Stredovek mal aj svoju svetskú tvár. Dokonca materiálnu a senzuálnu, hoci nie v tom priamočiarom zmysle, v akom chápeme a berieme materiálny svet dnes. Očiam, unaveným záplavou agresívnych vizuálnych odkazov, pripadá táto tvár stredoveku jednoducho krajšia – a možno i vtipnejšia, fantazijnejšia a harmonickejšia než jeho súčasnosť.
Umenie a príroda stredovekej Európy, jedinečná výstava zo zbierok Národného múzea stredoveku Musée de Cluny v Paríži, doplnená o niekoľko exponátov domácej proveniencie, trvá na Bratislavskom hrade po predĺžení do 16. februára.
Zmysly a jednorožce
Múzeum, ktoré sídli v parížskom 5.¤obvode v bývalom mestskom dome rádu benediktínov z počiatku 14. storočia, je pre milovníkov stredoveku dobrá adresa.
Päť zmyslov a jediná túžba. Chuť, Zrak, Hmat, Čuch, Sluch a výjav pomenovaný trochu záhadne Mojej jedinej túžbe. Súbor šiestich tapisérií datovaných okolo roku 1500 zobrazuje dámu s bájnym jednorožcom a levom v rôznych podobách. Dielo, ktoré objavil v roku 1841 dramatik a historik Prosper Mérimée v poškodenom stave na zámku v Boussac v strednom Francúzsku, je dnes asi najznámejším exponátom múzea a tiež jedným z najzaujímavejších zachovaných stredovekých artefaktov vôbec.
Dáma sa rukou dotýka rohu jednorožca po svojej ľavici, pravicou drží štandardu s erbovým znamením, rovnaký erb nesie lev, ktorý sa nám potmehúdsky díva do očí. Jednorožec, fantastické zviera, prežil ako symbol od antiky až do dneška – aj keď už možno netušíme, že pôvodne symbolizoval čistotu a vznešenosť a ako taký mohol byť polapený iba pannou. V biblických časoch to už bola Panna Mária a jednorožec sa stal tiež symbolom zrodenia Krista.
Bratislavská výstava vznikla recipročne po úspechu slovenskej gotiky v Paríži v roku 2010 – výstava Zlatom a ohňom: Umenie Slovenska na sklonku stredoveku zaujala vo Francúzsku nečakaným bohatstvom sakrálnych pamiatok z nášho regiónu.
Foto: RÉUNION DES MUSÉES NATIONAUX PARIS
Je plochou neveľká, ale obsahom v našich končinách unikátna. Diela tohto typu, teda svetské stredoveké pamiatky a artefakty, sa u nás nezachovali v takom rozsahu a remeselnej kvalite. Tie, ktoré môžeme vidieť vo zvláštne nasvietenej intímnej inštalácii na treťom hradnom poschodí, pochádzajú z Francúzska, Nemecka, Portugalska, Španielska i Orientu.
Koncepcia výstavy nie je chronologická – prechádza síce naprieč storočiami od post-antiky a vplyvov barbarského sveta po 16. storočie, resp. prah novoveku, ale sleduje pritom niekoľko nadčasových veľkých tém či motívov. Zvláštna kapitola je venovaná štylizovaným prírodným tvarom v románskom umení či gotickému ornamentu. Postupujeme od schematizovaných prírodných vzorov až k zobrazovaniu rastlín a zvierat s prírodovedeckou presnosťou, takže dodnes môžeme rozpoznať živočíšne druhy, ale aj botanicky korektne namaľované druhy kvetov a stromov.
Inou témou sú rastliny a zvieratá v kresťanskej ikonografii či heraldike a napokon vývoj zobrazovania krajiny v rôznych súvislostiach.
Majestátny dub i petržlen, levy i prasiatka
Kamennú podokenicu môže zdobiť banálna petržlenová vňať, z kamenného svorníka rebier katedrály sa díva naturalistická tvár „listovitého maskaróna“, akéhosi divocha porasteného dubovými listami, v detailoch operadla lavice zo spišského kostolíka sú zakomponované skutočné vetvy stromov, čosi ako „samorasty“.
Foto: RÉUNION DES MUSÉES NATIONAUX PARIS
Na svoje si však prídu aj milovníci „starožitného“ luxusu. Filigránske skrinky na cennosti i monštrancie a relikviáre, zlatom vyšívané hodváby a zamaty, majstrovsky vypracované tapisérie s výjavmi zo života stredovekých dobre situovaných Európanov evokujú štylizovaný svet minulosti tak, ako si ho pamätáme z romantických filmov či rozprávok. A pátrači po tajomných legendách a príbehoch môžu zatiaľ hľadať v ornamentoch ukryté fantastické bytosti, ktorým báje od antických čias až po Bibliu prisudzovali konkrétne roly a poslania.
Obojstranný gravírovaný pozlátený kríž zobrazuje Krista obkoleseného štyrmi bájnymi tvormi, ktoré podľa Biblie predstavovali štyroch evanjelistov – okrídlený lev Marka, okrídlený býk Lukáša, bájny orol Jána a napokon anjel Matúša. Spišská svätá Margita má tiež „beštiálneho“ spoločníka: drak pri jej nohách je asi najobľúbenejším predstaviteľom porazeného zla: nad drakom, stelesnením diabla, zvíťazil i archanjel Michal, svätý Juraj či sama Panna Mária. Sskromnejšie vyhotovená je drevená reliéfna postava sv. Antona Pustovníka, ktorá pochádza zo Spiša. Aj jeho sprevádza zviera, síce menej bájne a desivé, ale o to populárnejšie – prasa, ktoré bolo verným sprievodcom putujúcich antonitských pustovníkov a mohlo sa voľne pásť kdekoľvek – a keď došlo na zabíjačku, mäso bolo rozdané chudobným.
