Nečakajme so založenými rukami na najhoršie. Na nehodu

Ako zvýšiť bezpečnosť pri školách? Denník Pravda 12 týždňov prinášal reportáže o kritických miestach, ktoré školáci musia prekonávať vo všetkých krajoch, a pýtal sa kompetentných, ako ich chcú riešiť.

05.04.2014 08:00
Andrej Sitkey, dopravný inžinier, Foto: ,
Chýba ucelená dopravná výchova, nielen u detí ale aj u dospelých, upozorňuje dopravný inžinier Andrej Sitkey.
debata

Niekoľko tipov má aj dopravný inžinier Andrej Sitkey. Podľa neho treba hľadať odpoveď na položenú otázku v zrkadle. Mal by sa predeň postaviť rodič, učiteľ, riaditeľ školy, starosta, primátor, policajt či úradník. Všetci tí, čo sedia, vyhovárajú sa na ostatných a čakajú, kým niekto pošle podnet, alebo kým niekoho zrazí auto, aby sa situácia pri školách zlepšila.

Po nehode školáčky v Demandiciach osadili nové značky. V Dubovanoch zaviedli po tragickej havárii, pri ktorej zomreli dve dievčatá, radar. Naozaj stačí len nové dopravné značenie?
Bezpečnosť je pôsobenie troch vecí. Je to vozidlo, ľudský činiteľ a komunikácia. V oblasti zvyšovania bezpečnosti vozidiel sa urobil veľký pokrok. Po zavedení šrotovného došlo k zlepšeniu vozového parku. Ďalšia vec je dohľad nad premávkou, ale ten nemôže robiť polícia 24 hodín nepretržite na jednom mieste. Dôležitý je preto stav samotnej cesty. Ak sa na nej urobia dobré opatrenia, pôsobia nonstop. Uvediem to na príklade Triedy Andreja Hlinku v Nitre. Je to štvorprúdová komunikácia s vysokou intenzitou premávky, ktorá je medzi dvoma vysokými školami a rozdeľuje sídlisko. Kedysi tu neboli ostrovčeky a boli tu časté smrteľné nehody. Po vybudovaní ostrovčekov došlo k výraznému poklesu počtu nehôd. Tretím faktorom je dopravná výchova, pri nej je však problém, že by sa nemala týkať len detí, ale všetkých vekových skupín.

Ako si to predstavujete?
Chýba nám ucelený systém dopravnej výchovy, či už na školách, ale aj u dospelých. Porovnám to s Českou republikou, kde funguje BESIP, podobne ako náš BECEP (Bezpečnosť cestnej premávky – oddelenie ministerstva dopravy, pozn. red.). U nich chodia v televízii stále krátke šoty, ktoré upozorňujú na zmeny pravidiel cestnej premávky alebo na krízové situácie. Ukazujú vodičom, ako ich správne riešiť. Aj u nás sa to snažia robiť, ale nie v takom rozsahu. Chýba mi ponuka školení pre bežných šoférov. Počuli ste o tom, že niekde bude prednáška o nových pravidlách? Ja to sledujem a nikde takú ponuku nevidím.

Nie je to tým, že sa takáto osveta zamerala na najmladších šoférov?
Je pravda, že mladí sú rizikovou skupinou. Nemajú skúsenosti, nie sú vyzretí a majú problém udržať sa na uzde. Ale venovať by sme sa mali aj ostatným. Je tu práve generácia aktívnych šoférov, ľudia od 30 do 60 rokov, ktorí majú najazdené nejaké kilometre, a myslia si, že všetko už vedia. Práve sem patria aj rodičia, ktorí vozia svoje deti do školy.

Školám podľa vás chýba školský plán mobility. Ako by ho mali urobiť?
Samotná škola by si mala určiť miesta, ktoré sú pre žiakov pri ich dochádzaní nebezpečné. Zadefinuje si problémy a potom navrhne spoločne s projektantom alebo iným odborníkom riešenia. Takýto plán si však nemusí urobiť len škola, môže to spraviť ktokoľvek, obec, kraj. Je to aj ich parketa. Takisto by sa mali podieľať na bezpečnosti. Nemali by čakať, kým sa niečo stane.

Pred desaťročiami nikto nepočítal s takým prudkým nárastom áut. Výsledkom sú úzke príjazdové cesty pri školách. Čo s tým?
Ak to priestor dovoľuje, môžu sa zriadiť napríklad parkovacie miesta alebo samostatný pruh, kde môžu rodičia bezpečne vyložiť deti pred školou. Treba si však uvedomiť, že toto sú len krátkodobé opatrenia. V dlhodobom horizonte bude intenzita premávky len narastať a my nemôžeme donekonečna rozširovať parkoviská. V budúcnosti budeme musieť určite obmedziť vjazd vozidiel, či dokonca ich postupne vytláčať na vzdialenejšie parkoviská, odkiaľ pôjdu deti pešo.

Ale ako primať rodiny, aby sa nevozili autom?
Prvý krok musí urobiť škola alebo správca. A to tak, že vytvorí podmienky na bezpečný príchod chodcov a cyklistov. Toto mnohým školám chýba, nie je pri nich žiadny chodník alebo cestička, ani priestor na odloženie bicykla, prilby, chráničov. Nuž a potom musia školy zorganizovať akcie, kde spropagujú, prečo chodiť pešo či na bicykli. Že je to dobré pre zdravie, pre životné prostredie a menej to zaťažuje dopravný systém. Rodičia si musia uvedomiť, že oni vytvárajú ten problém.

V západnej Európe pracujú na znižovaní individuálnej dopravy aj rodičia. Dohodnú sa napríklad, že jeden vodič odvezie viac detí. V čom možno ešte nájsť inšpiráciu?
Je fakt, že mnoho rodičov nemá dôveru pustiť deti samy. Môžu si však zriadiť takzvaný peší autobus. Jeden rodič na presne stanovených miestach pozbiera deti a tie pôjdu do školy pešo pod dohľadom. Takto by sa deti navyše učili samostatnosti, videli by u dospelého, ako rieši problémové situácie.

A čo školské autobusy? Je podľa vás reálny tento projekt?
Myslím si, že vo väčších mestách to nemá význam. Sú pokryté mestskou hromadnou dopravou. Priestor však vidím skôr v menšom meste alebo v spádovej dedine. Kde nemajú peniaze na MHD, ale kde by vedeli vyčleniť jeden autobus, ktorý by pozbieral deti. Zachytil som v médiách, že sa na to podujal jeden riaditeľ, obec zakúpila autobus a on zváža deti. Ale toto je len jeden nadšenec, ktorý chcel urobiť niečo viac, ako by v skutočnosti mal.

Mnohé školy ležia pri frekventovanej ceste, prúdia tadiaľ kamióny. Ako sa dá spomaliť premávka?
U nás, žiaľ, stále pretrváva ten problém, že nie je dostatočne dobudovaná cestná sieť. Mnoho významných ciest prechádza priamo cez obce. Ideálne by bolo vybudovať obchvaty. Toto je najlepšie, ale aj najdrahšie opatrenie. To najjednoduchšie, a nie také nákladné, je prekreslenie vodorovného značenia. Niekedy stačí len vyznačiť čiary a súčasne zúžiť jazdné pruhy na hrane normy a vodiči automaticky spomaľujú. Je to o psychológii. Každý vodič prirodzene spomaľuje, keď sa blíži k užšiemu miestu. Nie všetci správcovia venujú dopravnému značeniu takú pozornosť, akú by mali. Nuž a potom je dôležité, aby bol priechod pred školou riadne vyznačený, ale aj osvetlený. Tu sú, žiaľ, stále rezervy. 

K bezpečnosti by mali prispieť aj samotné deti. Učíme ich dobre?
Je veľká škoda, že na Slovensku nie je samostatný predmet Dopravná výchova. Je rozložená do viacerých predmetov a pritom je to niečo, čo je potrebné pre život. Máme spravené metodické plány, učebné osnovy, učebnice. Sú pripravené podmienky, ale nie je to ucelené. Opäť je to len o individuálnom prístupe. O tom, že sú školy, ktoré majú učebňu dopravnej výchovy a pracujú v nich zanietenci, a potom sú školy, kde to berú okrajovo. Tam, kde to myslia vážne, majú voliteľný predmet Mladý záchranár. Jednu hodinu do týždňa preberajú poskytovanie prvej pomoci, prevenciu pred úrazmi a dopravnú výchovu. Možno toto je cesta. Keď už nie je jeden povinný predmet, tak by si školy mohli zaradiť do výučby tento voliteľný. Zo všetkých 17 nitrianskych základných škôl ho vlani mali asi len tri.

