Vaše pracovisko je dedičom obrovského kapitálu vedeckých poznatkov o pôde. Aká je úrodnosť pôdy v štvrtom desaťročí veľkých zmien v slovenskom poľnohospodárstve?
Z pohľadu kvality poľnohospodárskej pôdy by som nevidel závažnejší problém, potenciál pôd zostáva stále približne rovnaký, v konečnom dôsledku pôda celkovo nepodlieha radikálnym zmenám. Tam je vývoj oveľa dlhodobejší, čiže potenciál zostáva. Novým aspektom, ktorý vstúpil do hry po roku 1989, je zmena vlastníckej štruktúry. Pribúdajú rodinné podniky, mladí farmári, ktorí gazdujú na menších plochách. Určite sa zmenila skladba pestovaných plodín, čo súvisí s poklesom živočíšnej výroby. Máme menej udržiavaných pasienkov a lúk, klesli plochy krmovín na ornej pôde, rozšírilo sa pestovanie a výmery trhovo významných plodín – obilnín a olejnín. Najvýraznejšou je ale klimatická zmena. Pred pár desaťročiami bol na Slovensku iný priebeh počasia, ako je posledných 30 rokov. Nastali naozaj radikálne zmeny, kritické udalosti posledných rokov sú spojené s rastúcim suchom, rubom ktorého sú silné búrky a prívalové zrážky.
Spomenuli ste viacero kritických faktorov, medzi nimi aj štruktúru – skladbu pestovaných plodín. Čo je za tým?
Nepochybne transformácia poľnohospodárstva, ktorú však nemožno odtrhnúť od privatizácie a ňou vyvolaných zmien potravinárstva, kde vypadli či úplne sa zredukovali kapacity na spracovanie poľnohospodárskych surovín. Spätne sa to prejavilo na skladbe pestovaných plodín. Všetci si iste všimli, že poľnohospodári pestujú viac repky, slnečnice, ale v ostatných rokoch aj maku. Rozšírilo sa aj pestovanie bielkovinových plodín, čo ovplyvnila Spoločná poľnohospodárska politika a jej benefity, teda platba za pestovanie napr. sóje a ďalších bielkovinových plodín. Rast plôch repky a takisto kukurice však o. i. súvisí s tým, že mero z repky sa pridáva do nafty a etanol z kukurice do benzínu. Tieto biozložky mali podľa Bruselu znížiť závislosť EÚ na rope. Sprievodným javom bol pokles plôch pestovania zemiakov a zeleniny, čo súvisí aj s demografiou obyvateľstva.
Ako vyzeráme v porovnaní so susednými krajinami?
Najviac porovnateľnú štruktúru máme s Českom. Poľsko dominuje v ovocí a nielen v ňom, ale má menšie farmy, a to má veľký vplyv na heterogenitu – rozmanitosť produkcie. Aj Slovensku by prospela väčšia rozmanitosť v pestovaní plodín, a to kvôli dvom faktorom. Po prvé, pestrejšia plodinová diverzifikácia umožňuje lepšie prekonávať aj kritické obdobia. Keď je podnik sústredený len na pár špecifických plodín, tak keď dôjde k nejakému kritickému obdobiu a výpadku niektorých plodín, vzniká problém. Väčšia diverzifikácia umožňuje mať príjmy rozdelené aj na iné plodiny.
Čítajte viac Lacné mlieko v akciách nás môže vyjsť draho, slovenskému mlieku hrozí čierny scenár: Skončí 50 fariem?
A po druhé?
Jednoznačne nám v osevných postupoch chýbajú plodiny, ktoré, zostávajú dlhšie na poli než jednu sezónu, ako sú napríklad viacročné krmoviny. To, čo najviac ovplyvňuje súčasné aj budúce poľnohospodárstvo, je klimatická zmena. Je dominantným faktorom. Máme pozemky na pahorkatinách a vo vyšších polohách s väčšou svahovitosťou, ktoré si vyžadujú iný spôsob hospodárenia, alebo väčšiu diverzifikáciu plôch a zaradenie plodín s vyššou protieróznou účinnosťou. Tam by bolo optimálne kombinovať plodiny trhovo výhodné, ako sú obilniny alebo kukurica s plodinami s protieróznym účinkom.
Čo by tam bolo vhodné pestovať?
