V prvej časti interview ste spomenuli svoju krkolomnú kariéru. Môžete byť konkrétnejší?
Začnem spomienkou na prvú radu, ktorú mi dal môj šéf po roku práce na ministerstve v Prahe. „Porozhliadni sa poriadne po tejto inštitúcii a uvidíš, že sú tu parádne koníky a ťažné koníky. Uvedom si kam patríš a zaraď sa …“ Skúsenosti v ďalšom živote mi len potvrdzovali, že výsledky našej práce sú často to posledné, čo má vplyv na hodnotenie, respektíve kariérny postup. Rozhodujúcimi faktormi sú rodinné známosti, stranícke kontakty (dnes je tých politických strán podstatne viac) alebo sponzori. Slovensko je výrazne menšie ako bolo Česko-Slovensko a preto je priestor na takúto „interakciu“ logicky hustejší. Na rozdiel od väčšiny kolegov som si ani raz za 42 rokov nemohol plánovať alebo vybrať destináciu mojej misie alebo pozíciu na ministerstve. Mohol som len odmietnuť, čo mi zasa profesijné dôvody nedovolili. Ako jeden z mála veľvyslancov som strávil podstatne viac času v ústredí ako na diplomatických misiách.
Čítajte viac Ján Gábor, ktorý odchádza z ministerstva zahraničných vecí, hovorí o najsilnejších zážitkoch v diplomacii
Ako to vyzeralo v prípade mnohých iných diplomatov?
Ostatní už neraz vedeli pri návrate z jedného veľvyslanectva, že onedlho v rozpätí maximálne dvoch rokov odídu do inej krajiny, neraz tušili aj kam. Diplomati z „prvej ligy“ chodia z ambasády na ambasádu, takých na ministerstve neuvidíte. Ja som čakal v priemere štyri roky a nikdy som nevedel, kam ma to zaveje. Paradoxne a pravidelne to bolo na opačnú stranu sveta, ako som dúfal. Stalo sa mi, že som čakal aj osem rokov a nedočkal som sa.
Sťažujete sa, ak som dobre pochopil…
Nie, nesťažujem sa, len konštatujem. Život ma naučil brať to ako výzvu a pootvorené dvere inam. Je to teda naopak. Iní mi namiešali veľmi pestrý mix krajín a agendy – veľké a malé krajiny, bohaté a chudobné, v rôznych regiónoch sveta, neutrálne štáty, či vo vojnovom konflikte, menšinovú otázku, migráciu atď. Preto si dovolím tvrdiť, že vnímam svet a jeho problémy v iných farbách ako tí, ktorým takáto rôznorodosť nebola dopriata. Ešte v minulom storočí po jednej spoločnej televíznej debate v nedeľu na poludnie som viezol domov vtedajšieho opozičného poslanca a neskoršieho ministra Eduarda Kukana; pokazilo sa mu auto, tak som mu pomohol. Poznali sme sa ešte z Prahy a napriek generačnému odstupu sme si celkom dobre rozumeli. Povedal mi, že som otvorený človek a táto moja vlastnosť mi bude v našom remesle robiť problémy. Nuž, takto ma vychovali a inak to už nebude, bola moja reakcia. Diplomacia, podobne ako aj iné remeslá, si vyžaduje lojalitu voči inštitúcii a súčasne odbornosť. Problém vzniká, ak dôjde ku konfliktu týchto dvoch vlastností.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (1. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
Čo zvykne nasledovať?
Vedúci pracovníci dávajú z princípu prednosť lojalite svojich podriadených. Logicky, potrebujú dôverovať ľuďom pri rozhodovaní. Neraz sa stane, že podriadený vie o probléme podstatne viac ako jeho šéf. Logicky, má viac času na poznanie záležitosti ako jeho nadriadený. S ministrom Kukanom som mal skúsenosť, že dokázal nájsť syntézu medzi lojalitou štátneho úradníka a jeho odbornosťou.
Pristavme sa pri ňom.
