Bol súčasťou hlavnej ceny, ktorú nedávno získala v kategórii astronómia na prestížnej súťaži Intel ISEF v Los Angeles. Spomedzi 1 783 mladých vedcov zo 70 krajín celého sveta.
Chodí prednášať na astronomické konferencie, do Washingtonu, do sídla ESA (európskej obdoby severoamerickej NASA) v Bruseli, obchádzajú si ju odborníci z Českej, Slovenskej a ďalších akadémií vied. Zúčastnila sa stáže vo švajčiarskom CERN-e, európskej organizácii pre jadrový výskum. Prezident Andrej Kiska ju pri júnovej inaugurácii pozval na slávnostnú recepciu na Bratislavský hrad…
Výpočet doterajších úspechov bratislavskej gymnazistky Michaely Brchnelovej je ešte oveľa širší. Ďalšie zrejme rýchlo pribudnú. Aj tieto školské prázdniny si totiž „krátila“ rôznymi astronomickými kúskami. Čo ešte viac by chcela a mohla dosiahnuť? „Ho-hó, toho je strašne veľa!“ zaprotestuje. Po maturite by rada študovala „aerospace“ inžinierstvo, úzko zviazané s výskumom vesmíru, najradšej v holandskom univerzitnom mestečku Delfy. Tam má totiž ESA tiež jednu z pobočiek. A v hre je stále aj štúdium fyziky. Ako však priznáva, skôr ju to ťahá k praktickým veciam ako k teoretickej vede.
„V zahraničí pravdepodobne aj zostanem. No ak by sa aj doma vytvorili podmienky, v ktorých by som sa mohla dobre uplatniť, návrat určite zvážim,“ zdôrazní. Nádej tu podľa nej je, veď funguje už aj Slovenská agentúra pre vesmírne aktivity SOSA, a najmä na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave sa chystá aj výučba predmetov súvisiacich napríklad s vývojom častí vesmírnych satelitov. „Ťahá ma to však aj niekam do Škandinávie. Nie, nebojím sa depresií z polročnej tmy. V tme možno predsa najlepšie pozorovať hviezdy,“ usmeje sa.
Od hry k ‚veľkým veciam‘
Ako sa vlastne dostala k astronómii? „Úplnou náhodou,“ zdôrazní. V detstve rozvíjala skôr športový a umelecký talent. Naháňala tenisovú loptičku a hre na priečnej flaute sa venuje dodnes, na takej úrovni, že dostala ponuku študovať na bratislavskej VŠMU. V deviatich, ako hovorí, sa jej však zažiadalo venovať sa čomusi „inteligentnému“. „Mama mi povedala, vyber si čo chceš, len nech je to zadarmo…“ spomína. Skúsila teda astronomický krúžok. Mohlo to nabrať rýchly koniec, zostala vydesená, keď jej na prvý raz vtisli do rúk papier s akýmisi zložitými vzorcami. Napokon vydržala, naštudovala si, čo je supernova či biely trpaslík a prihlásila sa do okresného kola súťaže Čo vieš o hviezdach?
Foto: Archív Michaely Brchnelovej
„Hneď som aj vo svojej kategórii vyhrala. Pretože som súťažila jediná,“ prizná úprimne. Precitnutie prišlo vzápätí, v celoštátnom kole skončila na 18. mieste. Ani neskôr to vraj nebolo ružovejšie, umiestnenia na chvoste prvej desiatky zaváňali skôr priemerom. „Nikdy som nevynikala ani v olympiádach, tiež sú najmä o naučenej teórii. Vždy ma to skôr ťahalo k praktickým projektom. Treba sa hrať, potom sa dá dôjsť aj na veľké veci,“ uvažuje.
Chcela jednoducho začať pracovať na niečom konkrétnom, čo súvisí s vesmírom. Časom, keď si už o ňom dostatočne prehĺbila poznatky a astronómii doslova prepadla, sa jej to aj podarilo. „Kamarát študoval astrofyziku na univerzite v Brne. Začali sme sa spoločne venovať problematike kozmických mračien a lúčov. Prečítala som pritom mnoho publikácií, cez ktoré som sa napokon dostala k téme vysokoenergetických častíc,“ pokračuje.
S tou súvisí aj projekt O urýchľovaní častíc v Tychovom pozostatku po supernove, s ktorým na jar vyhrala súťaž vedeckých talentov v Los Angeles. „Ako prvej sa mi podarilo nájsť priamy dôkaz, že tieto častice získavajú energiu v mračnách, ktoré vznikajú po výbuchoch hviezd,“ priblíži. Ako zdôrazní, práca na projekte bola pre ňu predovšetkým „veľkou zábavou“. Už v januári sa vďaka nej mohla zúčastniť konferencie Americkej astronomickej spoločnosti vo Washingtone, kde získala množstvo kontaktov na renomované vedecké kapacity. Mohla sa s nimi porozprávať, prekonzultovať vlastné nápady a postupy.
