V malom „alpskom raji“, kde tvoria asi tretinu obyvateľov prisťahovalci v prvej alebo druhej generácii, riešia mestá a obce bezpečnosť starousadlíkov segregáciou prišelcov. V presne opačnom duchu, než akým sa riadi európska politika kultúrnej integrácie cudzincov.
Švajčiarsko možno zostane rajom pre vyvolených, ale bežný obyvateľ západného sveta budúcnosti bude vyzerať ako Barack Obama alebo ako francúzska kráľovná krásy. Aspoň tak to predostrel v nedávnom rozhovore pre českú televíziu profesor David Coleman, demograf z Oxfordskej univerzity a spoluzakladateľ think-tanku Migration Watch.
Priemerný Západoeurópan teda v blízkej budúcnosti nebude beloch, ale, nie celkom korektne povedané, „farebný“. Do konca tohto storočia by podľa odhadov Migration Watch mohli bieli Briti tvoriť vo svojej vlastnej historickej krajine menšinu. V Nemecku by sa podiel ľudí so zahraničnými koreňmi mohol zvýšiť na štvrtinu, v Rakúsku či Švédsku dokonca na tretinu atď.
Migration Watch, organizácia s niečo vyše desaťročnou históriou, má vo wikipédii pomerne obsiahle heslo a nesie aj nálepku kontroverzného zoskupenia. Niektorí ju považujú za nezávislý think-tank, iní za nátlakovú skupinu konzervatívnej pravice. Ďalší sa zhodujú aspoň v jednom – agentúra rozvírila diskusiu na citlivú tému a donútila štátne inštitúcie k reakciám.
Druhou stranou problému je totiž skutočnosť, že oficiálne odhady budúcich počtov prisťahovalcov z konca minulého storočia sa ukazujú už dnes, a očividne nielen v Británii, ako podhodnotené. Keď k tomu pridáme globálnu hospodársku krízu a koniec rôznych ekonomických „tigrov“, lačnejúcich po pracovnej sile zo zahraničia, plus nedostatočnú spoločnú európsku politiku voči migrantom, rysuje sa celý okruh nových úloh, ktorých riešenie sa stráca v hmlovine strachu.
Strach nepočúva argumenty
V takých 90. rokoch minulého storočia, keď sa západný svet tešil z ekonomického boomu a na Manhattane ešte stáli „dvojičky“ sa, naopak, hovorilo o tisícoch kvalifikovaných pracovných síl z menej rozvinutého sveta, ktoré výhodne zaplnia diery na pracovnom trhu a oživia starnúci starý kontinent.
Spolkový kancelár Gerhard Schröder sa napríklad chystal najať 20-tisíc kvalifikovaných počítačových expertov z tzv. tretieho sveta. Dnes sa karta obracia a, naopak, ožíva obava až strach z prišelcov. Nekvalifikovaných aj tých kvalifikovaných. Strach prirodzene vyplývajúci z ľudskej povahy, bohužiaľ, strach, s ktorým treba čosi robiť.
Možno je jedna strana príliš politicky korektná, a druhá zasa bije na poplach v akejsi až xenofóbnej hystérii. Faktom však je, že v Európe pribúda, miestami až geometrickým radom populácia neeurópskeho pôvodu. Ale ak ešte nedávno mali starousadlíci nanajvýš obavu, že im prišelci zoberú „chlieb“, v poslednom desaťročí sa pridali vážne bezpečnostné hrozby. V tomto smere nie sú problémom Číňania či Vietnamci, ktorí vyzerajú na prvý pohľad skutočne veľmi neeurópsky, ba ani Indovia, a už vôbec nie nejaký poľský (či ukrajinský) inštalatér.
Až panický strach u pôvodného obyvateľstva Európy vzbudzujú moslimovia. Objavujú sa názory, že ľudia z krajín islamu neprichádzajú do západného sveta ako obete prenasledovania, dokonca ani nie pre to, pre čo tam prichádzajú všetci „cezpoľní“, totiž aby sa oni a ich deti mali lepšie. Prichádzajú, naopak, preto, aby tento svet rozvrátili, obrátili na islam, dokonca aby doň preniesli práve všetko to zlo a biedu, pred ktorými unikli. Trocha zvrátená logika, bohužiaľ, strach nepočúva racionálne argumenty.
„To nie sú utečenci, to nie sú civilisti, rodiny, naopak, to sú votrelecké výsadky, ktoré pripravujú pôdu pre inváziu barbarov,“ aj takýmito extrémnymi uzávermi sú preplnené diskusné fóra najrozličnejších webstránok. Tu je napríklad príspevok z internetovej diskusie britského Economistu: „Moslimovia v Európe v mene slobody vyznania neustále požadovali a získavali výnimky a privilégiá, imunitu, špeciálne zaobchádzanie a ústupky: halal (nábožensky prípustné) jedlo, modlitebne na pracovisku, rešpektovanie ich rituálov a sviatkov, oddelené športoviská a bazény v školách, oddelenú liečbu v našich nemocniciach, vyhradené hodiny v našich verejne financovaných plavárňach, zákaz vianočných stromčekov v škôlkach, odstránenie krížov z verejných miest, výstavbu mešít (s minaretmi i bez nich) atď.
Najnovšie žiadajú vo Francúzsku osobitné jedálne vo fabrikách, pretože nechcú jesť v jednej miestnosti s neveriacimi, ktorí jedia bravčové a neprípustné jedlo, a dlhé rukávy pre ženskú obsluhu. Turecký premiér pred časom požadoval čisto turecké školy v Nemecku. Všetky tieto požiadavky prichádzajú postupne a západné demokracie postupne ustupujú, nedošli sme už k bodu, keď treba povedať dosť? A v USA chcú postaviť mešitu na mieste Ground Zero… Navyše sme svedkami početných aktov moslimského terorizmu. Teraz už chápete, prečo v Európe rastie islamofóbia?“
Islamofóbia je, bohužiaľ, v istom zmysle produktom perfídneho terorizmu, je často reakciou na vypusteného džina anonymnej agresivity, strachu, reakciou na nevinné obete, zničené budovy… Termín „moslimský terorizmus“ je však nielen politicky nekorektný, ale aj mätúci až lživý. Známe sú vyhlásenia veľkých duchovných autorít islamu, náboženstva, ku ktorému sa hlási viac ako 1,6 miliardy obyvateľov zemegule, ktoré terorizmus ostro odsudzujú a odmietajú zneužívanie Koránu na nemierumilovné ciele.
Zapadne „britskosť“ prachom?
Vráťme sa však k reálnej demografii. Krivka pôrodnosti v niektorých krajinách Európy už síce prekonala historické minimum z 90. rokov minulého storočia a detí opäť pribúda. Zároveň sa však zvyšuje priemerný vek obyvateľstva a tlaky na sociálne systémy rastú. A popritom všetkom, a aj napriek kríze, existujú stále pracovné miesta, ktoré obsadzujú cudzinci, pretože miestni zostanú radšej v sociálnej sieti, než aby pracovali na neatraktívnych miestach za nízku mzdu.
A potom existujú tiež vysoko špecializované džoby, v ktorých sa v duchu globálnej otvorenej súťaže a v globálnom otvorenom priestore – čo sú predsa veľké výdobytky západnej demokracie – dokážu uplatniť mozgy z celého sveta. My starousadlíci (veď naši predkovia sem prišli možno „už“ pred 1 500 rokmi?!) si však lámeme hlavu nad jedným – ak teda nie sú tie zástupy prisťahovalcov, špeciálne moslimov, predvojom nepriateľskej invázie, ak sem prichádzajú, pretože sa chcú mať ako my, prečo potom nezapadnú do prostredia, prečo neprijmú náš spôsob života, tradície, právne normy aj nepísané spoločenské pravidlá, v konečnom dôsledku – kultúru ako celok?
Nejde totiž len o životný priestor, o chlieb a pocit známeho bezpečného sveta okolo nás. Oficiálne vyhlásenia o migrácii tvrdia, že tento fenomén jednotlivé spoločnosti kultúrne obohacuje. Ľudia v dotknutých krajinách si však myslia, že to, čo si radi pozrú vo filme či pustia v prehrávači, by radšej nemalo byť súčasťou ich okolitého fyzického sveta a každodenného života. Už spomínaný kritický demograf Coleman provokatívne odpovedal na otázku, aký je kultúrny prínos imigrantov v Británii: „Ťažko povedať, s výnimkou širšej ponuky etnických reštaurácií pre strednú triedu a nových druhov populárnej hudby pre mládež.“
Foto: IMB.org
Naopak, má strach z toho, že väčšina Britov prestane cítiť svoju „britskosť“. Teda, že domáca kultúrna identita, dejiny, múzeá, kostoly, pamiatky v dôsledku demografického boomu prišelcov zapadnú prachom. Že sa o veľké európske múzeá či historické zámky v prospech všetkých nebude mať kto napokon postarať. Budú totiž nahradené celkom inými dejinami, múzeami, kostolmi. A inou verejnosťou.
Ako sa však podobné „antimultikultúrne“ úvahy môžu dotýkať regiónu na východnom okraji únie, teda takého Slovenska?
Najmenší podiel v Európe
Aj vy si pamätáte nadávku „ty Maďar“ na niekoho, kto niečo hneď nepochopil, alebo „cigáň“ na človeka, ktorý kradol, klamal? Na Slovensku, ktoré je síce už deväť rokov členom Európskej únie, ale pritom má starý problém s tzv. starými menšinami, dnes žije približne jedno percento príslušníkov tzv. nových menšín – obyvateľov, ktorí sa narodili v cudzine a pobývajú legálne v krajine. Z toho väčšinu tvoria potomkovia ľudí z tzv. civilizovaného sveta, teda – v tomto kontexte – nie moslimovia.
Počet cudzincov s povoleným pobytom podľa údajov, ktoré uviedla o. i. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) stúpol napríklad od roku 2007 do roku 2008 o rekordných 30 percent, stále to však bolo v reálnych číslach len necelých 53-tisíc ľudí. Ku koncu mája tohto roka celkový počet cudzincov, ktorí majú na Slovensku povolený pobyt, stúpol na 68-tisíc ľudí. Za 5 rokov pribudlo 15-tisíc a tak sa tempo nárastu na rozdiel od iných krajín Únie vôbec nezvyšuje. Na pracovnej sile sa „naši cudzinci“ podieľajú stále okolo jedného percenta.
Máloktorý laik rozlišuje, že existuje celá škála prisťahovalcov – od nelegálnych utečencov cez žiadateľov o azyl, príbuzných, ľudí na pracovnom či študijnom pobyte, až po ľudí s dočasným či trvalým pobytom. Typickým migrantom na Slovensku, teda typickým predstaviteľom spomínaných asi 68-tisíc ľudí – je muž okolo tridsiatky, a s pomerne dobrým vzdelaním, veď takmer tretinu tvoria vysokoškoláci. A je to biely Európan.
Jedno percento je jeden z najmenších podielov v Európe: pritom susedné Rakúsko, tiež tradične katolícka a nacionálne cítiaca krajina, je naopak veľmi obľúbenou cieľovou krajinou prisťahovalcov. Prečo teda Viedeň áno a taká Bratislava radšej nie?
Nepoznáme a poznať nechceme
Prieskumy ukazujú, že prisťahovalci pribúdajú najmä tam, kde už majú svojich príbuzných, známych, kontakty, kde majú s kým komunikovať a koho požiadať o pomoc. Kde majú istú, hoci krátku vlastnú minulosť a zázemie. Slovensko k takýmto krajinám nepatrí. Naše úrady v praxi migrantom príliš nepomáhajú, počet udelených azylov je minimálny, migračná politika sa orientuje skôr na bezpečnosť starousadlíkov, než na pomoc a kultúrnu integráciu.
Žiadatelia o azyl napríklad v ankete zborníka Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku na tému demografie a migrácie z roku 2011 uvádzajú problémy s komunikáciou či vôbec dohovorením sa s úradmi na to určenými.
Zákony sú nastavené tak, že získať občianstvo je komplikované a získať štátny súhlas pre novú cirkev prakticky nemožné. A Slováci majú síce cudzincov radi, ale skôr tých na televíznej obrazovke ako v susedstve. Aj my si, podobne ako Coleman, želáme, aby ich radšej nebolo vidieť ani počuť, pretože veľa úžitku z nich pre nás nie je.
Vo všeobecnosti si asi polovica slovenských respondentov myslí, že prisťahovalci ako takí môžu byť pre krajinu plusom, a polovica zasa, že Slovensko by malo patriť Slovákom. Nakoniec však dochádza k poznaniu, že cudzincov u nás, a vôbec, ich zvyky, kultúru, vieru vlastne príliš nepoznáme a ani poznať nechceme.
Náš postoj je navyše už tradične taký, že sami seba pokladáme za chudobných, a preto logicky nemáme nič na rozdávanie a pomáhanie iným. Okrem toho máme problém s Rómami a vďaka nemu nie najlepšiu povesť v zahraničí. Aj to sú zrejme dôvody, prečo sme pre utečencov skôr tranzitnou ako cieľovou destináciou. Šťastná to krajina, povedal by možno diskutér z Economistu. Lenže čo je to ochrana vlastnej kultúry a čo zasa kultúrna integrácia, ktorá je, ako vývoj ukazuje, nevyhnutná a zásadná téma, či už je cudzincov v krajine jedno percento alebo polovica populácie?
Určujúca je nálada v spoločnosti
Aj Spojené štáty budú vďaka rastúcej hispánskej komunite v dohľadnom čase skôr farebné ako biele. Tu však, s ohľadom na históriu krajiny (faktické vyhubenie pôvodných obyvateľov kontinentu je ešte celkom čerstvá záležitosť), nemôže polovica opýtaných tvrdiť „Ameriku Američanom“, aspoň nie tak ako u nás „Slovensko Slovákom“.
A ak sa na francúzskych predmestiach doslova rozhoreli nepokoje, o francúzskom probléme s moslimami či farebnými písali najmä zahraničné médiá. Miestni novinári videli skôr dôsledky sociálneho napätia a výtržníkov nenazývali radikálnymi moslimami, ale výtržníkmi – hoci aj Francúzsko zažilo teroristické útoky v mene islamu. Aj rozlišovanie pojmov hovorí čosi o kultúrnej zrelosti/nezrelosti a tradícii, a to na oboch stranách.
Tak ako postupne prichádzame my tu na Slovensku na to, že na Rómoch nám neprekáža ich farba pleti či nevyspytateľný temperament, ale to, keď sa správajú asociálne – a asociálne sa správajú aj mnohí rodení a roduverní Slováci – zrejme i kritici pomerov a migračných politík na starom kontinente by mali v prvom pláne vidieť predsa len sociálny rozmer problému. Ak je moslimov (pretože o nich ide dnes, kým niekedy a niekde v minulosti šlo možno o Židov, Tatárov, protestantov a pod.) „tak akurát", aby ich väčšina nemala príliš na očiach, je to „v poriadku".
Ak „sa usúdi“ – keď nastane nejaký problém, ktorý potrebuje vinníka – že ich je „priveľa" a že ich je „príliš vidieť", vždy sa nájde niekto, kto to potrebuje „stopnúť". Zastaviť prisťahovalectvo a stopnúť tým, ktorí už prišli, sociálne dávky – navrhuje jeden diskutér z už spomínaného Economistu. Ponúknuť im odstupné, aby sa vzdali občianstva a odišli, hovorí ďalší.
Práva menšín sú zaručené medzinárodnými konvenciami, na druhej strane v prípade tzv. nových menšín dochádza napríklad pri dodržiavaní niektorých zvykov či náboženských rituálov na verejných miestach, ako sú školy a inštitúcie, ku konfliktom. Je to možno aj otázka miery, vkusu a tolerovania tolerovateľného – ale vždy otázka momentálnej nálady v spoločnosti. Prečo sú problémom šatky v školách? Je to taká zásadná vec? Je ich naraz príliš veľa? Alebo je väčšinová spoločnosť z nejakého dôvodu precitlivená?
A tak žijeme v časoch medzinárodného terorizmu, keď sú bieli extrémisti schopní fyzicky útočiť na „farebných“ pre rôzne zámienky, a väčšinová spoločnosť nad týmito útokmi mlčky kýve hlavou, utrápená krízou a bojom za lepší život svojich vlastných detí. Je to možno nekorektná poznámka, ale takto akosi sa začínal v Nemecku nacizmus. No poučiť sa z histórie dá len v prípade, ak ju poznáme.
(AUTORKA JE SPOLUPRACOVNÍČKA PRAVDY)