Ako sa rodí pomník

, 23.10.2013 17:00
18-18-razus vizual2x
Posledný vizuál pomníka.

Donedávna sa uvažovalo, že dunajské nábrežie v Bratislave sa premení na defilé sôch najvýznamnejších kultúrnych osobností v dejinách Slovenska. Veď niekoľko ich tam už stojí. Ale to, čo sa na ľavom brehu druhého najväčšieho toku Európy deje, akoby túto myšlienku dopredu pochovávalo.

Istým povzbudením je správa, že 24. októbra odhalia pred hotelom Devín pri príležitosti 125. výročia narodenia pomník spisovateľovi, publicistovi, politikovi a kňazovi Martinovi Rázusovi. Bratislava mu tým spláca svoj dlh.

Nerovný boj o nábrežie

Nedávno dávali v televízii detektívku z konca 60. rokov minulého storočia. Jedna scéna sa odohrávala na dunajskej promenáde zaplnenej sviatočne vyobliekanými ľuďmi. Prirodzenú kulisu im tvorili košaté stromy. Dnes by sme ich tam hľadali márne. Posledné skupinky kríkov zvádzajú nerovný boj s dopravnými projektantmi, megalomanskými developermi a najnovšie i s necitlivými propagátormi cyklománie v centre mesta.

Pritom Bratislava sa na rozdiel od Budapešti či Prahy môže zrkadliť na hladine „svojej“ rieky iba na pomerne krátkom úseku. Aj to len z jednej strany. Ale s výnimkou Eurovey sa k tým sotva niekoľkým stovkám metrov významnej mestotvornej línie správame veľmi macošsky.

Nielen urbanistický, ale aj politický zápas v našej krajine sa koncentroval i na túto ulicu. V roku 1901 dostala názov podľa bratislavského rodáka Ľudovíta Baťána (Batthyány Lajos part), predsedu prvej nezávislej vlády Uhorska v meruôsmych rokoch. Za prvej ČSR sa začas volala neutrálne Príboj, od roku 1931 Jiráskovo nábrežie, ktoré v roku 1943 premenovali na Rázusovo. Tento názov prežil aj február 1948.

Rázus mal vzorný triedny pôvod (pochádzal z rodiny garbiarskeho robotníka), písal protivojnové i sociálne cítiace básne a prinajmenšom dva jeho autobiografické romány o Maroškovi sa stali súčasťou klenotnice slovenskej literatúry. Pomníky mu však nestavali. Bývalý režim mu nedokázal odpustiť, že ako predseda SNS koketoval s HSĽS, hoci sa tieto stranícke pytačky skončili fiaskom.

Sochy, hýbte sa!

Ideologický boj o celé dunajské nábrežie dnes pokračuje vo forme hádok o tom, kde sa má vztýčiť aká socha. Výsledkom je, že sa národný dejateľ, advokát a skladateľ Štefan Fajnor na svojej ulici pri Univerzite Komenského nedočkal ani len pamätnej tabule. Na susednom Vajanského nábreží stojí bronzový T. G. Masaryk, hoci sa nemal v láske práve so Svetozárom Hurbanom Vajanským. Neutíchajú ani nástojčivé hlasy, aby na nasledujúcom Námestí Ľudovíta Štúra vystriedala štúrovcov pseudorokoková replika Fadruszovho súsošia Márie Terézie.

Do tohto rinčania skôr ideologických zbraní ako racionálnych názorových rozporov nenápadne vstúpil projekt nového pomníka. Jeho iniciátori zo Spolku Martina Rázusa rázne odmietli pokusy o politické zneužitie. Možno aj vďaka tomu nebolo okolo neho toľko nechutných mediálnych škriepok, ale na druhej strane ani peňažných injekcií.

Do skorej realizácie tohto nápadu zasiahla kríza. V podstate všetky oslovené firmy a viaceré samosprávy odmietli podporiť dobrú myšlienku. Do bohatej Bratislavy? Nikdy! Ale našlo sa dosť ľudí rozličných profesií ochotných prispieť do peňažnej zbierky alebo si rovno zakúpiť dlaždicu pod pomníkom. Spolok ich už predal všetkých šesťdesiat.

