Lesk a bieda slovenských vysokých škôl

Mnoho študentov sa snaží vysokou školou len "preplávať" a získať diplom s minimálnym úsilím. Nájde sa však aj dosť takých, ktorí sa zo štúdia snažia vyťažiť čo najviac. Nasledujúci vysokoškoláci patria k jedenástim nádejam, ktoré získali podporu na svoje projekty od AXA Fondu. Čo hovoria na kvalitu slovenských škôl a aké majú plány do budúcnosti?

12.03.2014 06:00
vysokoškoláci, študenti, ocenení, Axa Fond Foto: ,
Vysokoškoláci, ktorí získali podporu na svoje projekty od AXA Fondu.
debata

Ivan Kundrata (21): Fyzici sa radi hrajú

Ivan Kundrata

Ivan Kundrata označuje štúdium na STU za zaujímavé. „Učenie sa na našej fakulte určite nepozostáva len z písania projektov a písomiek. Človek sa dostane k množstvu experimentov, k vývoju. Boli sme napríklad v rádioizotopovom laboratóriu, hoci si veľa ľudí myslí, že sa k rádioakívnym žiaričom nikdy nedostane. Človek sa veľa naučí a s pedagógmi sa dá zaujímavo porozprávať, pretože ich oblasť, v ktorej pôsobia, baví.“

Vysokoškolské štúdium fyziky pre mnohých stredoškolákov neznie veľmi lákavo. Zmeniť túto situáciu sa pokúša projekt Fyzika na kolesách, na ktorom spolupracuje aj Ivan Kundrata. „Chceme ukázať, že fyzika otvára veľa dvier k realite a k poznaniu, ako aj k pracovným príležitostiam. Nie každý vie, že aj zo Slovenska sa dá dostať do popredných laboratórií ako GSI Darmstadt v Nemecku, do CERN-u a iných. Náš projekt sa snaží mladým ľuďom priblížiť toto zamestnanie, pretože na technických školách je stále veľký dopyt po ľuďoch. Ľudia si myslia, že ide o takmer nezvládnuteľné štúdium, ale nie je to celkom pravda. Skôr je problém, že na stredných školách zlyháva učenie matematiky a ďalších prírodných vied. Aj mne samému na gymnáziu hrozilo prepadnutie, mal som z matematiky štvroku,“ hovorí dnes tretiak na Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva STU.

Laici si dnes fyzika predstavia ako jedného zo svojských hrdinov úspešného sitcomu Teória veľkého tresku. Fyzici však podľa Ivana Kundratu nie sú až tak mimo ako v danom seriáli. „Pracujem aj v Slovenskej akadémii vied a moji kolegovia sú veľmi príjemní ľudia, ktorí sa radi hrajú. Máme aj priateľky, chodíme na pivo – jednoducho, žijeme normálny život.“

Stanislava Čerťanská (21): Ide to aj v rodinnej atmosfére

Stanislava Čerťanská

Pre štúdium maľby na Akadémii umení v Banskej Bystrici sa Stanislava Čerťanská nerozhodovala dlho, pretože pochádzala z umelecky založenej rodiny. Na základnej škole síce koketovala aj s kariérou veterinárky, nakoniec sa však rozhodla pre umenie a zatiaľ neľutuje. S kvalitou štúdia je spokojná. „Som ešte len druháčka, takže v prvom rade sa chcem čo najviac zlepšiť. Mám šťastie, že na škole máme veľmi dobrých pedagógov – keby môj vedúci nebol pre mňa vzorom, asi by štúdium nemalo pre mňa veľmi význam,“ hovorí mladá umelkyňa. Na umeleckých školách sa jej páči aj ich rodinná atmosféra – študentov je menej a všetci sa poznajú. Uvedomuje si však, že umenie je ťažké povolanie. „Človek si môže povedať, načo kto potrebuje sochy či obrazy? Práve obavy týkajúce sa financií sú asi najčastejší dôvod, ktorý mladých ľudí od tejto kariéry odrádza. Ale keď sa do štúdia umenia človek pustí, len ťažko si vie predstaviť, že by robil niečo iné.“ Keďže ju najviac zaujíma obdobie renesancie, jej túžbou je navštíviť Florenciu a pozrieť si známe diela naživo. Ako sú na tom študenti umenia s brigádami a možnosťou zárobku? „Niektorí šikovní študenti si už počas školy dokážu zarobiť. Aj ja som mala menšie objednávky – maľovala som dva obrazy na objednávku. Okrem toho maľujem portréty pre rodinu, priateľov – maličké veci, ktoré dokážu potešiť. Časom azda budú aj iné objednávky.“

Michal Kočiš (24): Prednášky o filme ako koníček

Michal Kočiš

Študujete na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Je vôbec vysoká škola pre umelca dôležité?
Myslím, že štúdium je dôležité. Nie ani pre teórie, skôr pre celkový prehľad. Ja sám mám veľmi rád dejiny filmu aj umenia celkovo. Tieto prednášky ani neberiem ako učenie sa, ale skôr ako koníček. Bez určitého základu sa človek nemôže odraziť do ďalšej tvorby. Keď študuje napríklad históriu filmu, hľadá spojitosť medzi už natočenými dielami a autormi, hľadá inšpiráciu.

Prijímačky na váš odbor sú asi dosť subjektívne. Vedia pedagógovia správne zhodnotiť, kto na takýto odbor má a kto nie?
Ide o úplne iné prijímačky ako na ekonomickú či právnickú školu. Pedagógovia si oťukávajú aj to, či je uchádzač schopný prebíjať sa v tejto oblasti, takže dávajú občas trochu podpásové otázky. Chcú tak zrejme zistiť, či má človek skutočný záujem. Nájdu sa aj takí, ktorí si kúpia fotoaparát a povedia si, veď to ma celkom baví, idem študovať film alebo fotografiu. Tí, ktorých na školu prijmú, by mali by byť presvedčení, že to naozaj chcú so všetkými úskaliami neistej budúcnosti a financií.

Je pre budúceho umelca dôležitejšie odhodlanie alebo talent?
Aj u nás na škole vidím, že niekedy tí snaživí prekonajú talentovaných, ktorí sa nerozvíjajú a na všetko kašlú. Snaha je veľmi dôležitá.

Čo by ste na svojej škole zmenili?
Negatívom škôl celkovo je, že dovolia získať diplom aj študentom, ktorých štúdium nebaví a poriadne sa mu nevenujú. Tí potom majú aj problém sa uplatniť v praxi a neraz skončia pri niečom celkom inom.

Na čo plánujete využiť grant, ktorý sa vám podarilo získať?
Pripravujem film o rómskych dievčatách, ktoré vyrastali v detskom domove a teraz žijú v útulku. Svojimi príbehmi poukazujú na zlý systém fungovania detských domovov. Chcel by som sa na ne pozrieť trochu inak, ako ich neraz prezentujú médiá. Naozaj nemali také príležitosti ako deti vyrastajúce s rodičmi, ktorí by im dali základ do života dôležitý pre ich ďalšiu existenciu. Ide o dievčatá, ktoré majú šancu sa z útulku dostať, sú ambiciózne. Najdôležitejšie pre ne však je, aby im spoločnosť dala pocit, že patria do tohto sveta a majú rovnakú hodnotu ako hocikto iný. Do filmu som sa pustil ešte pred získaním grantu. Chcel by som ho však využiť najmä na postprodukciu – zvukovú, obrazovú. Televízie totiž vyžadujú, aby film spĺňal určité normy. Keď zaplatím postprodukciu, bude ich snímka spĺňať a dúfam, že sa dostane medzi čo najviac ľudí. To je mojou ambíciou.

Stanislava Maťugová (25): V Rusku majú na mňa učitelia vždy čas

Stanislava Maťugová

Stanislava Maťugová študovala energetiku v Bratislave, Prahe a momentálne zakotvila v Jekaterinburgu na Uralskej federálnej univerzite. Prečo si vybrala práve túto školu? „Do Ruska som išla skúsiť život. Všetci na túto krajinu nadávajú a ťahajú sa na Západ, ale ja po pobyte v Rusku túto krajinu a jej obyvateľov milujem. Sú veľmi milí, môj vedúci diplomovej práce si vždy na mňa nájde čas, venuje mi aj dve-tri hodiny týždenne. Materiálne sú tiež dobre zabezpečení, laboratória sú veľmi kvalitné.“

Zaujímavé je, že v Staninom krúžku na elektrotechnike so zameraním na automatické elektrické siete je dokonca viac dievčat ako chlapcov. Čím to je, že Rusky baví tento odbor viac ako Slovenky, však nevie povedať.

Doštudovať plánuje Stanislava v Rusku, potom by chcela veľa cestovať. „Cestovanie vás robí lepším človekom, musíte byť tolerantnejší, vedieť sa prispôsobiť.“ Na rozdiel od mnohých iných mladých vedcov plánujúcich život v zahraničí je rozhodnutá sa na Slovensko vrátiť. „Určite sa chcem vrátiť a učiť. Už počas vysokej školy som doučovala matematiku a fyziku. Veľmi ma to baví a napĺňa.“ A aký by mal byť podľa nej ideálny pedagóg? „Musí učiť srdcom, to je hlavné. A mal by byť aj vnímavý a prístupný. Aby sa študenti nebáli ozvať a povedať, stop, tomuto nerozumiem! Ak je učiteľ naozaj zanietený, pokojne sa vráti a študentom látku dovysvetlí,“ hovorí študentka.

Peter Horváth (20): České vysoké školy majú vyššiu úroveň aj renomé

Peter Horváth

Chémiu študujete na Masarykovej univerzite v Brne. Keď sa rozprávate s kamarátmi či kolegami zo Slovenska, aké sú rozdiely medzi štúdium vášho odboru v Česku a na Slovensku?
V Česku je vysoké školstvo na vyššej úrovni ako na Slovensku. Viac finančne podporujú vedu a výskum, o ktorú je tam zároveň väčší záujem. Podmienky sú perfektné a neľutujem, že tam študujem. Ešte počas strednej školy som spolupracoval aj so slovenskými vysokými školami – Univerzitou Komenského či Slovenskou technickou univerzitou vrámci rôznych projektov. Nemôžem povedať že tieto školy sú zlé, je tam veľa kvalitných pedagógov a v určitých oblastiach majú aj dobrý výskum. Podmienky na štúdium chémie sú však na českých školách ako Masarykova univerzita či Karlova univerzita všeobecne lepšie.

V čom vidíte príčinu?
Najväčší problem vidím v nedostatočnom financovaní školstva a vedy. V Česku investujú do vedy približne šesťkrát toľko ako u nás. Taktiež na Slovensku panuje veľká byrokracia. Ak vám aj peniaze pridelia, celý proces neraz trvá tak dlho, že kým ich dostanete nie už úloha, na ktorú ste ich žiadali, aktuálna.

Uvažovali ste aj nad štúdiom na Slovensku?
Do tretieho ročníka gymnázia som bol rozhodnutý pre Univerzitu Komenského. Potom však viac zavážilo lepšie meno a kvalita českých škôl. Porovnával som tiež skúsenosti študentov so slovenskými a s českými vysokými školami a prakticky všetky argumenty boli v prospech českých.

Máte za sebou viacero ocenení, kedy ste sa vlastne začali vede venovať? Viedli vás k nej rodičia?
Rodičia ma viedli skôr k prírode ako takej. Už na základnej škole ma prírodné vedy bavili a chémia najviac. Na gymnáziu som sa zúčastňoval na olympiádach a v druhom ročníku som sa začal venovať vlastnému výskumu. Jeho predmetom bol napríklad vývoj novej metódy na spektrofotometrické stanovenie ťažkých kovov v odpadových vodách. Na výskum som potreboval vybavenie, ktoré mali len na univerzitách, takže som využil kontakty z olympiád a títo ľudia mi vyšli v ústrety. Musím povedať, že som sa nikdy nestretol s odmietavým prístupom. S týmto projektom som sa dostal na slovenské a neskôr aj na medzinárodné súťaže a získal som viacero cien. Najviac ma potešila tretia cena na Intel ISEF v Pittsburgu v kategórii chémia – ide totiž o najväčšiu a najprestížnejšiu projektovú súťaž sveta, každý rok sa na nej zúčastňuje okolo 1600 stredoškolákov zo 70 krajín.

Čo pre vás z hľadiska vedy toto ocenenie znamenalo?
Dostal som sa do výskumu o šesť rokov skôr ako bežní študenti chémie. Mal som bohatšie skúsenosti a vďaka nim som mohol na vysokej škole hneď nastúpiť do výskumnej skupiny. Venujem sa serióznej vede, ktorá ma baví a je na dosť vysokej úrovni. Samozrejme ma súťaže obohatili aj o kontakty – spoznal som veľa zaujímavých ľudí.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Cez prázdniny by som chcel ísť na stáž do partnerskej výskumnej skupiny na Goetheho univerzitu vo Frankfurte nad Mohanom, a rád by som šiel na rok na niektorú zahraničnú vysokú školu v rámci projektu Erasmus. Magisterské štúdium si plánujem dokončiť v Brne, na doktorandské štúdium by som však chcel ísť na nejakú prestížnejšiu školu ďalej do zahraničia.

Myslíte, že sa niekedy vrátite dlhodobo na Slovensko?
To záleží na pracovných príležitostiach a tie zatiaľ nevidím.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #študenti #štúdium #vysoké školy