Ale radšej odcitujme kúsok z originálu: "Kerýho Ferdinanda, paní Müllerová?“ otázal se Švejk, nepřestávaje si masírovat kolena, "já znám dva Ferdinandy. Jednoho, ten je sluhou u drogisty Průši a vypil mu tam jednou láhev nějakého mazání na vlasy, a potom znám ještě Ferdinanda Kokošku, co sbírá psí hovínka. Vobou není žádná škoda.“ "Ale, milostpane, pana arcivévodu Ferdinanda, toho z Konopiště, toho tlustýho, nábožnýho.“ "Ježíšmarjá,“ vykřikl Švejk, "to je dobrý. A kde se mu to, panu arcivévodovi stalo?“ "Práskli ho v Sarajevu, milostpane, z revolveru, vědí. Jel tam s tou svou arcikněžnou v automobilu.“ "Tak se podívejme, paní Müllerová, v automobilu. Jó, takovej pán si to může dovolit, a ani si nepomyslí, jak taková jízda automobilem může nešťastně skončit. A v Sarajevu k tomu, to je v Bosně, pani Müllerová. To udělali asi Turci. My holt sme jim tu Bosnu a Hercegovinu neměli brát… Tak vida, paní Müllerová. On je tedy pan arcivévoda už na pravdě boží. Trápil se dlouho?“ "Pan arcivévoda byl hned hotovej, milostpane. To vědí, že s revolverem nejsou žádný hračky.“
A tak ďalej a tak podobne. Čo z toho zodpovedalo skutočnosti a čo boli len domnienky či dohady? Konopiště dodnes existuje, je to zámok neďaleko Benešova v Stredočeskom kraji. Pred sto rokmi tam bolo letné sídlo arcivojvodu Františka Ferdinanda.
Následník trónu, budúci cisár rakúsko-uhorskej monarchie František II. nebol síce vyslovene tlstý, ale vo svojich 50 rokoch sa naozaj mohol javiť trocha korpulentný, o čom svedčia dobové fotografie.
Foto: Isifa/Hulton Archive
A bol to praktizujúci katolík – povedané dnešným slovníkom – aj keď nie fanatický či bigotný, ako o ňom rozširovali jeho neprajníci. František Ferdinand bol nanajvýš fanatický poľovník. Zabili ho v Sarajeve, v metropole Bosny a Hercegoviny 28. júna 1914, v predvečer Petra a Pavla, to je nesporný historický fakt, obsahujú ho všetky dejepisy. Áno, zavítal tam so svojou manželkou Žofiou, akurát pani Müllerová ju "povýšila“ na arcivojvodkyňu, hoci v skutočnosti bola "vojvodkyňou z Hohenbergu“, aj to len posledných päť rokov, po vymenovaní cisárom Františkom Jozefom.
Ferdinand si bral Žofiu Chotkovú za manželku v čase, keď mala ešte nižší titul. Dcéra rakúskeho diplomata zo schudobneného českého šľachtického rodu bola v deň svadby, 28. júna (!) 1900, iba grófkou.
Následník sa ženil proti vôli cisára a v rozpore s výsadnou listinou Pragmatica Sanctio, ktorá už dve storočia určovala podmienky nástupníctva v habsburskej ríši.
Vstúpil totiž do "nerovného“, takzvaného morganatického manželstva, z ktorého podľa zákonov monarchie vyplývali najmä pre Žofiu mnohé ústrky a poníženia. Ale k tomu sa tiež ešte vrátime. Zabili Ferdinanda Turci? Isteže nie, dnes už vieme, že to boli srbskí nacionalisti. Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu v roku 1908, ale dovtedy tridsať rokov vykonávalo nad týmto územím správu. Len formálne patrilo pod suverenitu tureckého sultána, nuž a Viedeň tú "formalitu“ pripojením územia k podunajskej monarchii zrušila. Aj to však vyvolalo pobúrenie v celej Európe (ako teraz anexia Krymu Ruskom). Išlo totiž o jednostranný akt a porušenie medzinárodného práva.
Rozhorčenie však zavládlo ani nie tak v Turecku, ako skôr v susednom Srbsku (a za ním stojacom Rusku), ktoré dúfalo v zjednotenie južných Slovanov – a v Bosne a Hercegovine žili Srbi, Chorváti i slovanskí moslimovia.
