To však neznamená, že by tej predstave neuverili. Ľudia v strachu pred smrťou dokážu uveriť aj v elixír života, tak prečo by sa nemohli nádejať, že sa dožijú štrnásteho roku 22. storočia? Najmä keď už roky veria najrôznejším návodom a štatistikám, ako sa dožiť „aspoň“ stovky. Pozrime si hneď niekoľko z nich.
Najskôr si však povedzme, kde je naša štartovacia či, ak chcete, cieľová čiara. Na Slovensku je stredná dĺžka života, inými slovami predpoklad dožitia 76 rokov. K magickej stovke teda priemernému Slovákovi stále chýba 24 rokov! Ak by sme sa držali napríklad rád zdravotného portálu Health (a verili im), mohli by sme sa dostať až k deväťdesiatjednotke. Ako? Pravidelný prísun zeleniny a ovocia vraj predlžuje ľudský život o päť rokov, cvičenie päťkrát do týždňa o štyri roky a menej stresu údajne až o šesť rokov. Teda 76 (priemer) + 4 + 5 + 6 = 91 rokov.
Sarah Klein, expertka na zdravotnícke témy, si na svojom blogu dala nedávno tú námahu, že zhromaždila hneď sto rôznych výskumov, štatistík a rád, ktoré ľuďom sľubujú, že sa k vysnívanej stovke priblížia čo najviac. Okrem tých klasických – hýbte sa, usmievajte sa, zdravo sa stravujte, buďte šťastní – ponúka toľko ďalších, že o svoju vieru v storočnicu nepríde naozaj nikto. Jediný problém nastáva pri ich lepšej analýze. Robiť všetkých sto vecí? To sa predsa nedá stihnúť. A v niektorých prípadoch ani uskutočniť, keďže zopár rád si vyslovene odporuje.
Ale k veci – najskôr tie uveriteľnejšie. Podľa dánskeho výskumu z roku 2011 napríklad muži, ktorí na bicykli krútia pedálumi rýchlejšie, sa dožijú o päť rokov viac ako ich rovesníci, ktorí krútia pedálmi pomalšie. Pedálmi rýchlo krútiace ženy majú zase štvorročný bonus oproti pomalším cyklistkám. Tohtoročný prieskum Americkej psychologickej asociácie zase poukázal na to, že ľudia, ktorí sa starnutia neboja, žijú až o sedem rokov dlhšie než tí, ktorých pri každej ďalšej sviečke na torte chytá panika a depresie.
Štúdia medicínskeho portálu WebMD zase na dlhovekosť predurčuje ženy, ktoré majú rady sex. Vraj im táto vlastnosť dokáže život predĺžiť priemerne až o neuveriteľných osem rokov. Podľa rovnakej štúdie majú zase muži, ktorí majú sex len raz mesačne, o 45 percent vyššie riziko infarktu než muži, ktorí majú sex viackrát týždenne. Ak túžite po stovke, mali by ste tiež okamžite vyhodiť z bytu televízor. Podľa austrálskeho výskumu univerzity v Queenslande z minulého roku každá hodina sledovania televízie po dvadsaťpäťke skracuje váš život o 22 minút!
A teraz tie šialenejšie. Tak napríklad je vraj dobré vyhrať Oscara. Podľa štatistík sa herci, ktorí vyhrajú Oscara, dožívajú priemerne o štyri roky viac než ich súperi v nominácii, ktorí ocenenie akadémie nikdy nezískali. Výhodné je mať dcéru. Ale len ak ste muž. Podľa poľského výskumu z roku 2006 muži, ktorí majú dcéry, žijú dlhšie ako bezdetní či otcovia so synmi. Každá dcéra vraj otcovi pridáva ďalších 74 týždňov života. Od 1,8 roku do 3,1 roku navyše si zase môžete prirátať, ak pravidelne chodíte do kostola. Tvrdí to aspoň americká štúdia z roku 2006.
Samozrejme, takéto výskumy ľudia neberú príliš vážne, zato však seriózne vnímajú prípravky a preparáty, ktoré majú v „popise práce“ predlžovanie života. Každý rok sa objavuje nová rastlina či ovocie z pralesov či iného magického miesta, ktoré majú vraj zázračné účinky. Alebo nové sci-fi lieky a potravinové doplnky na večnú mladosť. Odvrátenie staroby je lákavé, a tak ľudia na zaplatenie týchto produktov siahajú hlboko do peňaženky. Len v USA je to vraj 50-miliardový biznis (na porovnanie, ročné príjmy slovenského rozpočtu sú približne na úrovni 20 miliárd dolárov).