Nový pomník Martina Rázusa čaká na nábreží...
Nový pomník Martina Rázusa čaká na nábreží Dunaja na svoje odhalenie. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Nástup mladých autorov

Spolok vyhlásil verejnú súťaž s prísnou anonymitou v roku 2008. Prihlásilo sa šesť tímov s najrôznejšími riešeniami. Na stole deväťčlennej poroty, v ktorej nechýbali výtvarní umelci, pamiatkari či literárni vedci, sa objavili návrhy od jednoduchej busty až po mohutné trojvršie s dvojramenným krížom a obrovské žulové iniciálky MR, vraj „aby ich bolo vidno až z Petržalky“. Takmer jednomyseľne vyšiel ako víťaz kolektív zašifrovaný pod číslom štyri. Na veľké prekvapenie sa z neho vykľula dvojica tridsiatnikov.

Sochár Martin Dzurek (1973) je rodák z Ivanky pri Dunaji, ktorý napokon našiel pôsobisko v Modre. Od malička ho nadchýnala výtvarná tvorba (jeho prvým učiteľom bol otec, sochár Dušan Dzurek), prvú výstavu mal už ako 18-ročný. Pracuje najmä s drevom, bronzom, sklom, ale objavuje aj iné materiály a netradičné postupy. Venuje sa komornej i monumentálnej tvorbe pre verejné a sakrálne priestory.

Spoluautorom je architekt Daniel Bartoš (1979), rodom Bratislavčan, teraz už tiež Modran. Po skončení štúdií na STU naberal odborné skúsenosti v Londýne a Prahe. Tie zúročuje vo vlastnej projekčnej kancelárii.

Aké podmienky verejnej súťaže sa im podarilo zvládnuť? „V prvom rade bolo dané konkrétne miesto,“ hovorí čestný predseda Spolku Martina Rázusa a všestranný kultúrny organizátor Ján Juráš. „V tom boli predstavitelia Starého Mesta i pamiatkari zajedno: Rázusovo nábrežie. Pomník bude osadený do trávnatej plochy s priamym prepojením na pešiu komunikáciu pri Dunaji.“

Zmeny na pochode

Projekt po určitých pripomienkach poroty, ale najmä z technických dôvodov niekoľkokrát prepracovali. Nik netušil, aký hlavolam ich čaká v podzemí. Pôvodne okrem hlavného piliera mal stáť pri vstupe do priestoru nízky kubusový objekt so skleným hranolom, v ktorom mal byť vyleptaný spisovateľov citát. Chceli tak poskytnúť okoloidúcim informáciu a pozvať ich k bližšiemu poznávaniu pomníka.

Od tohto úmyslu museli ustúpiť a všetky artefakty zakomponovať do masívneho stĺpa, zloženého z trinástich symbolických kníh – žulových platní. Každá s rozmermi 60×60×20 centimetrov váži okolo 300 kilogramov a predstavuje jednu zo životných kapitol Martina Rázusa. Najprv uvažovali, že kamene budú pochádzať z lokalít, kde postupne žil. Geológovia ich však upozornili, že by to nebolo také jednoduché. Napokon sa rozhodli pre jednotnú žulu.

Kým prvá „kniha narodenia“ je nepopísaná, ďalších desať na nej leží s názvom miest a obcí, kde Rázus študoval a pôsobil, až po Banskú Bystricu, ktorá sa stala miestom jeho posledného odpočinku. Na jedenástu platňu nadväzujú ešte dve, trocha vychýlené „čisté knihy“, ktoré znázorňujú jeho prechod do večnosti.

Slováci skúpejší ako Škóti?

„Bystrica by vlastne mala byť zastúpená dvoma platňami, lebo tam po vylúčení zo školy v Liptovskom Mikuláši navštevoval nižšie gymnázium,“ vysvetľuje Juráš, „ale pretože pod Urpínom zamietli dotáciu, budú mať iba jednu.“

Predchádzajúci primátor argumentoval, že Bystričania si pre seba a svoje dietky postavia vlastnú Rázusovu sochu. Jeho nástupca zostal iba pri sľube, že osloví sponzorov. Dedina Moravské Lieskové sa zachovala oveľa veľkorysejšie ako toto krajské mesto.

