treba však mať na pamäti tiež to, že upustila od svojej zásadnej požiadavky mať samostatnú dohodu len o menšinách. Vychádzajúc zo skúseností, kedy nás Budapešť obviňovala niekedy i zo zlého počasia na národnostne zmiešaných územiach, sme do článku 15 okrem referencie na RD postupne vložili aj tie veci, ktoré už reálne na Slovensku existovali. Inými slovami, v zmluve neboli žiadne nové záväzky pre SR. S ohľadom na veľkorysú národnostnú politiku SR tento článok dosť narástol a predstavoval asi štvrtinu celej zmluvy. Maďarská strana, ako obvykle, keď vidí našu dobrú vôľu, začala zvyšovať svoje špecifické a mimoriadne konkrétne nároky. Obrazne povedané, smerovala k požiadavkám jazykovej úpravy nápisov o zákaze kúpania sa v rybníku. Nezaujatému človeku sa to možno zdá absurdné, ja len približujem čitateľovi (absurdne prehnané) prístupy maďarskej strany k tejto téme.
Predpokladám, že Maďarsko sa usilovalo oživiť nádej na etnickú autonómiu.
Príslušný článok o menšinách už mal niekoľko strán. Maďarskej strane to bolo stále málo a trvala na tom aby súčasťou zmluvy bolo tiež odporúčanie 1201. Naše a v podstate aj európske argumenty neakceptovala. Ja som zasa odmietol diskutovať o dokumente, ktorý najvyšší orgán RE „hodil do koša“. Keď počas následného rokovania o RD v Štrasburgu navrhli maďarskí experti inšpirovať sa odporúčaním 1201, nedočkali sa žiadnej podpory! Odporúčanie č. 1201 bolo už zabudnutým mŕtvym dokumentom. A tak hlavolam ako sa s tým vysporiadať zostal „úlohou“ pre premiérov Vladimíra Mečiara a Gyulu Horna.
Čo vyplynulo z debaty predsedov vlád?
Na ich rokovaniach v Bratislave maďarský politik tvrdil, že maďarský parlament zmluvu bez zmienky o odporúčaní 1201 neratifikuje. Slovenská strana v snahe dosiahnuť akceptáciu zmluvy v oboch štátoch napokon pristúpila na takú formuláciu, ktorá vo veľmi oklieštenej podobe spomína odporúčanie 1201. Formuláciu, ktorá zachovala tvár maďarskej strane ale nezaväzovala slovenskú stranu. Takéto situácie sa v diplomacii vyskytujú a dajú sa riešiť ak existuje obojstranne dobrá vôľa. Počas rokovaní SR mnohokrát zdôraznila, že neakceptuje autonómiu na etnickom princípe. Niekoľko hodín po polnoci (16. – 17. marec 1995) maďarská vládna delegácia z Bratislavy odišla.
Zjavne bez toho, že by jej členovia mohli byť spokojní…
Cestou domov do Budapešti si zrejme uvedomili, že prakticky nedosiahli nič z toho, čo mali v pláne. Dobrú vôľu z predchádzajúceho dňa nahradila opäť ich tradičná vierolomnosť. V rannom vysielaní rozhlasu maďarský minister zahraničných vecí vyhlásil, že SR akceptovaním zmienky o Odporúčaní 1201 súhlasí s kolektívnymi právami pre národnostné menšiny. Vedel veľmi dobre, že skutočnosť je iná. Tiež vedel, že do podpisu zmluvy v Paríži zostávali necelé dva dni a preto nie je reálne ďalšie kolo rokovaní. Ak by slovenská strana mlčala, ponechala by priestor iba maďarskému stanovisku. Preto vláda SR pri schvaľovaní textu zmluvy odmietla interpretáciu maďarskej strany a verbálnu nótu v tomto duchu odovzdal v Paríži slovenský minister zahraničných vecí osobne maďarskému partnerovi ešte pred podpisom zmluvy. Situácia bola mimoriadne neštandardná, bolo však jasné, kto ju spôsobil.
