Neandertálci v nás

22.05.2014 06:00
Neandertálci,
„Konfrontácia“ príslušníčky nášho druhu s replikou neandertálca. Autor:

Stále viac sa potvrdzuje, že DNA ľudí nášho druhu, zvlášť Európanov, obsahuje niekoľko percent genetického materiálu človeka neandertálskeho. Zdanlivo paradoxne to môže byť jeden z kľúčov k pokročilosti dnešného Homo sapiens.

Pri obraze Paula Gauguina (1848 – 1903) z roku 1897 „Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme?“ si ani nemusíme plne uvedomiť názov, aby nás priviedol k sebaspytovaniu. Nad vlastným doterajším životom, ale najmä nad tým, kam sme dospeli ako celé ľudstvo, ako sa to udialo, a čo s nami bude.

Také úvahy sa neraz podceňujú, hocako sa túto vnútornú potrebu usilujú naplniť filozofie a náboženstvá. Rôzne úspešne u rôznych ľudí. Túžime po istotách vrátane poznania nášho pôvodu. Žiadalo by sa dodať, že aj účelu našej existencie.

Veru nie náhodou nechal iný Francúz, spisovateľ Vercors čiže Jean Bruller (1902 – 1991), prehovoriť postavu svojho románu Neprirodzené zvieratá z roku 1952 takto: „Všetky naše nešťastia pochádzajú z toho, že ľudia nevedia, čo sú, a nemôžu sa dohodnúť o tom, čím chcú byť.“

Príslušné medzery sa prirodzene usilujú zaplniť viaceré vedné odbory. Antropológia, náuka o človeku, respektíve paleoantropológia ako náuka o dávnych predkoch dnešného človeka, a archeológia to majú takpovediac v rezorte.

K nim sa pridávajú nielen takzvané pomocné vedy, analytické a datovacie metódy, ale v poslednom čase zvlášť genetika. Od roku 2000 sú známe s čoraz vyššou presnosťou genómy – genetické základy v jadre bunky – čoraz vyššieho počtu dnešných ľudí. Dekódovanie genómov síce prinieslo veľa nových otázok, na mnohé však odpovedalo. Aspoň v hrubých obrysoch.

A najmä dáva možnosť porovnávať, lebo dnes už sú poruke genómy všetkých našich najbližších príbuzných v živočíšnej ríši, veľkých ľudoopov (šimpanzy, gorily, orangutany), a popritom pestrej palety iných organizmov.

Nebývali sme sami

To sčasti rieši základný problém nášho sebaspytovania ako druhu človek rozumný (Homo sapiens): v súčasnosti sme jediný ľudský druh na tejto planéte. Napriek podobnostiam trebárs s ľudoopmi nemáme partnera či partnerov, ktorí by pre nás boli skutočne verným zrkadlom, odrážajúcim naše vlastnosti.

Neandertálcov by sme podľa všetkého na prvý...
Neandertálcov by sme podľa všetkého na prvý pohľad len ťažko rozpoznali od pravekého Homo sapiens. Tvár chlapca po ľavici ženy stojacej v strede (štvrtý zľava) vznikla vernou rekonštrukciou podoby jedinca, ktorého kostra sa našla v Portugalsku a nesie niektoré sapientné znaky. Autor: NASA Jet Propulsion Laboratory

Možnosť porovnávať blízke analógie je základom vedy. Ak je jav jedinečný, máme problémy pochopiť ho a vysvetliť. Nuž a my sa dnes javíme ako jedineční. Teda na Zemi. Nebývalo to tak vždy. Ešte pred zopár desaťtisíc rokmi na nej žili najmenej tri ľudské druhy. A možno ich bolo až šesť, či dokonca viac.

Evokuje to v tejto chvíli vo vás panoptikum ľudských a skoroľudských typov z fikcií J. R. R. Tolkiena? Nie ste sami. Tak ako sme vtedy neboli sami my všetci, Homo sapiens. Ľudské druhy, prirodzene, mali spoločné evolučné korene. Museli teda mať aj spoločné genetické štruktúry.

Veď aj od šimpanzov sa na úrovni DNA, podľa zvolených kritérií, líšime iba tromi až piatimi percentami. Nové analýzy vzoriek DNA, ktorá sa zachovala v kostiach praľudí, v súčasnosti umožňujú diskutovať o špecifických medzidruhových rozdieloch. To azda umožní, aby sme napokon dospeli k úplnejšiemu vymedzeniu, čo je to vlastne „ľudskosť“.

Najprv si však stručne zrekapitulujme, aká bola – podľa vedeckých poznatkov – cesta k Homo sapiens. Od evolučného rozchodu s predkami šimpanzov, ktorý podľa analýz DNA nastal pred ôsmimi miliónmi rokov. (Evolúcia šimpanzov pokračovala ich rozštiepením na dva druhy, šimpanzy učenlivé, Pan troglodytes, a bonobov, Pan paniscus, čo sa udialo približne pred miliónom rokov.)