Na Slovensku je približne 40 stabilných dopravných ihrísk, drvivá väčšina z nich je v zlom stave. Čoraz obľúbenejšie sú mobilné ihriská a vy ste v roku 2004 založili fond Bona via, ktorým pomáhate školám pri ich budovaní. Koľko môže dostať jedna škola?
Za desať rokov sme podporili 46 projektov celkovou sumou 12 500 eur. Tento rok sa rozdeľuje 3 500 eur medzi štyri až päť projektov, prvý získa asi 1 100 eur. Za toto sa samotné ihrisko nedá postaviť, má to byť len jeden zo zdrojov. Nejde však len o podporu ihrísk, ale aj rôznych súťaží či aktivít. Alebo ak škola potrebuje doplniť vybavenie, bicykle, vesty. Projekty by mali byť inovatívne a mnohé školy si dokážu pri dopravnej výchove poradiť aj s minimom finančných prostriedkov.

Ako?
Niekto si značky nakúpi a niekto povie, poďme si ich vyrobiť sami. Vložíme tam náš podiel, našu prácu. Takéto projekty sa mi páčia najviac. Už pri samotnej výrobe dopravných značiek sa deti toho veľa naučia. O tom, akú majú mať farbu, aký je ich tvar, vštepia si základy. Školy si ich vedia vyrobiť z hocičoho. Od kartónu až po slušné a trvácne drevené značky.

Ako hodnotíte podporu firiem?
Mrzí ma, že na Slovensku ešte stále nie je dostatočné povedomie o filantropii. Akoby slovenské spoločnosti nechceli investovať do takýchto vecí. Zväčša to robia spoločnosti so zahraničnými vlastníkmi. Rýdzo domáce subjekty nemajú ešte vybudovaný vzťah k filantropii. Myslia si, že tie peniaze tečú inde, ako majú. Pritom je to úplne transparentné a vieme všetko zdokladovať do posledného centa. Samozrejmosťou je, že sa môžu na projektoch zúčastniť a vidieť, kde investovali. Snažíme sa oslovovať práve také spoločnosti, ktoré pôsobia v oblasti dopravy a ktoré by mali do systému aj niečo vrátiť.

A čo štát, úrady? Venuje spoločnosť dostatočnú pozornosť téme bezpečnosti pri školách?
Určite je dobre, že sa denník Pravda pustil do takejto témy. Stačí, keď sa o tom aspoň napíše, poukazuje sa na problémy, hovorí sa o nich a každá diskusia prispieva k riešeniu. Nuž a zo strany úradov by možno stačilo, keby si plnili elementárne veci. Správcovia, ale aj cestné správne orgány, ktorými sú odbory dopravy okresných úradov a obce. Cesty by boli určite bezpečnejšie.

A neplnia si?
Skôr by som povedal, že by nemali čakať na to, kým ich niekto vyzve, aby sa dala nejaká cesta do poriadku. Ale aby zobrali do rúk iniciatívu, vstali od počítačov a vybrali sa do terénu. Preskúmali situácie, navrhli opatrenia. Dôležité je, aby neprestajne mali na mysli, že tu ide o život a zdravie účastníkov premávky. Osobne by som nechcel žiť s pocitom, že som neurobil maximum pre vyššiu bezpečnosť premávky a niekto na to doplatil životom.

Andrej Sitkey (39)

Vyštudoval Žilinskú univerzitu, trinásť rokov pôsobil ako dopravný inžinier na Okresnom dopravnom inšpektoráte Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, v roku 2004 založil špeciálny grantový fond Bona via v rámci Nitrianskej komunitnej nadácie, ktorý podporuje budovanie dopravných ihrísk, dopravnú výchovu a projekty zamerané na zvyšovanie bezpečnosti v cestnej premávke, v súčasnosti dokončuje knihu o dopravnej výchove.

Prečítajte si aj ďalšie časti seriálu Bezpečnosť detí pri školách.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bezpečnosť detí pri školách #Andrej Sitkey