Psíky i ‚dózy na sušienky‘
Napokon sa zviera vyskytuje aj vo veľmi priamočiarej symbolike, ako dekorácia náhrobku. Kamenný lev pri nohách muža zosobňuje jeho odvahu a statočnosť. Ženám zasa ležia pri nohách psíky, symbol ich vernosti a oddanosti – inak módne predmety zberateľstva a napodobňovania v 19. storočí. Menej oduševnelé zvieratká – kuny, líšky či sobole – našli uplatnenie v počudovaniahodných predmetoch zvaných „kožušinky na blchy“; išlo o akési pasce, ktoré sa nosili na odeve a okrem kúska kožušiny mali i štylizovanú hlavičku zvieraťa. Na výstave možno obdivovať pozlátenú realistickú hlavu kuny so skutočnými zubami.
Na plagát výstavy sa oprávnene dostala ikonická eucharistická holubica z Limoges zo začiatku 13. storočia. Vták, ktorý sa z antického spolupútnika zmyselnej Venuše časom pretransformoval na symbol Ducha Svätého, má podobu kovovej schránky na hostie, ktorá visela na retiazkach nad oltárom. Šikovná i estetická „dóza na sušienky“ bola vo svojej dobe natoľko populárna, že ju dielne v Limoges vyrábali takpovediac sériovo.
Foto: RÉUNION DES MUSÉES NATIONAUX PARIS
Ak vám však tento predmet humorný nepripadá, možno sa pousmejete nad misericordiami – drevenými opierkami, akýmisi polosedadlami, ktoré sa používali pri modlitbách postojačky (tie, ako si iste dokážete predstaviť, bývali aj dosť úmorné). Opierky, ktoré podopierali zadok farníka, boli podľa miesta určenia i vyzdobené – na jednej hrajú prasiatka na organe, na druhej dokonca líška káže z kancľa poslušným sliepkam. Nuž, zadok príjme niekedy pravdu bez príkras ľahšie než hlava. Zvláštnu kapitolu a dôležitú symbolickú úlohu zohrali rastliny a zvieratá v heraldike. Všetky tie ľalie a ruže, levy, býky, draky, prípadne diviaky boli podstatným poznávacím znamením na erboch i štandardách bojovníkov a v bitke ich muselo byť jasne vidieť. Stali sa napokon aj obľúbeným ornamentom na slávnostných tkaninách.
Štylizované leopardy na červenom zamate mali prikrývať koňa anglického kráľa Eduarda¤III., keď malo Anglicko leopardy vo svojom erbe. A ak sa na kúsok tkaniny zadívame pozorne, nájdeme v dubových ornamentoch okolo leopardov postavy mužov a žien, ktoré predstavujú galantný – teda celkom svetský – svet.
Neprehliadnuteľné sú rozmerom útle, ale očarujúce iluminované modlitebné knižky, tzv. Knihy hodiniek. Ako ľudové kalendáre zobrazujú jednotlivé mesiace roka s vymenovanými sviatkami, príslušným znamením zverokruhu plus obrázkom toho, čo sa v danom mesiaci má robiť na poli. A samotná krajinomaľba?
Krajina bez rámu
Moderný či postmoderný človek opäť hľadá svoj vzťah k prírode a krajine, ako k lonu, do ktorého sa túži vrátiť, alebo ako k zdroju, ktorý musí nejakým spôsobom aktívne zachovať, obnoviť či nahradiť. Ak by sme hľadali v stredovekom umení žáner krajinomaľby, zrejme by sme sa nedohľadali. Možno i preto, že príroda bola v dobovom živote natoľko všadeprítomná, že ju vtedajší umelci nepotrebovali rámovať do obrazov a diváci netúžili kochať sa jej krásou a malebnosťou „an sich“.
Príroda bola životným prostredím sedliakov, ktorí vtedy tvorili 90 percent európskeho obyvateľstva, a žili s ňou v každodennom styku aj obyvatelia miest, pripomína riaditeľka Musée de Cluny Elisabeth Taburet-Delahaye v obsiahlom a výpravnom katalógu k výstave. „Hneď za ich bránami sa rozprestierali lesy aj polia a vnútri mestských hradieb bolo plno sadov, záhrad i dvorov pre hydinu a iné zvieratá.“
Umelci, a stredovekí ľudia vôbec, nevnímali ani nezobrazovali prírodu ako samostatný objekt, ale žili ňou a prijímali ju ako dielo Stvoriteľa, a seba videli ako spoluúčastníkov, svoj život, svoj svet ako súčasť tohto stvorenia. Krajina sa však postupnom času vynára z pozadia a vymaňuje sa zo svojej dovtedy prirodzenej, harmonickej polohy Bohom stvoreného a človekom obývaného sveta. Od toskánskej maľby cez Van Eycka a potom od renesančnej explózie novej slobody ducha i tela, až kamsi po impresionistov a ďalej.
Dvadsiate storočie už prinieslo ľuďom i krajine menej harmonické pohľady na svet, Boha a človeka, a aj iné problémy. Ale to je už iný príbeh a iná „doba temna“.