Staré slová majú hodnotu starých šperkov a rodinného striebra. Poskladané do rôznych porekadiel a prísloví sú ako vzácne retiazky, brošne. Svedčia o dobe, v ktorej vznikli, jednoduchým, stručným spôsobom vypovedajú o vtedajších zvykoch, názoroch, ale aj o morálke. „Dvakrát meraj a raz rež!“ – dodnes aktuálne, hoci sa človek už tak často nedostáva do situácie, že by si sám meral a sám rezal.
Každý sa však s takou situáciou v živote stretne – unáhli sa, „odreže“ skôr, ako poriadne odmeria, a už sa to nedá napraviť. Odrezané je odrezané a pozliepané nie je také dokonalé ako bezchybné. Staré slová sú ako anjeli strážni (aj starodávne nadávky znejú nežnejšie) – predkovia v nich zakonzervovali múdrosť a skúsenosť, aby sa tie staré výroky v pravej chvíli objavili v našej mysli a chránili nás. Možno ich už ani nevieme celé, stačí kúsok a sme pozornejší. Sú to magické záležitosti, zaklínadlá, mantry, modlitbičky, zariekania: Vrana k vrane sadá, rovný rovného hľadá, More nevypiješ, hviezdy nespočítaš, Kto mlčí, ten svedčí, Pýcha peklom dýcha, Prišiel na psa mráz, Hlad má veľké oči, Chudobnému aj z hrnca vykypí, Z cudzieho krv netečie, Lož má krátke nohy, Kto do mlyna chodí, ľahko sa zamúči, Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo…
Ani si neuvedomujeme, ako často ich citujeme, či nahlas, alebo v duchu. Zdá sa, že do dnešného sveta už nepatria, ale niekedy pomôžu vyriešiť a odľahčiť zložitú situáciu. Napríklad zaklínadlo odpustenia: „Neoplatí sa plakať nad rozliatym mliekom!“ Po takomto rozhrešení – ak ho niekto povie a usmeje sa – vinníkovi odľahne. A – môže sa ísť ďalej.