Na týchto plochách je optimálne vytvoriť pásy z trvalých trávnych porastov, či lucerny. Svahovité polia, ktoré hraničia s intravilánom obcí, treba obsiať pôdu plodinami, ktoré tam zrážkovú voda spomalia a tá vsiakne do zeme. Efektívne sú technológie pásového pestovania poľnohospodárskych plodín. Celý svah sa oseje v pásoch, kde sa striedajú protierózne kultúry s trhovými plodinami. To je, pravda, spojené so zložitejším manažmentom. Alebo sú tu rôzne možnosti podsevov. Cieľom je mať pôdu čo najdlhšie obdobie zakrytú porastom, ktorý bráni splavovaniu pôdy pri prívalových dažďoch a počas sucha zasa obmedzuje výpar vlahy z pôdy.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Agromanažéri chápu, čo treba urobiť, ale narážajú na ekonomické možnosti, personálne aj technologické vybavenie. A napokon, keď to všetko začnú robiť, komu predajú úrodu, keď niet jej spracovateľov? Nie je toto jeden z najväčších kameňov úrazu?
Trafili ste klinec po hlavičke. Nedá sa o ekonomických, environmentálnych a všetkých ďalších aspektoch dobrého hospodárenia na pôde hovoriť a riešiť ich separátne. Na to, aby poľnohospodár rozbehol špeciálnu rastlinnú výrobu alebo sa dal na iný spôsob hospodárenia na pôde, musí byť najprv ekonomicky silný. Nemôžeme očakávať od slabého poľnohospodára veľký výkon alebo diverzifikáciu, to by sme išli hlavou proti múru. Preto potrebujeme v rámci rezortu koncepčne nastaviť väčší dopyt po domácej produkcii. Poľnohospodári hovoria: budeme pestovať, čo odporúčate, keď to niekto kúpi za cenu, ktorá pokryje náklady a prinesie aspoň minimálny zisk. Pokiaľ nenaštartujeme domáci spracovateľský priemysel, pokiaľ ľudia nezačnú uprednostňovať domácu produkciu aj za cenu, že budú ochotní trochu si za ňu priplatiť, nepodarí sa nám riešiť ani tieto problémy.
Z čoho teda začať?
Potrebujeme postaviť na národnej úrovni systémy zeleného obstarávania. Štát a verejné inštitúcie by mali ísť občanom príkladom a pri nákupe potravín uprednostňovať slovenské potraviny. Samozrejme, nežijeme vo vzduchoprázdne, sme súčasťou globálneho trhu. Európska únia s Green dealomo nastavila nesporne ušľachtilé ciele, veď všetci chceme mať zdravé životné prostredie a produkciu. Problémom Green dealu sú o. i limity zahraničného obchodu. My síce môžeme produkovať ekologické alebo environmentálne prijateľné, zdravšie potraviny, ale tie valcuje lacnejšia produkcia zo zahraničia. To, čo my vnímame ako problém Slovenska, teda veľkého dovozu potravín zo zahraničia, to isté vníma Európa ohľadom importu z krajín MERCOSUR a ďalších tretích krajín. Toto sa nepodarilo vyriešiť.
Čítajte viac Potravinové cunami sa blíži: Čo sa stane, keď kríza zablokuje 1 200 kamiónov s jedlom?
Spomenuli ste Mercosur, ale za chrbtom Slovenska máme Ukrajinu s obrovským poľnohospodárskym výkonom. To nie je potenciálne, ale reálne náš najväčší konkurent v produkcii obilnín, ako aj hydiny, vajec a ďalších produktov.
Z produkčného hľadiska je Ukrajina pre Slovensko, a nielen preň obrovským problémom. Obrovská rozloha úrodnej pôdy, plus nové technológie z nej robia obilnicu Európy. Pokiaľ Ukrajina vstúpi do EÚ, splní podmienky a kritéria, odbytiskom jej produkcie bude môcť byť aj Európska únia. V tej chvíli budeme mať určite veľký problém, lebo nebudeme schopní konkurovať návalu ukrajinskej produkcie.
Vieme, za akých podmienok vstupovalo Slovensko do EÚ. Teraz sa zdá, zoberme si posledné návrhy nemeckého kancelára Merza, ako keby EÚ vítala Ukrajinu s až príliš otvorenou náručou. Kde sú napríklad záruky zdravotne neškodnej produkcie?
Zo vstupu Ukrajiny sa stáva citlivá politická téma. Vecne vzaté, je logické baviť sa o tom, že ak má Ukrajina vstúpiť do EÚ, tak naozaj za dodržania európskych štandardov. Tie nie sú samoúčelné, ale z pohľadu bezpečnosti potravín sú pre nás dôležité. Ukrajina je nateraz mimo EÚ, môže používať iné postreky. Spomeňme si na aféru s ukrajinskou pšenicou a rezíduami pesticídov v nej, ktoré nie sú v EÚ povolené. Ocitli by sme sa naozaj v neférových podmienkach, pokiaľ by Ukrajina vstúpila na náš trh bez toho, aby začala plniť štandardy platné v EÚ. Pokiaľ ide o kontroly dovážaných produktov z Ukrajiny, určite sa robia, ale pri explozívne rastúcich dovozoch sa nebude dať odkontrolovať všetko. Sú tu však aj iné aspekty.