Či bol Kukan opozičný politik, minister alebo europoslanec, vždy si moju prácu vážil. Napriek výraznému rozdielu v hierarchii ministerstva si našiel čas na vypočutie môjho názoru. Boli situácie, kedy zmenil chod ďalších vecí. Bol to posledný minister, ktorý s podriadenými (a nielen vyvolenými) aj vecne diskutoval. Pozitívne vnímal výsledky mojej práce v Rade Európy a pri tvorbe zmluvy s Maďarskom. Pri mojom odchode na misiu do Írska počas historického predsedníctva (január 2004) mi minister Kukan povedal, že ma tam posiela preto, lebo má istotu, že nič nepokazím. Bolo to najvyššie vyznamenanie od šéfa rezortu za celé moje pôsobenie v diplomacii. A som veľmi rád, že pri jeho prvej návšteve v USA vo funkcii ministra zahraničia som urobil pre úspech jeho cesty maximum (január 1999). Napriek tomu, že už som mal doma zbalené kufre. Po necelých dvoch rokoch vo Washingtone som musel narýchlo ukončiť diplomatickú misiu a odísť na neďaleký ostrov. Už takmer polroka SR nemala v USA veľvyslanca a preto som bol chargé d'affaires. Ani americkí partneri nerozumeli nášmu správaniu a ťukali si prstom po čele. Vždy sa predsa počká na nástup nového veľvyslanca a až potom odchádza diplomat, ktorý dovtedy viedol misiu. Američania si mohli myslieť, že som sa dopustil nejakého hrdelného zločinu – že som niečo veľké ukradol, či nebodaj niekoho zabil. Na letisku, pred ministrovým odletom mu v osobnom rozhovore hovorím, že zmenu mojej pozície plne rešpektujem, pretože po voľbách nastúpila nová vláda. Pýtam sa však, prečo sa to deje takým dramatickým, priam bizarným spôsobom.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (2. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
Akú odpoveď vám poskytol?
„Na Slovensku sú ľudia, ktorí ťa nechcú vidieť a na Kube budeš aj s rodinou v bezpečí," znela jeho odpoveď. Pochopil som. Aktívnou obhajobou slovenských záujmov pri rokovaniach s Maďarskom som si za Dunajom vyrobil nepriateľov. Presne v tom čase nastúpil do Washingtonu nový maďarský veľvyslanec Géza Jeszenszky, s ktorým som mal názorovú výmenu počas konferencie na jednej americkej univerzite niekoľko mesiacov predtým. Náhoda? Významný maďarský politik, pôvodom historik, jeden z hlavných exponentov toho názorového prúdu, ktorý sa nepresadil pri rokovaní ani v Stredoeurópskej iniciatíve ani v Rade Európy. Ale najmä ani bilaterálne so SR. Pri nastavovaní parametrov rozvoja našich vzťahov sa ich podarilo zarámcovať do základných princípov medzinárodného práva, pri rešpektovaní suverenity, územnej integrity a politickej nezávislosti štátov. Toto sa týkalo aj (a najmä) spolupráce pri ochrane národnostných menšín. Už od konca studenej vojny sme pozorovali na maďarskej strane zneužívanie menšinovej otázky na politické ciele a s tým úzko súvisiace neustále pokusy o historický revizionizmus. Rozumel som tomu, že maďarskí partneri ma počas rokovaní vnímali ako oponenta. V prítomnosti SR sa im nepodarilo na žiadnom medzinárodnom fóre a ani vo vzťahu k mladému štátu presadiť svoju koncepciu menšinovej otázky postavenej na kolektívnych právach a rôznych foriem autonómie. Koncepcie, ktorá by pri svojej realizácii mala silný potenciál ohroziť územnú integritu a politickú nezávislosť SR. Dôkaz a contrario: keď Slovenská republika nebola ešte členom Rady Európy, maďarská strana na jej pôde svoju koncepciu poľahky presadila. A nielen to.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (3. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
Čo ešte?
Najprv musím poukázať na to, že maďarská strana jasne videla vývoj, ktorý si na Slovensku – pre rôzne iné šarvátky – málokto všimol. Paralelne so spomínanými prebiehajúcimi negociačnými procesmi sa na slovenskej strane, síce ťarbavo, ale predsa, vytváral systémový prístup k popisovanej téme. Okrem iného som zo svojej pozície organizoval medzirezortné porady a koordinovali sa postupy slovenských delegácií, ktoré cestovali na rôzne zahraničné fóra. Krok za krokom sa posilňovali pozície SR a rástlo pochopenie relevantných medzinárodných aktérov pre naše vnímanie témy. Toto pochopenie, zdôrazňujem, sa dialo na odbornej úrovni. A nemalo vždy súvislosť s vnútropolitickou situáciou v našej mladej krajine. Takýto vývoj predsa maďarská strana nemohla dovoliť! Toto všetko bolo pochopiteľné a pre mňa veľmi čitateľné. Podstatne menej viditeľné však bolo to, že Budapešť si na Slovensku našla svojich krtkov, ktorí mali vplyv na moje ďalšie pôsobenie. Po veľmi špecifickom odchode z Washingtonu a neskoršom návrate do Bratislavy som musel zanechať aj agendu medzinárodného práva a ľudských práv. Agendu, ktorej som sa niekoľko rokov intenzívne venoval, kde sa s maďarskou stranou viedol ostrý názorový súboj o to, akým spôsobom zakomponovať menšinovú tému do susedskej spolupráce.
Bola to náhoda?
Náhoda? V tom čase, a nemyslím si, že by to dnes bolo dramaticky lepšie, pôsobilo na ministerstve toľko medzinárodných právnikov so skúsenosťami asi ako šafranu. Z čias československej diplomacie som si pamätal skúsenosť, že dobrý diplomat môže vyrásť aj za 5 rokov, medzinárodný právnik potrebuje aspoň 15 rokov! V tom čase už bola „gazdom“ zodpovedným za agendu národnostných menšín strana maďarskej koalície. Bolo to politické rozhodnutie slovenských elít, ktorého následky neboli evidentne domyslené. Mňa osobne vtedy prechod na inú agendu veľmi netrápil z dvoch dôvodov. Povedal som si, že zmena je život a napokon všetky kľúčové medzinárodné dokumenty (najmä Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín Rady Európy a základná zmluva medzi SR a MR) už boli „pod strechou“. Budem mať pokoj od „maďarskej otázky“ – myslel som si. Čas však ukázal ako hlboko som sa mýlil. V roku 2010 som mal na starosti krajiny západnej Európy. Blížilo sa okrúhle výročie vyhlásenia SNR voči karpatským Nemcom. Paradoxne ešte v spoločnom štáte boli slovenské politické elity prvé v našej časti Európy, ktoré v roku 1991 učinili takúto historickú reflexiu v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Oslovil som Ondreja Pössa, ktorý viedol Karpatskonemecký spolok, aby sme pripravili výstavu k tomuto výročiu. S radosťou súhlasil a výstava bola onedlho odhalená na pôde Bundestagu. V nemeckej relácii sa výrazne angažoval vtedajší predseda NR SR. Dvakrát sme sa vtedy pracovne stretli. Po jednom rokovaní (o nemeckej škole v Bratislave) mi v osobnom rozhovore hovorí: „Zaujíma sa o vás jeden významný slovenský oligarcha maďarskej národnosti, ktorý má výborné kontakty v Budapešti. Prečo? “ Prekvapilo ma to. „Viem, o koho ide, ale nikdy som toho človeka nestretol," bola moja reakcia. Nebol čas vysvetľovať ústavnému činiteľovi zdĺhavé súvislosti, ktoré mi boli viac ako jasné. Niekoľko mesiacov predtým bola na Bratislavskom hrade slávnostne odhalená busta Bjørnsonovi. Slávny Nór bol veľmi hlasným kritikom krutého zaobchádzania so Slovákmi v uhorskej monarchii, keď im vládli Maďari. Najmä po vyrovnaní s Viedňou. To, že sme my takmer zabudli na Bjørnsonoa a trvalo nám sto rokov, než sme si ho takýmto spôsobom uctili, neznamená, že na jeho zásluhy „zabudli“ v Budapešti. A rozhodli sa „odmeniť“ tej osobe, ktorá im nórskeho velikána pripomenula.
Čítajte viac Diplomat Gábor otvorene o vzťahoch s Maďarskom (I.): Trianon je základný kameň slovenskej štátnosti
Ako ste to pocítili?
Udialo sa to krátko po odlete nórskeho kráľa Haralda V., ktorý počas návštevy Slovenska spolu s prezidentom Gašparovičom odhalil bustu. Okamžite a bez udania relevantných dôvodov ma odvolali z funkcie riaditeľa odboru. Súčasne zrušili rozhodnutie predchádzajúcej vlády o mojom vymenovaní za veľvyslanca. Do škandinávskej krajiny som nemohol cestovať zrejme aj preto, lebo tam v tom čase nastúpil nový maďarský veľvyslanec Géza Jeszenszky (!). Náhoda? S cieľom brániť slovenskej strane v ďalšej resuscitácii jej historickej pamäte, najmä vo vzťahu k obhajcom jej bytia, sa Budapešti onedlho podaril husársky kúsok. V centre Košíc bola umiestnená busta Jánosa Esterházyho, poslanca Slovenského snemu a popredného menšinového politika odsúdeného za vlastizradu. Vodca maďarskej menšinovej strany sa v časoch druhej svetovej vojny „zapísal“ do dejín tým, že na pokyny Budapešti a v spolupráci s cudzími mocnosťami aktívne prispel k rozbitiu Česko-Slovenska. Pri obsadzovaní Košíc maďarskou armádou osobne vítal admirála Miklósa Horthyho, ktorý napriek svojej vojenskej hodnosti nepriplával na lodi, ale došiel na koni. Niekoľko mesiacov neskôr ma tá istá vláda vymenovala za veľvyslanca do inej vzdialenej krajiny.
Prečo do vzdialenej?
Veľmi ďaleko z dôvodu (ktorý mi povedali), aby ma nebolo vidieť. A so scenárom, ktorý mi nepovedali, ale dozvedel som sa ho neskôr – slovenská ambasáda sa tam onedlho zruší. A spolu s ňou „zrušia“ aj mňa. Náhoda? Keďže vláda kvôli eurovalu onedlho (v roku 2012) padla, nestihol sa tento scenár realizovať. Nová vláda ma poslala za veľvyslanca tentokrát do Rumunska. Som presvedčený, že niet takého slovenského veľvyslanca, ktorý by bol v rozpätí dvoch rokov vymenovaný vládou do troch rôznych destinácií. Do Škandinávie, juhovýchodnej Ázie a Rumunska. Rumunská misia podobne ako v Írsku mala v mojej kariére najväčší zmysel aj vďaka tomu, že som ju realizoval v štandardných podmienkach. Najmä časový priestor viac ako štyroch rokov mi umožnil dotiahnuť do konca viaceré zámery.
Čítajte viac Yeti, priateľ detí. Prvý slovenský diplomat napísal rozprávku. Vyšla v dvoch jazykoch
Čo sa dialo potom?
Po mojom návrate z Bukurešti ma vtedajší minister odložil ako starú almaru do tej najvzdialenejšej kancelárie so slovami, že už nemám (uňho) žiadnu perspektívu. Prekvapilo ma to, lebo to vôbec nebolo v súlade s jeho veľmi pozitívnym hodnotením mojej práce. Súviselo to pravdepodobne s tým, že sme sa názorovo rozišli v otázke prístupu SR k vtedy toľko pertraktovanému Globálnemu paktu OSN o migrácii, ktorý sa mal prijať v Marrákeši.
Aký bol váš postoj k tomuto dokumentu?
Na rozdiel od hlavnej línie ministerstva prijať dokument medzi prvými a bez akýchkoľvek výhrad som navrhoval opatrnejší postup. Mal som tiež silnú argumentačnú oporu v stanoviskách viacerých dôležitých a relevantných štátov, nielen našich susedov. Bol som (nielen ja) prekvapený razanciou ústretového a bezvýhradného prístupu rezortu diplomacie k citlivému dokumentu vo vzťahu k migrácii. Navyše, bez náležitého politického mandátu vlády SR, respektíve NR SR! Také niečo by sa v demokratickom štáte nemalo stať. Po ďalších voľbách nastúpil nový minister Ivan Korčok a ten ma po čase navrhol na post veľvyslanca na Kubu.
Do Havany ste však nakoniec neodleteli.
Opakovane som ministrovi hovoril, že z vážnych rodinných a zdravotných dôvodov chcem zostať v Európe. Minister mi však nedal na výber. Neprekvapilo ma to. Uvedomujúc si, že to bude moja posledná misia v kariére, som jeho návrh akceptoval a istým spôsobom som sa aj tešil na návrat do krajiny, kde som pôsobil v minulom storočí. Informoval ma, že svoje rozhodnutie urobil po predchádzajúcej dohode s predsedom vlády a s prezidentkou. Po ukončení dôverného režimu schvaľovania začala ďalšia časť procesu tradičným pozvaním na kávu do Grasalkovičovho paláca. Na osobnom stretnutí som mal krátky (cca 5–7 minút) a vcelku príjemný rozhovor s hlavou štátu. Po predchádzajúcej dohode s jej poradcami som prezidentke odovzdal knižný dar. Publikáciu o mierovej zmluve z Trianonu, ktorá získala medzinárodnú cenu za literatúru faktu.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Kedy a ako ste dozvedeli rozhodnutie prezidentky o vašej nominácii?