Rozprávame sa o vážnej téme v slovensko-maďarských vzťahoch, no vyskytli sa aj nejaké úsmevné chvíle počas náročných a intenzívnych rokovaní?
Je to už veľmi dávno a spomínam si na dve. Maďarský partner, štátny tajomník na úrade vlády a poradca maďarského premiéra, zrejme s cieľom odľahčiť niekedy zaseknuté rokovania sa chcel so mnou rozprávať priamo, bez tlmočníka. Uvítal som jeho zámer na osobnejší kontakt, keďže som mal pocit, že „pravú ruku“ maďarského premiéra akosi obťažuje rokovanie len s referentom, navyše tvrdohlavým. Prihovoril sa mi rusky asi v domnienke, že všetci slovenskí diplomati majú moskovskú školu (on pôsobil osem rokov v ZSSR). Zarmútil som ho však poznámkou, že naposledy som ruštinu použil na maturitnej skúške a istejší som v iných jazykoch. Ponúkol som mu angličtinu, španielčinu, francúzštinu, nemčinu alebo ako únikový variant hovorovú taliančinu. Usmieval sa na mňa v rozpakoch. Nešlo mu do hlavy, že slovenský diplomat nehovorí rusky, ostatné ponuky však odmietol. A tak sme povolali tlmočníka naspäť, aby sme sa vrátili k ľubozvučnej maďarčine a nemenej krásnej slovenčine. Škoda. Dal som si záväzok, že v ďalšom živote, ak ma poveria touto agendou, naučím sa aj maďarsky.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Vráťme sa k úplne vážnym veciam.
Vyššie som uviedol, že maďarská strana nás prinútila svojim neštandardným správaním, doslova niekoľko hodín po dohodnutí textu, k spomínanej neštandardnej reakcii. So šéfom právnej sekcie sme si rozdelili úlohy. On išiel do Budapešti overiť s maďarskou stranou finálny text. Mojou úlohou bolo preložiť text zmluvy do anglického jazyka a pripraviť k nemu komentár. Pred cestou na letisko som dal diplomatickej službe na MZV pokyn aby po podpise zmluvy v Paríži rozoslala jej text aj so slovenskou nótou na naše ambasády vo svete. Spolu s podrobnými argumentami o tom, čo v zmluve je a čo nie je. V nedeľu 19. marca 1995 bola slávnostne uzavretá zmluva a nasledujúci deň sa začala Konferencia o Pakte stability v Európe. Požiadal som organizátorov konferencie, aby každej delegácii (52 krajín OBSE) dali text zmluvy, ktorý som im poskytol spolu s našou nótou.
Prebiehalo potom všetko už bez problémov?
Ešte počas príhovorov vedúcich delegácií, kedy rezonoval pozitívny ohlas na slovensko-maďarskú zmluvu, k nám prišiel rýchlym krokom maďarský minister zahraničných vecí. Narušil príjemnú, ba slávnostnú atmosféru svojim protestom proti pripojeniu slovenskej verbálnej nóty k textu zmluvy. Slovenský minister pochopiteľne nechcel škandál a obrátil sa ku mne aby som to nejako vyriešil. Odišiel som to riešiť so slovami, že Maďari síce majú pravdu ale… vŕtalo mi hlavou ako na to prišli ešte pred distribúciou zmluvy zo sekretariátu konferencie (?!). Nuž, maďarské oči vidia všade, čo sa mi veľakrát potvrdilo v iných situáciách. V kancelárii som všetky výtlačky zmluvy rozobral, opäť ich zošil a slovenskú nótu k nej pripojil len spinkou. Takže nóta bola aj nebola súčasťou zmluvy. Pre istotu som dal materiál osobne do každej priehradky pre jednotlivé delegácie. Dôležité bolo to, že štáty na konferencii mali anglický preklad zmluvy spolu s upresňujúcou nótou k Odporúčaniu 1201. Nestáva sa často, že by slovenská strana konala rýchlejšie a najmä efektívnejšie než naši maďarskí partneri, v Paríži sme si však dali na tom záležať. Majme vždy na pamäti priepastný rozdiel v objeme kapacít, ktoré sa venujú tejto téme na oboch stranách Dunaja. Ešte nejaký čas sa ozývali z druhej strany ironické poznámky k slovenskej „spinkovej“ diplomacii, čo ma potešilo… Od protivníka (názorového oponenta) je to predsa najvyššie ocenenie.
Ako sa vyvíjali medzištátne vzťahy po ratifikácii zmluvy a má jej obsah dosah na súčasný stav vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom?
Ratifikačný proces v parlamentoch mal svoje špecifiká. Po predchádzajúcej slovenskej legislatíve, ktorá posilňovala použitie menšinových jazykov vo verejnom priestore (viď vyššie), požadovali poslanci v NR SR logicky zvýšiť právnu ochranu štátneho jazyka. Súviselo to priamo aj s jeho kodifikáciou ako základného komunikačného nástroja v úradnom styku v novom štáte. Budapešť spustila ako obvykle veľkú medzinárodnú kampaň proti zákonu, ktorý riešil používanie štátneho jazyka v úradnom styku a nevenoval sa menšinovým jazykom. Maďarskej strane sa podaril ďalší husársky kúsok, keď do tejto kampane zapojila aj Európsky parlament, desať rokov pred našim vstupom do EÚ(!).
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
V europarlamente mali istotne maďarskí politici svojich vplyvných podporovateľov.
Dôležitým obhajcom maďarských záujmov v Bruseli bol europoslanec Otto von Habsburg, ktorý ešte v časoch studenej vojny držal prázdnu stoličku pre Maďarsko. Spomínam to ako ďalší dôkaz vysokej kvality diplomacie nášho južného suseda, ktorý si dokázal urobiť spojenca zo svojho historického nepriateľa. Na jeseň 1995 hodlal EP svojou rezolúciou vyzvať NR SR, aby tento zákon neschválila. V poslednej chvíli od toho zámeru upustil vidiac, že zákon mal podporu aj slovenskej opozície. Bola to jedna z mála svetlých chvíľ, kedy slovenské politické strany v medzištátnom názorovom spore s Maďarskom „ťahali za jeden povraz“. To najdôležitejšie na záver: o päť rokov neskôr RE vo svojej hodnotiacej správe konštatovala, že uplatňovanie slovenského zákona o štátnom jazyku nemalo žiadne negatívne účinky na používanie jazykov národnostných menšín. Mimochodom, na ilustráciu o širokom zábere maďarskej kampane uvádzam, že ešte po dlhom čase od prijatia zákona prišla na slovenskú ambasádu vo Washingtone petícia k tejto kauze z nemocnice v Los Angeles s podpismi približne 300 jej zamestnancov.
Aké diplomatické aktivity ste vyvíjali v období medzi podpisom zmluvy a jej ratifikáciou v NR SR?
Tento čas som využil na konzultácie s dôležitými medzinárodnými partnermi s cieľom priblížiť im, čo v dokumente je a čo v ňom nie je. A prečo. Niekoho „osvieteného“ napadlo poveriť ma riadiacou funkciou. Pomohlo mi to v nadväzovaní kontaktov so štátmi, ktoré by s radovým referentom o takýchto závažných témach nediskutovali. Nemci, Francúzi, Španieli, ale aj ďalší uvítali slovenský pohľad na celý príbeh. Poniektorí s poznámkou, že dovtedy počuli len maďarské komentáre a konečne majú kompletný a kvalifikovaný obraz. Viacerí mi uviedli, že po svete je roztrúsených mnoho rôznych susedských sporov, takže slovensko-maďarské peripetie nie sú žiadnou raritou. Komunikované pohľady oboch strán sú preto nenahraditeľné.
