Ako ste začali písať slovník?
V lete roku 2000 sme viezli do Čiech moju sestru Helenu, ktorá tam žije od roku 1945, a niekde na Českomoravskej vrchovine som sa posťažovala, že stráščanské deti už nevedia po stráščansky „hutorec“. V škole na besede som sa ich pýtala, čo je „teľiška“, no nikto nevedel. Teliška je dvojkolesový vozík, telicha, kára. Na to sa môj syn za volantom pochváli, že on po stráščansky všetko vie. Hej? Tak čo je badogar? Vedel. Badogar je klampiar, plechár. Chvíľu sme spomínali našu, v tom čase už sedem rokov mŕtvu mamu, ktorej sa hutoračina nepáčila, a považovala ju za „nešumný“ jazyk. Dokonca, keď sme s ňou dakedy merali ďaleké vlakové cesty z východu Slovenska na sever Čiech, nakazovala nám, aby sme po východniarsky nahlas nehutoreli.
No naša mama spisovne po slovensky vôbec nevedela. Pristihli sme ju, že počas života trochu „mondokovala“ a počas vojny trocha po nemecky „švandrikala“. A predsa to bola naša mama, od ktorej sme pochytili „pripovitki“, živú reč, porekadlá, smiešky a žarty. Otec bol mlčanlivý, veľmi dobrý človek, ale nad našimi šialenstvami len krútil hlavou. Na tej ceste do Čiech sme mali len jednu prepisku, jednu ceruzku na obočie a staré noviny. Na okraj novín sme začali písať slovíčka. Pri Ústí nad Labem už nebolo miesta. V to leto sme boli v podobnej zostave ešte na dovolenke na francúzskej Riviére, ale už s linajkovým zošitom a poznačili sme si vyše tisíc slov. Hneď nato sa do písania slovníka zapojilo Strážske, rodina, priatelia, a dobrí ľudia.
Ďakujem im všetkým. Moje cesty na východ sa zhustili, telefóny sa išli potrhať. Veľmi mi pomohla kamarátka, redaktorka Gabriela Grmolcová. Slovník vydal Mestský úrad v Strážskom v roku 2002 a o dva roky vyšlo druhé vydanie. Na tretie vydanie (doplnené o témy strašidiel, liečiv a podobne) „nit peňeži“.
Ktoré slovo či porekadlo obľubujete?
Dosť často používam „šur-bur“. Vyjadrujem ním akúkoľvek rýchlu a povrchnú prácu. Napríklad – navarila som šur-bur, upratala som šur-bur. Východniari sú známi aj tým, že sú veľmi pohostinní, dosť urážliví a bozkávajú sa pri stretnutiach na tri doby. Aj sa veľmi „rodinujú“, až neviem do akého kolena. Moje rodinné zázemie, mapované v komornej zostave poslucháčov, môže byť aj také: „Ta my rodzina?“ „Ta ne?“ „Ta jaka?“ No ta vaš dzedo našej babe opchal do rici hrabe." Nárečia vedia veľmi dobre vyjadriť humor.
Najlepšie záhorácke slovo je í
Básnik Štefan Moravčík vydal slovník reči svojej rodnej obce – jakubovského nárečia. Krátky slovník nárečia slovenského záhoráckeho jakubovského podľa Štefana Moravčíka vyšiel v roku 1996.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ako ste pripravovali slovník?
Dlho som si robil poznámky, zbieral, zapisoval odlišné slová zo záhoráckeho nárečia a frázy, v ktorých sú použité celé hlášky, príslovia, pesničky. Zbieral som to na ilustráciu tých slov a myslenia mojich rodákov. Vyberal som vtipné slová, aby som vystihol humorný ráz jakubovského nárečia. Slovník privítali jazykovedci, napríklad Šimon Ondruš a Konštantín Palkovič. I Záhoráci. V ďalších dedinách – v Lábe, Stupave či Záhorskej Vsi – začali robiť podobné slovníčky.
Aké je vaše obľúbené nárečové slovo?
Í. Je to najkratšie sloveso, ktoré po záhorácky znamená, že niekto je, žerie, kŕmi sa, napcháva.
Čo podľa vás znamená „ostošesť“?
Neviem, čo to je, ale ak je to z nemčiny, tak by som vedel: na začiatku mohlo byť hundertsex. Znie to ako psí sex (Hundesex). Čiže - niečo veľmi rýchle.
Bolo by škoda, keby sme zabudli staré slová?
Jazykovedec hovorí, že staré nárečové slová sú ako poľné kvety slobodne, voľne rastúce v prírode. Stará sa o ne iba Pán Boh. Spisovné slová sú zavreté v domoch, preto je dobré osviežiť texty novín či kníh – i svojich hovorení – peknými živými kvietkami prísloví a slovami z nárečí. Tak som to rád robil vo svojich knižkách prózy i poézie.