Foto: Flickr/Pasukaru76
Modré zóny inšpirujú
Ako je to však s predlžovaním života naozaj? Najlepšie odpovede ponúkajú výskumy, čo dlhodobo sledujú a pracujú s komunitami a rodinami, ktoré majú medzi sebou mnoho storočných. Výsledok? Dlhovekosť sa ovplyvniť naozaj dá. Podľa Long Life Family Study, iniciatívy, ktorá sleduje rodiny s členmi, čo majú nad 85 rokov, zohráva genetický predpoklad pri dlhovekosti úlohu len asi na 30 percent. Všetko ostatné ovplyvňujú konkrétne životné podmienky a životný štýl. Znamená to, že každý má svoju budúcu storočnicu vo vlastných rukách?
„Nie,“ odpovedá rozhodne v jednej zo svojich prednášok Američan Dan Buettner, autor knihy Modré zóny: Lekcie ako žiť dlhšie od ľudí, ktorí žili najdlhšie, ktorá vyšla v National Geographic. Buettner dodáva aj dva mýty o dlhovekosti, ktoré podľa neho neplatia: „Keď sa budem naozaj snažiť, môžem sa dožiť 100 rokov.“ Podľa Američana sa to podarí asi len jednému z 5 000 ľudí, a to len v najvyspelejších krajinách (u nás je pomer 1: 17 000). Druhým mýtom je že „existujú prípravky, ktoré vám spomalia starnutie“. Presný návod ani žiadny prípravok podľa neho neexistuje.
Zároveň však dodáva, že ľudské telo má kapacitu, aby sa mohlo dožiť okolo 90 rokov. Čo teda vieme ovplyvniť, je, aby sa stredná dĺžka života čoraz viac približovala kapacite, teda deväťdesiatke. V prípade Slovenska je tá rezerva približne 14 rokov, o ktoré možno zabojovať. Ale ako, keď osvedčené prípravky neexistujú? Buettner hľadal odpovede práve v takzvaných „modrých zónach“. Teda v miestach na svete, kde sa veľká časť populácie dožíva nezvyčajne vysokého veku. Našiel ich na Sardínii, v Japonsku, ale aj v Spojených štátoch.
Keď usudzujeme, že len tridsať percent dlhovekosti týchto ľudí bolo geneticky daných, je iste poučné sledovať ich životný štýl a zistiť, čo majú tieto komunity z rôznych kútov planéty spoločné. Buettner so svojím tímom skutočne špecifikoval deväť bodov, ktoré majú spoločné stredomorskí hedonisti zo Sardínie, pracanti z Okinawy a adventisti z Kalifornie. Prvým a základným spoločným znakom je, že sa všetci veľa prirodzene hýbali. Každý deň veľa chodili a keď cvičili alebo športovali, tak preto, že ich to bavilo a nie prvoplánovo pre zdravie.
Všetky komunity zároveň mali každodenne čas na „vypnutie“. Či už to bolo formou modlitby, alebo iným rituálom, dokázali dať stresu dňa ručnú brzdu a robili to pravidelne. Zároveň všetci vedeli, prečo na tejto planéte sú aj vo svojom vysokom veku. Nestrácali zmysel života, každé ráno vedeli, prečo sa zobúdzajú. Podľa Buettnera nestratiť zmysel života ani na dôchodku znamená až extra sedem rokov života. Ľudia z modrých zón mali spoločné aj pitie alkoholu. Pili pravidelne, ale pozor! Nie veľa. Keď jedli, vedeli, kedy majú dosť a mali rôzne dedené stratégie, ako sa neprejedať.
Hoci Buettner hovorí, že ani jedna z „osvedčených“ diét na dlhovekosť nefunguje, „modré“ komunity majú spoločné to, že jedia najmä lokálne, či dokonca vlastnoručne vypestované plody a napríklad aj veľa orechov. Najdôležitejším faktorom je však ich sociálny život. Návyky totiž najviac preberáme od svojich celožitovných spolupútnikov. Ak žijú zdravo, prenesie sa to aj na nás. Ak sa prejedajú, sme oveľa náchylnejší na obezitu aj my. Je tiež dôležité mať širší okruh naozaj dobrých známych. Každá z modrých zón mala vypestovaný silný komunitný život, človek ani na staré kolená neostával sám.
Foto: Flickr/James Vaughan
Nanoroboti, klonovanie a kryonika
Všetky dosiaľ spomenuté metódy však boli len o životnom štýle. Teda prácne a neisté. Vari 21. storočie neprináša žiadne sci-fi návody, ako sa dožiť povedzme spomínaného roku 2114? Ale iste. Ak sa nechcete spoliehať na prípravky proti starnutiu, výsledky prieskumov ani životné skúsenosti starcov z modrých zón, existujú aj modernejšie prístupy k predlžovaniu života. Anglický filozof a spisovateľ ich síce označuje len za moderné obdoby naivného hľadania elixíru života, prečo si ich však teraz v takmer silvestrovskom vydaní nepredstaviť?
Ray Kurzweil, americký futurista a transhumanista napríklad vo svojej knihe The Singularity is Near, ktorá vyšla v roku 2005, predpovedal, že v roku 2030 proces starnutia celkom vymizne vďaka nanotechnológiám a nanorobotom, ktoré nás budú zvnútra „opravovať“. Ešte o jeden rok ho predbehla česká kapela Tata Bojs so svojou nahrávkou Nanoalbum. Spievajú v nej okrem iného napríklad o medicínskom nanorobotovi: „injekcí do těla vpravený, neví co dělat, jak je zmatený, s viry bojuje a dělá kličky, v těle nic netušící spící Elišky.“
Kedysi si verejnosť v strachu pred starnutím veľa sľubovala od génovej terapie, dnes sa ľudia túžiaci po vysokom veku, či priam nesmrteľnosti, upínajú viac na kmeňové bunky a klonovanie. Ideou je výroba náhradných dielov pre ľudí. Opotrebuje sa lakeť? Nič to! Z kmeňových buniek sa vyklonuje nový a na tenisové kurty môžeme smelo aj po osemdesiatke. Výskum v tejto oblasti zatiaľ často naráža na nevôľu verejnosti. Čo keď sa v budúcnosti nebudú nahradzovať len lakte a kolená, ale kompletne celí ľudia? Bude sa rátať, že sa človek dožil roku 2114, aj keď bude naklonovaný, teda iný – nový?
Aj nanoroboti aj klonovanie sľubujú náhradu či opravu opotrebovaného materiálu. Ak by sa však aj nejaká z týchto sci-fi technológií pretavila do reality, nebude pre vás konkrétne už príliš neskoro? Nuž je tu ešte jedna metóda, ktorá sľubuje dožitie sa roku 2114 (alebo aj oveľa, oveľa neskoršieho termínu) hoci by ste aj teraz práve ležali na smrteľnej posteli. Reč je o kryonike. Teda posmrtnom zmrazovaní, ktoré má zabezpečiť, že v budúcnosti, vďaka pokroku vedy, bude môcť zmrazený človek znova ožiť. Duchovným otcom tejto myšlienky bol Robert Ettinger.
Svoju myšlienku opísanú v knihe The Prospect of Immortality (Vyhliadky nesmrteľnosti, 1963) zrealizoval prvýkrát na svojej nebohej matke, ktorú zmrazil po jej smrti v roku 1977. Nasledovalo ďalších viac ako sto ľudí, vrátane jeho dvoch manželiek. Ako sa však ku kryonike vôbec dostal? Všetko sa to začalo, keď ho v druhej svetovej vojne ťažko zranili a zachránila ho moderná medicína. Ettingera vtedy začal fascinovať vedecký pokrok natoľko, až uveril, že vedci raz budú vedieť liečiť všetky choroby – dokonca oživovať zmrazených.
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, keď ľudia hltali všetky správy o víziách budúcnosti, bol Ettinger známou postavičkou, ktorú si pozývali do rôznych talkshow a inšpiroval aj filmárov. Keď v júli 2011 zomrel, v jeho kryonickom ústave ho zmrazili ako „pacienta“ číslo 106. Ak by ste sa rozhodli dopraviť sa do roku 2114 práve takýmto spôsobom, uzavrite životnú poistku s výslednou sumou na aspoň 12-tisíc eur (zmrazia len váš mozog), alebo až na 250-tisíc dolárov (najdrahšia služba americkej spoločnosti Alcor aj s prevozom z akéhokoľvek miesta na svete a zmrazením celého tela).
Foto: Flickr/CotaRobles
Novorodenci majú veľkú šancu
Ako sme už na začiatku článku spomínali, niektorí z čitateľov tohto článku majú šancu dožiť sa roku 2114 aj úplne prirodzene. Ako to? Postupným predlžovaním veku dožitia. Až polovica či podľa niektorých výskumov až dve tretiny tohtoročných novorodencov má šancu dožiť sa sto rokov. Takže štatisticky aj časť dnešných prvákov, druhákov, malých detí ktoré si už môžu prečítať tieto riadky, má šancu zažiť svet aj o sto rokov. Ako je to možné, keď súčasný predpoklad dožitia je na Slovensku len 76 rokov (priemer krajín OECD je 80 rokov)?
Kým tradičná metóda naozaj predpokladá dožitie priemerne „iba“ 76 rokov, iná berie do úvahy fakt, že sa nárast veku dožitia bude zvyšovať v rovnakom tempe, ako sa to deje v súčasnosti. A práve to dnešné bábätká približuje až k hranici storočnice. Podľa Britského úradu pre národné štatistiky bude vo Veľkej Británii pre deti narodené v roku 2037 celkom bežné, že sa dožijú okolo stovky. Kým v súčasnosti žije na Slovensku len niečo vyše 300 storočných, už v roku 2060 by ich mohlo byť okolo tritisíc.
