S odstupom roka sa vraciame k zápasu s nákazlivou chorobou a pýtame sa Martina Chudého, ústredného riaditeľa Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR, do akej miery zmenila Slovensko, jeho potravinové hospodárstvo a rolu veterinárnych lekárov v spoločnosti.
Prežívame búrlivé časy, svet balansuje na pokraji najväčšej energetickej krízy, voči ktorej sa zdá minuloročný zápas so slintačkou a krívačkou maličkosťou (SLAK). Pritom pred rokom večer čo večer ľudia sadali k televíznym prijímačom s obavami, koľko ďalších fariem zachváti SLAK. Mohla nás táto nákaza pripraviť o posledné piliere potravinovej bezpečnosti?
Veruže áno, pretože slintačka a krívačka nepostihujú len jeden druh hospodárskych zvierat – hovädzí dobytok, osud ktorého pripútal zraky celej verejnosti, ale aj malé prežúvavce a ošípané. Za posledných 35 rokov na Slovensku klesli stáda všetkých zvierat na štvrtinové či polovičné stavy v porovnaní s rokom 1990. Keby sa nám bola choroba vymkla spod kontroly, mohla napáchať obrovské škody. SLAK prenikol z Maďarska na Žitný ostrov na veľké mliečne farmy dojníc, kde sa chovalo aj po 1000 kráv. V okolí niekoľkých kilometrov od nich sa nachádzali farmy s desiatkami tisíc ošípaných. Vzhľadom na to, že vírus SLAK-u sa vylučuje vo vysokých dávkach a veľmi rýchlo, čelili sme extrémne zložitej situácii. Keby sme boli podľahli panike, choroba mohla zasadiť živočíšnej výrobe smrteľný úder, z ktorého by sme sa len ťažko spamätávali.
Situácia v prvých dňoch vyzerala všelijako, len nie dobre. Čo napokon rozhodlo o tom, že sme mali navrch nad nebezpečnou nákazou?
Absolútna mobilizácia a rozhodnosť štátnej veterinárnej služby vrátane mnohých súkromných veterinárnych lekárov z Komory, ako aj skvelá súčinnosť všetkých záchranných zložiek štátu – hasičov, ozbrojených síl, polície. Vláda si zachovala chladnú hlavu, reagovalo ústretovo, pragmaticky a veľmi operatívne. Aj preto sa nám podarilo získať kontrolu nad nebezpečnou nákazou a vykynožiť ju vo všetkých ohniskách. Cena nebola malá. Zaplatilo za ňu životom vyše 8 500 zvierat, choroba narobila škody za desiatky miliónov eur a hlboko poznačila osudy jednej generácie slovenských chovateľov a veterinárov. Zároveň tragédia SLAK ľuďom bez rozdielu profesie odkázala, ako hlboko je tisícorakými nitkami osud modernej spoločnosti spätý s poľnohospodárstvom. Nemali by sme na to zabúdať. Aj súčasné neisté časy znovu pripomínajú, že v stávke bola a aj teraz je výživa národa, ktorú potrebujeme mať vo vlastných rukách. Ide, samozrejme, o kultiváciu krajiny, o kultúrne dedičstvo a vôbec to, čomu v skratke hovoríme trvalo udržateľný život.
Teraz SLAK vyčíňa na Cypre. Slovenských veterinárnych lekárov tam povolali ako expertov, ktorí by mali krajine pomôcť prekonať nákazlivú chorobu. Je to uznanie kvalít slovenskej veterinárnej služby?