Ktoré?
Málokto si uvedomuje ešte jeden bočný efekt: obilie, ktoré by tieklo z Ukrajiny k nám, pôvodne prúdilo do Afriky, na Stredný východ. Tamojším krajinám bude chýbať. Vidíme, čo sa deje na Blízkom východe, svet je v permanentnom napätí a všetky tieto veci budú len prilievať olej do ohňa. Aj toto si treba uvedomiť.
Nech rozoberáme budúcnosť slovenského poľnohospodárstva z tej či onej strany , vidíme, že bude čeliť konkurencii produktov z Východu aj Západu. Čo vlastne pestovať a chovať, aby sme si uchovali vlastnú produkciu kvalitných čerstvých potravín?
Nezostáva nám nič iné len využiť naše prednosti. Sme malá krajina. Nemáme veľké plochy pôdy, aby sme mohli súperiť množstvom produkcie. Ak chceme prežiť, musíme sa sústrediť na kvalitu a pestrosť produkcie. Našou obrovskou výhodou aj napriek klimatickej zmene a suchu je, že máme ešte stále relatívne bohaté vodné zdroje. Sme na tom lepšie, ako krajiny južnej Európy. Pri dobrom manažmente by sme mohli rozvinúť špeciálnu rastlinnú výrobu, ktorá je náročná na vodu. Porovnajme sa s Izraelom, veľkú časť územia ktorého tvorí púšť, a predsa zásobuje veľa krajín ovocím a zeleninou. Izraelčania mimoriadne efektívne využívajú inteligentné zavlažovacie systémy dávkujúce vodu rastlinám šetrne a pritom v akurátnom množstve. Keby hospodárili u nás, boli by ešte úspešnejší.
Čítajte viac Prečo pijeme menej mlieka, ale jeme viac syra? Ako sa menia slovenské chute
Aké sú naše tromfy?
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré majú celkom dobrý podiel ekologického poľnohospodárstva. Tvorí okolo 14 percent, a má potenciál rastu. Sme malá krajina s relatívne nízkou kontamináciou pôd. Iste sú tu lokálne záťaže z minulej priemyselnej činnosti alebo z banskej činnosti, ale všeobecne máme relatívne čisté a kvalitné pôdy. Máme klimaticky pestré územie, úrodné nížiny, horské aj podhorské oblasti. Máme sa o čo oprieť aj z hľadiska výskumu pôd. Talentovaná a pracovitá povojnová generácia pôdoznalcov urobila komplexný prieskum pôd, ich agrochemické preskúšanie. Z toho sa odvinulo zúrodňovanie pôd, meliorácie. Iste z dnešného pohľadu by sa mnohé veci robili inak, veď pred rokom 1989 boli iné politické rámce a ciele, ale výsledkom práce našich predchodcov bolo, že produkcia vzrástla a dokázali sme sami seba uživiť.
Druhá polovica 20. storočia sa niesla v znamení kolektivizácie, ktorá porodila veľkovýrobné poľnohospodárstvo. To sa nám pred očami mení spolu so slovenským vidiekom. Otázka stojí, ako ďalej? Politické, hospodárske a klimatické limity sú úplne iné ako v nedávnej minulosti.
Vec nestojí tak, že Slovensko premeníme na samozásobiteľskú krajinu, to reálne nie je. Na zmeny, ktoré prinieslo povojnové usporiadanie sveta a tým aj pomerov v Česko-Slovensku, reagovala vznikajúca slovenská pôdohospodárska inteligencia plánom opatrení, ktoré, či už s ním súhlasíme alebo nie, priniesli krajine sebestačnosť v kľúčových produktoch. To, čo dnes potrebujeme, je plán reagujúci na všetky zmeny, ktorými v uplynulých 80 rokoch prešla spoločnosť aj odvetvie poľnohospodárstva a potravinárstva. Realitou je klimatická zmena, iná štruktúru poľnohospodárstva, iné vidiecke obyvateľstvo. Svet sa zmenil, znovu by sme si mali rozkresliť, ako by podnikanie na pôde malo vyzerať. Mali by sme konečne realizovať vlečúce sa pozemkové úpravy, ale nie len v zmysle, že skonsolidujeme vlastníctvo k pôde. Úpravami pozemkov treba dosiahnuť lepšie usporiadanú krajinu. V novom usporiadaní chotárov musí byť zakomponovaná nevyhnutná zelená a modrá infraštruktúra, ktorá vygeneruje produktívne „ihriská“, na ktorých budú farmári produktívnejšie a efektívnejšie hospodáriť.