„Z chudobnej Pribyliny,“ pokračuje Ján Juráš, „mi starosta telefonuje. A kdeže tých tisíc eur vezmem? No potom to zariadil tak, že sa v kostole farníci poskladali na 800 eur. V Mikuláši s primátormi neboli ťažkosti, obaja si kúpili aj dlaždice. Naopak, radní páni z Brezna odmietli prispieť. A tak tisíc eur vyzbierali miestni evanjelici. Modra váhala, ale v poslednej chvíli sa spamätala. Ale na štvrtok do Bratislavy pozývame všetkých.“

Pozvánka putovala aj do Edinburghu, kam Rázus v roku 1911 odišiel na niekoľkomesačný študijný pobyt vďaka štipendiu veľkého priateľa Slovákov, historika R. W. Setona-Watsona. Národný mládežnícky spevácky zbor Škótska vystúpil v júli pred preplnenou veľkou sálou Slovenského rozhlasu na benefičnom koncerte, z ktorého výťažok putoval na výstavbu pomníka.

Aktivisti spolku využili koncom mája šancu spropagovať život a dielo Martina Rázusa na pôde slovenského parlamentu. O pestrý program, v ktorom nechýbala ani hra na fujaru či ochutnávka liptovských syrov, bol vďaka návštevníkom z Trenčianskeho kraja a asi tridsiatky poslancov živý záujem. Ale po výzve na finančnú výpomoc sa džentlmenského prístupu, typického pre Rázusa, od našich zákonodarcov nedočkali. Konto nenarástlo ani o cent…

Rozumní sa vždy dohodnú

Veci sa skomplikovali, keď vláda rekvalifikovala 500-milimetrové plynové potrubie vedúce dunajským nábrežím až do Maďarska na strategické. Tým sa sprísnili normy pre všetky stavby v bezprostrednom okolí plynovodu.

„To nám dáte zakotvenú loď, na ktorú postavíme pomník?“ Spomína si na svoju prvú reakciu Juráš. „Vtedy ma to riadne deprimovalo, no začal som zháňať medzi známymi ľudí, ktorí poznajú niekoho vo vedení SPP. Plynári potom prejavili plné pochopenie a tak sme našli kompromis.“

Ďalší rok však stratili rokovaním s magistrátom vzhľadom na medzinárodnú cyklotrasu, ktorá má prechádzať zhodou okolností stredom pomníka. Nakoniec sa dohodli, že ho mierne obíde.

Touto zónou vedú všetky druhy inžinierskych sietí. Energetici, vodári i telekomunikácie vyšli v ústrety, ale ako to už u nás býva, rozvody na oficiálnych mapách zakreslili inak, ako sú v skutočnosti. Preto sa pri výkopových prácach, ktoré sa rozbehli začiatkom augusta, dočkali nemilých prekvapení. A tak sa so základmi pomníka muselo hýbať hore-dole niekoľko desiatok centimetrov.

Ktovie, prečo to „dobromyseľní“ novinári vyčítajú práve autorom a iniciátorom projektu? Nedostatok iných investigatívnych nápadov?

Pred rokom, presne na Rázusove 124. narodeniny, položili za početnej účasti ľudí základný kameň. V rámci slávnostných podujatí, ktoré sa v týchto dňoch rozprúdili v Liptove a budúci týždeň na ne nadviažu kultúrne akcie v Bratislave, vo štvrtok o 15. hodine Rázusovi konečne odhalia pomník. Mnohí si s uľahčením vydýchnu.

Každé zlo je na niečo dobré

Keď odborná porota rozlepila obálky s menami predkladateľov jednotlivých projektov, s prekvapením zistila, že za víťaza vybrala dvojicu mladých autorov – sochára Martina Dzureka a architekta Daniela Bartoša. A prečo ste si vy vybrali práve Martina Rázusa?

Jeden z autorov návrhu architekt Daniel Bartoš.
Jeden z autorov návrhu architekt Daniel Bartoš. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

D. Bartoš: Ako architekt som vstúpil do súťaže až po tom, čo ma o nej informoval Martin. Času nebolo nazvyš. Rýchlo som sa oboznámil s jej podmienkami a vzápätí sme sa dohodli, že pôjdeme do toho. Z mojej strany teda išlo skôr o profesionálne rozhodnutie ako o citový vzťah k spisovateľovi a jeho tvorbe.