Neexistuje dnes žiadny úzus, aký limit dožitia má mať ľudské telo. Vedci majú len empirickú skúsenosť, že doteraz najdlhšie žijúcim človekom (u ktorého bol vek doložiteľný) bola francúzska žena Jeanne Calment, ktorá zomrela, keď mala 122 rokov a 164 dní. Byung Mook Weon a Jung Ho Je v odbornom článku Teoretický odhad maximálnej dĺžky ľudského života stanovili ľudský limit približne na 125 rokov. To by z hry o rok 2114 vyradilo pri prirodzenom starnutí všetkých narodených pred rokom 1989. Takže ešte raz – PF 2114. A keby to nevyšlo, tak aspoň PF 2014!
Svet o 100 rokov
Dožiť sa roku 2114 je pre väčšinu dnešnej populácie veľmi, veľmi nepravdepodobné. Ak by to však aj bolo možné, chceli by dnešní ľudia vôbec žiť na Zemi o 100 rokov? Odpovedať je nemožné, napriek tomu sa o to mnoho ľudí snaží. Na začiatku 21. storočia médiá často vyťahovali staré články a fotografie z novín, ktoré vychádzali okolo roku 1900 a chceli opísať svet v magickom roku 2000. Niektoré boli priam vizionárske, iné ľudstvu verili až príliš alebo ho, naopak, neprávom zatracovali. Do odhadov, čo bude o 100 rokov, sa ľudia púšťajú aj dnes.
Keď pred niekoľkými rokmi požiadala ruská Pravda autora sci-fi Vladimira Streleckého, aby na základe futurologických scenárov opísal, ako sa bude svet meniť nasledujúcich 100 rokov, ukončil svoje prognózy práve v roku 2114, ktorý označil ako rok, keď ľudstvo nadviaže kontakt s mimozemskou civilizáciou.
Zaujímavejšie však boli jeho predpovede, čo sa stane dovtedy. Pre roky 2011 až 2023 napríklad predpovedal veľký príliv imigrantov do Európy z Blízkeho východu a Afriky, čo je v posledných rokoch skutočná výzva, ktorej Európa už čelí. V roku 2016 podľa neho ľudstvu začne dochádzať ropa, pre rok 2027 zase predpovedal zachytenie rádiových vĺn neznámej civilizácie z vesmíru.
V roku 2029 sa majú zrodiť cyborgovia, v roku 2030 sa príde na to, ako zastaviť efekty starnutia a ľudia sa budú bežne dožívať 120 rokov. O ďalších 30 rokov vznikne prvá kolónia na Marse a v roku 2075 sa vo všetkých krajinách sveta zlegalizuje eutanázia. Desať rokov pred koncom 21. storočia začnú žiť prví ľudia v podmorských mestách…
Šialené? Možno. Ale keď televízia BBC požiadala tento rok o prognózu popularizátora vedy Jamesa Burkeho (ktorý už v roku 1973 správne predpovedal mnohé súčasné trendy – napríklad počítače v školách), jeho vízia budúcnosti bola ešte odvážnejšia. Burke verí nanotechnológiám. Vďaka nim si podľa neho budeme môcť v budúcnosti vyrobiť úplne všetko sami. Od jedla cez tehlu po zlato. Za prakticky nulovú cenu. Chudoba bude preto podľa neho v roku 2114 záležitosťou minulosti. Nebude už existovať ani znečistenie.
Angličan predpokladá tiež nástup virtuálnej reality a hologramov. Obyčajný deň človeka o sto rokov bude vraj vyzerať tak, že sa zobudí, premietne si pred dom Kaliforniu, Galapágy alebo Paríž, podľa toho, na čo bude mať náladu, a vďaka virtuálnej realite bude mať naozaj pocit, že je tam.
Ak bude mať chuť na návštevu priateľov z druhej časti zeme, jednoducho si ich premietne k obedovému stolu ako hologramy. Ak zatúži po kultúre či športe, objaví sa pred ním holografický súbor z muzikálu na Broadwayi alebo povedzme celý hokejový tím Chicago Blackhawks a Boston Bruins.
Takáto budúcnosť je, ak nie lákavá, minimálne pozoruhodná. Samozrejme, existujú aj varovné futurologické scenáre. Podľa nich nás v priebehu sto rokov môžu čakať globálne konflikty, boje o suroviny (najmä vodu), problémy spôsobené klimatickou zmenou či ďalšie a ďalšie ekonomické krízy. Ťažko povedať, či sa je na čo tešiť. Určite je však veľa dôvodov byť zvedavý.