Nepochybne áno, skúsenosti, ktoré nadobudlo Slovensko, sa považujú za neoceniteľné a Európska komisia ako aj medzinárodné odborné inštitúcie považujú spôsob, ako sa slovenskí veterinári v súčinnosti so štátom, samosprávou a dialógom s obyvateľstvom vyrovnali s chorobou, za svojho druhu návod, ako postupovať počas mimoriadnych situácií. Je to satisfakcia za všetky kuvičie hlasy, ktoré spochybňovali spôsob, akým sme boj s chorobou viedli. Pokiaľ ide o Cyprus, nie je tam ľahká situácia, celý ostrov sa koncom februára 2026 nachádzal v inkubačnom štádiu slintačky a krívačky, kým my sme po 14 dňoch viac-menej vedeli, aký máme vývoj v jednotlivých ohniskách. Každá krajina je iná nielen charakterom a typom poľnohospodárstva, prírodnými podmienkami, ale aj miestnymi zvykmi. U nás od prvého momentu platil zákaz premiestňovania všetkých hospodárskych zvierat, a to aj z fariem na bitúnky, čo považujem za jedno z kľúčových opatrení. Prinášalo to, samozrejme, prerastanie zvierat, teda znehodnocovanie výsledkov práce chovateľov, ale bitúnky sme postupne púšťali do prevádzky, všetky zvieratá smerujúce na porážku sme vyšetrovali. Mali sme stopercentnú istotu, že prasiatka a býky, ktoré posielame na bitúnok, sú v poriadku, že tam nejdú zvieratá zo slintačkových chovov.
Čítajte viac Prečo pijeme menej mlieka, ale jeme viac syra? Ako sa menia slovenské chute
Na Slovensku prevažujú chovy s vyššou až vysokou koncentráciou zvierat. Je to oproti rodinnému farmárskemu typu hospodárenia na Cypre výhoda či nevýhoda?
Výhoda koncentrovaných chovov je v menšom počte stád, vystopovateľnosť zdroja nákazy v nich býva jednoduchšia, prehľadnejší je presun zvierat zo stáda do stáda na rozdiel od malých fariem. Nevýhodou je vysoká koncentrácia zvierat na jednom mieste. To je nebezpečné aj pri africkom more ošípaných (AMO). Keď vírus AMO prenikne na farmy ošípaných s 20-tisíc zvieratami, padne mu za obeť celá farma. Na Slovensku máme mix veľkochovov s drobnochovmi, čo komplikuje boj s nákazlivými chorobami. Najväčšou patáliou či skôr časovanou bombou sa stali vlani nezaregistrované drobnochovy. Počas slintačky a krívačky sme vyšetrili 1 900 zaregistrovaných fariem (z nich 95 percent boli malochovy zväčša s jedným či dvoma prasiatkami), ale aj vyše 1 900 fariem, ktoré neboli zaregistrované. Až nákaza odhalila, kto čo všetko chová. Najnebezpečnejšia pri chorobách, ako sú SLAK či africký mor ošípaných, je hra malých chovateľov s veterinármi na slepú babu.
Foto: SHUTTERSTOCK, Kamar Mini
V tejto šachovej partii ste nečakane udelili amnestiu pre neregistrované chovy. Takto ste objavili utajené čierne chovy. Prečo veterinári tak ľpejú na tom, aby vedeli o každom jednom prasati, ovečke a kravičke, ktorú ľudia doma chovajú?
Ľudia uvažujú, že keď chovajú prasa či kravu alebo ovečky a kozičky a oficiálne to priznajú, potom štát bude od nich vyžadovať nejakú formu dane. Veterinári lekári celkom určite žiadne peniaze od nich nechcú. Na registráciu zvierat nalieha Európska únia z úplne iného dôvodu. Veterinárna služba každej krajiny musí mať prehľad o chovaných zvieratách, aby v prípade šírenia nákazlivých chorôb mohla proti nim efektívne zasahovať. Uplatňuje sa program tzv. veterinárnej prevencie, v rámci ktorej štát uhrádza liečbu mnohých chorôb. Veterinári skontrolujú zdravotný stav zvierat, čím robia veľkú službu aj ich chovateľom. Nerozumiem poznámke tých, ktorí hovoria, že sa nemáme do nich čo starať. Lenže v prípade takej nákazy, ako je SLAK, potrebujeme vedieť, koľko a akých zvierat v ohrozenom priestore ľudia chovajú. Ide o kľúčový nástroj, ako v zárodku potlačiť šírenie nákazy.