M. Dzurek: O Rázusovi som predtým vedel akurát to, čo sa o ňom bežne učí v škole. Oslovila ma však modranská pani farárka Anna Adamovičová, ktorá poznala moju tvorbu. Preštudoval som si nejaké dokumenty. Zistil som, že Rázus v Modre kaplánčil, dokonca sa tam, tak ako ja, oženil – so sestrou evanjelického kňaza Samuela Zocha. Téma ma teda dodatočne silne oslovila. Pripravil som prvé skice. S Danielom sme hľadali najsprávnejšiu formu toho, čo chceme svojím dielom vyjadriť.

D. Bartoš: Spolupracovali sme už na viacerých veciach, ale Rázusov pomník je naša prvá väčšia realizácia.

Prečo jednoznačne vyhral váš návrh?
D. Bartoš: Naším plusom iste bolo, že sme k Rázusovi nepristupovali ako k jednorozmernej osobnosti. Veď nebol iba významný literát, ale aj politik a duchovný. To sme sa usilovali pretaviť do netradičnej podoby. Nielen výrazovo, ale aj v práci s rozličnými materiálmi. Naším zámerom bolo vniesť do priestoru, ktorý v tejto časti dunajského nábrežia dotvárajú dva moderné hotely, Národná galéria a Most SNP s „ufom“ na pilieri, čosi, čo by reflektovalo súčasnosť. Jednoducho, v 21. storočí sme nechceli robiť veci, aké sa robili v 19. storočí.

Jeden z autorov návrhu architekt Martin Dzurek.
Jeden z autorov návrhu architekt Martin Dzurek. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

M. Dzurek: Netradičnými informačnými tabuľami sme chceli aj výchovne priblížiť Martina Rázusa – jeho citátmi, chronológiou života. Je tam aj jeho podpis a podobizeň, ktorú sme laserom vygravírovali na sklenenú plochu. Teraz nám vyčítajú priširoké plató s dlažbou. Lenže my sme sa preň rozhodli preto, aby ľudia, aj imobilní, mohli podísť celkom k pomníku. Veď sme ho koncipovali tak, že zo všetkých strán má výpovednú hodnotu. A tak záujemcovia si vo veľkomestskom zhone budú môcť pred ním postáť, oddýchnuť si, zamyslieť sa.

Nešli vám ustavične vynucované zmeny na nervy?
D. Bartoš: To by som nepovedal, ale v istých momentoch to bolo vyčerpávajúce. Vždy sme však k zmenám na návrhu pristupovali s tým, že chceme, aby sa zrealizoval, aby sme došli do cieľa. Nebolo ani také náročné fyzicky znovu a znovu prerábať projekt, ako skôr udržať jeho hlavnú myšlienku.

M. Dzurek: Celé tie roky aj s komplikáciami som chápal ako tvorivý proces, v ktorom sme mohli pokračovať, veci dolaďovať. Viac sme premýšľali a skúšali nové variácie. Každé zlo je na niečo dobré a v tomto prípade to veci pomohlo. Keď porovnávam výsledné dielo s tým, čo sme navrhovali na začiatku, tak som presvedčený, že sme doň zo seba dali omnoho viac.

Život Martina Rázusa

  • Narodil sa 18. 10. 1888 vo Vrbici.
  • Chodil do ľudovej a meštianskej školy v Liptovskom sv. Mikuláši.
  • Študoval na nižšom gymnáziu v Banskej Bystrici.
  • Absolvoval v roku 1907 Evanjelické lýceum v Kežmarku.
  • Bol poslucháčom Teologickej akadémie Uhorskej evanjelickej cirkvi v Bratislave (1907–1911).
  • Pôsobil ako kaplán v Modre u Samuela Zocha, budúceho bratislavského župana.
  • Študijný pobyt v rokoch 1911–1912 v Edinburghu.
  • Evanjelický kňaz v Pribyline a v Moravskom Lieskovom (1913–1930).
  • Predsedom SNS v rokoch 1929 až 1937 a súčasne poslancom Národného zhromaždenia v Prahe.
  • Farárom v Brezne až do svojej predčasnej smrti.
  • Zomrel ako 48-ročný 8. augusta 1937 v Brezne, slávnostne ho pochovali v Banskej Bystrici.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pomník #Martin Rázus #nábrežie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku