Po desiatich rokoch v československej diplomacii ste v roku 1993 prišli do Bratislavy, aby ste pracovali pre zahraničnú politiku nového štátu. Neoľutovali ste svoj krok?
Úprimne, je to tak asi 8:2 v prospech Slovenskej republiky. Po zániku ČSFR sa mojou prirodzenou vlasťou stalo Slovensko. Ak by som zostal v Prahe a pracoval pre českú diplomaciu, nebolo by to autentické. Nebol by som úprimný ani voči sebe ani voči Českej republike, ktorú si vysoko vážim. Z toho mi vychádza, že by som v českej diplomacii pravdepodobne nezostal a bol by som tam doživotným cudzincom. Mal som tiež lákavé ponuky ísť do biznisu.
Kam?
Pracovať pre kanadskú, respektíve taliansku poradenskú firmu. Ktorúkoľvek by som akceptoval, dnes by som bol finančne úplne inde, no necítil by som tam nikdy doma. Aj keby som mal v Prahe veľký dom. Ako diplomat som sa naučil pracovať s viacerými scenármi. Nemohol som v budúcnosti vylúčiť za určitých okolností nie dobré vzťahy medzi dvomi štátmi, ktoré oddeľuje rieka Morava. Ako by som si rozumel so svojimi blízkymi v rodnom Prešove? Podstatné bolo aj niečo, lepšie povedané niekto iný. Moja manželka Danka, ktorá ma statočne sprevádza v živote a v krkolomnej kariére, ktorá je jeho integrálnou súčasťou, pochádza z toho istého kraja. Bolo rozhodnuté. A kdesi z periférie mojich myšlienkových pochodov sa vynáral stále naliehavejšie aj iný aspekt.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (1. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
Aký?
Zaujímavých firiem sú na svete tisíce, príjemných krajín na život môžu byť desiatky, avšak štát rodiaci sa pre národ môže byť len jeden. Až neskôr som pochopil, že práve jedinečná možnosť byť pri prvých krokoch nového štátu bola tým najsilnejším magnetom, ktorý ma priviedol z Prahy na Slovensko. Nezáleží tak ani na stoličke, na akej práve sedíme, ako skôr na našej vnímavosti. Vždy som mal najradšej výzvy, ktoré nám život prináša. Vlády sa môžu meniť počas nášho života veľakrát. Režimy sa striedajú občas, napríklad generačnou výmenou alebo ozbrojeným konfliktom. Avšak zrod nového štátu sa udeje v princípe iba raz v histórii národa a takmer vždy po vojnovom konflikte. Slovenský národ získal svoju štátnosť po výnimočnom procese politických rokovaní. Bez jedinej kvapky krvi! Na druhej strane toto do istej miery vysvetľuje, prečo si mnohí spoluobčania nevážia vlastný štát a jeho atribúty.
Bol váš sen stať sa diplomatom?
Zďaleka nie. Nevyrastal som v hlavnom meste s priamym kontaktom so svetom, ktorého súčasťou je diplomacia. Aj z iných dôvodov v tých časoch väčšina ľudí ani netušila, že takéto remeslo vôbec existuje. Po prečítaní románu Americká tragédia od Theodora Dreisera bolo mojím snom stať sa sudcom a pomáhať viac spravodlivosti na tomto svete. Keďže nikto v mojej blízkej rodine nebol členom komunistickej strany, tobôž dôležitým funkcionárom, tak mi môj otec povedal, že nemám ani mizivú šancu. Veľmi som túžil aj po cestovaní. Čím viac som o tom sníval, tým viac som si uvedomoval tuhosť železnej opony. Preto ma lákali cudzie jazyky, ktoré som vnímal ako akési virtuálne okno do sveta. Spomínam si, ako som v škole počas vyučovania pod lavicou listoval v knihe Sestra Carrie od spomínaného autora alebo v Charte OSN, tiež v angličtine. Máločomu som rozumel, ale trápil som sa s tým. Voňalo mi to ďalekým a nedosiahnuteľným svetom. Pre mladých, dospievajúcich ľudí mali takéto veci magickú príťažlivosť.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (2. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
Aké boli vaše prvé kroky na slovenskom ministerstve zahraničia?
