Prázdne vrecká nemajú
Kedysi bolo vysokoškolské štúdium výsadou a – v mnohých krajinách pomerne drahou. Študenti sa štúdiu venovali naplno a niet divu, že po zaplatení ubytovania, skrípt a jedla im peňazí často veľa nezostalo. Dnes je situácia iná a mnohí študenti nielenže s peniazmi vychádzajú, ale ešte si dokážu aj čo-to ušetriť. Podľa prieskumu portálu studentskefinancie.sk, na ktorom sa zúčastnilo vyše tisíc respondentov, si 44 percent dokáže z vlastných peňazí niečo ušetriť. Možnosť privyrobiť si popri škole však nie rovnaká pre všetky odbory. Okrem snahy veľa záleží aj od rozvrhu či náročnosti štúdia.
Najhoršie sú na tom podľa prieskumu študenti zdravotníctva a sociálnych vied. V porovnaní s ostatnými sledovanými smermi vrátane technických či spoločenských si ich sporí o 10 percent menej. Úlohu zohráva aj región, v ktorom sa vysoká škola nachádza. Hoci možností zarábať si cez internet je čoraz viac, predsa len zaváži aj zamestnanosť v danej lokalite. A čo na svoju finančnú situáciu hovoria samotní študenti?
„Dnes neplatí, že študenti majú hlboko do vrecka, skôr majú peňazí až priveľa a potom blbnú,“ hovorí Jakub, druhák z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. „Ja sám by som vyžil aj z jedného príjmu – či už zo sumy, ktorú dostávam od rodičov, alebo z toho, čo si sám zarobím.“ Niektorí študenti sa spoliehajú len na podporu rodičov a nerobia nič, pretože nemusia. Iní zase presne naopak. „Rodičia mi prispievajú na jedlo a bývanie, ale na všetko navyše si musím a aj chcem zarobiť sama,“ vysvetľuje Zuzana z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Privyrába si učením angličtiny a nemčiny a mesačne zarobí okolo 200 eur.
Úlohu v snahe nájsť si brigádu zohráva aj prípadné štipendium. Medzi študentmi, ktorí si podľa prieskumu nesporia, sú aj takí, ktorí majú dostatočný príjem zo sociálneho štipendia, a preto si odkladať peniaze nepotrebujú. Veľa sociálne slabších študentov sa snaží čo najviac využiť svoje schopnosti a uplatniť sa na pracovnom trhu už počas štúdia, existujú však aj výnimky. „Nie som proti sociálnym štipendiám, ale všimol som si, že niektorých spolužiakov akoby priveľmi uspokojovali a vôbec sa nesnažia zarobiť si aj prácou, ako by som od nich očakával,“ vysvetľuje Marek z Ekonomickej univerzity v Bratislave. Michaela z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave síce sociálne štipendium poberá, rozhodne to však neznamená, že by nemusela pracovať. „Dostávam sociálne štipendium 100 eur a mama mi už nedáva nič. Zarobí 170 eur, takže nemôžem od nej pýtať peniaze. Musím si zarábať sama.“
A v čom sa študenti najčastejšie obmedzujú, ak musia? „Šetríme na strave – kúpime si len základné potraviny a žiadne somariny ako sladkosti. Takéto šetrenie dokáže mesačne urobiť rozdiel aj 100 eur,“ hovorí Veronika z UCM v Trnave. Jej spolužiačka Monika svoje výdavky krotí niekde inde: „Nechodím tak často von a obmedzujem hlavne zábavu. Tu jedna kávička, tam jedno vínko – na prvý pohľad sa to nezdá, ale môžem tak ušetriť celkom peknú sumu.“ Študenti sa radšej uskromnia, akoby si mali brať pôžičky, a keď ich okolnosti donútia, snažia sa peniaze zohnať skôr v rodine ako v banke. Po škole tak väčšina z nich začína na rozdiel od niektorých zahraničných krajín ako Spojené štáty americké s čistým štítom.
Ponáhľať sa? A načo?