Ale to všetko naráža na rozdrobené vlastníctvo pôdy. Každý zásah do vlastníckych vzťahov, a nemusí ísť zrovna o výstavbu prečerpávajúcej vodnej elektrárne Málinec, vyvoláva veľkú nevôľu nemalej časti obyvateľstva. Nie je jednoduché vzdať sa pôdy, záhrady, lúk na prospech celku.
To všetko je otázkou dôvery ľudí v štát a jeho inštitúcie. Svet sa zmenil, máme tu internet, veľa zdrojov informácií. Žiaľ, nestali sa miestom rozumnej diskusie. Môžem byť oponentom nejakej činnosti, ale malo by to viesť k racionálnej výmene názorov, rozumnej argumentácii. Namiesto toho vznikajú bariéry, ktoré nám znemožňujú posunúť sa dopredu. Nejde tu len o pochopenie technických otázok, ktoré sú zložité. Keď veci poctivo analyzujeme, zisťujeme, že nejde len o ne, ale skôr o sociálne, ľudské bariéry.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Zoberme si len oživenie živočíšnej výroby. Prečo je z roka na rok komplikovanejšie?
Celkom určite aj preto, lebo veľa ľudí z miest sa vrátilo bývať späť na vidiek, kde si život spájajú s pekným výhľadom na lesy, polia a lúky. Zmenili sa však aj dedinčania narodení po roku 1990, napospol pracujú v mestách a praktizujú čoraz viac mestský spôsob života. Susedmi jedných aj druhých vidiečanov sú však poľnohospodári, ktorí z dedín nikam neodišli. Chcú postaviť maštale a hneď je tu problém, lebo zvieratá smrdia. Zápach spôsobujú aj bioplynové stanice, zdroje zelenej energie. Potrebujeme rozumnú celospoločenskú diskusiu v novinách, rozhlase, televízii, kdekoľvek a viac sa sústrediť na podstatu témy. Akonáhle skĺzavajú diskusie do politikárčenia, stávajú sa veľmi nedôveryhodnými. Potom tu máme problémy – poľovníci verzus poľnohospodári, poľnohospodári verzus environmentalisti atď.
Pôda nie je iba živiteľkou, ale centrom kolobehu všetkých látok v prírode, vrátane životodarnej vody. V okolí veľkých i malých miest sa nezodpovedne zaberá často najúrodnejšia pôdy na priemyselné a obchodné parky, bytovú výstavbu. Uvedomujú si samosprávy, v rukách ktorých sú územné plány, ako narábame s pôdou?
Myslím si, že uvedomenie si vzácnosti pôdy postupne rastie. Čoraz viac sa stretám s ľuďmi, aj mladými, ktorí si uvedomujú hodnotu pôdy, zdravého životného prostredia. To pôdoznalcov teší. Určite nemožno byť spokojný s tým, ako sa zaberá poľnohospodárska pôda. Stále je veľa plôch nevyužívaných, ležiacich ladom pre neusporiadané vlastníckych vzťahov, alebo nevyriešené staré environmentálne záťaže. Špatia krajinu a my s ľahkým srdcom zaberáme ďalšie plochy kvalitnej pôdy. Samozrejme všetko by to niečo stálo, ale určite by boli náklady nižšie ako strata z pohľadu nielen produkcie potravín, ale aj mimo produkčných funkcií pôdy. Každý štvorcový meter nieto hektár (10 000 štvorcových metrov) zabranej pôdy nám chýba v naplnení rezervoárov podzemných vôd. Voda, tohtoročné sucho nám to pripomína, bude onedlho vzácnosť nad vzácnosť. Hydrometeorológovia varujú, že máme historicky jedny z najnižších hladín podzemných vôd. Nemôžeme sa uchlácholiť, že keď spojazdníme závlahy, tak tu máme ešte dosť podzemných vôd. Ak doterajšie prístupy nezmeníme, aj tu nastane problém.
Čítajte viac Ľudia jedli trávu, hrýzli drevo, do osúchov pridávali piliny. Slovensko zažilo aj storočné suchá. S hladomorom
Sucho núti hľadať nové spôsoby obrábania pôdy. Sú naši poľnohospodári dostatočne vynachádzaví a ochotní meniť agrotechniku?
