Robert Kopecký Slovensko reprezentoval najskôr s poškodenou obličkou ako dialyzovaný pacient, posledné roky už s novou – transplantovanou. Minulý rok mu pribudli dve zlaté medaily z majstrovstiev sveta v stolnom tenise a klasickom tenise, ktoré sa konali v Juhoafrickej republike. Na budúci rok by ich chcel v Argentíne obhájiť.
Úspešný Slovák 61-ročný Robert Kopecký z Bratislavy tvrdí, že problémy s obličkami má od svojich 15 rokov, napriek tomu športuje celý svoj život. Iba posledných desať rokov však reprezentuje Slovensko aj na majstrovstvách. Za ten čas získal množstvo ocenení, celkovo má na svojom konte 16 medailí. Posledné dve najcennejšie mu pribudli minulý rok.
„Šport mi veľa dáva, cítim sa lepšie, keď sa môžem hýbať, a keby sa dalo, tak športujem stále,“ tvrdí Robert Kopecký, ktorému úplne zlyhali obličky, keď mal tesne pred päťdesiatkou. Sedem rokov potom chodil dvakrát a neskôr trikrát do týždňa na dialýzu a čakal na vhodného darcu. Zlyhávanie obličiek pociťoval hlavne na strate kondície. „Ja som stále športoval, aj mi hovorili, že môžem športovať, ale opatrne, tak som sa venoval tenisu, stolnému tenisu aj plávaniu,“ dodáva. Mal však stavy, keď vôbec nevládal, bol slabý a problém mu robilo už len chodiť. Napriek tomu sa stále snažil hrať aj zúčastňovať sa na turnajoch.
Prvé problémy s obličkami sa u neho objavili, keď mal 15 rokov. Lekári ho liečili antibiotikami. Nález na obličkách mu zistili až v osemnástich, keď išiel na vojenský odvod. Poslali ho na týždeň do nemocnice, kde absolvoval podrobnejšie vyšetrenia. Výsledok – porucha obličiek. „Dôvod mi však nezistili. Môže to byť z prechladnutia, poruchy mandlí, ťažko povedať, môže to byť aj vrodené,“ konštatuje po rokoch vyštudovaný technik, ktorý má v súčasnosti vlastnú autoškolu. V tom veku podľa jeho slov nevnímal, čo všetko skrýva jeho ochorenie. Tešil sa, že nemusí ísť na vojnu. „Samozrejme, stav je taký, že sa to pomaly zhoršuje a zhoršuje. Je to nevyliečiteľné ochorenie,“ dodáva.
Našťastie chronické ochorenie obličiek nie je bolestivé, ale občas mal také stavy, že sa nevládal od bolesti hýbať. Vtedy mu nič nepomáhalo, dokonca ani keď bol v nemocnici. Bolesti trvali aj dva dni a musel ich jednoducho pretrpieť.
Dialýza nie je liečba
V januári v roku 2002 nastúpil na dialýzu. „Už predtým som bol veľmi slabý. Obličky už nefungovali. Čistia totiž krv, odbúravajú látky, ktoré sú tam nežiaduce, a tým, že obličky nefiltrovali tak, ako mali, jedy v tele zostávali a to sa muselo nejako prejaviť. U mňa to bola príšerná únava, strata kondície, nechutilo mi jesť,“ uvádza ďalej.
Na začiatku chodil na dialýzu dvakrát do týždňa po štyri hodiny, to trvalo asi rok. Podstatou dialýzy podľa neho nie je liečba, je to len udržiavanie človeka pri živote do transplantácie. „Prvý rok sa mi úžasne polepšilo, ale potom to išlo opäť dolu vodou. Cítili som to tak, že ma tá dialýza ničí. To sa s tým nedá nič robiť,“ konštatuje so smútkom v hlase. Dialýzu opisuje ako jazdu na húsenicovej dráhe. Chvíľu úľava, hneď nato príšerná únava. „Keď som prišiel z dialýzy domov, do večera som vôbec nevládal. Na druhý deň som sa cítil výborne. Ďalší deň opäť dialýza a únava a znova pohoda. A takto to išlo dookola stále. Klasické obličky čistia krv priebežne, aj v noci, kým pri stroji je to nárazové. Kreatín máte vysoký, dialýza ho stlačí dolu, to je strašná rana pre organizmus, potom sa za jeden deň rýchlo zašpiní, čo je ďalšia rana, a zase idete na vyčistenie,“ popisuje stav. Takáto nerovnováha mu spôsobovala únavu, tiež to nebolo dobre na srdce, aj na iné orgány. Opúchali mu nohy, trápila ho dna, pri ktorej dochádza k poruche látkovej výmeny a znižuje sa pohyblivosť kĺbov. Takto fungoval sedem rokov. Bol v poradovníku na transplantáciu. Kopecký si myslí, že taký dlhý čas čakal preto, že má nešťastnú krvnú skupinu – nulku, ktorá je málo rozšírená.
Prvú šancu na novú obličku dostal po troch či štyroch rokoch chodenia na dialýzu. Bol však druhý v poradovníku – náhradník, ak by to prvý čakateľ náhodou odmietol. „Keďže on to neodmietol, tak to bolo pre mňa veľkým sklamaním. Hovoril som, načo ste mi volali. Ale taký je postup, tam je veľmi dôležitý čas,“ dodáva. Dialýza ho pripútala na jedno miesto. Na špeciálnu stravu už bol zvyknutý od detstva, tak to už nebral ako obmedzenie. Vôbec jedlo nesolí, obmedzuje aj bielkoviny a diéta je pre neho to najmenej, čo môže pre seba urobiť. „Napríklad mnohí nesmeli jesť banány, mohlo im to spôsobiť smrť. Je to extrém, ale človek si musí dávať pozor na všetko čo vloží do úst, a každý organizmus je iný a na každého platí niečo,“ vysvetľuje úskalia ochorenia.
Ako dialyzovaný pacient sa začal zúčastňovať na majstrovstvách Európy cez Spoločnosť dialyzovaných a transplantovaných pacientov, ktorá zastrešuje reprezentačné družstvo Slovenska. „Keď zistili, že športujem, pozvali ma na kvalifikačný turnaj, ktorý býva každý rok. Tam sa zídu športovci s transplantovanými orgánmi, napríklad srdcom, pečeňou, pľúcami, pankreasom či obličkami, z celého Slovenska a víťazí potom idú reprezentovať na majstrovstvá Európy a sveta. Kým na majstrovstvá Európy môžu ísť aj dialyzovaní, aj transplantovaní pacienti, na majstrovstvá sveta už len transplantovaní. Dôvodom je vysoký počet športovcov, zúčastňuje sa ich aj dvetisíc. Organizátori dokážu zabezpečiť maximálne 500 dialýz,“ konštatuje športovec.
Hneď z prvých majstrovstiev Európy v maďarskom Pécsi priniesol zlaté kovy. „Pred turnajom musíme absolvovať lekárske vyšetrenie, na základe ktorého usporiadateľovi nadiktujem časy, kedy musím dostať dialýzu, a organizátor ju zabezpečí. V Maďarsku bol najväčší problém jazyková bariéra, neviem ani po maďarsky, ani po anglicky, a so sestrami treba komunikovať. Ale nejako sme sa dohodli,“ dodáva športovec s úsmevom. Zdravotné poisťovne dialýzu v zahraničí uhrádzajú. Kým to ide podľa Kopeckého cez športový klub, tam je to bez problémov. „Ak však idete niekam súkromne, napríklad do Talianska, to už je veľmi veľa vybehávania, kým sa mi to podarilo, aby mi to zdravotná poisťovňa preplatila,“ dodáva.
Sen: Obhájiť svetové zlato
V roku 2009 prišla konečne dobrá správa. Našiel sa darca. „Bol som vtedy na dialýze, prišla primárka, sadla si ku mne a hovorí mi: "Čo by ste povedali na to, keby ste išli na transplantáciu?“ Keby som nesedel, tak by som asi padol. Bolo to navyše obdobie, keď som mal veľmi veľa práce v autoškole, ale hneď som však volal kolegovi a všetky pracovné aktivity som zrušil," tvrdí ešte aj dnes s istou dávkou vzrušenia.
Darca bol z Banskej Bystrice, mladý, 33-ročný, motorkár. To je všetko, čo o darcovi vie. Keď dokončil dialýzu, okamžite sa presunul do nemocnice, spravili mu vyšetrenia a večer o siedmej hodine už ležal na operačnom stole. Operácia trvala štyri a po hodiny. „Moja operácia trvala o hodinu dlhšie než obyčajne, pretože darca tam mal nejakú anomáliu, mal o cievu viac, a nevedeli čo s ňou, trocha sa to skomplikovalo,“ konštatuje spokojne.
Keď sa zobudil po operácii, všetko ho bolelo, ešte aj uši. „Prvý týždeň bol krušný, ale najúžasnejší pocit som zažil ten, že keď som sa pozrel do mieška – mal som urobený vývod a videl som päť litrov moču, bol to super pocit. Pri chorých obličkách som bol rád, keď sa mi podarilo dve deci za celý deň,“ dodáva. Potom prišla taká obava, či telo prijme obličku. S tým sa človek akosi musí naučiť žiť. „Každý deň užívam takzvané imunosupresíva – lieky, ktoré potláčajú imunitu. Aby sa organizmus nesnažil bojovať s cudzím telesom v mojom tele, to by bol môj koniec,“ vysvetľuje Kopecký.
Po dvoch týždňoch od transplantácie išiel domov. Hneď mesiac po operácii bolo cítiť, že jeho zdravotný stav sa zlepšuje a podľa neho sa to nedá ani porovnať. Odvtedy chodí každé tri mesiace do poradne, výsledky má v poriadku. Hneď rok po transplantácii už reprezentoval Slovensko na svojich prvých majstrovstvách sveta v Írsku a opäť úspešne. Dve zlaté v stolnom tenise, 2 strieborné v tenisovej dvojhre aj vo štvorhre.
Majstrovstvá sa síce konajú každý rok, ale kým v jednom roku sú európske, tie na ďalší rok sú svetové. Na budúci rok sa konajú majstrovstvá sveta v Argentíne a jeho snom je zúčastniť sa na nich. „Chcel by som tam ísť, samozrejme, že je to podmienené zdravím, ale tiež hlavne peniazmi. Naše športové kluby nemá kto financovať, sponzori sa k nám nehrnú, hoci reprezentujeme vo svete. Aj v Juhoafrickej republike som bol jediný zo Slovenska len z toho dôvodu, že neboli peniaze, mne prispel financiami môj syn,“ dodáva športovec, podľa ktorého to vôbec nie je lacný špás. Treba si zaplatiť letenku, ubytovanie, stravu, servis, štartovné, čo je aj 3 000 eur na osobu. Európa je preto lacnejšia, lebo sa dá ušetriť, napríklad na doprave. Sadnú do áut viacerí a poskladajú sa na benzín. Spoločnosť dialyzovaných a transplantovaných mu prispela asi 550 eurami, zvyšok mu dofinancoval syn.
„V Argentíne by som chcel obhájiť zlato, aj keď mi to už nemusí vyjsť, lebo stále prichádzajú dobrí športovci,“ dodáva Kopecký, ktorý sa teraz považuje za prakticky zdravého človeka, hoci riziko zlyhania je tu stále. „Mám známu, ktorá mala transplantovanú obličku, ale po 18 rokoch jej zlyhala, takže znova chodí na dialýzu,“ uvádza, ale verí, že pokrok v medicíne ide stále dopredu, zlepšujú sa prístroje aj lieky.
Cvičenie vráti stratené sebavedomie
Človek, ktorý začne cvičiť, zistí, ako má žiť. Otvorí mu to úplne nové dvere a rozšíri mu to možnosti. Myslí si kondičný tréner Michal Róza.
Je rozdiel pri trénovaní zdravého človeka a človeka po transplantácii obličky?
Samozrejme, rozdiel tam je, i keď ani zďaleka taký, ako si mnohí môžu myslieť. K tréningu treba pristupovať s tým, že s telom už nie je niečo v poriadku. Tréningové metódy môžu byť takmer totožné ako u zdravého jedinca, je však nutné začať zvoľna a byť omnoho pozornejší na reakcie tela. Odporúčam pravidelnú konzultáciu s doktorom a tiež pravidelné krvné testy, veľmi to pomáha aj mne ako trénerovi, nakoľko nie každý klient vie byť objektívny voči svojmu zdravotnému stavu.
Na čo treba dávať pozor pri trénovaní ľudí, ktorí majú zdravotný problém?