O necelé dva týždne mi nahnevaný minister oznámil rozhodnutie prezidentky nevymenovať ma za veľvyslanca. Také niečo sa mu ešte neprihodilo, aby bol jeho personálny návrh odmietnutý. A na takej vysokej úrovni. Chodil hore-dole po svojej kancelárii a po chvíli mi hovorí, že vôbec nevyzerám prekvapene. Odpovedám, že takéto niečo sa mi nedeje prvýkrát, ani druhýkrát, ale opakovane. Nerozumel mi a nebol čas (ani chuť) vysvetľovať mu všetky súvislosti. Zatiaľ čo minister meditoval nad rozhodnutím prezidentky, mne sa v duchu znova a znova premietal rozhovor s Kukanom vo Washingtone spred 20 rokov – pre mňa mrazivé déja vu. Náhoda? Požiadal som ministra Korčoka, aby zistil u hlavy štátu, aké dôvody ju viedli k zmene rozhodnutia. Celý život som kariérny diplomat, nie politický nominant a vždy plním pokyny nadriadených, ktorí ma kontrolujú.
Diskutovali ste potom ešte s Korčokom o vašom prípade?
S ministrom sme sa už k tejto téme nevrátili. Zrejme aj on čakal na vysvetlenie od hlavy štátu. Po čase, myslím si, že po tom, čo o tejto kauze písal denník Pravda, reagovala kancelária prezidentky, že je to ústavné právo hlavy štátu vymenovať veľvyslanca. Rovnako tak aj toto právo neuplatniť, teda nevymenovať veľvyslanca. Nuž, toto je len malá a (zdôrazňujem) nie podstatná časť pravdy. Celú pravdu hľadajme v odpovedi na otázku, prečo najprv hlava štátu dala ministrovi súhlas a neskôr ho zrušila? Čo sa udialo medzitým? Ešte predtým treba upresniť charakter stretnutia kandidáta na veľvyslanca s hlavou štátu. Rozhodne môžeme vylúčiť, že by išlo o akési výberové konanie, počas ktorého sa prezident rozhodne, že ten áno a iný nie. A nevie alebo nechce uviesť dôvody svojho nesúhlasu. Nie sme predsa monarchia! Veľvyslanec v krajine pôsobenia zastupuje záujmy svojho štátu ako celku. Nielen jedného ústavného činiteľa, pri všetkej úcte k úradu prezidenta. Ak by hlava štátu mala akékoľvek výhrady, otázky, pochybnosti či už z hľadiska profesijného alebo osobnostného, tieto sa riešia v dôvernom rozhovore medzi prezidentom a šéfom diplomacie. Majme na pamäti, že vývoj sleduje aj „tichý hráč“ – krajina, kde by mal veľvyslanec pôsobiť. Každý štát pochopiteľne zaujímajú okolnosti, za akých bol nominovaný diplomat, ktorý bude na jej území pôsobiť niekoľko rokov. Päťminútové stretnutie z princípu nemôže mať hodnotiaci charakter, slúži len na osobné zoznámenie sa prezidenta s novým veľvyslancom, ktorého môže stretnúť pri návšteve v danej krajine. A nielen stretnúť, veľvyslanec do veľkej miery zodpovedá za priebeh návštevy a sprevádza hlavu štátu počas celého programu. Dôkaz: stretnutie pri káve bolo ako praktické opatrenie zavedené do praxe až počas druhého mandátu tretieho prezidenta SR.
Čítajte viac Malý štát za svoje chyby zaplatí takmer vždy. Platí však účty aj za omyly veľkých krajín
Čo mohlo teoreticky ovplyvniť Čaputovú?
Kľúčovou otázkou je, prečo sa prezidentka počas výkonu svojej funkcie zachovala takto iba raz. Vymenovala predtým a potom desiatky nových veľvyslancov. Medzi jej súhlasom, ktorý dala ministrovi a stretnutím so mnou, sa udiala jedna vec, ktorá ju mohla ovplyvniť. Maďarská akadémia vied zverejnila recenziu mojej knihy o Trianone. Vychádzajúc zo známych maďarských pozícií zaujala recenzia silne kritické stanovisko ku knihe. Pochopiteľne. Slovenský a maďarský pohľad na Trianon sú v princípe nezlučiteľné. Zo všetkého nám teda vychádza, že je evidentné, na ktorú stranu sa pridala hlava nášho štátu. Nedokážem si predstaviť, že by kariérny diplomat – veľvyslanec akejkoľvek inej demokratickej krajiny napísal knihu o politickej histórii svojho národa, získal medzinárodnú cenu spisovateľov a bol takto „odmenený“ svojim prezidentom. Ďalší dôkaz ako bonus: tá istá hlava štátu udelila vysoké štátne vyznamenanie za rozvoj maďarsko-slovenských vzťahov maďarskému historikovi, ktorý propaguje maďarské videnie Trianonu (sic!). Podľa tejto logiky ak by som napísal knihu, v ktorej by som súhlasil s revizionistickým prístupom Budapešti k našej histórii, prezidentka by nemala problém vymenovať ma za veľvyslanca. Nezvyčajné, nevysvetlené a sotva obhájiteľné rozhodnutie prezidentky nielen ovplyvnilo záver mojej diplomatickej kariéry, ale vyvolalo aj istý rozruch.
