Ako ste sa zoznámili s Ľudmilou Cervanovou?
Boli sme spolužiaci na gymnáziu, ale predtým mi už padla do oka v poslednom ročníku základnej školy. V čase, keď sa rodičmi vrátila do Košíc z Indonézie, kam jej otca vyslali na vojenskú misiu. Bol vojak z povolania.
Kedy medzi vami preletela iskra?
Zblížili sme sa na jednej brigáde. Počas zberu zemiakov. Počas socializmu na tieto brigády chodievali povinne tretiaci, respektíve štvrtáci zo stredných škôl. Dá sa povedať, že odvtedy som s Ľudkou trávil väčšinu môjho voľného času.
Čítajte aj Kauza Cervanová: Stará trauma sa vracia. Pravdu ukáže až čas
Čím vás zaujala? Iskrou v očiach? Jemným kúzlom nehy? Niečím iným?
Odpoviem inak. Bol to všeobjímajúci pocit lásky. Obidvaja sme mali vtedy šestnásť rokov. Nepochybne bola veľmi pekná, nežná a prirodzená. Pôsobila zrelšie, viac dospelo v porovnaní so mnou. Ľudka sa stala pre mňa nielen láskou, milovanou bytosťou, ale aj človekom, ktorému som sa mohol celý oddať. Doteraz pre mňa zostala symbolom istoty, čistoty, nevinnosti. Kontrastom zlého v živote okolo nás. Ale posledný rok nášho vzťahu bol krásny iným spôsobom.
Prečo?
Kým po maturite Ľudka začala študovať v Bratislave, ja som sa stal poslucháčom na univerzite v Košiciach. Vídavali sme sa približne len raz mesačne, na druhej strane sme si písali veľa listov.
Čo zapríčinilo, že ste nešli obaja na vysokú školu v rovnakom meste?
Obaja sme študovali medicínu a byť prijatý na toto štúdium nebolo jednoduché. Rozhodnutie o tom, že Ľudka sa prihlási na prijímacie pohovory na bratislavskú lekársku fakultu, urobili jej rodičia, pretože rodina sa odsťahovala do Piešťan, kam zase preložili pána Cervana, a vyhodnotili to tak, že na Univerzite Komenského mala väčšiu šancu na prijatie. Rátali sme s tým, že jeden z nás sa v neskoršom ročníku presunie inam. Ľudka do Košíc alebo ja do Bratislavy.
Akí boli jej rodičia?
Keď medzi Ľudkou a mnou vzplanula láska, jej otec pôsobil v Sýrii. Mal vojenskú hodnosť plukovníka, bol letecký expert, ktorý sa na misiách v zahraničí venoval výcviku tamojších pilotov. Pochopiteľne, že detaily o jeho práci v armáde som nepoznal. Zoznámil som sa s ním, keď sa vrátil z misie. Správal sa ku mne priateľsky.
A matka Ľudmily Cervanovej?
Úprimná a veľmi pohostinná žena. Ani ona, ani otec nám nikdy s Ľudkou nebránili v našom vzťahu. Pani Cervanová bola veľmi starostlivá – zakaždým, keď som mal večer v dohodnutom čase odprevadiť Ľudku k nej domov, jej mama ju vyzerala v okne. Bývali na košickom sídlisku Železníky, kde bol z bytu výhľad na celú ulicu. Od autobusovej zastávky až po panelák. Vždy ju takto čakala. Samozrejme, napadlo mi, kiežby ju tak bola mohla z okna internátu sledovať v ten osudný večer v Bratislave. Po vražde Ľudky sa Cervanovci rozviedli. On sa druhýkrát oženil, založil si novú rodinu. Druhá manželka mu porodila dievčatko, ktorému dali tiež meno Ľudmila. Stala sa z nej úspešná tenistka. Pán Cervan pomerne rýchlo zomrel, naopak, s pani Cervanovou som zostal v kontakte naďalej.
Prečo si neprišla. Richard. Tento telegram našla polícia v izbe na internáte, keď vyhlásila pátranie po nezvestnej Ľudmile Cervanovej. Mala za vami pricestovať do Košíc…
…na začiatku júla 1976. Aj ako vysokoškoláci sme museli chodiť na povinnú brigádu. Ja som vtedy robil v košickom pivovare. Po skončení brigády sme si chceli s Ľudkou užiť pekné leto. Čakanie na spoločné prázdniny sme si chceli skrátiť tým, že pricestuje za mnou nakrátko do Košíc. Keď v dohodnutom čase v sobotu ráno nevystúpila z vlaku, chodil som ju v ten deň čakať ku každému ďalšiemu rýchliku, ktorý mal príchod z hlavného mesta do Košíc. Ďalší deň, v nedeľu, potom telefonovala Ľudkina mama, že asi niečo nie je v poriadku, lebo o Ľudke vôbec nič nevie. Nielen ona. Nikto.