Treba byť intuitívnejší, častejšie sa pýtať, či je všetko v poriadku. Klienti so zdravotnými ťažkosťami ako napr. po transplantácii obličiek, cukrovkári a pod. všeobecne vnímajú únavu horšie. Telo jednoducho cíti, že nie je všetko v poriadku. Zdravý človek si môže dovoliť „prepísknuť“ tréning a znova naberie dych za pár dní a okrem pálenia svalov ani nevie, čo sa stalo. V prípade človeka po transplantácii obličky sú tieto reakcie oveľa intenzívnejšie a môžu mať aj dlhodobý dosah na zdravotný stav. Samozrejme, netreba sa hneď zľaknúť prvého potu na čele a mierne zrýchleného tepu, ale menej je v tomto prípade vždy viac.
Čím to je, že ľudia so zdravotným obmedzením majú chuť cvičiť a dosahovať výsledky?
Jednoduchá odpoveď – všetko je v hlave. Je bežné, že zdravý človek si svoje zdravie neváži, nemôže sa mu nič stať, žije často pohodlným životom. Choroba je stresová situácia, ktorá môže byť odrazovým mostíkom, aby sa človek zamyslel nad sebou. Začne sa formovať disciplína, vedomie, že treba pre svoje telo niečo spraviť. Toto konanie vyformuje oveľa silnejšiu a odolnejšiu osobnosť.
Môže chuť dosahovať dobré výsledky pri športovaní súvisieť s chuťou bojovať s ochorením?
Určite áno. Cvičenie samo osebe pôsobí pozitívne na fyzické aj psychické zdravie. Metabolizmus, sekrécia hormónov, ale aj samotné zlepšenie kondície, zbavenie sa tuku, vyformovanie svalov, to všetko ľudské telo vníma. Vidím, že to, čo robím, má zmysel. Zrazu sa cítim lepšie, zabehnem ďalej, zdvihnem viac. Vznikne akýsi hlad po ešte lepších výsledkoch. V tomto štádiu už človek chorobu ani nevníma, akceptoval ju, zistil, že aj keď má zoznam vecí z nemocnice, ktoré nemôže už nikdy robiť, teraz zvládne to, čo nikdy nedokázal. Cvičenie nám vráti stratené sebavedomie a rešpekt ku svojmu telu. Robí z nás cieľavedomých jedincov.
Na obličku čaká 400 ľudí
Transplantácia je jedinou záchranou života pre pacientov so zlyhaním obličiek. Bez nej sú odkázaní na dialýzu, čo je čistenie krvi, keď zlyháva funkcia obličky. Hlavný transplantačný koordinátor na Slovensku Ľuboslav Beňa tvrdí, že k nedostatočnej funkcii môže dôjsť pre niektoré ochorenia, akými sú napríklad vysoký krvný tlak, cukrovka, infekčné či autoimunitné ochorenia. „Obličková nedostatočnosť sa prejavuje na ľudskom organizme ako celku i jednotlivých jeho funkciách, obmedzuje pacienta v jeho aktivitách, má významný vplyv na jeho chorobnosť, rodinný život, spoločenské uplatnenie,“ uvádza Beňa. Keď je už pacient na chronickej dialyzačnej liečbe, je zaradený na čakaciu listinu na transplantáciu obličky od mŕtveho, ale aj žijúceho darcu. Na Slovensku pacienti čakajú v priemere 2,5 roka a aktuálne na obličku čaká 400 ľudí. Sú transplantovaní pacienti, ktorí prídu o obličku v dôsledku imunologických procesov v priebehu dvoch rokov, ale aj takí, ktorí fungujú 20 rokov. „V každom prípade transplantácia môže byť po zlyhaní transplantátu zopakovaná, máme dokonca pacientku, ktorá má v poradí už štvrtú obličku,“ dodáva Beňa. Ani pacienti po transplantácii nie sú úplne bez obmedzení. Musia pravidelné užívať predpísané lieky na kontrolu imunitného systému – imunosupresíva. Musia veľa piť, zdravo sa stravovať, vyhýbať sa infekčnému prostrediu. „Určite je obmedzení menej, ako majú pacienti s obličkovým zlyhaním na chronickej dialýze,“ uvádza transplantačný koordinátor. V prípade, že je stav stabilizovaný, pacienti po transplantácii musia absolvovať pravidelné kontroly v transplantačnom centre. Ide o štyri až šesť ambulantných kontrol ročne, v porovnaní s tromi dialýzami týždenne u pacienta na chronickej dialýze.