Zomrel následník hneď na mieste činu? Ani to celkom nesedí. Študent Gavrilo Princip svojimi dvoma výstrelmi z bezprostrednej blízkosti (5 alebo 6 krokov) spôsobil Ferdinandovi aj Žofii smrteľné zranenia. Prvá guľka roztrhla Žofii brušnú aortu, druhá – Ferdinandovi krčnú tepnu. Keď auto dorazilo do sídla zemskej bosnianskej vlády, vojvodkyňa už bola mŕtva a jej manžel dodýchal do pätnástich minút.
Foto: SITA/AP
Revolver v rukách sfanatizovaného atentátnika naozaj nie je hračka. Najmä ak jeho živý terč je tak nedbajsky chránený, ako sa to stalo v osudný deň Ferdinandovi. Následníkova cesta do Sarajeva bola evidentne zle pripravená a zabezpečená. Až tak zle, že dodnes prežívajú špekulácie o zámernom sprisahaní proti budúcemu cisárovi.
Bolo to sprisahanie?
„Prekvapujúco chladný výraz jeho očí“
V čase atentátu na následníka mal cisár František Jozef už takmer 84 rokov a chorľavel. Dva mesiace predtým sa už zdalo, že jeho dni sú spočítané. Až natoľko sa skomplikoval zdravotný stav starého pána v dôsledku zápalu priedušiek.
Hneď po atentáte sa preto vyrojili domnienky, či v jeho pozadí nie sú politické špičky monarchie alebo priamo ľudia z cisárskeho dvora, ktorí si nepriali vidieť Ferdinanda na tróne a dali by prednosť jeho mladšiemu bratovi Ottovi.
Následník totiž nebol obľúbený – na dvore, medzi vládnucou aristokraciou, ale ani v pospolitom ľude. Správa o jeho smrti zastihla rakúskeho spisovateľa Stefana Zweiga uprostred kúpeľného koncertu v mestečku Baden pri Viedni. Hudba prestala hrať, aby ktosi z pódia oznámil nečakanú novinu.
"Na tvárach sa nezračilo bohvieaké zdesenie ani rozhorčenie,“ spomínal Zweig. "O dve hodiny nebolo badať ani náznak výraznejšieho smútku. Ľudia sa zhovárali a smiali, neskoro večer opäť zaznela v hostincoch hudba.“
Následník mohol „vďačiť“ za svoju neobľúbenosť aj vlastnej nepríjemnej povahe. Podľa svedectiev ľudí, ktorí s ním prichádzali do styku, bol Ferdinand človek podozrievavý, impulzívny, rozkazovačný, nemal zmysel pre charitu, bol akoby bez sociálneho cítenia a s málokým sa dokázal zblížiť.
Vtedy mladý slovenský politik Milan Hodža (budúci československý premiér) patril medzi výnimky z tohto pravidla a patril dokonca do okruhu osobných poradcov Františka Ferdinanda v otázkach budúceho usporiadania habsburskej monarchie. Ale ešte aj Hodža musel pri spomienke na zavraždeného následníka skonštatovať: "Prekvapujúco smutný a chladný výraz jeho očí, nikdy nepreteplený úsmevom, dostatočne vysvetľoval neviditeľnú stenu povznesenosti, ktorá ho oddeľovala od vonkajšieho sveta.“ Ferdinandovi životopisci pátrali po koreňoch tohto jeho povahopisu a nachádzali ich čiastočne v genetike a čiastočne vo výchove a v životnom osude následníka.
Zlomovým momentom v jeho detstve bola zrejme ťažká choroba a predčasná smrť matky Márie Annunciaty, keď mal Ferdinand osem rokov. Zomrela na tuberkulózu, ktorá bola vtedy smrteľnou chorobou (zo 100 chorých na TBC okolo 50 zomieralo).
Ferdinandovi zistili lekári na pľúcach tú istú pliagu v roku 1895 a dva roky to vyzeralo, že neujde hrobárovi z lopaty. V tom čase už bolo takmer šesť rokov jasné, že je faktickým následníkom trónu. Koncom januára 1889 totiž v odľahlom loveckom zámočku Mayerling spáchal samovraždu bezdetný princ Rudolf, jediný syn cisára Františka Jozefa.
Po tejto rodinnej tragédii sa formálne stával síce následníkom cisárov brat Karol Ľudovít, nik však nepočítal s tým, že by sa niekedy ujal vlády, keďže bol iba o tri roky mladší ako panovník. Navyše o rok nato zomrel.
Čakateľom na trón sa potom aj oficiálne stal najstarší syn Karola Ľudovíta, a teda cisárov synovec Ferdinand.
Proti vôli cisára a jeho kamarily
V tom čase mal Ferdinand 33 rokov a robil vojenskú kariéru. Cisár mu už udelil hodnosť generálmajora a vymenoval ho za veliteľa brigády. Podľa životopiscov bol Ferdinand "telom i dušou dôstojník“ so záľubou v jazdectve.
Medzitým na jednom pražskom plese stihol spoznať o štyri roky mladšiu grófku Žofiu Chotkovú, nik však nepredpokladal, že z náhodnej známosti sa vyvinie až taká láska. Veď Žofia nebola preňho dostatočne urodzená! To si musel od začiatku uvedomovať aj Ferdinand, a tak sa schádzali tajne. Keď sa Žofia stala dvornou dámou arcivojvodkyne Izabely, vydatej za arcivojvodu Fridricha (budúceho veliteľa rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny), Ferdinand za ňou cestoval do Bratislavy.
"Hostitelia ani v súkromí nepochybovali o tom, že za tých pár návštev Františka Ferdinanda môžu vďačiť len a len povinnej úcte voči rodine,“ spomínal Hodža, ktorý sa ako vojak zúčastňoval dvorných bálov, poriadaných Fridrichom a Izabelou.
A zatiaľ sa pod ich strechou rozvíjal románik, ktorý bol v príkrom rozpore s najsilnejšou tradíciou monarchie. Ferdinand neskôr najbližším tvrdil, že nad smrteľnou chorobou zvíťazil len vďaka veľkej podpore svojej milovanej.
Keď mu bolo najhoršie a na naliehanie lekárov sa takmer dva roky zdržiaval v kúpeľoch na juhu Európy a v plávajúcej lodi na Níle, bola to predovšetkým Žofia, ktorá v ňom živila nádej. Písala mu vtedy denne, žiaľ, táto korešpondencia sa nezachovala. Listy buď boli zničené alebo sú niekde uschované…
Nebyť Žofiinho blahodarného vplyvu, svojhlavý následník by sa sotva podriadil prísnym pravidlám liečby a vyzdravel, čo v pamätiach potvrdil aj Ferdinandov osobný lekár Victor Eisenmenger. Nevieme, ako dlho mienila dvojica svoj vzťah zatajovať, v polovici roku 1889 však sám vyšiel na povrch. Prvá sa o ňom náhodou dozvedela arcivojvodkyňa Izabela, ktorá Žofiu okamžite vykázala z domu a všetko išla oznámiť priamo cisárovi.
František Jozef si spočiatku myslel, že synovec prežíva chvíľkové pominutie zmyslov a príde časom sám k rozumu. Radil nerozdúchavať z prípadu milostnú aféru, a vyčkávať. Ale len čo Ferdinand vyviazol z najhoršieho, rozhodol sa štvorročný hlboký citový vzťah so Žofiou nielen zviditeľniť, ale aj naplniť.
Nezájdeme do podrobností, stačí vari napísať, že po roku intervencií, vyhrážok, varovaní, dohováraní a prosieb zostal následník neoblomný, a tak cisár – hoci nerád – napokon súhlasil s morganatickým sobášom Ferdinanda a Žofie. Trval však na tom, že v svadobný deň sa synovec verejne zaviaže plniť jeho podmienky.
Ferdinand musel slávnostne vyhlásiť, že deti, ktoré vzídu z tohto manželstva, si nebudú robiť nárok na trón a Žofia nebude mať postavenie "rovnorodej“ manželky. Inými slovami, nebude sa tešiť titulom, poctám a výhodám plnohodnotnej prvej dámy habsburskej ríše.
Podľa Hodžu však Ferdinand napriek tomu vyhral "prvé kolo“ v boji nielen proti skostnateným tradíciám monarchie, ale aj proti "starému cisárovi, jeho vôli a jeho kamarile“.
Samozrejme, cisár a dvor mu to nikdy nezabudli a pri každej príležitosti náležite dávali najavo. Po sarajevskom atentáte kolovali dokonca reči, že išlo o odplatu za jeho sobáš so Žofiou. Tento dojem posilnili viaceré po sebe nasledujúce udalosti. Napríklad na pohreb následníka, ktorý sa konal 3. júla 1914 v kaplnke v Hofburgu, cisársky dvor nepozval zahraničných monarchov. A početným pozorovateľom nemohlo ujsť, že staručký cisár neprejavil počas smútočného obradu žiadne známky dojatia.
"Mal som nevdojak pocit, akoby si František Jozef vydýchol,“ napísal Ferdinandov osobný tajomník Paul Nikitsch-Boulles, "a rovnako jeho starí dvorania, ktorých smrť jediného energického člena cisárskej rodiny oslobodila od tiesnivej nočnej mory.“
Čo však bolo príčinou onej mory? Určite nielen – tobôž nie predovšetkým – morganatické manželstvo následníka trónu. Arcivojvoda si narobil viac nepriateľov tým, čo sa ešte len chystal vykonať ako budúci panovník, než svojimi predchádzajúcimi činmi.
Maďarských politikov mal v žalúdku
Ferdinand určite nepatril medzi demokratov, historici ho považujú za konzervatívneho monarchistu s feudálnym chápaním štátu. Zároveň ako jediný z habsburskej rodiny si však uvedomoval, že ak má podunajská monarchia prežiť krútňavy začínajúceho sa 20. storočia, musí prejsť významnými zmenami.
Najmä odvtedy, čo ho cisár poveril vedením armády, Ferdinand si predsavzal, že s reformami začne v ozbrojených silách, ktoré sa mali stať hlavným telom narušenej jednoty ríše po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Vtedy vznikli vlastne dva štáty, ktoré mali dva parlamenty a dve vlády. A čo ich ešte spájalo? V prvom rade osoba panovníka. Spoloční ministri vojny, zahraničia a financií sa zodpovedali tzv. delegáciám, pozostávajúcim z poslancov viedenského a budapeštianskeho parlamentov.
Každých 10 rokov tieto delegácie znovu vyjednávali o podmienkach obnovenia colnej a obchodnej únie medzi oboma polovicami monarchie a o tom, aký má byť ich podiel na financovaní spoločných výdavkov. Dôsledkom boli ťažké politické krízy, ktoré ohrozovali chod ríše a priam podrývali základy jej existencie.
Následníkovi sa tento dualizmus nepáčil a osobitne mu ležali v žalúdku maďarskí politici a separatizmus, pokusy ešte výraznejšie osamostatniť Uhorsko.
Postavil sa napríklad proti snahám Budapešti zaviesť v plukoch c. k. armády, ktoré sa doplňovali brancami z Uhorska, maďarčinu (namiesto nemčiny) ako veliacu reč. Bol by to ďalší účinný nástroj pomaďarčovania národnostných menšín (a teda aj Slovákov), žijúcich v Uhorsku.
František Ferdinand dovtedy naliehal na cisára, navyknutého ustupovať maďarským politikom, kým si jeho argumenty neosvojil a v roku 1903 nezakročil.
O tri roky neskôr však v čase politickej krízy panovník opäť podľahol požiadavkám Budapešti a súhlasil s nariadením, že v tých vojenských jednotkách, kde aspoň 20 percent mužstva rozumie po maďarsky, má byť plukovnou rečou maďarský jazyk. Vojaci mali byť vyučovaní v maďarčine.
Podľa českého historika Jana Galandauera – autora skvelej monografie o Františkovi Ferdinandovi – išlo v tomto prípade o určitú vojenskú obdobu školských maďarizačných zákonov grófa Apponyiho. Budúci cisár chcel tento vývoj stoj čo stoj zvrátiť. Jeho poradcovia mu vnukli myšlienku, ako postupovať. "Múdra habsburská politika mala si urobiť spojencov zo všetkých tých malých národov,“ približuje Hodža, "ktoré buď brzdili agresívny nacionalizmus nemeckých radikálov v Rakúsku a maďarských šovinistov v Uhorsku, alebo sa mu priamo postavili.“
Podľa týchto predstáv sa dualizmus mal zrušiť a nahradiť buď trializmom (s Veľkým Chorvátskom ako tretím hráčom) alebo ríša sa mala nejakým iným spôsobom federalizovať, pričom jej malé národy – napríklad Slováci a Rusíni – mali získať autonómiu.
To však predpokladalo zmeniť volebný systém v ríši, ktorý malým národom poskytoval neprimerane nízke zastúpenie v oboch parlamentoch, a teda aj nepatrný podiel na prijímaní zákonov. A to zase znamenalo presadiť v Rakúsko-Uhorsku všeobecné volebné právo, čomu sa bránila predovšetkým uhorská šľachta a maďarskí politici.
Už sme si povedali, že následník nebol ktovieaký demokrat, ale v záujme udržania jednoty monarchie a potláčania separatizmu si osvojil aj túto myšlienku.
"František Ferdinand bol zarytý nepriateľ maďarskej politiky a po nastúpení na trón sa chystal proti nej tvrdo zakročiť,“ potvrdzuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
V Budapešti to vedeli a z času na čas dávali najavo, čo si myslia o "arcivojvodovi z Konopišťa“. Keď ťažko ochorel, maďarské noviny otvorene písali, že jeho dni sú spočítané. A keď sa stal obeťou atentátu? "Maďarskí politici si doslova vydýchli a maďarská tlač iba ťažko skrývala potešenie nad jeho smrťou,“ odpovedá Kováč.
Slovákom zomrela veľká nádej
Následníka však nezavraždili maďarskí šovinisti, ale srbskí nacionalisti. Prečo? V októbri 1913 zavítal na Konopiště nemecký cisár Wilhelm II. Navonok si prišiel v spoločnosti vysokej aristokracie oddýchnuť a zastrieľať v tamojšom poľovnom revíre. V zámku sa však aj politicky rokovalo.
Ale zatiaľ čo o ulovených trofejach sa zachovali presné údaje (v prvý deň cisár skolí 1 189, v druhý – 1 100 bažantov) a takisto o podrobnostiach hodovania (46 stolovníkov, 12 chodov), akýkoľvek záznam o rokovaniach chýba. O to ľahšie vznikala fáma o tom, že obaja vysokí páni sa na Konopišti dohodli o vojne proti Srbsku.
Podľa Galandauera a ďalších historikov sa práve táto fáma mohla stať prvým podnetom k plánom na atentát. Viacerí aristokrati sa vraj na konopištskom stretnutí sťažovali na "zvyšujúcu sa moc slovanských národov v monarchii“ a Wilhelm im odpovedal, že za tým všetkým stojí Rusko a že slovanskú moc treba zlomiť.
O Ferdinandovi však bolo známe, že síce nepatril medzi pacifistov, ale bol proti vojne. Jeden z jeho osobných generálov sa dokonca vyjadril, že následník má "málo bojového ducha“. Hodža s týmto názorom nesúhlasil: "Vojenského ducha určite mal, zároveň však bol hlboko presvedčený, že juhoslovanský, srbský problém a vôbec problémy juhovýchodnej Európy bojový duch nevyrieši.“ Ferdinand určite nebol rusofil, ale Rusko si chcel, naopak, nakloniť, a nie vyvolávať s ním vojnové konflikty. Ešte raz Hodža: "Jeho najvyšším cieľom bolo získať Rusko pre novú trojalianciu“ (s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).
Napriek tomu aj o ďalšej návšteve nemeckého cisára na Konopišti, len dva týždne pred sarajevským atentátom, sa neskôr hovorilo i písalo ako o "vojnovej rade“. Navyše Ferdinand cestoval do Bosny najmä preto, aby sa zúčastnil na vojenských manévroch, ktoré začal pripravovať ešte v jeseni 1913.
Konali sa tridsať kilometrov od Sarajeva a prebehli uspokojivo. V Srbsku však medzitým prepukla priam hystéria, šírili sa fámy, že po manévroch bude nasledovať útok na Srbské kráľovstvo. Okrem toho – zopakujme – srbský nacionalizmus považoval Bosnu za srbskú krajinu. Srbi sa nikdy nezmierili s jej anexiou Rakúsko-Uhorskom.
Ferdinand a jeho blízke okolie dostávali signály radšej necestovať v tejto situácii do Sarajeva, lebo je s tým spojené veľké riziko. Následník však nebol zbabelec a na varovania nedbal. Čo je horšie – ako sme už tiež naznačili – jeho cestu zabezpečili nedostatočne.
Foto: SITA/AP
Novinári, ktorí prišli do bosnianskeho hlavného mesta informovať o návšteve následníka, nevychádzali z údivu. "V celom meste nebolo po četníkoch a vojakoch ani stopy,“ napísal jeden z nich. "Mali sme pocit, že následník trónu sa dostal do smrteľnej pasce.“
Foto: Isifa/Henry Guttmann
Nasledovalo to, čo nasledovalo. František Ferdinand vojnu nechcel, ale jeho smrť sa stala zámienkou na rozpútanie dovtedy nevídanej celosvetovej apokalypsy.
Na Ferdinandovom pohrebe sa zúčastnila aj delegácia slovenských politikov na čele s Kornelom Stodolom. K rakve následníka trónu položila veľký veniec s bielo-modro-červenou trikolórou a s nápisom "Veľkej nádeji, očakávanej silnej záštite: hlbokoskormútení Slováci.“
Dodnes sa vedú spory, čo by sa bolo stalo, keby následník prežil. Stal by sa rakúskym cisárom a uhorským kráľom Františkom II. (cisár František Jozef zomrel v novembri 1916). Ale zachránil by ríšu, alebo, naopak, urýchlil by jej rozklad?