Čítajte aj Spochybňujú znásilnenie aj miesto činu. Archívne vzorky vody majú priniesť očistenie odsúdených
Vybrali ste sa potom do Bratislavy?
Chcel som odcestovať pomôcť ju hľadať, ale z brigády ma nepustili. Musel som iba čakať, čo bude ďalej. O smrti Ľudky mi prišiel povedať môj otec počas pracovnej doby, keď som brigádoval v pivovare. Sprevádzali ho policajti. Oznámili mi spolu s ním iba stručne, že Ľudku našli mŕtvu. Netušil som však, čo sa presne stalo. O tom, že bola unesená a zavraždená, sme sa dozvedeli až neskôr.
Na smrť milovaného človeka sa zabudnúť nedá, jedine dlhší čas môže ako-tak zmierniť bolesť na duši. Ako to vyzeralo u vás?
Keď Ľudku zavraždili, mal som 19 rokov a musel som sa takpovediac vrátiť do života. Napriek všetkému smútku. Pokračoval som v štúdiu. Popritom som hrával v študentskom divadle, v ktorom som stvárnil romantických hrdinov. Budem úprimný – násilnú smrť Ľudky som prijal ako nenahraditeľnú stratu, ale zároveň ako fakt, s ktorým sa treba zmieriť. Vyrovnať sa s hroznou smrťou. No nikdy som sa neprestal hlásiť k tomu, že Ľudka bola moja prvá láska. Stále je vo mne.
Čo rozhodlo o tom, že ste sa po dlhých rokoch rozhodli napísať knihu?
Tragická vražda sa opakovane vracala do médií. Rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, režisér Robert Kirchhoff nakrútil film, vyšli knihy. Oslovovali ma, čo si myslím o vražde, pričom mi prekážalo, že nikoho nezaujíma, aká bola Ľudka ako človek. Nazdávam sa, že posolstvo odsúdenia vraždy by vyznelo silnejšie, keby sa viac pozornosti venovalo Ľudke ako ľudskej bytosti. Príbehu dievčaťa, mladučkej ženy. Bola to mimoriadne krásna bytosť. Povedal som si, že nastal čas, aby som do diskusie prispel aj ja. Ale keď som začal písať knihu, uvedomoval som si, že jej obsah presahuje súkromnú tragédiu.
Čítajte aj Matka zavraždenej Ľudmily Cervanovej napísala Pravde
V akom zmysle?
V spoločnosti existuje zápas medzi dobrom a zlom. Každý malý aj veľký zločin nakoniec vedie k vražde, napísal som v knihe. Ako keby si ľudia privykli na zlo medzi nami. A takmer všetci tolerujeme, že žijeme podľa nejakých pravidiel, ktoré nie sú vždy čisté a dobré, že benefitujeme z ich porušovania. Ak Ľudku naozaj zabili tí siedmi potrestaní vtedajší výrastkovia z Nitry, ktorí boli údajne chránení komunistickou mocou, tak je to hrozná vec. Ak to však bolo inak a dodnes pravdu nepoznáme, potom je to ešte obludnejšie. Nakoniec vznikla kniha, ktorá nie je celkom iba o Ľudkinom príbehu, ale na jej pozadí o človeku, čo s ním môže urobiť vražda. Väčšina deja sa odohráva až po Ľudkinej smrti. Verím, že kto si knižku prečíta, pochopí.
Jeden citát z vašej knihy: „Môj život ste mi zničili, keď ste mi vzali Ľudku. Mohol som byť iným človekom." Akým iným?
Treba rozlišovať medzi knižnou postavou a mnou. Cítim to tak, že som spokojný s mojím životom, aj s tým, čo som dosiahol. O postave v mojej knihe to však neplatí. V nej sa z talentovaného lekára a básnika stal vlastne príživník. Veľmi nečestný človek. Ten mohol byť iný, keby dokázal vyhrať nad zlom, ktoré naňho, vo väčšej miere na každého z nás, striehne. Stručne povedané, mohol byť dobrým človekom, všetci by sme mohli byť lepšími ľuďmi.
Foto: archív Richarda Veselého
Vráťme sa k vašej prvej láske. Ako lekárka by sa bola mohla venovať liečbe či dokonca záchrane života stoviek, možno tisícok pacientov. Vysnívala si už ako prváčka na medicíne svoj odbor po skončení štúdia?
Neštudovala všeobecné lekárstvo, ale pediatriu – detské lekárstvo. Tomuto odboru plánovala venovať svoju energiu v budúcnosti ako lekárka. Tešila sa na to, ako o niekoľko rokov začne pomáhať deťom. Doplním, že Ľudka bola poctivá študentka. Rada nasávala nové vedomosti. Po skončení prvého ročníka mala urobené úspešne všetky skúšky.
