Príbeh ako z rozprávky sa však neodohral vďaka trom kúzelným orieškom ani inej mágii. Stojí za ním množstvo odhodlania, sebadisciplíny a fyzickej bolesti.
Kvety aj autogramy
Viedenská štátna opera priťahuje na ulicu Ringstraße vďaka vychýrenému programu návštevníkov z rôznych kútov sveta. Slovenčinu tu v posledných rokoch nepočuť len z publika. Baletný súbor má vo svojich radoch viacerých zástupcov slovenskej národnosti a dvaja z nich sa pýšia titulom prvého sólistu.
Roman Lazík a Nina Poláková vo Viedni pravidelne účinkujú pred vyše dvojtisícovým publikom a s predstaveniami často cestujú aj do ďalších krajín. Renomovaný súbor si ich vybral na lukratívne pozície zo stoviek uchádzačov. Po predstavení ich diváci zahŕňajú kvetmi aj prosbami o autogram.
Byť primabalerínou však vôbec nie je len o sláve a svoje o tom vie dvadsaťosemročná Nina. „Na každej úlohe musí človek veľmi tvrdo pracovať. Musíte stále ísť naplno a vydávať zo seba to najlepšie. Na javisku sa dá hneď spoznať aj osobnosť umelca. Niekedy divák vidí ten istý balet, ale v inom obsadení a má odlišný zážitok. Raz si povie, že je to milé, ale o hodinu na vystúpenie zabudne. Druhýkrát ho vie dojať až k slzám, prípadne ho prinúti zamyslieť sa. A práve to sa snažím docieliť. Balet je umenie. Nielen dvíhanie nôh a točenie piruet, ktoré taktiež musia byť samozrejmosťou.“
Neverila, že má talent
Kto mal šancu vidieť Ninu tancovať, ten môže mať pocit, že sa v baletných špičkách narodila. Rozhodnutia, ktoré výrazne ovplyvnili jej život a kariéru, pritom vôbec neboli také jednoznačné.
„Balet som takmer vôbec nepoznala. Keď som ho ako dieťa videla v televízii, nudilo ma to a chcela som od rodičov, aby prepli na inú stanicu,“ spomína so smiechom.
Hodiny tanca neskôr spoznala vďaka sestre. „Ako malé dieťa som začala navštevovať hru na klavír a keďže som bola neposedná, pridalo sa k tomu onedlho aj ,hopsanie' v baletnom štúdiu Dušana Nebylu v Trnave, ktoré navštevovala aj moja najstaršia sestra. Netrvalo dlho a toto hopsanie sa mi veľmi zapáčilo.“
Rodiaca sa láska k baletu presvedčila Ninu, aby vyskúšala prijímacie skúšky na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave.
„Chcela som to len vyskúšať a zistiť, ako mi balet naozaj ide. A zrejme išiel. Vo všetkých kategóriách som bola prvá. Bolo to pre mňa úplne zvláštne, neverila som tomu, že mám naozaj talent.“
Pocit, že vie byť v niečom skutočne dobrá, ju motivoval ešte viac. Rozhodnutie odísť v desiatich rokoch na internát sa však nepozdávalo jej rodičom.
„Vysvetľovala som im, že si za tým musím ísť, že to naozaj chcem a nakoniec som ich presvedčila. Zrejme vďaka môjmu odhodlaniu si uvedomili, že musím balet skutočne milovať. Keď sa baletu chcete venovať, tak ho musíte milovať. Inak sa to zvládnuť nedá. Vyberáte si totiž cestu, ktorú lemuje pot a bolesť.“
Splnený sen
Podľa Niny vedia deti a tínedžeri bojovať za svoje presvedčenie často viac ako samotní dospelí. Neprestajná práca a talent, ktorý v sebe v tomto veku odhaľovala, jej pomohli dostať sa už v sedemnástich rokoch na dosky Slovenského národného divadla. Mala externé štúdium a sólovú zmluvu, ktorú jej mohli závidieť mnohí. Ešte pred maturitou stvárnila hlavnú úlohu v predstavení Bajadéra a odvtedy tancovala sólovo pravidelne.
Foto: Michael Poehn, Wiener Staatsoper
Po dvoch rokoch v SND zistila, že ju to ťahá ešte ďalej. „Keďže sa vo Viedenskom štátnom balete menil šéf, vypísal sa nový konkurz aj na tanečníkov a ja som sa opäť raz rozhodla niečo vyskúšať. Na konkurz chodí okolo 300 až 400 dievčat z celého sveta, prijímajú dve alebo tri a niekedy sa im nezapáči nikto. To, že si ma vybrali, bol pre mňa splnený sen. Musela som však začať úplne od začiatku ako tanečnica v zbore. Na začiatok mi to vyhovovalo, pretože už len predstava stáť na doskách Viedenskej štátnej opery sa mi zdala neuveriteľná a spôsobovala mi trému,“ priznáva.
Zo zboristky sa však v krátkom čase stala demisólistkou a od roku 2010 sa so štyrmi ďalšími tanečníčkami delí o miesto prvej sólistky.
„Viedeň je pre mňa dokonalá. Na jednej strane vystupujem v nádhernom a uznávanom opernom dome pred medzinárodným publikom, na druhej strane som stále neďaleko od domova.“
Každodenný rituál
Slovenská baletka priznáva, že miluje dramatické balety, vďaka bohatému repertoáru má však za sebou široké spektrum postáv.
„Mala som to šťastie, že som si vyskúšala klasické aj moderné diela svetového repertoára. Tancovala som temperamentnú Carmen, osudovú Manon, Tatianu v Oneginovi aj nežnú Júliu či Šípkovú Ruženku. Na javisku sa snažím vžiť do roly tak, že mám neraz aj zimomriavky a slzy v očiach,“ hovorí.
So súborom prešla kus sveta, vystupovala napríklad v Japonsku, vo Francúzsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Taliansku či v Ománe. Voľný čas nemá ani v dňoch, keď nevystupuje.
„Na každé jedno predstavenie je potrebné skúšať aj dva-tri mesiace, každý deň od rána až do večera, vrátane soboty. Občas ráno, keď viem, čo ma čaká, je ťažké vstať z postele. My tanečníci sme veľkí perfekcionisti. Na dosiahnutie vlastných možností musíte často ísť až cez bolesť. Denne idete na maximum, máte svalovicu, bolesti členkov, chodidiel, natiahnuté šľachy a od únavy sa neraz prihodia aj úrazy. Je náročné premôcť sa a ísť ďalej. Potom sa však dostanem do víru hudby a tanca a zisťujem, že mi to za to všetko stále stojí.“
Získala mnohé ocenenia
Nina Poláková je držiteľkou niekoľkých prestížnych ocenení ako Phillip Morris Flower Award pre najlepšieho tanečného umelca (rok 2004), 1. cena a Grand prix na medzinárodnej baletnej súťaži v Brne (rok 2000), Cena Literárneho fondu, Ocenenie mesta Bratislava, Cena Baletného klubu Viedenskej štátnej opery a mnohých ďalších.
Aktuálne účinkuje v hlavných úlohách v balete Meistersignaturen, Ein Reigen a od septembra v budúcej sezóne v balete Labutie jazero, Romeo a Júlia či Mayerling a iné. V lete hosťuje opäť vo Švajčiarsku a spolu s ORF nakrúca baletnú vložku pre Novoročný koncert Viedenských filharmonikov.
Balet je umenie, ktoré nepozná hranice
Zatiaľ čo pri mnohých povolaniach často zaváži, z ktorej krajiny pochádzate a akým jazykom hovoríte, pri balete to neplatí. „Balet je umenie, ktoré nepozná hranice. Buď ste dobrý, alebo nie,“ vysvetľuje Nina Poláková.
Foto: Michael Poehn, Wiener Staatsoper
„Diváka v hľadisku nezaujíma odkiaľ pochádzate a akou rečou rozprávate. Vo viacerých zahraničných súboroch pracujú Slováci ako výborní tanečníci či dokonca ako choreografi.“
Zo Slovenska sa už vo svete presadilo niekoľko baletiek a tanečníkov. Napríklad bývalý riaditeľ Baletu SND Mário Radačovský, ktorý bol hlavným sólistom súboru Les Grands Ballets Canadiens v Montreali.
Roman Lazík rovnako prvý sólista vo Viedenskom štátnom balete. A najnovšie aj Miriam Káčerová, ktorá sa stala sólistkou v Stuttgart balete, kde vystupuje spoločne s ďalším Slovákom, Romanom Novitzským.
A čo je podľa Niny Polákovej plus konkrétne viedenského baletu? „Viedenský štátny balet sa nachádza v jednej z najkrajších divadelných budov sveta a pozostáva zo stovky tanečníkov rôznych národností. Pracujeme s prestížnymi zahraničnými pedagógmi a choreografmi na najkrajších dielach svetového klasického i moderného tanečného repertoáru a každoročne hosťujeme aj v zahraničných divadlách. Už štyri roky ho vedie celosvetová baletná hviezda, francúzsky tanečník Manuel Legris, s ktorým okrem toho, že má trénuje, som mala možnosť si aj zatancovať.“
Balet je podľa nej v Rakúsku a mnohých krajinách veľmi populárny. „Diváci po predstavení na nás často čakajú s kvetmi a prosbou o autogram, čo nás vždy veľmi teší a povzbudzuje v ďalšej práci,“ dodáva.
Operu viedol Mahler aj Karajan
Viedenská štátna opera si vďaka svojej rozmanitej ponuke a kvalitnému programu získala prestíž celosvetovo uznávaného operného domu. Samotná budova bola vybudovaná už v rokoch 1863 až 1869 a bola jednou z prvých veľkolepých stavieb na novo založenej Ringstraße. Za jej návrhom stojí dvojica architektov August Sicard von Sicardsburg a Eduard van der Nülla.
Foto: SHUTTERSTOCK
V opere sa hrá približne 300 dní v roku. V súčasnosti je v programe zaradených viac ako 60 opier a súčasťou sú aj baletné predstavenia Viedenského štátneho baletu či komorné koncerty.
Viedenská štátna opera sa môže pochváliť aj unikátnym zoznamom riaditeľov. Patrí medzi nich napríklad Gustav Mahler (1897 – 1907), Richard Strauss (1919 – 1924), Herbert von Karajan (1956 – 1964) alebo Claudio Abbado (1986 – 1991). Aktuálne je pod umeleckým vedením Franza Welser-Mösta.
Viedenská štátna opera je úzko prepojená aj so svetoznámou Viedenskou filharmóniou. A hoci je filharmónia samostatnou inštitúciou, jej členov vyberajú z operného orchestra.
Okrem prestíže si opera vybudovala niekoľko charakteristických podujatí. V jarných a jesenných mesiacoch sa predstavenia zadarmo premietajú na námestí Herbert von Karajan-Platz v centre Viedne a to v priamom prenose na veľkoplošné plátno.
Ponúka aj rozmanitý program pre deti, od predstavení až po záujmové krúžky. Ďalším zo známych znakov viedenskej opery je takzvaná standing room, vďaka ktorej je možné získať lacnejšie lístky, ale návštevník počas predstavenia stojí.
Budova opery býva pravidelne strediskom Viedenského plesu v opere. Ide o vyvrcholenie viedenskej plesovej sezóny, ktorý je sledovaný a vysielaný na mnohých televíznych staniciach po celom svete.
Viedenská štátna opera má kapacitu takmer 2 300 osôb vrátane miest na státie. Zamestnáva približne 1 000 ľudí. Jej rozpočet sa pohybuje okolo 100 miliónov eur, pričom polovicu hradí štát. Okrem návštevníkov predstavení láka denne aj desiatky turistov.