Ako to bolo so zmluvou v praxi po jej ratifikácii?
Približne päť rokov potrebovala zmluva k tomu aby „zarodila“, t. j. aby pri vyváženom uplatňovaní – tak ako bola nastavená – potvrdila svoju životaschopnosť. Dá sa pochopiť, že nastupujúci revizionistický prúd v maďarskej politike chcel na zmluvu z popisovaných dôvodov čím skôr zabudnúť, keďže ju považoval za hlavnú prekážku k realizácii svojich zámerov. Macošskému prístupu vtedajšej slovenskej vlády k zmluve, ktorej chrbtovou kosťou sú najvyššie európske štandardy, tlieskalo jej v Paríži celé medzinárodné spoločenstvo a uvítali ju najmä naši partneri z euroatlantického priestoru (pretože im vytrhla ostrý tŕň z päty), však nerozumiem dodnes. A tak v praktickej politike sa zdá, že parametre vzťahov nastavených v zmluve boli postupne nahradené maďarským chápaním „dobrých vzťahov“. Tie môžeme definovať tak, že dobré vzťahy sú vtedy, keď maďarská strana uskutočňuje to, čo potrebuje a slovenská strana robí to, čo chce Budapešť. Niekedy medzitým zaiskrí, ale napokon sa to v zásade vyrieši takto. Ďalšie slovenské vlády, bez ohľadu na to, či bola alebo nebola ich súčasťou politická reprezentácia maďarskej menšiny už nemali veľmi na výber – iba pokračovať v takto naformátovaných vzťahoch. Nechceli byť predsa obviňovaní z toho, že kazia dobré vzťahy so susedom. A tak mantra „dobrých vzťahov“ (alebo matrix?) za každú cenu tak prekryla všetko.
V publikácii, ktorú ste napísali k stému výročiu Trianonskej mierovej zmluvy otvorene pomenúvate strategické ciele a taktické postupy Maďarska v jeho tzv. národnej politike voči Slovensku, respektíve k regiónu. V knihe, ktorá získala cenu slovenských a českých spisovateľov, konštatujete, že hlavnou líniou tejto politiky je historický revizionizmus. Viaceré asymetrie v prístupoch oboch susedov podľa vás bránia ich plnohodnotným a vyváženejším vzťahom. Stretli ste sa aj s kritickými názormi na vaše úsudky?
Pochopiteľne. Je úplne prirodzené, že verejne komunikované spracovanie takejto otázky vyvolá v otvorenej spoločnosti pohľady z rôznych strán. Tak to má byť. Možno prekvapím, ale najviac si vážim názor oponenta, ktorý sa s knihou oboznámil dozaista dôkladnejšie ako niektorí kompetentní na Slovensku. Recenzia z prostredia akadémie vied v susednom Maďarsku mi len potvrdila prechádzajúcu skúsenosť. Druhá strana nemá odborné protiargumenty a preto, ako obvykle, siaha viac po osobnej kritike (útokoch). Najväčšiu výhradu ku knihe má v tom, že som nezohľadnil maďarský pohľad (!), ktorý veľmi dobre poznám. Ale presne toto bol hlavný cieľ publikácie: v knižnej podobe zhmotniť autentický slovenský pohľad a naše skúsenosti. Budapešť poslala správu, že sa to podarilo.
A reakcie na Slovensku?
Na slovenskej strane som registroval poznámky typu, že kniha je síce dobrá ale prichádza neskoro. Nuž zato ja nemôžem, som štátny úradník a diplomat – takéto knihy by mali zrejme písať iní. Viac ma zamestnal názor, že kniha je kritická aj k slovenskej strane. Tu musím uviesť, že pri hľadaní presnej diagnózy v akom stave bol vývoj vzťahov som nemohol nevidieť chyby, či chybičky na našej strane. Väčšinou to boli tzv. vynútené chyby v dôsledku aktivity z druhej strany Dunaja avšak aj komunikačné nedostatky sú chybou. Môžete urobiť veľmi užitočnú vec, ale keď ju nesprávne komunikujete, môže sa to obrátiť proti vám a na škodu samotnej veci. A naopak, niekedy „kúpime“ niečo v ligotavom obale a neskôr to ľutujeme. Súčasne, ak som sa chcel stále pohybovať v žánri literatúry faktu a nie beletrie alebo mytológie, nemohol som tvrdiť, že my sme dokonalí. Preto si myslím, že svojím vyváženým prístupom je naratív popisovaný v knihe viac uveriteľný či vierohodný. Potrebujeme lepšiu pečiatku ako je medzinárodná cena za literatúru faktu? Neskrývanou ambíciou knihy je to, aby bola vierohodným (dobovým pochopiteľne) zdrojom poznania aj o ďalších sto rokov.
Najcitlivejšou otázkou sa dlhodobo zdá byť ochrana národnostných menšín. Preto ste sa k téme do istej miery vrátili aj vo vašej druhej knihe s názvom Úvahy o diplomacii Slovenska. Verejný priestor je zahltený názormi, požiadavkami predstaviteľov najmä maďarskej menšiny. Existujú z hľadiska štátu, aj takpovediac mantinely, v rámci ktorých sa má takáto ochrana realizovať?
Medzinárodné dokumenty už či právneho charakteru, akým je rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín (RD) alebo aj politického charakteru – dokument z kodanskej schôdzky OBSE, ktorý bol podkladom na rokovanie o RD, sú rešpektované pre ich širokú akceptáciu. Táto akceptácia je priamym dôsledkom toho, že ochrana práv osôb patriacich k národnostným menšinám a samotná ochrana menšín je vtedy efektívna ak sa deje v dialógu medzi štátom a menšinou. Prípadne aj v spolupráci s iným štátom, ktorý má preukázateľné jazykové, kultúrne alebo iné relevantné väzby k menšine, ktorá sa nenachádza na jeho území. Berie sa vždy ohľad nielen na práva osôb patriacich k menšine ale aj na legitímne práva príslušníkov väčšinovej populácie. A pochopiteľne na prirodzené záujmy štátu, kde žije celá spoločnosť. Rešpektovanie základných zásad medzinárodného práva, zvrchovanej rovnosti, územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátu sú presne tie rámce, v ktorých sa má a môže realizovať ochrana menšín. História Európy, najmä tej našej časti, je plná príbehov, kedy menšinová otázka viedla ku konfliktu jej zneužitím, už či zo strany štátu alebo politicky zmanipulovanou menšinou. Takýto konflikt ublížil napokon všetkým. Niekomu viac, inému menej. O mnoho rokov neskôr sa o tom sporia ich vnuci. Chceme to?
Etnická pestrosť Európy zrejme vedie aj k rôznym riešeniam menšinovej otázky. Je možné sa nimi inšpirovať?
Je veľmi dobré poznať iné príbehy. Niekedy je možné porovnávať, podstatné je však posudzovať ich v patričnom kontexte a nevytrhávať zo súvislostí. Vyššie sme sa dotkli nemecko-dánskej skúsenosti. Jednotlivé príbehy sú pestré a líšia sa primerane originálnemu geopolitickému a historicko-politicko-právnemu rámcu, v ktorom sa realizovali. V našich zemepisných šírkach sa neraz spomínalo južné Tirolsko, prípadne kauza švédsky hovoriacich Fínov. Podobne ako počasie z Talianska alebo Škandinávie (odľahčene povedané) nie je prenosné, tak nie sú ani tieto skúsenosti. Štatút južného Tirolska, dojednaný medzi Rímom a Viedňou po mnohých rokoch na pôde OSN, garantujúci isté špecifické podmienky pre tamojšiu populáciu je dôvodom, prečo Rakúsko nemá problém akceptovať autonómiu v etnickom kontexte. Skutočnosť, že túto flexibilitu rakúskej strany využila maďarská diplomacia na pôde Parlamentného zhromaždenia RE, už bola šikovnosťou Budapešti. Slováci, Rumuni, Srbi, Ukrajinci pri tom neboli a byť nemohli, keď sa v Štrasburgu formulovalo odporúčanie 1201 v maďarsko-rakúskom tandeme.
Neľahkú cestu k vyrovnaniu sa s minulosťou mala Česká republika s Nemeckom.
Presne tak. V ostatnom čase niektorí poukazujú na príklad zmierenia medzi našim českým susedom a Nemeckom. Zabúdajú však dodať to podstatné: čo tomu predchádzalo. Zmierenie sa dostavilo dve generácie po odsune/vyhnaní niekoľko miliónovej nemeckej menšiny z českého územia v dobovej ČSR. Nehodnotím, len konštatujem, že spôsob ako sa to udialo treba vnímať dobovými okuliarmi, ktoré boli zalepené utrpením a ľudskou krvou. Hypoteticky, keby na území dnešnej ČR žili dva milióny Nemcov, ktorí by mali svoje politické strany, médiá, školstvo až po univerzity apod. a najmä razantnú politickú podporu spoza hranice – českí politici a spoločnosť by sa venovali živým témam s tým súvisiacimi. A opačne, ak by sa v prípade maďarskej menšiny po 2. sv. vojne aplikoval postupimský „recept“, mohli by sme dnes meditovať nad zmierením s minulosťou a s tými, ktorých tŕpky osud odvial za hranice nášho štátu. V česko-nemeckom pomere je nepredstaviteľné, žeby si na pôde Bundestagu slávnostne pripomínali Konrada Henleina a takejto ceremónie by sa zúčastňoval podpredseda vlády ČR. Vysoký predstaviteľ vlády SR sa takéhoto podujatia v maďarskom parlamente na počesť Jánosa Esterházyho zúčastnil – napriek nesúhlasu vlády SR. V slovensko-maďarských vzťahoch bola najlepšou formou zmierenia zmluva z roku 1995, ktorá rieši ochranu menšiny komplexne a vyvážene, ako aj jej vzťah so štátom a nevyhýba sa ani spolupráci susedných štátov pri tejto ochrane. Aj preto, lebo rieši súčasnosť a pozerá sa do budúcnosti.
Ako dlhoročný diplomat a spisovateľ literatúry faktu sa snažíte vyhýbať vetám, začínajúcich slovom „keby“. Mohli by ste v tomto prípade urobiť výnimku a uviesť, čo by sa dialo ak..?
Veľakrát som si kládol otázku, čo by sa stalo, keby vláda SR nemala odvahu uzavrieť zmluvu v roku 1995. Za hlavného vinníka by bola označená Slovenská republika ako nezrelý partner s deficitom demokracie atď. Som si istý, že každá iná zmluva po nej by bola pre nás menej výhodná, keďže nad ďalšou vládou by visel Damoklov meč – druhýkrát už SR zlyhať nemôže. Beriem pochopiteľne do úvahy neskorší vývoj, tak vnútropolitický ako i za hranicami nášho chotára. Do rovnice som zahrnul aj veľký vplyv Maďarska na medzinárodnej šachovnici v popisovanom období. S vysokou pravdepodobnosťou by SR čelila týmto alternatívam. Po prvé, bola by motivovaná k uzavretiu zmluvy ako podmienky k vstupu do EÚ, resp. NATO alebo po druhé, rokovania o maďarskej menšine by prebiehali v jednom balíku s prístupovými rokovaniami do euroatlantických štruktúr.
Aké by to mohlo mať následky?
Bola by to Budapešť, ktorá by (v pozadí) rozhodla o použitom variante a urobila by všetko preto, aby slovenskej strane výrazne znížila komfort pri rokovaní. S vysokou pravdepodobnosťou by pri rokovacom stole bola aj reprezentácia maďarskej menšiny. Nevedno, na ktorej strane stola by sedela, ale vieme, že jej stanoviská by boli totožné s návrhmi Budapešti. Text zmluvy by sa primárne neopieral o zásady medzinárodného práva a akceptované štandardy ochrany menšín, ako je to v platnej zmluve. Uplatnila by sa zásada dobrých vzťahov podľa maďarského „strihu“, kedy vzťahy sú dobré len vtedy, keď je šťastná maďarská menšina. A tá je šťastná vtedy, keď sa plnia jej želania. Rokovania by sa niesli v duchu úsilia slovenskej strany odčiniť všetky krivdy, ktoré sa udiali príslušníkom maďarskej menšiny a ich rodinám (minimálne) do tretej generácie.
Ešte by vznikli nejaké riziká?