Boli ste v kontakte aj s predstaviteľmi USA?
Dôležité rokovanie som mal s partnermi vo Washingtone, najmä s poradcom pre strednú Európu prezidenta Billa Clintona. Poradca sa v otázkach regiónu dobre vyznal, neskôr bol veľvyslancom v Poľsku. V obsiahlej diskusii, bohatej na medzinárodno-právne, historické aj politické argumenty, prečo SR nemôže akceptovať autonómiu pre národnostné menšiny, som našiel značné porozumenie. Poradca na záver podčiarkol, že ani USA nepodporujú autonómiu na etnickom princípe. Požiadal som ho, aby toto stanovisko aj medializoval, s čím vrelo súhlasil. Z amerických médií to prevzala pochopiteľne tiež slovenská tlač. A nielen ona. V lietadle späť do Európy som mal pocit, že počujem škrípanie zubov až z Budapešti. Podobný zvuk som počul aj vtedy, keď za asistencie americkej nadácie Projektu pre etnické vzťahy (PER), ktorá pôsobila v strednej Európe (na objednávku) s vedomím Bieleho domu, podpísali predsedovia troch politických strán maďarskej menšiny- spolu so zástupcami všetkých slovenských politických strán v NR SR – lojalitu voči SR.
Takže škrípanie zubov malo svoje pokračovanie?
Najprv si dovolím poznamenať, že špecifickou hodnotou tohto historického aktu bolo, že sa udial na neutrálnom území vo Švajčiarsku v príjemnom prostredí luxusného hotela pri ženevskom jazere. O to viac je pozoruhodné, že sa pri formovaní moderných vzťahov medzi politickými subjektmi v SR nikdy s týmto faktorom záväznej lojality k štátu nenarábalo. V lietadle do Ženevy si mohli poslanci v rannom výtlačku slovenských mienkotvorných novín prečítať článok (od Jána Gábora, poz. red.), ktorého hlavným odkazom bolo, aby sme nehľadali riešenie pokojného spolužitia slovenskej väčšiny s maďarskou národnostnou menšinou vo Washingtone, Štrasburgu, či Bruseli ale doma – na Slovensku. Ešte jedna poznámka: PER v tejto téme úzko spolupracovala s poprednou americkou Princetonskou univerzitou, kde študoval o. i. prezident Woodrow Wilson, ktorému bola v súvislosti so stým výročím ukončenia 1. sv. vojny na môj podnet odhalená busta v Bratislave.) V tom istom čase ako PER bola na Slovensku (a strednej Európe) rovnako aktívna vplyvná nemecká Bertelsmannova naddácia. Po niekoľkých konferenciách, na ktorých rokovali o odborných otázkach predstavitelia štátnych inštitúcií SR spolu so zástupcami maďarskej národnostnej menšiny, ukončila nadácia svoje pôsobenie so záverom, že existujúci dialóg potvrdzuje životaschopnosť bezkonfliktného spolužitia Slovákov a Maďarov.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Môžete priblížiť pohľad z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE)?
Po niekoľkých svojich cestách do SR ukončil svoje aktivity aj Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny Max van der Stoel s pozitívnym hodnotením situácie v našej krajine vo vzťahu k tejto agende. Nezistil žiadne závažné pochybenia pri ochrane menšín v SR tak, ako to tvrdila Budapešť. Podobne ako iné zahraničné misie som osobne sprevádzal bývalého holandského ministra zahraničných vecí na mnohých rokovaniach s vrcholnými predstaviteľmi SR. Mohol som tak vnímať jeho rastúce pochopenie danej problematiky v našich zemepisných šírkach.
Prejdime k samotnej ratifikácii.