Do Bratislavy som prišiel okľukou cez Viedeň, kde som absolvoval rok na Diplomatickej akadémii. Ešte na federálnom ministerstve mi vedúci úradu veľvyslanec Karel Kovanda odporúčal „vrátiť sa do školských lavíc“. Považoval to za vhodný doplnok po desiatich rokoch práce v diplomacii a po predchádzajúcom štúdiu práva na Karlovej univerzite. Poradil mi výborne. Veľa vecí som si mohol lepšie v hlave usporiadať, čo s ohľadom na moju prax išlo omnoho efektívnejšie. Okrem toho som si výrazne skvalitnil znalosť nemčiny motivovaný nádejou, že raz budem pôsobiť v nemecky hovoriacej krajine. To sa však, žiaľ, nikdy nestalo. Podobný vývoj nastal aj po intenzívnom štúdiu francúzštiny a taliančiny. Krásnych jazykov, ktoré som v mojej práci nemal možnosť takmer nikdy využiť.
Ako vyzerali vaše nové začiatky v diplomacii na Slovensku?
Na ministerstve zahraničia v Bratislave som začínal opäť od nuly na najnižšej pozícii referenta. Vôbec mi to však neprekážalo hlavne kvôli môjmu nastaveniu, viac mi vyhovovala práca experta ako nejaká vedúca funkcia. Súčasne sa odo mňa očakávalo, že prenesiem skúsenosti s diplomaciou na kolegov, ktorí začínali na „zelenej lúke“ podobne ako aj inštitúcia celého ministerstva. Energicky som sa do toho pustil, keďže som mal ešte v čerstvej pamäti dril, ktorým som prešiel v Černínskom paláci. Aj dnes, na sklonku svojej kariéry, tvrdím, že tamojšia diplomatická škola praxe, najmä v oblasti medzinárodného práva, bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. V podstate som sa o základy, nadobudnuté v Prahe opieral po celý aktívny život. A preto skúsenosti, ktoré na mňa slovom a najmä príkladom prenášali moji nadriadení v Prahe, som sa snažil rovnakým spôsobom „posunúť“ na ďalšiu generáciu v Bratislave. Avšak… veľmi rýchlo som narazil.
Čítajte viac Ako vznikala zmluva s Maďarskom? Slovensko stálo pred ťažkými výzvami (3. časť rozhovoru s Jánom Gáborom)
O čo išlo?
Mladí sa začali na mňa sťažovať nadriadeným, ktorí ma, na moje prekvapenie nepodporili. Sprvu som tomu nerozumel, keďže presne to sa odo mňa očakávalo. Pochopil som to až v momente, keď som si uvedomil, že všetci naši nadriadení na danom úseku mali dohromady sotva tretinu mojej praxe. Ak abstrahujeme politický kontext studenej vojny, bola československá diplomacia z profesijného hľadiska veľmi kvalitná. Obzvlášť to platilo v agende rokovacích procesov na báze medzinárodného práva. Z jednoduchého dôvodu – bola tam akumulovaná skúsenosť niekoľkých generácií právnikov. Keďže som na slovenskom ministerstve nemal ambície o vyššie funkcie, venoval som sa naďalej expertnej práci. Od môjho pôvodného zamerania na medzinárodné právo sa veľmi skoro oddelila agenda ľudských práv, kam ma preložili. A tam zasa dominovala téma ochrany práv príslušníkov národnostných menšín, s ktorou som sa predtým nikdy nestretol. Pred mojim príchodom z Viedne v júli 1993 bol v tejto agende už nejaký vývoj. Po pravde, bol dosť kostrbatý a zodpovedal dobe, čo som pochopil neskôr. Rovnako tak som rozumel legitímnej obave viacerých kolegov z tejto „výbušnej“, teda politicky veľmi citlivej témy. Mnohí sa jej preto pochopiteľne vyhýbali. Ani som sa v Bratislave neohrial a dostal som túto agendu doslova pokynom. Zobral som to ako výzvu, pred ktorou sa neuteká. Tento moment zásadne ovplyvnil moju ďalšiu kariéru. Nasledovali rokovania v rôznych formátoch: na pôde Stredoeurópskej iniciatívy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rady Európy, okrúhle stoly ku Konferencii o Pakte stability v Európe. Na záver finále – bilaterálne rokovanie Slovenska o základnej zmluve s Maďarskom.
Na ktoré tri najsilnejšie zážitky počas pôsobenia v slovenskej diplomacii najradšej spomínate?
Začnem tým, že som absolvoval kompletný rokovací proces v Rade Európy o medzinárodno-právnom štandarde venovanom ochrane národnostných menšín. O prvom právnom dokumente tohto druhu v dejinách nášho kontinentu. Akosi organicky a v nadväznosti na to som sa zúčastnil tiež práce na základnej zmluve s Maďarskom. Od „A“ po „Z“, vrátane asistencie pri jej podpise v Paríži. Pri prvom dokumente som mal v Štrasburgu relatívne veľký priestor na vlastnú aktivitu. Pre každého medzinárodného právnika je to „naj“, čo môže zažiť. Neskôr, pri rokovaniach o zmluve s našim historickým susedom, som mal jedinečnú možnosť využiť svoje európske skúsenosti v prospech slovenských záujmov. Z pohľadu existencie SR máme s našim susedom tri dôležité zmluvy. Všetky boli podpísané v Paríži.
Čítajte viac Diplomat Gábor otvorene o vzťahoch s Maďarskom (I.): Trianon je základný kameň slovenskej štátnosti
Zrejme máte na mysli v prvom prípade dokument po skončení prvej svetovej vojny.
Samozrejme. Trianonská mierová zmluva viedla k vzniku Česko-Slovenska, čo pomohlo slovenskému národu vymaniť sa z likvidačnej obruče maďarizačných procesov rakúsko-uhorskej monarchie. Mierová zmluva po druhej svetovej vojne prispela k obnoveniu Česko-Slovenska napadnutého nacistickým Nemeckom a jeho prisluhovačom horthyovským Maďarskom. Poslednú zmluvu, ktorá nastavila základné parametre pre rozvoj vzťahov a spolupráce medzi oboma krajinami, už uzavrela so svojim susedom samostatná SR v demokratických podmienkach po skončení studenej vojny.
A ďalšie dva špecifické zážitky?
Mal som česť byť členom vládnej delegácie, ktorá navštívila Vatikán a pozvala pápeža Jána Pavla II k jeho prvej ceste na samostatné Slovensko. A ako slovenský veľvyslanec v Írsku som sa zúčastnil historického summitu EÚ v Dubline, keď sa prvýkrát vztýčila naša vlajka spolu s ostatnými demokratickými štátmi nášho kontinentu. Osobne považujem 1.máj 2004 za politický koniec studenej vojny, ktorá rozdelila Európu proti vôli dotknutých štátov na dve antagonistické časti. Zatiaľ čo pri prvom zážitku som sa nekonečne (pracovne) natrápil, pri ďalších dvoch som sa v princípe len vyskytol. Zariadil to majster režisér: Život. Pre mňa však majú porovnateľnú hodnotu. Tvoria symbolicky trojuholník tej DNA slovenskej diplomacie, ku ktorej mám pri obhajobe našich suverénnych záujmov najbližšie. Slovenský rozmer: v komplexnom a komplikovanom vzťahu k nášmu susedovi. Európsky rozmer: v spolupráci s našimi partnermi v európskej rodine demokratických krajín. A v neposlednom rade hodnotový rozmer s dôrazom na korene kresťanskej civilizácie nielen nášho národa, ale aj starej dobrej Európy. Mohli by sme zrátať na prstoch jednej ruky krajiny, ktoré počas svojho dlhého pontifikátu navštívil poľský pápež trikrát. Slovenská republika bola jednou z nich.
Čítajte viac Yeti, priateľ detí. Prvý slovenský diplomat napísal rozprávku. Vyšla v dvoch jazykoch
Na ministerstve vás dôležité funkcie takpovediac obchádzali alebo vy ste sa vyhýbali im?