Pravdepodobne by sa diskutovalo o zozname spoločných požiadaviek Maďarska a maďarskej menšiny v SR. (Tento zoznam by v zmluve z roku 1995 nebol akceptovateľný. Jeho kontúry existovali v hlavách maďarských predstaviteľov, s ohľadom na vývoj za rokovacím stolom sa ho zrejme neodvážili predložiť. Ako je však známe, dnes už sú niektoré veci skutočnosťou.). Konkrétne body – zmena Ústavy SR oslabením jej národného prvku (začínala by sa slovami „My občania Slovenskej republiky“ tak, aby sa to zosúladilo so záverom jej preambuly), prijatie samostatného zákona o samospráve menšín (zásadne meniaci štátne zriadenie v SR), založenie maďarskej univerzity v Komárne, umožnenie dvojitého štátneho občianstva, štatút druhého úradného jazyka by získal maďarský jazyk (najprv na národnostne zmiešanom území, neskôr v celej SR), otvorenie maďarského generálneho konzulátu v Košiciach spolu so slávnostným odhalením busty Jánosa Esterházyho, ku ktorému by neskôr pribudla jazdecká socha Miklósa Horthyho. Sprievodnými udalosťami by boli „vedecké“ konferencie o význame takýchto krokov, mediálna kampaň, slávnostné omše v maďarskom jazyku v kostoloch na juhu Slovenska aj v Maďarsku súčasne, v dôležitej situácii aj protestné stretnutie starostov a poslancov národnostne zmiešaných miest a obcí na juhu Slovenska. Významne by sa posilnili hospodárske vzťahy (alebo závislosť?) odovzdaním strategickej kontroly nad podnikom Slovnaft maďarskému štátu a prevzatím spoločnej správy vodného diela v Gabčíkove. Budapešť by to dostala ako kompenzáciu za to, že nevyhrala spor v Haagu napriek svojej, t. j. maďarskej pravde. Po dobrej skúsenosti s diaľničným prepojením dvoch najväčších slovenských miest by maďarská strana ponúkla, že zabezpečí aj ich letecké spojenie. Pripravil by sa zoznam obcí a miest, v ktorých by sa inštalovali pomníky historickej pamäte Maďarska. Dobrou správou by bolo spolufinancovanie maďarskou stranou. Najdôležitejšie na tomto zozname by bolo to, že by bol otvorený a priebežne by sa aktualizoval v spolupráci s maďarskou vládou. Veci by sa darili a zlatým klincom by bolo prvé miesto DAC Dunajskej stredy vo futbalovej lige. Pochopiteľne, po každom úspešnom projekte by sa vždy pripíjalo tokajským vínom, ktorého monopol by bol už výhradne v maďarských rukách tak ako sa patrí z historických dôvodov.
Vráťme sa na záver k medzinárodnému právu, ktorému ste sa v začiatkoch diplomatickej kariéry v Prahe intenzívne venovali a čo zrejme ovplyvnilo aj vaše pôsobenie v slovenskej diplomacii.
Aj s odstupom času konštatujem, že mi to veľmi pomohlo. Najmä pri rokovaniach o dokumentoch právneho charakteru. V procese formovania vzťahov (najmä s našim južným) susedom som si uvedomil jednu vec. Pri rokovaniach s takým komplikovaným partnerom, navyše o zložitých a citlivých otázkach ľudských práv a národnostných menšín môžeme hrať „vyrovnanú partiu“ len vtedy, keď sa dobre orientujeme v medzinárodnom práve, nachádzame relevantných spojencov a nechýba nám aspoň bazálna historická pamäť. Toto vnímam ako hlavné zbrane štátu takých parametrov ako je SR. K týmto, nazvime ich konštanty, musíme do rovnice – ktorej výsledkom má byť úspešná zahraničná politika – dosadiť tiež premenné. Číslo jeden je nepochybne politická vôľa používať uvedené zbrane. V pozitívnom prípade nasleduje vybudovanie kapacít, najmä ľudských, ktoré by sa stali nositeľmi týchto tém. Vlastné, slovenské kapacity by umožnili aktívnejší prístup k posudzovanej téme, nastoľovaniu vlastných stanovísk (a nielen reakcií) a postupne vykonávať tlak aj na zmluvného partnera tak aby to nebola jednosmerná ulica. Je to však beh na dlhú trať, ak sa nemýlim, uplynulo 30 rokov od kedy boli (zmluvou) rozdané karty. Spolupráca s Maďarskom má pre SR zásadný význam azda vo všetkých oblastiach. Vo svojich publikovaných názoroch vždy zdôrazňujem potrebu takejto spolupráce. Analýzy v nich obsiahnuté sa usilujú s chirurgickou presnosťou upozorniť na skryté riziko historického revizionizmu v tzv. národnej politike Maďarska s potenciálom narúšať integritu, suverenitu a politickú nezávislosť nášho štátu. Od pochopenia tejto konštanty priamo závisí úspech ďalšieho vývoja v slovensko-maďarských vzťahoch.