Čítajte aj Kauza Cervanová nekončí, Andrášik s Kocúrom zostávajú za mrežami
Boli ste zasnúbení, plánovali ste však sobáš, až keď obaja vyštudujete?
Nenachádzali sme sa v situácii, že by sme sa mohli takí mladí zosobášiť. Predstavovali sme si, že keď sa nám podarí študovať na rovnakej fakulte, tak by sme mohli mať svadbu. Dátumy sme si však neplánovali. A zasnúbenie? Bolo viac-menej symbolické, lebo sme spolu trávili takmer všetok svoj voľný čas, a ja som hovorieval o Ľudke ako o svojej žene a ona o mne ako o svojom mužovi. Naša láska spočívala v presvedčení, že budeme žiť stále spolu.
Nežijete na Slovensku, ale v Holandsku. Kedy a prečo ste sa odsťahovali do zahraničia?
Bolo to trocha zložitejšie. Začal som pracovať v Košiciach v detskej nemocnici. Založil som v nej centrum detskej reumatológie, ktoré sa stalo popredným strediskom vo svojom odbore. V roku 2006 som odišiel na dvanásť mesiacov do Leedsu, anglického mesta, v ktorom som rok pracoval v nemocnici. Krátko po návrate do Košíc som sa stal primárom detskej kliniky. Bola to náročná funkcia, pričom v tej dobe veľa skúsených lekárov odchádzalo preč zo štátneho zdravotníctva a materiálne podmienky v nemocniciach neboli ideálne. Ešte podstatnejšie boli komplikované vzťahy na vedúcich pozíciách. Prednosta kliniky podliehal dekanovi lekárskej fakulty a primár kliniky patril pod riaditeľa nemocnice. Nebudem zachádzať do detailov. Vo funkcii som vydržal jeden a pol roka. Potom som privítal možnosť odísť pracovať do Európskej liekovej agentúry, ktorá pred brexitom mala sídlo v Londýne a po ňom sa presťahovala do Amsterdamu.
Čítajte aj Prípad zavraždenej medičky Cervanovej znovu ožíva, na súde sú nové dokumenty
Čomu ste sa v nej venovali?
Od roku 2009 som sa v tejto agentúre zaoberal liekmi vyvíjanými na pediatrické účely. Bolo to v období, keď sa v EÚ rozhodlo o tom, že rovnaké lieky ako pre dospelých sa musia vyvíjať aj pre deti tak, aby boli dostupné, účinné a bezpečné. Pôsobil som v pediatrickom kolektíve v Londýne, bol som v ňom jediný reumatológ. Neskôr ma vybrali za vedúceho oddelenia pre reumatológiu, imunológiu, gastroenterológiu a respiračné choroby. Som pyšný na to, že som v Európskej liekovej agentúre pôsobil na vedúcej pozícii ako jediný odborník zo Slovenska. Pracoval som tam trinásť rokov. Počas tohto obdobia som nemohol vykonávať lekársku prax, lebo európska legislatíva zakazovala takýto konflikt záujmov. Keď som odišiel do dôchodku, úplne som neprestal pracovať, ale už nie v nemocnici.
Foto: archív Richarda Veselého
V akej oblasti teraz pôsobíte?
Som viceprezidentom jednej globálnej konzultantskej spoločnosti a pôsobím aj ako nezávislý konzultant. V podstate teraz radím tým, ktorí lieky vyvíjajú.
Ešte raz sa aspoň stručne vráťme k vašej prvej láske. Budem parafrázovať z vašej knihy. Keď ste prišli na cintorín, zotreli ste prach z fotky na leštenom mramore, v duši ste zrazu boli iba s vašou mŕtvou snúbenicou.
Najprv treba povedať, že to nie je miesto Ľudkinho posledného odpočinku. Jej telo spálili v krematóriu, urnu s popolom uchovávala u seba doma jej matka (Margaréta Cervanová zomrela v marci 2022 vo veku 89 rokov, pozn. red.). Čiže je to symbolické miesto na cintoríne. Nachádza sa v Palárikove. Keď som mal cestu autom týmto smerom, zakaždým som sa snažil zájsť na tamojší cintorín a porozprávať sa s Ľudkou o tom, ako mi chýba.
Niet pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete. Platili tieto verše básnika Jána Smreka o vašej prvej láske?
Stopercentne áno. A od prvých chvíľ ako šestnásťročného chlapca ma Ľudka obdarila mimoriadnym vzťahom. Nádhernou láskou, ktorá trvala tisíc dní. Láskou, ktorá je nezabudnuteľná.