S víťazstvom v prestížnej súťaži sa spája aj slušná finančná odmena 9 500 amerických dolárov. Z nich 3-tisíc bola cena za prvé miesto, 1×500 dostala od medzinárodnej Koalície pre výskum plazmy a zvyšná suma 5-tisíc dolárov predstavovala cenu výletu do švajčiarskeho CERN-u. Vychutnala si ho v júni a, ako priznáva, odniesla si odtiaľ skúsenosti a zážitky na celý život.
V CERN-e strávila Miška celý týždeň, spolu s ňou tu odbornú exkurziu absolvovala aj jedna Japonka a deviati Američania. „Prezreli sme si všetky možné labáky, dostali sme sa k výsledkom experimentov, ktoré ešte neboli publikované,“ hovorí. Najviac ju zaujali pokusy s „antivodíkom“, experimentálnou antihmotou, ktorú raz ľudstvo možno bude využívať na dlhé vesmírne cesty. Napríklad na Mars by sa vďaka nej v budúcnosti mohli astronauti dostať už do dvoch dní.
Vízie v teranásobkoch
Nie, sama sa na červenú planétu nechystá. Nerada by tam strávila život, ako by chceli tí, čo sa už prihlásili na vedecký experiment určený pre prvoosídlencov vesmírneho suseda Zeme. Mieni sa skôr na rodnej planéte venovať veciam, ktoré by urýchlili a skvalitnili kozmický výskum. „Môj projekt sa napríklad dá prakticky využiť na zvýšenie bezpečnosti satelitov. Práve tie totiž rýchle častice vo vesmíre ohrozujú najviac. Ak niektorá narazí do citlivých prístrojov, môže spôsobiť skrat, znehodnotiť výsledky pozorovaní alebo satelit úplne zničiť,“ opisuje. Podľa nej, keď bude známe, odkiaľ sa častice vo vesmíre „vzali“, týmto kolíziám sa bude dať predísť. Rada by sa však tiež spolupodieľala na vývoji samotných satelitov.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
O tom, kam siahajú Michaeline plány, ale aj reálne schopnosti, svedčí aj skutočnosť, že kým v CERN-e momentálne vedci dokážu urýchľovať častice rádovo v teraelektrónvoltoch (tera je predpona vyjadrujúca násobok 1012), jej systém to zvládne ešte o tri rády vyššie. „Netvrdím, že je možné tieto už naozaj obrovské energie laboratórne získať dnes či zajtra. No už teraz vieme, že sa to dá, aj v našej galaxii. Samotné vesmírne mračná sú v podstate akési laboratóriá, plazma sa v nich nachádza v extrémnych podmienkach, ktoré na Zemi nie sme schopní nasimulovať. Práve ich prostredníctvom však môžeme preskúmať úplne nové odvetvia fyziky a výsledky aplikovať v podmienkach Zeme,“ vysvetľuje.
Už vo svojom mladom veku patrí Michaela Brchnelová k osobnostiam, na ktoré Slovensko môže byť hrdé. Aj preto si ju novozvolený prezident Kiska pozval na inauguračnú recepciu. „Bola to pre mňa veľká česť, keď mi na nej osobne zagratuloval a ruky mi zaradom podávali iní dôležití ľudia,“ netají.
Letné prázdniny potom Miška využila „kombinovane“, s astronómiou aj oddychovo. V júli sa v Starej Lesnej zúčastnila astronomickej akcie, ktorú každoročne organizuje Astronomický ústav pri Slovenskej akadémii vied. „Chodili sme do observatória na Lomničák, prednášala som mladým záujemcom o astronómiu o svojom projekte,“ vymenúva. Z Vysokých Tatier zamierila s otcom na Špicbergy, súostrovie, ktoré leží ďaleko za polárnym kruhom v Severnom ľadovom oceáne. „To však bol skôr taký rodinný výlet, nesúvisel priamo s pozorovaním hviezd, veď v tomto období sa tam ani nestmieva. V marci však plánujeme cestu na Faerské ostrovy, kde chceme pozorovať zatmenie slnka,“ pokračuje. Po návrate bola zase ocenený projekt predstaviť v Prahe, na Ústave relativistickej fyziky Českej akadémie vied o ňom prednášala doktorandom.
Teraz od septembra sa už Michaele začína maturitný školský rok. Na bratislavskom matematickom Gymnáziu Jura Hronca je v dvojročnom programe, ktorého výsledkom bude „medzinárodná maturita“. Skúšky zo všetkých maturitných predmetov absolvuje v angličtine. Malo by jej to otvoriť cestu k splneniu ďalších životných snov.