Akademická štvrťhodinka platí na mnohých vysokých školách aj dnes. Prednášajúci zväčša z meškania veľké haló nerobia. „Keď aj meškáme, sadneme si do lavice a prednášajúci sa nepýta, prečo meškáme, toleruje to. Zato na skúšky chodíme aj skôr. Porovnávame si poznámky a podobne,“ vysvetľuje Veronika, ktorá na prednášky do Trnavy dochádza z Bratislavy. „Oproti strednej škole je to úplne iné,“ porovnáva Eva z Ekonomickej univerzity v Bratislave. „Keď teraz vidím, že mi už ide autobus a mala by som sa ponáhľať, ani nepobehnem. Veď pôjde ďalší. Meškanie na prednášky takmer nikto nerieši.“
Pomerne často sa vraj stáva, že mešká aj samotný prednášajúci. Kedysi sa po štvrťhodine zvyklo doslova utekať, dnes situáciu menia mobilné telefóny. „Minulý rok meškala prednášajúca na skúšku celú hodinu. Ale počkali sme ju, napísala nám totiž SMS,“ hovorí Monika. Ako však dodáva, v súkromí a pri stretnutiach s priateľmi sa snaží byť presná.
Študentské lásky-nelásky
Pred polstoročím do veľkej miery platilo, že kto mal partnera na vysokej škole, zväčša s ním zostal. Študentské lásky boli už počas školy neraz korunované aj dieťaťom a svadobnou obrúčkou. Súčasný život ponúka viac možností a lákadiel. Aj preto sa zrejme mladí do vážnych vzťahov až tak nehrnú a tehotné študentky sú skôr výnimkou. Veď zatiaľ čo v roku 1990 Slovenky rodili svoje prvé dieťa v priemere ako 22,6-ročné, dnes sa tento vek nebezpečne blíži k tridsiatke.
„Študentské lásky sme mali skôr na strednej škole. V mojom okolí sa teraz po niekoľkých rokoch veľa párov, naopak, rozišlo. Išli študovať do iných miest, takže vysoká škola prispela k rozpadu ich vzťahu. Študenti si chcú skôr užívať život, ako sa viazať,“ vysvetľuje Veronika. „U nás v ročníku neviem o žiadnom páriku, spolužiačky sú slobodné alebo majú frajerov z iných škôl, u nás totiž výrazne prevládajú dievčatá,“ vysvetľuje budúca učiteľka Linda.
Učí študentov najlepšia učiteľka?
Prax je dnes pre študentov nielen výhodou, ale z hľadiska budúceho zamestnania vlastne nevyhnutnosťou. Väčšina firiem ju totiž pri prijímaní nových zamestnancov vyžaduje. Niektorí študenti ju podceňujú, iných práca baví, a preto sa jej venujú naplno už popri štúdiu. „Viacero ľudí v našom ročníku už pracuje na plný úväzok. V našom prípade sa to dá popri škole stíhať a ide o dobrý spôsob, ako sa po škole vyhnúť úradu práce,“ hovorí Marek.
Prax však zaváži aj v prípade pedagógov. „Tento semester máme veľa predmetov, ktoré prednášajú ľudia z praxe, a to je veľké plus. Nudné čítanie z papierov nám veľa nedá. Paradoxné mimochodom je, že práve títo pedagógovia si najviac potrpia na dochádzku v prezenčnej listine. Tí šikovnejší vedia, že nás prilákajú zaujímavými hodinami,“ vysvetľuje Veronika. Michaela zas preferuje samovýučbu.
„Myslím, že niektoré prednášky sú z hľadiska praxe celkom zbytočné. Fakty, ktoré si nájdem sama, mi dajú často viac, ako to, čo sa dozviem na hodine. Prednášajúci sa nesmierne opakujú a jedna hodina je ako druhá.“ Výhodou tiež je, že môže čas štúdia prispôsobiť napríklad brigáde.
A čo hlavne si na škole študenti cenia najviac? „Kontakty a titul. Na Slovensku panuje všeobecný názor, že školu treba mať. Ani tak nie kvôli vedomostiam, ale pre ten titul pred menom. Má ho dnes totiž takmer každý a vyzeralo by čudne, keby som ja bol výnimkou,“ zhoduje sa väčšina z nich.