Najviac na SLAK doplatili veľké farmy, ktoré prišli o stovky až tisíce zvierat. Koľko zvierat ste utratili malým chovateľom? Ktorí z nich boli najviac postihnutí?
Najväčšie riziko šírenia nákazy predstavovali pracovníci slintačkou postihnutých fariem, ktorí doma chovali nejaké zviera, kravku, malé prežúvavce či jedno alebo dve ošípané. Hrozilo tam bezprostredné riziko prenosu nákazy a jej rýchle šírenie z chovu do chovu. Nevyhnutnosť likvidácie zvierat vyvolala obrovské emócie, ale pokiaľ nemáte jasno v epidemiologickej situácii, môže sa vám choroba vymknúť spod kontroly. V okruhu troch kilometrov od fariem postihnutých SLAK-om bolo utratených 237 zvierat. Šlo napospol o tzv. backyardy – teda malé záhumienkové chovy. Nemali sme istotu, že zvieratá v nich nie sú nakazené. Bolo pre nás nepríjemné, ale skutočne nevyhnutné ich utratiť. Štát všetkým postihnutým chovateľom kompenzoval 1:1 škody. Súčasne s likvidáciou zvierat sme robili extrémne silný monitoring. V okruhu troch a desať kilometrov sme testovali rad radom všetky farmy, malé aj veľké. V teréne pracovalo viacero testovacích tímov veterinárnych lekárov, ktoré sa točili v ohrozenom priestore, aby im neuniklo ani jediné zviera. Proti SLAK-u zasahovali veterinári z celého Slovenska, zobrali sme všetkých, ktorí vedeli, chceli a mohli pomôcť.
Slovensko zažilo SLAK naposledy pred vyše polstoročím. Vtedy choroba vykynožila 100-tisíc ošípaných, teraz mala na konte vyše 8 500 prevažne kráv, jalovíc a býčkov plus ošípané. Naozaj bolo treba vyzabíjať toľké tisíce zvierat v mene prežitia ostatných fariem? Mnohí sa s tým dodnes nevedia zmieriť.
Najdôležitejšie pri slintačke a krívačke je predbehnúť vírus v jeho postupe do ďalších chovov. Pokiaľ ho iba dobiehate, má pred vami náskok a nákaza sa bude šíriť. Preto nezostávalo nič iné, len siahnuť k razantnému opatreniu. Vírus SLAK sa vylučuje do prostredia dva-tri dni predtým, ako sa objavia prvé klinické príznaky choroby. Zvieratá javiace sa navonok ako zdravé sú už nakazené, beží inkubačná doba, a zdanlivo nič nenapovedá, že zviera je choré. V tom je zákernosť tejto choroby. SLAK je v EÚ choroba na zozname A, ak máte v chove potvrdenú túto nákazu, musíte jej ohnisko nemilosrdne eradikovať, zničiť bez ohľadu na to, že ostatné zvieratá sú ešte zdanlivo v poriadku. Nemáte istotu, akým spôsobom sa môže nákaza šíriť, či zvieratá nebudú ďalej prenášačmi chorôb. V postihnutých chovoch sa to potvrdilo. Prvý deň boli jedno-dve zvieratá s klinickými príznakmi, ale do 24 hodín z 2000 zvierat malo jasné prejavy choroby 400. Naozaj nezostávalo nič iné len rýchlo konať, aby sme zlikvidovali najväčšie vírusové nálože.
Foto: archív Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR
Ako reagovali chovatelia na ortieľ, že celá farma do posledného zvieraťa ľahne popolom? Trvalo celé roky, kým vypiplali kravy s ročnou dojnosťou od 10– do 12– aj 13– tisíc litrov mlieka a teraz z ničoho nič symbolom ich umu a hrdosti bolo treba siahnuť na život. Náhle komunita chovateľov prichádzala o zmysel života, o existenčné istoty, prácu. Bol to zmar nad zmar.
Zo dňa na deň sme čelili dramatickým ľudským situáciám, aké som si ja ani moji kolegovia nevedeli predstaviť. Na takéto niečo vás nepripravia v škole, prinesie ich v jednom okamihu život a vy musíte ľuďom vysvetliť, že naozaj niet inej možnosti, len krutým spôsobom skoncovať so zvieratami, aby ste zastavili šírenie choroby. V tej chvíli sa aj najtvrdším náturám, čo všeličo preskákali, rúca svet. Ale ani pre nás nebolo ľahké vysvetliť majiteľom fariem, zootechnikom, ľuďom, čo denne kŕmili a dojili kravy, pomáhali privádzať na svet teliatka, že všetko končí. Nebolo na to veľa času, s tým, čo sa muselo stať a stalo sa, sme sa všetci následne dlho vyrovnávali. My veterinárni lekári sme zažili takisto krušné chvíle, ocitli sme sa pod silným tlakom médií, ktoré tlmočili obavy obyvateľstva, či sa veci vôbec zvládnu. Myslím si, že atmosféra v médiách a televízne debaty, v ktorých nás novinári a oponenti nešetrili, odrážala napätie a traumu, ktoré spoločnosť prežívala. Téma sa, samozrejme, spolitizovala, ale napokon navrch mala odbornosť, vystúpili autority slovenské aj zahraničné, ktoré pomohli upokojiť situáciu.
Jedným z kľúčových opatrení bolo hermetické uzavretie fariem, aby sa choroba nešírila ďalej. Napriek tomu SLAK odrazu preskočil zo Žitného ostrova na Záhorie o 70 kilometrov ďalej. Ako sa tam vlastne dostal? V Plaveckom Štvrtku mu padla za obeť jedna z najproduktívnejších mliečnych fariem s 3 500 zvieratami.
Vždy sa ľudia pýtajú, čo bolo zdrojom nákazy. Odvetiť jednoznačne na túto otázku je ťažké, ide o najzložitejšiu časť epizotoologického vyšetrenia. Odpovedáme, že pravdepodobným zdrojom nákazy bolo to či ono. Nie preto, aby sme mali alibi, ale preto, že ide o výsledok šetrení pohybu ľudí, techniky, zvierat v priestore a čase. Tie v danom prípade ukázali, že nešlo o zdroj, ktorý na Záhorie prenikol priamo z Maďarska. Príčinou nebol presun zvierat, ale s najväčšou pravdepodobnosťou pohyb servisných montážnych pracovníkov z okolia zamorených fariem v okrese Dunajská Streda. Šťastím v nešťastí bolo, že farma dánskeho majiteľa mala jednotlivé hospodárske dvory oddelené. Nedošlo tam ku kontaktom medzi plaveckoštvrtockým dvorom a farmami v Stupave, ani v Suchohrade. Nepremiestňovali sa medzi nimi zvieratá ani ľudia. Napriek tomu bolo treba utratiť obrovské množstvo zvierat.
Foto: archív Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR
Pred viac ako 50 rokmi po vypuknutí slintačky štát nariadil hermeticky uzavrieť družstevné farmy aj s ľuďmi, ktorí na nich pracovali. Jeden z pamätníkov pred rokom v Pravde spomínal, že autobusy vtedy oblúkom obchádzali zasiahnuté dediny, vôbec do nich nevošli. Teraz boli opatrenia podstatne liberálnejšie. Prečo?
V roku 1973 bola politicky a spoločensky úplne iná situácia ako dnes. Mali sme štátom silno riadené poľnohospodárstvo, z hľadiska manažovania boja proti SLAK-u to bolo jednoduchšie. Kolektívy ošetrovateľov zostali z hodiny na hodinu na farmách takmer tri týždne, prespávali tam a nosili im iba jedlo. To si v súčasnosti asi ťažko predstaviť. Zákon hovorí, že v kritickej situácii štátna veterinárna služba môže prijať akékoľvek opatrenie na zabránenie šíreniu nákazy. Teoreticky by sa teda dalo vyhlásiť takéto výnimočné núdzové opatrenie, ale prakticky sme rozhodli len o uzavretí priestoru fariem v určitom perimetri. Chovatelia chodili z postihnutých fariem domov, prechádzali však cez hygienickú slučku. Farmy boli uzavreté, pod kontrolou polície, všetko sa monitorovalo, pri vstupe a výstupe áut sa dezinfikovali kolesá vozidiel. Keď som konzultoval veci s kolegami veterinármi, čo bojovali so SLAK-om v roku 1973, jednoznačne povedali, že pracovali v iných podmienkach ako teraz my. Jedno zdôrazňovali: Martin, nesmiete povoliť, musíte byť striktní, pokiaľ nezničíte ohniská slintačky, nezlikvidujete nákazu. A to sa nám podarilo.
Čítajte viac Mladí vymenili pohár vína za mobily a ľahké drogy. Prežijú slovenské vinice drastické klčovanie?
Koľko veterinárov bolo vlastne nasadených do boja proti SLAK?
Dovedna nás bolo 150, nešlo len o lekárov, ktorí zasahovali priamo v ohniskách, ale ďalší robili kontroly vozidiel prechádzajúcich cez štátne hranice alebo preverovali, čo vezú autá aj na cestách po celom Slovensku. Slintačka ukázala, že personálne sme sa ocitli na hranici možností. Konsolidácia neobišla ani Štátnu veterinárnu a potravinovú správu. V niektorých okresoch máme na regionálnych správach len jedného či dvoch epizotoológov a potrebujeme ich viac. Na polovici regionálnych správ nám chýba od jedného do piatich ľudí. Každý jeden človek, ktorý nám odíde, citeľne chýba. Na RVPS pracuje spolu 713 ľudí, ale vo veku 56 až 60 rokov je 119 z nich a vo veku 61 až 65 rokov 120. V priebehu nasledujúcich piatich rokov sa situácia stane neúnosnou, pokiaľ neponúkneme ľuďom atraktívnejšie platové podmienky.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Čo je za nezáujmom o prácu v štátnej veterinárnej službe? Je to len nedostatočné finančné ocenenie, alebo sú za tým aj iné príčiny?
Dôvodov je, samozrejme, viac. Keď nastúpi mladý veterinárny lekár na RVPS, dostane 6. platovú triedu, čo je mesačne príjem 1100 eur v hrubom, pričom minimálna mzda v budúcom roku bude 970 eur. Asi nie je normálne, ak človek, ktorý 6 rokov študuje veterinárne lekárstvo a musí rátať s celoživotným vzdelávaním, robí náročnú odbornú činnosť, má len o 130 eur vyšší plat, ako je minimálna mzda. Ako si má mladý lekár založiť rodinu, ktorá banka mu dá hypotéku pri takom smiešnom plate? Musíme s tým niečo urobiť, inak hrozí kolaps systému veterinárnej starostlivosti. Pravda, aj dievčatá a chlapci študujúci veterinárne lekárstvo majú dnes úplne odlišné predstavy o svojej kariére.
V čom sú iní oproti vašej generácii?