Deťom pomáha letieť na Mars
Michaela Brchnelová je aj členkou organizačného tímu Expedície Mars, unikátnej česko-slovenskej súťaže pre mladých záujemcov o kozmonautiku, astronómiu a iné vedecké odbory vo veku 13 až 18 rokov. Cieľom tohto nevšedného projektu je popularizovať moderné trendy vedeckého výskumu vesmíru a vzbudiť záujem detí o vedu a techniku. Prostriedkom na jeho dosiahnutie je ozajstný simulovaný let detskej posádky raketoplánom do vesmíru, počas ktorého nádejní astronauti získajú teoretické aj praktické skúsenosti, využiteľné nielen v mimozemskom živote.
Foto: Archív Michaely Brchnelovej
V tomto roku sa koná už desiaty ročník podujatia, ktorého patrónmi sú kozmonauti Vladimír Remek a Ivan Bella. „Odmenou pre najlepších účastníkov je päťdňový astronautický výcvik v špecializovanom stredisku Euro Space Center v Bruseli. Zažijú na ňom stav beztiaže, naučia sa manipulovať robotickou rukou, vyskúšajú si skladanie satelitu a podobne. Je to naozaj úžasná skúsenosť, sama som ňou pred štyrmi rokmi prešla,“ hovorí Miška.
Expedícia má niekoľko častí: prvé a druhé internetové kolo, semifinále a finále. V prvom kole sa treba zaregistrovať na internetovej stránke www.expedicemars.eu, kde možno o súťaži získať aj ďalšie informácie, a poslať motivačný list alebo video. V druhom už vybraní účastníci robia projekt v niektorej z vyhlásených odborností (astronóm, dokumentarista, lekár, inžinier, architekt). Na trojdňovom semifinále, kde postupujúci riešitelia svoje projekty obhajujú, vyberá porota víťaznú 12-člennú posádku. „Pri voľbe rozhodujú aj ďalšie kvality súťažiacich, ako schopnosť tímovej spolupráce, znalosť angličtiny, správanie v nezvyčajných situáciách a podobne,“ približuje spoluorganizátorka.
Finále sa potom koná na pôde Česka, pokračuje v Nemecku, kde víťazi navštívia vesmírne múzeum v obci Morgenröthe-Rautenkran, a vrcholí v Belgicku, kde absolvujú simulovaný let. „V tomto roku je už síce po uzávierke, v nasledujúcom však budú šance pre všetkých záujemcov opäť otvorené,“ sľubuje Michaela.
(sp)
SOSA chce Slovensko dostať do vesmíru
Na pohľad sa to nezdá, no Slovensko má vo výskume vesmíru viac ako 40-ročnú tradíciu. Už tak dlho vyvíja kozmické technológie Ústav experimentálnej fyziky pri SAV. Ako jedna z mála krajín sveta sa môžeme pochváliť aj vlastným kozmonautom. Činnosť Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity SOSA približuje jej predseda Jakub Kapuš.
Ako funguje vaša organizácia?
SOSA (z anglického Slovak Organisation for Space Activities) je občianske združenie zamerané na podporu kozmického výskumu a kozmických vied na Slovensku. Máme asi 60 členov, odborníkov aj nadšencov, a naším hlavným cieľom je dosiahnuť vstup krajiny do štruktúr ESA (European Space Agency), aby sa aj naši vedci a inžinieri mohli zapájať do vysokokvalifikovaného výskumu vesmíru a vývoja perspektívnych kozmických technológií. Venujeme sa však aj vývoju vlastných technológií, spolupracujeme na viacerých projektoch.
Opíšte niektoré konkrétne aktivity.
Vyvinuli sme napríklad stratosférickú prístrojovú gondolu Julo2, ktorá dostala meno podľa Júliusa Satinského. Absolvovala už 13 štartov, dosiahla výšku 40 km, čo je akási „polcesta“ do vesmíru. Pracujeme na vývoji simulátora kozmických letov či malej suborbitálnej rakety s hybridným raketovým motorom. Zostavujeme prvú slovenskú družicu SkCube, čo bude síce len malá kocka s hranami iba 10 centimetrov, no predsa naozajstná vesmírna družica Made in Slovakia. Bude fotografovať Zem z výšky asi 400 km a merať ultrafialové žiarenie vrchných častí atmosféry.
Dostanú raz ľudia ako Miška Brchnelová priestor na uplatnenie aj vo svojej vlasti?
Rozhodne by tomu výrazne pomohol vstup krajiny do ESA. Pomoc pre rozvoj našich aktivít hľadáme aj na ministerstve školstva, v septembri ideme podpísať memorandá so Žilinskou univerzitou a s Leteckou fakultou TU v Košiciach. Snažíme sa do výskumu vesmíru zapojiť mládež, tento rok sa premiérovo angažujeme v projekte Expedícia Mars. S Hvezdárňou vo Valašskom Meziříčí organizujeme projekt Spoločne do stratosféry, robíme prednášky na úrovní základných a stredných škôl. Jednoznačne chceme Slovensko dostať do vesmíru!
(sp)