Pre ďalší osud zmluvy malo zásadný význam, kto ju v parlamente podporil, kto tak neurobil a prečo. Na našej strane Dunaja ju v princípe podporili všetky slovenské politické strany s výnimkou reprezentácie maďarskej menšiny. Je to pozoruhodné s ohľadom na to, že asi žiadna iná medzištátna zmluva na svete nevenuje taký veľkorysý priestor ochrane menšín. Súčasne to bolo opätovným potvrdením toho, že predstavitelia menšiny (a Budapešť za ich chrbtom) neakceptujú žiadne dohodnuté riešenie, naopak, pokračujú vo zvyšovaní svojich požiadaviek. V Budapešti zmluvu podporili len vládnuce strany. Otvorený nesúhlas prejavili tie sily, ktoré sa potom dostali k moci a odvtedy sú s prestávkami pri kormidle krajiny dodnes. Mali k tomu jediné, ale zásadné vysvetlenie – zmluva vytváraním svojho rámca pre spoluprácu „obmedzuje Maďarsko v jeho strategickej politike voči regiónu“, rozumej politike historického revizionizmu.
Čo Slovensko dosiahlo so zmluvou?
Slovensko-maďarské vzťahy sú komplexné, čo je u dvoch historických susedov úplne prirodzené. Sú však tiež komplikované a to najmä v dôsledku mnohých asymetrií, ktoré sú jednou z trvalých výziev našej zahraničnej politiky. Slovenská republika dosiahla zmluvou veľa z mnohých, aj tu popisovaných dôvodov. Máloktorý štát a obzvlášť jeho diplomacia prešiel takou intenzívnou a krkolomnou cestou rôznych, najmä rokovacích procesov ako SR na začiatku svojej existencie. Ak si porovnáme východzí bod v januári 1993 s momentom ratifikácie zmluvy v marci 1996, vidíme priepastný kontrast. Hmatateľný rozdiel v tom, že SR získala na svoju podporu najmä zásadné dokumenty medzinárodného práva, ale tiež pochopenie, v lepšom prípade sympatie dôležitých zahraničných partnerov, rôznych misií a komisárov. Najvzácnejšou komoditou však bol získaný čas. Čas na to, aby sa popasovala s rôznymi asymetriami v susedských vzťahoch. Doterajší vývoj však naznačuje, že tento vzácny čas použila slovenská strana na to, aby si rôznymi ústupkami kupovala pokoj. Pokoj, ktorého cena sa na burze nepredvídateľného geopolitického vývoja môže dramaticky zmeniť. Zdá sa, že politická garnitúra, ktorá sa ujala moci na konci minulého storočia, nepochopila skutočný význam zmluvy pre náš štát a spoločnosť, obohatenú o pokojné spolužitie s menšinami. V dobrej viere bola orientovaná proeurópsky a proreformne. Bola, žiaľ, tiež hnaná vnútropolitickou animozitou.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Aké to malo z vášho uhla pohľadu dôsledky?
Svojou krátkozrakosťou a nadmernou personifikáciou devalvovala tento zásadný kvalitatívny posun vo vzťahoch s našim dôležitým susedom. Zodpovednosť za vykonávanie zmluvy zverila do rúk presne tým, ktorí ju odmietli a ktorí „úzko“ spolupracovali s politikmi „rovnakej krvnej skupiny“ na druhej strane Dunaja. Navyše im k tomu pribalila v tom čase veľmi atraktívnu integračnú agendu, pod ktorou sa elegantne a najmä úspešne prezentovali rôzne menšinové požiadavky. Mnohí slovenskí politici boli presvedčení, že samotná integrácia oboch krajín do euroatlantických štruktúr všetko definitívne vyrieši aj bez nášho aktívneho pričinenia. Neuvedomovali si, že vstupom do EÚ a NATO sa zmenil len kontext a nie strategické ciele politiky nášho suseda. Nepoučili sa vôbec z chýb predchádzajúcich generácií ani zo svojich vlastných.
