Spolumajiteľ a šéf Websupportu Michal Truban hovorí, že cesta k úspechu viedla cez schopných, samostatných zamestnancov a nezdržiavaním sa byrokraciou.
Rodák z Kysuckého Lieskovca založil firmu ešte počas štúdií na strednej škole v Žiline a v jej rozvíjaní pokračoval po presťahovaní sa do internátnej izby v Mlynskej doline v Bratislave.
„Spočiatku to bola práca na vedľajší úväzok. Pracoval som ešte v inej firme ako programátor. Druhý spoluzakladateľ firmy býval v Dolnom Bare, čiže sme sa prakticky ani nevideli a komunikovali sme cez internet. Len raz za mesiac sme sa stretli niekde na pivku a hovorili o tom, kam firmu posunúť. No často sa debata skončila pri úplne iných témach,“ usmieva sa dnes 30-ročný Truban.
Práci sa venoval aj počas bežného školského dňa, išlo hlavne o technickú pomoc prvým klientom. „Cez cvičenia mi zazvonil telefón a po ich skončení som vybehol na chodbu a volal klientovi naspäť. Rovnaké to bolo aj vo večerných hodinách, keď sme s kamarátmi boli niekde vonku.“
Popri tom robil pre klientov aj prvé webstránky, neskôr dizajn prebrali noví zamestnanci. Prví klienti Websupportu boli Trubanovi kamaráti, ale ani ich nebolo ľahké presvedčiť.
„Hovorili mi, chalani, ja to na váš server nemôžem dať. Mne na tom stojí biznis.“ Začali preto s aktívnym vyhľadávaním klientov. Oslovili napríklad reklamné agentúry a webdizajnérske firmy, ktoré mali veľa webov, a ponúkali im, že ich môžu preniesť do Websupportu. „Sľúbili sme im, že sa o nich dobre postaráme.“
Cieľovou skupinou boli menšie a stredné firmy. „Prvú väčšiu zákazku sme dostali cez osobné kontakty, vlastne od kamaráta, ktorý býval na internáte vo vedľajšej izbe. Neskôr sme skúšali aj reklamu, ale v tom čase sa tento biznis ešte dosť šíril ústnym podaním. Napríklad nejaký podnikateľ chcel webovú stránku, tak sa spýtal známeho, kde ju má on. On povedal, že vo Websupporte. Myslím, že aj teraz to často takto funguje.“
Z internátu do pivnice
Z vysokoškolského internátu sa Websupport nepresťahoval do garáže, ako to býva populárne pri začínajúcich IT firmách. Sídlo našli v jednej miestnosti v suteréne rodinného domu.
„Potrebovali sme vlastný priestor. Rýchlo sme však narazili na limity, napríklad pri pohovoroch s uchádzačmi o zamestnanie. Prvý problém bol, že nás nevedeli nájsť. Okrem toho samotný suterén pôsobil dosť prázdno, tmavo až strašidelne. Niektoré uchádzačky z toho boli celkom v strese a počas pohovoru zo seba nevedeli nič dostať. Aj mne samému a kolegom to komplikovalo pracovný život. Keď som robil pohovory, museli všetci robiť z domu, aby miestnosť zostala voľná na konkurzy.“
V začiatkoch nebolo pre firmu ťažké nájsť vhodných ľudí. Mali dostatok kamarátov zo školy aj vybudovanú komunitu ľudí, ktorých IT bavilo. „Možno sme vtedy ešte nemali také nároky ako teraz. Teraz je už väčší problém nájsť tých správnych zamestnancov.“
Najprv si nerobili ťažkú hlavu ani s byrokraciou, ktorá súvisí s podnikaním na Slovensku. Truban hovorí, že nikdy nebol „papierový človek,“ ktorý by sa vyžíval vo vybavovaní vecí na úradoch. Prenajali si preto služby účtovníckej firmy, ktorá to vybavovala celé za nich.
"Ja som ani nevedel o nejakých administratívnych prekážkach. Až neskôr, keď sme už mali vlastného právnika, ktorý mi hovoril, čo všetko zo zákona musíme mať, až potom som si uvedomil, čo to so sebou prináša.
Firma v súčasnosti zamestnáva okolo štyridsať stálych zamestnancov. Niektoré pohovory robí Truban ako šéf firmy aj sám, právomoci prijímať nových ľudí deleguje aj na jednotlivé tímy v rámci firmy. Podľa neho je dôležité, aby ich zamestnanec bol čo najviac samostatný a kreatívny, aby nad ním nikto nemusel stále stáť a dirigovať ho, čo a ako má urobiť.
„Nedávame zamestnancom špecifické zadanie. Skôr pridelíme projekt a on už sám musí niečo vymyslieť, vytvoriť, určiť si termín, dokedy to potrebuje mať hotové a podobne. Jednoducho vyžadujeme vyspelosť a zodpovednosť.“
Káva? Nie, radšej výzvu
Aj takýto výber a manažovanie ľudí priniesli svoje ovocie. Poradenská a audítorská spoločnosť Deloitte minulý rok vyhlásila Websupport za najrýchlejšie rastúcu IT firmu na Slovensku. Jej tržby za päť rokov vzrástli o 1¤003 percent. Čo bolo najdôležitejšie pre dosiahnutie tohto úspechu?
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
„Nebola to jedna konkrétna vec. Hlavne sme sa vždy snažili vychádzať zákazníkom v ústrety a svoju úlohu zrejme zohral aj moderný marketing prostredníctvom sociálnych sietí a podobne. Ďalším aspektom bol technický náskok oproti konkurencii. Naším mottom je byť rýchlejší, lepší a dávať viac ako konkurencia, a to za porovnateľnú alebo aj nižšiu cenu,“ vymenúva Truban dôležité faktory rastu spoločnosti.
Na webstránke firmy sa toho človek okrem základných údajov o spoločnosti až tak veľa nedozvie. Môže sa však dočítať, že Websupport svoju filozofiu zhutnil do pár slov. Medzi nimi je napríklad aj „evolúcia“. Údajne to znamená nebáť sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny.
„Začínali sme ako amatéri, študenti. Postupne sme sa učili, vyvíjali. Často sa stane, že si povieme, že nechápeme, ako si pred mesiacom mohol niekto od nás tento produkt kupovať, veď sa to dá urobiť oveľa lepšie. Skrátka nikdy nie sme vo finálnej fáze, evolúcia musí pokračovať.“ Ďalším heslom je zábava. „Párkrát sme to so zábavou aj prehnali. Boli tu už sanitky či policajti. Skôr ide o to, že sa snažíme udržať príjemnú, veselú atmosféru. K našej firemnej kultúre patria rôzne ‚vtípky‘, neberieme sa až tak vážne.“
Uvoľnená atmosféra na pracovisku by sa dala chápať ako benefit pre zamestnancov, na prilákanie a udržanie si kvalitných ľudí to však nestačí. Firma preto poskytuje aj rôzne iné výhody, aj keď podľa Trubana je to bežný štandard, ako preplácanie vzdelávacích programov, účasť na rôznych konferenciách, firemné bicykle, počítače a mobily.
„Uchádzači o zamestnanie sa nás však na benefity takmer vôbec nepýtajú. Programátorov nezaujíma, či budú mať kávu zadarmo. Skôr ich zaujíma jadro práce, s akými technológiami sa pracuje a či pre nich bude daná pozícia a náplň práce výzvou.“
Ďalší rast
Websupport je v súčasnosti na slovenskom trhu lídrom, dosahuje 40-percentný podiel. Firma sa snaží expandovať do ďalších krajín a svoje aktivity rozvíja v Česku, Maďarsku a Rakúsku. Prienik na tieto trhy je však náročnejší. Kým na Slovensku je Websupport etablovanou značkou, v zahraničí ho pozná málokto.
„Aj v zahraničí chceme hrať väčšiu hru, ale na druhej strane sa nám nechce čakať päť či sedem rokov, kým vyrastieme od úplnej nuly k ziskovému podnikaniu.“ Websupport preto v zahraničí kupuje domáce firmy s ich značkou a klientelou.
Geografická expanzia nie je jediným možným zdrojom rastu. V poslednom čase je možné zaregistrovať si webstránky s dosiaľ nepoužívanými príponami. Namiesto tradičného .sk alebo .com je možné mať napríklad príponu .coffee, .tatoo alebo .shoes. Podľa Trubana o ne zatiaľ síce nie je veľký záujem, môže sa to však zmeniť. „Každá firma chce najprv svoju klasickú doménu. Možno k nim potom pridá aj takúto netradičnejšiu, závisí to aj od toho, či si ľudia na ne zvyknú.“
V súčasnosti sa Websupport zameriava aj na podporu začínajúcich firiem, tzv. startupov. Úspech majú ich aplikácie InHiro na vyhľadávanie vhodných zamestnancov alebo NiceReply na hodnotenie služieb zákazníkmi a komunikáciu s firmou. „Máme však aj fond na podporu dobrých nápadov (angel investment) a dobrý projekt sme ochotní podporiť sumou až 60-tisíc eur,“ hovorí Truban.
A kde seba a firmu vidí o päť rokov? „To je otázka ako na prijímacom pohovore,“ smeje sa. „A vlastne na ňu ani neviem odpovedať. Zoberte si také smartfóny, ako zmenili používanie internetu. Uvidíme, čo príde ďalej,“ dodal šéf Websupportu.
Pred rokom nevedel poriadne plávať, teraz trénuje na Ironmana
Dennodenná práca za počítačom určite nepatrí medzi najzdravšie. Človek by sa mal venovať aj nejakej fyzickej aktivite. Aj keď možno nie až takým extrémnym spôsobom, ako to robí Michal Truban, ktorý momentálne trénuje na svojho prvého Ironmana.
Foto: Archív, Róbert Kovalčik ml.
Akým športom sa venujete?
Robím hlavne triatlon. Teda plávanie, cyklistiku a beh.
Chodievate aj na súťaže?
Áno, aj tento víkend idem na jednu. Ja sa tomu však venujem len amatérsky, začal som iba pred rokom. Predtým som behával dlhé trate, maratóny a tak. Potom som rozmýšľal, či sa ďalej budem venovať behu, ďalej sa zlepšovať, alebo sa niekam posuniem. Triatlon bol vždy takým mojím snom. No vôbec som nevedel plávať ani bicykel som nemal. (smiech)
Odvážne rozhodnutie.
Veľmi ma to k tomu ťahalo. Chcel som dať Ironmana, na to teraz trénujem a o dva mesiace ma čakajú Ironman preteky v Nice. Sú to štyri kilometre plávania, 180 kilometrov na bicykli a maratón.
Budú to vaše prvé Ironman preteky?
Prvé. Triatlony som už dal rôzne, tie sa od seba líšia dĺžkou jednotlivých disciplín.
Jazdíte do práce na bicykli?
Nejazdím. Mám to do práce príliš blízko, nejaké dva kilometre. Ráno však chodím plávať a večer behávať, čo má výhodu v tom, že nemusím so sebou nosiť veľa vecí.
Takýmto náročným športom si takpovediac čistíte hlavu alebo…
Nuž, tým sa hlava veľmi nečistí. (smiech) Aj keď je určite dôležité, ako to človek robí. Ja teraz trénujem 16 až 19 hodín týždenne, a to je len čistý čas, čo mám odmeraný. K tomu treba ešte pripočítať cestu na plaváreň, strečingy, masáže a podobne. Spolu je to teda okolo 30-hodín týždenne, čo už je takmer ako vedľajšie zamestnanie. Ale to je len kvôli tomu Ironmanovi, preto teraz musím dávať také veľké objemy. Na triatlon sa dá pripraviť aj piatimi tréningami týždenne. Ja však šport neberiem len tak rekreačne alebo regeneračne, snažím sa v ňom posúvať. Takže človek cíti aj únavu.
Darí sa vám ráno vstať do práce?
Ale áno, vždy idem do práce.
Máte aj svojho trénera?
Na plávanie mám aj trénera. Keďže som vôbec nevedel plávať, tak som potreboval zvládnuť techniku a pri plávaní sa človek vôbec nevidí. Ďalšia vec je, že človek si sám toľko nenaloží a ani v správnych kombináciách. Ja by som si po kilometri plávania možno aj povedal, že stačilo, ale tréner z človeka dostane viac. Preto mám aj druhú trénerku, ktorá mi robí celkový plán.
Viete povedať, aký bol váš najextrémnejší športový výkon?
Rád si spomínam na Oravaman. Údajne je to najťažší triatlon na Slovensku. Dva kilometre plávania, 90 km na bicykli a potom treba vybehnúť na Roháče a späť. Keď som sa na tento triatlon prihlásil, tak som vôbec nemal natrénované a odplávaný som nemal ani kilometer. Vôbec som neveril, že to zvládnem a nakoniec mi to trvalo vyše štyroch hodín. Keď som prechádzal cieľom, tak to bola taká najväčšia „šupa“, že som to dokázal.
A vtedy ste na druhý deň išli do roboty?
Bolo to v sobotu, takže bola party. To je na Oravaman taký príjemný bonus.
Po Ironmanovi v Nice ešte niečo plánujete?
Možno Norseman v Nórsku. To vás odvezú štyri kilometre na more, musíte plávať späť na breh, sadnúť na bicykel a ísť ďalej.