Čo vám na to hovorili ľudia, s ktorými sa poznáte?
Viacero ľudí si to u mňa overovalo, či sa to naozaj stalo. Telefonoval mi vtedy osobne aj najsilnejší opozičný politik a viacnásobný (súčasný) predseda vlády. Keď som mu na jeho otázku potvrdil už medializované skutočnosti, reagoval svojím hodnotením takto: „Problém je, že si rovný chlap, ktorý nikdy neohol chrbát.“ Tajne som dúfal, že budem mať väčšiu podporu od zamestnávateľa, kde pracujem celý život. I keď som si dobre uvedomoval, že minister nechcel ísť do sporu s hlavou štátu. Ako však hovorí klasik slovenskej politiky – kde je vôľa, tam je aj cesta. Keď si rekapitulujem celé tie roky, tak jediná podpora od môjho zamestnávateľa spočívala v tom, že ma neprepustili z práce. Napriek tomu ma istí ľudia vnímajú ako poruchu v systéme.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Neubránim sa veľmi pichľavej otázke. Neľutujete s odstupom času napísanie knihy o Trianone?
Nie. Robím, hovorím a píšem presne to čo si aj myslím. A to sa nesmie. Čo ma dosť trápilo, boli pohľady ľudí na niekoho, kto sa ocitol v „nemilosti vrchnosti“. Nie som nepopísaný list. Napriek tomu si niektorí mohli myslieť, že dôvodom rozhodnutia prezidentky bolo niečo, čo som urobil, respektíve neurobil. Len to nikto nevedel. Bol to nerovný boj štátneho úradníka s hlavou štátu, keď ja som nemal žiadne účinné zbrane. Aj preto som v nasledujúcom období napísal niekoľko desiatok esejí s akousi inventúrou mojej práce.
Vyššie popísané kotrmelce vo vašej diplomatickej kariére vôbec nevyzerajú ako zhluk náhodných udalostí. Skôr sa zdá, že majú spoločného menovateľa.
Presne tak. Môžeme to smelo nazvať ako neviditeľná ruka historického revizionizmu. Tak pred štvrťstoročím, kedy som zodpovedal za túto agendu, ako aj dnes, odpovedám na tú istú otázku rovnako. Naše vzťahy s Maďarskom majú pre obe krajiny zásadný význam. Potrebujeme ich však rozvíjať v celej komplexnej šírke. Vždy by sme mali mať na pamäti historickú skúsenosť našich predkov a nerobiť chyby, ktoré by viedli k ohrozeniu našej suverenity, územnej celistvosti a politickej nezávislosti. Podrobnú analýzu našich skúseností, úspechov a zlyhaní som uviedol v knihe o Trianone.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Od získania samostatnosti píše Slovensko svoj úspešný príbeh. Či sa to niekomu páči alebo nie. Hádam niet krajiny, ktorá by v dnešnom rozbúrenom svete nemala problémy rôzneho druhu. Na írskom príbehu som pochopil dôležitosť prihlásiť sa pozitívne tiež k dejinám, ktoré predchádzali vznik samostatného štátu. Aj prostredníctvom skutočností, ktoré sa udiali na dnešnom území SR. Bratislava bola miestom korunovácie 17 kráľov a kráľovien, ktorí v Dóme sv. Martina prevzali moc v monarchii. Tu sa odvíjala história (nielen) v strednej Európe. Už dlhší čas si myslím, že baroková záhrada Bratislavského hradu by bola veľmi vhodným miestom pre umiestnenie ich búst, prípadne sôch. Popri kráľovi Svätoplukovi, vierozvestcoch sv. Cyrilovi a Metodovi a spolu s Gorazdom by panovníci z rôznych európskych rodov organicky dotvorili obraz aj našich dejín. Oslovil som s týmto námetom ministrov aj predsedu NR SR, správcu hradu. Nepochodil som. Dúfam, že raz táto myšlienka padne na úrodnú pôdu.