Pre poľnohospodárov radikálnejšia zmena nie je úplne jednoduchá. Chápu, že nastal čas zmeny, že sucho je realitou. Poznám väčšie poľnohospodárske podniky, kde testujú a snažia sa na menších plochách pokrývať pôdu medziplodinami. Skúšajú systémy trvalého krytia pôdy vhodnými plodinami alebo iné spôsoby minimalizácie obrábania pôdy. Musia sa adaptovať, lebo dlhodobo je neudržateľné spoliehať sa na odškodňovanie. Aj dnes poľnohospodári očakávajú, že dostanú od štátu nejaké kompenzácie za straty na úrode, ale do akej miery a dokedy to bude možné? Lebo kompenzovať tieto straty znamená, že krajina musí vyprodukovať prostriedky na úhradu škôd. Ak sa bavíme o zmenách v hospodárení na pôde, ktoré sú zložité, nebavíme sa o nich ako o nejakej hypotetickej možnosti, ale o niečom, čo raz príde. Je len je otázka, akou cestou to príde. Či cez nejaké tvrdé nariadenia a sankcie, alebo postupným prirodzeným spôsobom, keď začnú poľnohospodári meniť svoje zaužívané postupy, čím sa rozvinie aj systém poradenstva.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Zmena je život, podmienka prežitia. Prečo s ňou otáľame?
Lebo nie je jednoduché urobiť ju, lebo je to krok do neznáma. Neexistuje jeden stopercentný návod, ako na to. Každý má iné podmienky, klimatické, pôdne. Bez orbové systémy na východnom Slovensku v ťažkých pôdach sú niečo iné ako na Záhorí s ľahkými piesčitými pôdami. Máme príliš pestré podmienky, neplatí na ne jeden univerzálny postup.
Zažívame jedno z najhorších suchých období za posledných 150 rokov. Teraz si uvedomujeme, čo by znamenalo mať k dispozícii plne funkčnú závlahovú sústavu, ktorá bola vybudovaná na 320 tisícoch hektároch a funguje z nej len torzo.
Téma závlah je veľmi široká. Základný problém je, že stále nemáme národnú koncepciu hydromeliorácií. Čo si pamätám, každá vláda pripravovala nejaký strategický dokument, ale stále sa nepodarilo vyriešiť to, že štátny podnik Hydromeliorácie si musí nejakým spôsobom na seba zarobiť. V jeho vlastníctve je gro závlahovej infraštruktúry, ale zároveň nemá dosť financií na ich prevádzkovanie a údržbu. Na druhej strane máme poľnohospodárov, ktorí by extrémne potrebovali závlahy, sú schopní do nich aj investovať, ale ako majú investovať do cudzieho majetku? Je tu veľa problémov, ktoré treba čím skôr vyriešiť. Čím dlhšie to budeme odkladať, tým bude účet vyšší.
Na čo čakáme? Na zázrak či superkatastrofu?
Blížime sa ku kritickému bodu, ak už pri ňom nie sme. Hydromeliorácie majú majetok, ktorý postupne chátra, pustne, je nevyužívaný, a nemajú ekonomickú silu ho obnoviť a budovať. Na druhej strane všetky vody sú v správe niekoho iného. To je neudržateľná situácia. Ak štát povie, že pre produkciu poľnohospodárskych plodín je dôležitá voda, ak si povieme, že toto je celospoločenská priorita a záujem, na základe toho by mali byť vypracované nejaké postupy, inštrukcie tak pre rezort pôdohospodárstva ako aj životného prostredia. Ide o to, aby poľnohospodári mali prístup k vode a mohli zavlažovať, ale zároveň prichodí plniť environmentálne kritéria, aby v nádržiach zostalo dosť vody aj pre ryby. Celý systém treba starostlivo nastaviť.
Čo sa stane, ak budeme otáľať?
Pokiaľ sa neprispôsobíme situácii, ktorú priniesla klimatická zmena, príroda to vyrieši za nás. Potrebujeme si nakloniť verejnú mienku, ktorá hrá obrovskú rolu. Ona ovplyvňuje politiku. Zabudnime na paradigmu, že poľnohospodárstvo je pre Slovensko nepodstatné, bezvýznamné, že všetky potraviny si dovezieme. Pozrime sa pozornejšie na to, čo sa okolo nás deje. Dnes musíme byť viac pripravení na krízové udalosti, lebo vidíme, že už sú veľmi pravdepodobné. Len dobré hospodárenie na pôde zaručí, že ich zvládneme.