Myslím si, že táto „antipatia“ bola vzájomná. Môj otec ma pred nástupom do práce varoval, aby som sa pokiaľ možno funkciám vyhýbal. Tvrdil, že krivia charaktery a robia z ľudí nepriateľov. Mal ťažký život, keďže bol od troch rokov úplná sirota a v mnohých veciach sa nemýlil. Jeho odporúčanie mi zostalo niekde v povedomí a nikam som sa nehrnul. Dvakrát to dopadlo inak. Prvýkrát uprostred zložitých rokovaní o zmluve s Maďarskom na konci 20. storočia, keď na druhej strane stola sedeli partneri vo vysokých štátnych funkciách. Na našej strane niekoho osvietilo, že s nimi nemôže za SR rokovať referent. Funkciu si de facto vypýtala situácia pri dôležitých rokovaniach s našim susedom a to som nemohol odmietnuť. Nasledujúce necelé dva roky som bol šéfom sekcie pre ľudské práva. Pamätajúc varovné slová môjho otca som si dával obrovský pozor, aby som nezmenil svoje správanie voči okoliu. To sa mi hádam podarilo a zostal som sám sebou. Súčasne som si uvedomil jednu zvláštnu vec. Tie isté veci a názory, ktoré som hovoril predtým, mali zrazu úplne inú váhu. Bolo to jediné obdobie v mojej kariére, kedy som ako súčasť vedenia rezortu (spolu)rozhodoval o dôležitých veciach. Pochopiteľne najmä v mojej agende. Niekedy som sa tomu v duchu zasmial, nuž ale taký je život. Nie je dôležité to, čo hovoríte, ale na akej stoličke sedíte. Uplynulo celé štvrťstoročie, keď som v roku 2018 v súvislosti s mojim návratom z diplomatickej misie v Rumunsku požiadal ministra zahraničných vecí ,aby ma poveril vyššou funkciou na ministerstve. Urobil som tak prvýkrát a naposledy v živote. Argumentoval som tým, že čas, ktorý mi zostáva do dôchodku, by som sa intenzívne venoval menej skúseným kolegom. S vyššie spomínaným cieľom. Bol som presvedčený, že najdlhšie slúžiaci minister v našej histórii a kolega diplomat mi vytvorí podmienky na „výchovu a osvetu“.
Vyšlo vám to?
Mýlil som sa v ňom. Potvrdilo sa mi, že nie som dobrý psychológ a v ľuďoch sa príliš nevyznám. Minister ma nepoveril dôležitou funkciou a paradoxne mi dal agendu, ktorá nebola ani zďaleka prioritou zahraničnej politiky SR. Z mozaiky ďalších informácii som pochopil, že minister pri riadení rezortu diplomacie dával prednosť inému typu ľudí. Takým, ktorí svoj názor nemajú alebo ak ho majú, nechajú si ho pre seba. Toto je večná dilema štátnych úradníkov. Na jednej strane musí mať štátna inštitúcia svojho „pána“. Na strane druhej sa neraz vyskytnú situácie, kedy je vhodné pred prijatím zásadného stanoviska – zdôrazňujem slovo – interne sa pohádať. Svet je príliš komplexný a neraz i komplikovaný na to, aby ho pokryl iba jeden pohľad. V tomto kontexte uvádzam, že väčšina slovenskej politickej reprezentácie si stále neuvedomuje to, že rezort zahraničia je zo samotnej podstaty svojho „operačného priestoru“ v mnohom iný ako bežná štátna správa.
V akom zmysle?
Popíšem to špecifikum veľmi zjednodušene. Ak sa minister školstva rozhodne, že niekde zruší školskú jedáleň, má konečné slovo on. Ak sa šéf diplomacie podujme uzavrieť nejakú dohodu s Uruguajom, potrebuje o tom rokovať s daným štátom, ktorý nie je voči nemu v podriadenom vzťahu. Pri všetkej úcte k ostatnej ústrednej štátnej správe si preto myslím, že rezort diplomacie potrebuje typ ľudí aj s inými parametrami. Znalosť cudzích jazykov zďaleka nestačí.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Urobili by ste niečo dnes inak?
V princípe nie. Čas nemôžeme vrátiť. Keby som však vedel, že nikdy v práci nevyužijem nemčinu, taliančinu a francúzštinu, nevenoval by som ich štúdiu toľko veľa času. Nasmeroval by som svoju energiu inam. Napríklad hlbšiemu poznaniu dejín. Mimochodom, väčším záujmom o históriu som sa inšpiroval počas diplomatickej misie v Dubline, keď som videl, akú úctu majú írske (nielen) politické elity k dejinám vlastného národa. Veľmi rýchlo som si však uvedomil, že nestačí o tom hovoriť, ale treba aj niečo robiť. A najlepšie je začať od seba. Na úvod spomeniem, že pri rôznych projektoch som získal spojencov dokonca tam, kde som nečakal. Súčasne som si vyrobil nepriateľov. Paradoxne aj tam, kde by som to nikdy nepredpokladal. Súvisí to s tým, že história žiadneho národa nie je čiernobiela. Prečo by mal byť slovenský národ výnimkou? Podobne ako naše dejiny, aj hlavní hýbatelia v nich sú rôznorodí. Plytkosť povedomia dnešnej generácie, paradoxne, napriek takmer neobmedzenému prístupu k informačným zdrojom vedie k deformáciám vo vnímaní činov našich predkov. Aj z vyššie uvedených dôvodov má každý úspešný projekt za sebou svoj vlastný dlhý a krkolomný príbeh.
Konkrétne?
Busta Bjørnstjerna Bjornsona, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru a významného advokáta slovenského národa v dobe jeho útlaku sa nachádza v bratislavskej Redute. Pamätník venovaný Alexandrovi Dubčekovi je na čestnom mieste v historickom centre Bukurešti. Nositeľ Nobelovej ceny za mier a americký prezident Woodrow Wilson sa na nás pozerá pri Palugyayovom paláci v našom hlavnom meste. Jazdeckú sochu večného vojaka Ladislava Škultétyho-Gábriša nájdeme pri jeho hrobe v rodnej obci Mojtín, kam sa vrátil po takmer dvoch storočiach z rumunského Aradu. Prvému slovenskému diplomatovi Štefanovi Osuskému sa pamätník nepodarilo postaviť. Tak som mu aspoň venoval knihu o mierovej zmluve z Trianonu, o ktorej rokoval a osobne podpísal. Potešilo ma, že sa rozhýbalo aj ministerstvo zahraničných vecí a bola po ňom pomenovaná kongresová sála. Počas mojej misie v Bukurešti mi pripravili moji rumunskí partneri – poznajúc môj pozitívny vzťah k prienikom slovenskej a rumunskej histórie – príjemné prekvapenie.
Čítajte viac Malý štát za svoje chyby zaplatí takmer vždy. Platí však účty aj za omyly veľkých krajín
Aké?
Počas jednej z mnohých návštev mestečka Nadlak so silnou slovenskou prítomnosťou som s miestnym starostom odhalil bustu významnej osobnosti Ľudovítovi Boorovi. Bol to miestny evanjelický kňaz žijúci na prelome 19. a 20. storočia. Zapísal sa nielen do miestnych dejín tým, že bol po prvej svetovej vojne pri zrode dvoch spriatelených štátov. V rumunskom meste Alba Iulia sa zúčastnil Veľkého národného zhromaždenia, ktoré viedlo k zjednoteniu Rumunska a bol senátorom v prvom rumunskom parlamente. V tom istom období zastupoval rumunských Slovákov na slávnom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine, keď bola podpísaná Deklarácia slovenského národa. V dôležitých prípadoch je vhodnejšie uctiť si ešte žijúce osoby. Teší ma, že počas írskej, respektíve rumunskej misie boli akceptované moje návrhy. Prezident SR Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Joeovi Veselskému, ktorého životný príbeh do veľkej miery odrážal dramatické časy Slovenska v 20. storočí. Účastník SNP, svojho času najstarší Slovák vo svete a súčasne najstarší Ír v jednej osobe. Dvaja rumunskí generáli, ktorí v druhej svetovej vojne v mladom veku oslobodzovali naše územie od cudzích armád, boli tiež vyznamenaní hlavou štátu. Títo vzácni ľudia, ktorých som osobne poznal, tu dnes už nie sú. Som preto veľmi rád, že mohli osobne precítiť vďaku a uznanie od SR ako potvrdenie toho, že ich životná misia mala zmysel. Som presvedčený, že je to lepšie, ako si niekoho uctiť in memoriam.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
