Politická izolácia bývalého Československa ho pred štyridsiatimi rokmi podnietila k tomu, aby zorganizoval prvý ročník festivalu vedecko-technických filmov. V priebehu desaťročí sa z odvážneho nápadu, ktorý Pavlovi Límovi skrsol v hlave pri nezáväzných debatách s kamarátmi, stal uznávaný medzinárodný festival filmov o trvalo udržateľnom rozvoji.
Pri príležitosti 40. výročia Ekotopfilmu, ktorý sa konal pred týždňom, mu francúzsky prezident udelil najvyššiu poctu, Rad rytiera Čestnej légie. Riaditeľ festivalu sa ocenením nechváli, uložil ho do vitríny v bývalej detskej izbe.
Pavol Lím vyštudoval v 70. rokoch v Prahe zahraničný obchod. Odklon od pôvodnej profesie spôsobila politická izolácia vtedajšieho Československa. „Nevedeli sme, čo sa deje meter za hranicou. Tesne po skončení vysokej školy sme s kamarátom debatovali o tom, že z nedostatku informácií úplne zakrpatieme. Cestovať sa nedalo, odborná literatúra nebola, účasť na konferenciách bola nereálna. Ale existovalo kino,“ hovorí. S kamarátom sa preto rozhodli, že skúsia zorganizovať festival vedecko-technickych filmov.
„Vtedy téma vedy letela, dokonca aj ústredné orgány strany preferovali vedeckú tematiku. Len kde zohnať tie filmy?“ spomína pán Lím. Mladícky zápal pre vec ho dohnal priamo na americké veľvyslanectvo s prosbou, či by im nezapožičali nejaké filmy. S úspechom sa stretli aj na ďalších ambasádach. Zostávalo ešte vymyslieť, kde sa festival bude konať. Bratislava bola vylúčená, keďže na podujatí sa mali prezentovať filmy zo Západu. Voľba nakoniec padla na Trnavu, kde Lím vyrastal. V tom čase tam bolo najmodernejšie širokouhlé kino v celom Československu a vtedajší primátor, ktorý bol zanietený biológ, im vyšiel v ústrety.
Prvý ročník sa stretol s obrovským záujmom verejnosti, keďže po informáciách o pokrokoch vedy prahli všetci. Pri hodnotení jeho priebehu však padla otázka, prečo sa premietajú len filmy o vede a technike. „Termíny ako ekológia či environmentalistika ešte neexistovali, chýbali aj odborníci. Vtedy sa im hovorilo ochranári a s technikmi boli na nože. Technici tvrdili, že ochranári chcú vrátiť ľudí do jaskýň, ochranári zasa, že technici chcú zničiť našu modrú planétu,“ hovorí.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Rozhodol sa preto vytvoriť jedno hracie pole, kde by mohli obe strany hľadať spoločné riešenia. V roku 1975 tak vznikol základ pre festival v súčasnej podobe. Dnes sa Ekotopfilm koná už v Bratislave a teší sa medzinárodnému záujmu. Na jeho organizácii sa počas štyridsiatich rokov podieľalo viac ako 5-tisíc partnerov zo 68 krajín sveta. Každoročne sa naň prihlasujú stovky filmárov. Do festivalovej súťaže výberová komisia pustí len tých najlepších.
Vzdelávanie v oblasti ekológie má podľa Líma najväčší význam pre mladšiu generáciu. S úsmevom spomína na príhodu, ktorú mu porozprával učiteľ environmentálneho krúžku na konferencii pedagógov v Minsku. Témou jednej hodiny na tomto krúžku bol význam vody pre život človeka. Na ďalšej hodine jedna žiačka učiteľovi porozprávala, že ráno našla otca, ako sa holí v kúpeľni a pri tom mu prúdom tiekla z kohútika voda. Upozornila ho, že vodou treba šetriť, no namiesto pochvaly jej dal po zadku. „Na druhý deň sa holil opäť, vodu však už zastavil. Podľa mňa si uvedomil, že keď ňou šetrí, pomôže tým nielen planéte, ale aj svojej peňaženke. Veď tú vodu predsa platí on,“ myslí si Lím.
Jeho súkromie sa nelíši od života bežných ľudí. Denne vystačí s dvomi jedlami. „Stačia mi raňajky a večera. Ale je to úplná klasika, jogurt či žemľa so syrom a šunkou. Priebežne počas dňa jedávam ovocie a zeleninu,“ vraví. Bioklíčky či špaldové sucháre v jeho jedálnom lístku nie sú. Rád si pochutí aj na zmrzline z fast foodu. Separovanie je v jeho rodine samozrejmosťou už dlhé roky. Jazdí autom, bez neho by nestíhal pracovné stretnutia.
Ovzdušie cigaretovým dymom nezahlcuje, no boli aj časy, keď ako mladík vyfajčil 50 cigariet denne. „Jedno ráno som vstal, išiel som si zapáliť a zrazu mi napadlo, že na čo? Nie je to ani sladké, ani chutné, ani teplé, len to smrdí a stojí to peniaze. Cigaretu som odložil a už som si nikdy nezapálil,“ vraví. Odvtedy je háklivý, keď počuje, že prestať fajčiť je nemožné.
Správa, že prezident François Hollande mu chce udeliť najvyššie štátne vyznamenanie, ho prekvapila. Dozvedel sa o tom začiatkom augusta, keď mu volali z francúzskej ambasády. „Cenou som poctený, ide o vyznamenanie, ktoré sa datuje od dôb Napoleona. Festivalu som venoval 40 rokov svojho života a som rád, že si to niekto všimol,“ hovorí. Rad rytiera Čestnej légie leží v puzdre vo vitríne, jeho majiteľ nepotrebuje, aby bol na očiach.
Keď už nebude vládať organizovať ďalšie ročníky festivalu, žezlo po ňom preberie jeden z jeho troch synov. Pavol Lím verí, že festival bude pokračovať dovtedy, pokým bude existovať svet. „A dúfam, že ešte chvíľu vydrží. Závisí to aj od zodpovednosti ľudí, ako sa budú k planéte správať,“ zhodnotil ekológ.
Rad rytiera Čestnej légie
Rytier Čestnej légie je francúzske vyznamenanie, ktoré sa datuje do dôb Napoleona Bonaparteho. Pôvodne ho v roku 1802 zriadil ako rad za vojenskú a civilnú službu, o dva roky nato ho povýšil na štátne vyznamenanie.
Ocenenie nedostávajú len Francúzi, ale aj predstavitelia štátov, veľvyslanci, podnikatelia, zahraniční umelci, ktorých zviditeľnila služba pre Francúzsko alebo oblasť, v ktorej vynikajú.
Najvyššie francúzske štátne vyznamenanie má tri stupne, rytier, oficier a komandér. Medzi Slovákmi, ktorí sa ním môžu pýšiť, je diplomat Ján Kubiš, politik Ján Figeľ a významný slovenský rodák Milan Rastislav Štefánik.