Nedávno som prednášal študentom šiestakom na veterinárskej univerzite. V sále sedelo 60 študentov, z nich bolo 58 dievčat! Nikto z nich sa nechystal pracovať s veľkými hospodárskymi zvieratami! Svoju kariéru spájali zväčša so starostlivosťou o psy alebo mačky. Nevedeli si predstaviť prácu ani pri kontrole zvierat na bitúnkoch. Naozaj sa dostávame do slepej uličky, lebo mladí lekári chcú mať sobotu a nedeľu voľno, aby sa mohli venovať svojim voľnočasovým aktivitám. Keď moja generácia končila štúdium veteriny, mali sme povinnú prax na bitúnku, až potom nás pripustili k štátnej skúške. Teraz hľadáme s univerzitou a Komorou veterinárnych lekárov spôsob, ako posilniť prax a vôbec celkovo zatraktívniť prípravu v odboroch, ktoré si vyžaduje klasické poľnohospodárstvo a potravinárstvo. V minulosti veterinárny lekár stál na spoločenskom rebríčku vysoko, bol to rešpektovaný človek. V tejto chvíli niet zázračného receptu, ako rýchlo obnoviť prestíž povolania. Musíme trpezlivo pracovať s mladými ľuďmi a rozprávať sa s deťmi už v materských a základných školách, chodiť medzi študentov stredných veterinárskych škôl. Košická univerzita robí detskú letnú veterinársku univerzitu. Je o ňu veľký záujem. Každá takáto aktivita sa nepochybne časom zúročí. Musíme sa ale ponáhľať, lebo čas hrá proti nám.
Od domestikácie – zdomácnenia zvierat ubehlo niekoľko tisíc rokov. Uvedomujeme si, že zvieratá potrebujeme aj v dobe mobilov, umelej inteligencie? Ako sa vrátiť do správnych koľají?
Pre väčšinu súčasnej spoločnosti nie je poľnohospodárstvo atraktívne. Na farmách chýbajú ošetrovatelia zvierat, zootechnici, bačovia na salašoch. Máme tu iný slovenský vidiek, ktorému prekáža už aj kikiríkanie kohútov. To nie je špecifický slovenský problém, zápasí s ním celá Európa. Francúzsko naň odpovedalo zákonom, ktorý uprednostňuje poľnohospodárske – chovateľské aktivity. Spoločnosť sa bez zvierat nezaobíde, aj keď sa prehodnocuje výživa ľudí a zastúpenie mäsa v nej. Nezabúdajme, potrebujeme ho jesť, nie sa ním prejedať, ale je súčasťou našej výživy. Musíme hľadať spôsob, ako dostať do rovnováhy naše predstavy o príjemnom živote na vidieku a zároveň rozvíjať chovy zvierat. K slovu prichádzajú nové technológie, ale vždy bude platiť, že tak ako chlieb má striedku a kôrku, tak aj chov zvierat má rub aj líc. Ostré hrany sa však nepochybne dajú vždy obrúsiť.
Foto: archív Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR
V tejto súvislosti nemožno nespomenúť kafilérie, zariadenia poslednej inštancie, kde likvidujú uhynuté telá zvierat, ale aj ich zvyšky z mäsokombinátov. Slovensko malo kedysi päť kafilérií, teraz len jednu. Tisíce zvierat skončilo vlani v dvoch masových hroboch v lone matky zeme, čo vyvolalo obrovské diskusie. Ako z kola von?
Keď je mierový čas, jedna kafiléria pri súčasných minimalizovaných počtoch zvierat stačí. Ak je mimoriadna situácia, všetko sa mení. Nárazovú likvidáciu možno riešiť napríklad aj pripravenými kontajnermi, boli návrhy na mobilné kafilérie. Všetko to však závisí od finančných možností štátu, ale aj od toho, ako tieto zariadenia vníma verejnosť. Tá odmieta aj veterné elektrárne, nieto kafilérie. Okolo jedinej v Mojšovej Lúčke vedie cyklotrasa. Stačí, aby zavial vietor a cyklisti sa sťažujú na zápach. Potrebujeme tieto zariadenia, ak chceme normálne fungujúce poľnohospodárstvo. Nové technológie nepochybne dokážu eliminovať zápach, ale stojí to, pravdaže, peniaze. No a pokiaľ ide o zakopávanie zvierat do zeme, je to samozrejme krajné, ale v Európe povolené opatrenie. Predtým musel byť urobený prieskum. Vybrali sa armádne priestory, pozemky, kde nehrozili priesaky. Navyše pohrebiská sú oplotené, uzatvorené. Po roku môžeme s istotou povedať, že tam vírus nie je a nepredstavuje pre nikoho žiadne nebezpečenstvo.