Africká kolíska

Atribúty ľudskosti, najprv vzpriamená chôdza, sa objavujú pri fosíliách starých sedem miliónov rokov. Následne pribúdal menší chrup, plochejšia tvárová časť lebky a väčší mozog. Až do doby pred asi 2,5 miliónmi rokov išlo o „predľudí“, australopitekov. Všetci žili v Afrike, najmä vo východnej a v južnej. Z jemnejšie stavaných australopitekov sa vyvinul oveľa vyšší tvor s guľatou lebkou a dvojnásobne či ešte väčším mozgom.

Porovnanie kostier typického neandertálca...
Porovnanie kostier typického neandertálca (vľavo) a typického sapienta, čiže príslušníka nášho druhu Homo sapiens. Autor: Denis Finnin, American Museum of Natural History

Zrodil sa ľudský rod, Homo. Prví zástupcovia sa označujú ako „skorí Homo“. Stále v Afrike. Zhruba pred dvomi miliónmi rokov sa vymedzil človek vzpriamený, Homo erectus. Nebol zrejme jediným ľudským druhom, no vystihuje archetyp človeka. Krátko nato migroval do Eurázie. Najprv na východ po južnom okraji Ázie. Ale i do Gruzínska. Do Európy s drsnejšou klímou neskôr.

Migrácia striedala migráciu. Najstaršie doložené stopy praľudí na našom kontinente majú asi milión rokov. No mohli tu žiť aj predtým. Homo erectus a odvodené druhy – v Európe Homo antecessor a tu aj v Afrike človek heidelberský, Homo heidelbergensis – vytvorili archaické ľudstvo. Ešte síce nie globálne, ale obývajúce veľkú časť Starého sveta.

Za potomka Homo heidelbergensis sa považuje človek neandertálsky (Homo neanderthalensis). Na scénu vstúpil pred 400-tisíc až 500-tisíc rokmi. Obýval Euráziu od Portugalska po južnú Sibír a Strednú Áziu.

Náš druh Homo sapiens je mladší. Aj on však vznikol v africkej kolíske ľudstva. Najstaršie známe fosílie majú okolo 200-tisíc rokov a sú z dnešnej Etiópie. Súčasné ľudstvo je totožné s Homo sapiens. Pôvod vo východnej Afrike, odkiaľ migroval inam do Afriky a ostatného sveta, vyplýva aj z toho, že genetická premenlivosť iných Afričanov je oveľa vyššia ako genetická premenlivosť zvyšku ľudstva.

Prvé stopy migrácie Homo sapiens do Eurázie majú vyše 100-tisíc rokov. Na Blízkom východe sa stretli s neandertálcami. Sú tam miesta, kde sa ich osídlenie striedalo v rytme ochladenie-oteplenie. Zhruba pred 75-tisíc rokmi náš druh postihla katastrofa, takmer vymrel.

Zrejme zhoršením klímy po výbuchu indonézskej sopky Toba. Prežilo nás iba asi 15-tisíc. Pred 50-tisíc rokmi sme obnovili migráciu z Afriky. Pred 45-tisíc až 40-tisíc dorazili do Európy. A v nej znovu stretli neandertálcov.

Skoro zvieratá alebo iní ľudia?

Prvé fosílie neandertálcov sa našli v polovici 19. storočia v Gibraltári a Nemecku. Meno dostali podľa Neanderovho údolia pri Düsseldorfe. Začiatkom 20. storočia sa na základe opisov kostí zrodil obraz týchto praľudí ako hrubých robustných tvorov, správajúcich sa ako zvieratá.

To prešlo aj do našej kultúrnej oblasti, označenie neandertálec v nej má pejoratívny význam. Áno, praľudia boli drsní, ale to sa týka aj pravekého Homo sapiens.

Neandertálci toho s nami mali oveľa viac spoločného, ako sa donedávna myslelo. Boli robustnejší a priemerne nižší, no mali väčšie mozgy. Boli zruční lovci, špecializovaní na veľkú zver. Izotopová analýza naznačuje, že sa živili takmer výlučne jej mäsom. Používali hrubšie kamenné nástroje, ruky však mali podobne šikovné ako my.

Zrejme dospeli k zložitejším nástrojom, možno len imitáciou našich, no nie je vylúčený ani pôvodný vynález. Mohli mať iný mentálny svet, lebo je známych málo ich abstraktných či naturalistických symbolických a umeleckých prejavov.

Nevedno ani, či zvládli reč. Zvlášť syntaktickú. V západnej Eurázii, najmä Európe, s nami koexistovali azda vyše 10-tisíc rokov. Pred 20– až 30-tisíc rokmi vymreli. Existujú však názory, že obidva druhy koexistovali krátko a že neandertálci vymreli bezprostredne po príchode Homo sapiens.

Prečo zmizli zo scény a my sme na nej zostali? Takmer určite ich vždy bývalo oveľa menej ako príchodzích Homo sapiens. Tí síce boli takisto lovci-zberači, ale podľa mnohých vedcov disponovali zložitejšími nástrojmi a rozvinutejším mentálnym svetom a rečou. Mohli lepšie predvídať a plánovať.

Vtedy sa blížil vrchol poslednej ľadovej doby. Neandertálci ich síce predtým zvládli niekoľko, teraz ale mali v oblasti všestrannejších konkurentov. Ako sa k sebe správali? Názory tu siahajú od pravekého holokaustu po prozaické vytláčanie do okrajových oblastí pri sporoch o lovnú zver a iné zdroje.

Rovnaký osud postihol v neskorších obdobiach, až do koloniálneho v novoveku, mnohých domorodých lovcov-zberačov. Napríklad Indiánov v Novom svete a Austrálčanov. A to nebol iný druh, ale tiež Homo sapiens, zo skorších migrácií do Eurázie a ďalej.

Keď sa nedávno objavili prvé dekódovania genómu neandertálcov, otázka ich miešania s Homo sapiens zostala otvorená. Presnejšie verzie však toto miešanie potvrdili. Až po také znaky, ako sú hrdzavé vlasy.

Ba vynorilo sa aj obrátené garde názoru o hrubosti a primitívnosti neandertálcov – že za „sapientnosť“ vďačia naši predkovia až miešaniu s neandertálcami po príchode do Európy, ktoré rozvinulo naše pôvodné genetické zvýhodnenie.

Vyspelejšie kultúrne prejavy Homo sapiens sa totiž viažu až na Európu (keď opomenieme lastúrové ozdoby a abstraktné vzory na okri v Južnej Afrike). Môže to byť však výberový efekt. Náš kontinent je archeologicky preskúmaný lepšie ako ostatný svet.

Nečakané dedičstvo

Najnovšou ilustráciou populačného prelínania oboch druhov je zistenie, že dnešní Európania majú až 3-krát viac neandertálskych variantov génov, podieľajúcich sa na štiepení tukov, ako dnešní Ázijčania a Afričania. Neandertálsky príspevok k našej DNA sa neurčuje ľahko, je totiž nerovnomerne rozložený po genóme.

Dedičstvom po neandertálcoch v našom genóme sú...
Dedičstvom po neandertálcoch v našom genóme sú zrejme aj hrdzavé vlasy. Autor: Michael Hofreiter and Kurt Fiusterweier, MPG EVA

Čo sa týka prevzatého lepšieho štiepenia tukov, našim predkom to poskytlo ďalšiu selektívnu výhodu. Príslušní vedci našli nedávne evolučné zmeny obsahu tukov a aktivity metabolických enzýmov v mozgoch dnešných ľudí európskeho pôvodu.

Zatiaľ nevedno, aké to malo presné následky. No fakt, že neandertálske génové varianty obmenili zloženie nášho mozgu, je veľmi, naozaj veľmi sugestívny.

Celkove to vyzerá, že neandertálci opustili scénu nie priamym vyhubením po „apartheide“ zo strany Homo sapiens, ale miešaním a asimiláciou s naším druhom. Ten pôvodne nebol tak vyhrotene „nadradený“, ako sa myslelo.

Podporuje to aj nová analýza archeologických nálezov. Porovnala známe schopnosti neandertálcov nie so schopnosťami Homo sapiens v Európe, ktorí ich nahradili, ale s Homo sapiens v Afrike počas strednej kamennej doby, pred stretnutím oboch druhov.

Ukázalo sa, že v takomto kontexte sú zistené rozdiely nástrojov, spôsobov obživy a používania symbolov primalé na to, aby sa dalo hovoriť o podradných poznávacích vlastnostiach respektíve podradnom správaní neandertálcov.

Keď sa javí, že neandertálci vymreli, ide o postupné vymiznutie ich definičných anatomických znakov. Ako boli šikmé čelo, dlhšia a vzadu vydutá lebka, absencia brady, valcovitý trup a pomerne dlhé ruky.

Všetkým nám asi napadnú príklady toho, že viaceré také znaky sa z času na čas objavujú aj u dnešného Homo sapiens. Kritický pohľad tiež odhalil, že neandertálci neboli horší lovci, plánovali a aj ich údajná výlučne mäsitá strava bola bohatšia. Používali symboly a pestovali ríty.

Za ich vonkajším vymretím zrejme bol aj nedávny genetický poznatok, že mužské potomstvo zo zväzkov neandertálcov a Homo sapiens bolo menej plodné. V kombinácii so spomenutou relatívnou málopočetnosťou, čo takisto odhalili genetické analýzy, to znamenalo, že neandertálci sa jednoducho rozplynuli v mase Homo sapiens. Ale stále sú v nás.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#neandertálci #Homo sapiens
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk