Irene Timko zviditeľňuje Slovensko za veľkou mlákou

Foto: Archív Irene Timko

Slovak Dancers of Windsor, USA, folklór, tanec Slovak Dancers of Windsor založila Irene (vpredu uprostred) v roku 1958.

Irene Timko je zakladateľkou, dlhoročnou aktívnou členkou a dodnes aj riaditeľkou Domovina Dancers, najstaršieho súboru slovenského folklóru pre dospelých v Kanade, ktorý vlani oslávil 30. jubileum. Folklóru sa však Irene Timko aktívne venuje už od roku 1958, dlhé roky tiež pôsobila na významných postoch viacerých multikultúrnych organizácií a spolkov zahraničných Slovákov. Šíreniu dobrého mena slovenskej kultúry sa neúnavne venuje aj dnes vo veku 70 rokov.

Slovenský folklór z kanadského rozhlasu

Hoci sa narodila v Kanade, so svojimi slovenskými koreňmi bola od malička v živšom kontakte ako nejeden rodák. Obaja jej rodičia sa narodili na východnom Slovensku – otec pochádzal z Kobeliarova neďaleko Rožňavy, mama zo Zemplínskej Širokej v okrese Michalovce. Stretli sa však až v kanadskej Manitobe, kam ich rodiny emigrovali za prácou. „Osud to tak chcel, že bývali hneď vo vedľajších domoch,“ vraví Irene Timko. Jej predkovia sa v Kanade živili prácou v poľnohospodárstve, ale aj v baniach, kde „apa“ dokonca prišiel o časť pľúc. V 40. rokoch minulého storočia spolu už celá rozvetvená rodina obrábala niekoľko vlastných fariem, v zime si neváhali privyrábať aj inak. „Bol to tvrdý život, ale všetci pracovali spolu a dokázali si zarobiť na slušné živobytie.“

Irene Mary Timko sa narodila 23. júna 1943 v mestečku St. Thomas v štáte Ontario. Keď začala spolu so súrodencami dochádzať do školy, najväčší problém im robil jazyk. „Doma sa u nás hovorilo len po slovensky, a tak bolo na nás, aby sme sa naučili po anglicky v škole,“ spomína. Niekedy v tom čase vstúpil do jej života slovenský folklór. „Každú nedeľu rodičia počúvali špeciálny slovenský rozhlasový program. Spomínam si, ako so mnou starý otec tancoval a spieval na ľudovky,“ vraví žena, pre ktorú sa folklór stal celoživotnou vášňou. Jej druhý starý otec zase v početnej komunite emigrantov pôsobil ako režisér slovenského divadelného spolku. Neskôr sa začal angažovať aj v komunitných spolkoch kanadských Slovákov, v čom ho nasledoval aj Irenin otec a neskôr aj ona sama.

„Otec bol veľmi hrdý na svoje korene a dbal na to, aby boli Slováci prezentovaní v čo najlepšom svetle. Rodičia a starí rodičia nás zároveň posmeľovali, aby sme sa zapájali nielen do života slovenskej komunity, ale aj širšej multikultúrnej spoločnosti.“ V čase jej dospievania bola slovenská komunita v Ontariu veľmi aktívna, jej členovia sa stretávali a podporovali, zakladali rôzne spolky či dokonca vlastné kostoly. Usporadúvali tiež „Slovenské dni", pikniky, bankety či svadby v duchu slovenských tradícií. „Celá naša rodina sa na týchto udalostiach pravidelne zúčastňovala. Bol to jediný život, ktorý sme poznali,“ vraví Irene Timko. Čoskoro sa začala angažovať aj sama.

V krojoch z celého Slovenska

Svoj prvý tanečný súbor založila v roku 1958. Volal sa Slovak Dancers of Windsor podľa jej domovského mesta Windsor, ktoré je inak zároveň najjužnejším mestom Kanady. V nasledujúcich rokoch vystupovali pri príležitosti slovenských aj kanadských sviatkov i na mnohých festivaloch. „Nesponzorovala nás žiadna konkrétna slovenská organizácia či klub, ale mali sme členov zo všetkých z nich, a teda aj ich podporu,“ vraví Timko, ktorá v súbore pôsobila ako choreografka, tanečníčka aj učiteľka, hoci nemala žiadnu formálnu kvalifikáciu. „V tom čase bolo Československo za železnou oponou, a tak nebolo ľahké nájsť praktické pomôcky. Zostavovala som choreografie odpozorovávaním od iných súborov alebo podľa spomienok rodičov a starých rodičov. Doma sme našťastie mali veľký výber slovenských nahrávok,“ spomína úspešná folkloristka na svoje začiatky.

Dievčatá zo súboru Slovak Dancers of Windsor tancovali v krojoch, ktoré zdedili po mamách či babkách, a tak na javisku reprezentovali jednotlivé slovenské kraje v celej ich pestrosti. Neskôr však začali odchádzať za štúdiami či manželstvom a v roku 1964 sa súbor rozpadol. Irene vyštudovala učiteľstvo a onedlho sa tiež vydala – manžel Joseph Timko je rovnako ako ona učiteľ a je tiež po oboch rodičoch slovenského pôvodu.

Domovina Dancers vznikli v roku 1983. V živote Irene Timko im predchádzal ešte súbor Windsor Slovak Rozmarin Dancers, ktorý spoluzakladal jej otec a tancovali v ňom jej najmladšia sestra, dcéra aj ona sama. Spoločne s ďalšími tanečnicami Ankou Hricovou (niekdajšou členkou východoslovenského Železiara) a Anne Palenkas neskôr s podporou Kanadskej slovenskej ligy založili svoje vlastné teleso. O rok už Domovina Dancers reprezentovala slovenské tradície na mnohých podujatiach, napríklad aj obľúbenom multikultúrnom festivale Kolotoč národov (Irene Timko sa neskôr dokonca stala predsedníčkou výboru, ktorý ho spolu s ďalšími podujatiami organizuje).

Tancovali aj pred pápežom

„Udržať v nasledujúcich rokoch súbor pri živote nebolo jednoduché. Vyžadovalo si veľa energie a času nacvičovať nové tance s limitovanými znalosťami, ktoré sme vtedy mali.“ Irene Timko s vďakou spomína na tých, ktorí súboru pomáhali. Okrem spoluzakladateliek Anky Hricovej (autorky choreografií súboru v jeho prvých rokoch) a Anne Palenkas, ktorá post choreografky prevzala po Hricovej odchode a súboru sa ako inštruktorka venuje dodnes, to boli aj mnohí hosťujúci pomocníci. Napríklad aj Sam Liptak, ktorý ich naučil tance Slovákov žijúcich v Juhoslávii, Štefan Uderman (niekdajší vedúci súboru Raslavičan) zase repertoár rozšíril o karičku a polku. V súbore hosťovali aj Slováci Lukáš Cabalka a Ján Blaho. V rokoch 1995 až 2002 sa o choreografiu staral Pavol Širák, známy folklorista, ktorý vzišiel zo slovenského súboru Zemplín. „Mali sme veľké šťastie, že s nami Pavol a jeho žena Zuzana pobudli toľko rokov. Dali nám nový repertoár tancov z Myjavy, Detvy, Trenčína, Terchovej, zo Zemplína a iných regiónov,“ vraví Timko. Väčšinu zo Širákových choreografií súbor využíva dodnes.

Foto: Archív Irene Timko

tanec, folklór, USA Domovina Dancers na Matičnom Festivale 2010.

Domovina Dancers sú dnes neoddeliteľnou súčasťou mnohých severoamerických podujatí. Pozvali ich napríklad tancovať aj pred pápežom Jánom Pavlom II., keď prišiel do Ontaria vysväcovať katedrálu. Vždy, keď majú možnosť, prídu aj na Slovensko. Je to však veľmi náročné. „Kanadská vláda nás v tomto nepodporí, financovať cestu si musíme sami“. Dosiaľ boli na Slovensku sedemkrát – po prvý raz v roku 1992, naposledy vlani, keď vystúpili na Matičnom svetovom festivale slovenskej mládeže, Halušky Feste, Folklórnych slávnostiach pod Poľanou a na niekoľkých ďalších podujatiach. Práve na posledné turné má Irene najkrajšie spomienky. „Mali sme čas aj na výlety a relax a podarilo sa nám aj získať 4. miesto v haluškovej súťaži. Všade sme sa cítili vítaní.“

Nedá jej však nespomenúť aj nie vždy spoľahlivú organizáciu zo strany tých, ktorí ich na Slovensko pozývajú. Vlani ich napríklad z budapeštianskeho letiska do Košíc viezli „skratkou“ cez Bratislavu, vďaka čomu prebdeli noc pred svojím vystúpením. V roku 2010 im zase zabudli odkomunikovať organizačné zmeny, pre ktoré ich slovenskí príbuzní o vystúpenie Domoviny prišli. V minulosti podľa nej folklórne podujatia na Slovensku fungovali lepšie. „V 90. rokoch bol výber festivalov, na ktorých sme mohli vystúpiť, bohatší, boli lepšie zorganizované, dlhšie trvali a vychádzali viac v ústrety mládeži. Ak dnes na Slovensku vystúpime len dva- či trikrát, je naozaj ťažké zdôvodniť vysoké výdavky, ktoré nás táto cesta stojí,“ vraví Irene Timko. Domovina Dancers však preto na slovenské publikum určite nezanevrie.