Keďže na Slovensku je viac ako 100-tisíc ľudí, ktorí nikdy nepracovali, úspešné lokálne projekty, ktoré ľudí vracajú k práci, určite stoja za zmienku. Najmä keď popritom menia aj pohľad väčšinovej spoločnosti na zaznávané skupiny.
Prvý z projektov sa vlastne ešte ani nezačal. No už funguje na akomsi voľnobehu. Ako je to možné? Občianske združenie Vagus, ktoré v Bratislave pomáha ľuďom bez domova, získalo vlani od hlavného mesta do prenájmu budovu na Mýtnej ulici. Dlhodobo opustený dom bol však v zlom stave a skôr ako sa premenil na nízkoprahové centrum Domec, bola potrebná jeho rekonštrukcia. Vtedy ľuďom z Vagusu zišlo na um, že by sa do nej mohli zapojiť aj samotní bezdomovci. Dnes si tých najšikovnejších „objednávajú“ na prácu ľudia prostredníctvom Facebooku. Ale pekne po poriadku.
„S myšlienkou, aby sme našim bezdomovcom priamo sprostredkúvali prácu, sme sa pohrávali už dlhšie. Inšpiroval nás napríklad pracovný pobyt v Nórsku, kde prostredníctvom Armády spásy zabezpečuje upratovanie celého Osla skupina bezdomovcov. V ďalšom projekte tam zase ľudia bez domova reštaurujú starý nábytok a získavajú pracovné návyky. Práve pri rekonštrukcii Domca sme si uvedomili, že aj medzi našimi klientmi je veľa šikovných ľudí,“ hovorí Petra Kollárová, koordinátorka denného a integračného centra pre ľudí bez domova zvaného Domec.
Zvesť o zručných bezdomovcoch sa začala šíriť. Najskôr len v okolí. Do Vagusu sa ozvala jedna pani zo susedstva Domca, ktorá potrebovala pomôcť pri sťahovaní. Keďže išlo o jednu z prvých skúseností, ľudia v Domci trochu tŕpli. Napokon aj sama pani mala mierne obavy. „Prišli čistí, usmiati, ochotní,“ ozvala sa v telefóne po úspešnej brigáde. A ponuky začali prichádzať čoraz častejšie. „Vlastne to celé tak trochu predbehlo náš zámer – vytvoriť na zamestnávanie našich bezdomovcov samostatnú službu. Tá však čoskoro naozaj vznikne,“ dodala Kollárová.
Odporúčajú ich ďalej
Príležitostná brigáda však ešte nerieši neľahkú životnú situáciu bezdomovca. Je to však dobrý štart. Tak ako pre Sláva, ktorý si ešte živo pamätá, ako spával v lese a peniaze získaval jedine prehrabávaním kontajnerov a odvozom železa do zberní. „Bol som na prácu lenivý, tak vám poviem,“ hovorí. Z príbytku v lese priamo do zamestnania by to však bolo náročné, aj keby naozaj chcel pracovať. Keď ho ľudia z Vagusu pozvali do budujúceho sa Domca, ukázalo sa, že Slávo je viac ako nápomocný. Jedna z pracovníčok centra ho preto odporučila známemu na stavbu.
Foto: OZ VAGUS
„Jeden chlapec z východu robil v Rači stierky a ja som popritom vždy vypratával bordel z miestností. Keď videli, že viem robiť, začali ma na stavby pýtať častejšie,“ pokračuje Slávo. A to už nebola len príležitostná brigáda, ale oveľa lepší zdroj príjmu, než sú povedzme aktivačné práce. A kde sa podela lenivosť? „Nechcel som sklamať ľudí, čo mi pomohli. A tiež už nikdy nechcem naspäť do lesa. Ja som už inde,“ hovorí rozhodne. Slávo je len jeden z mnohých. Ľudia posielajú na Facebook stránku Vagusu fotografie z úspešných brigád či si priamo pýtajú šikovných robotníkov.
„Dá sa povedať, že to aj búra predsudky voči bezdomovcom. Najväčšie rozpaky vznikajú pri platení. Ľudia nevedia, akú plácu im za prácu dať. Niektorí bezdomovcov vnímajú ako lacnú pracovnú silu, ale to my nechceme. Tí ľudia potrebujú nabehnúť na normálny systém, veď mnohí z nich čelia exekúciám, splácajú staré dlhy. A zaslúžia si dosať fér plácu a nie brigádovať povedzme za stravu,“ dodáva Kollárová, ktorá si myslí, že väčšina bezdomovcov potrebuje takýto medzistupeň pred návratom do reálneho pracovného života. Akési chránené pracovisko, odkiaľ sa môžu odraziť ďalej.
Zlepšujú sa aj medziľudské vzťahy
Už niekoľko rokov sa za dobrý príklad zamestnávania dlhodobo nezamestnaných uvádza obecný podnik v obci Spišský Hrhov. Ten už dokonca prerástol materskú obec. „Čo máme nové? Napríklad ľudí z Klčova, Dolian či Domaňoviec. Už sme skrátka vyčerpali ľudský potenciál vlastnej dediny,“ hovorí starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký. Projekt obecného podniku pritom pôvodne nevznikol na riešenie nezamestnanosti či na integráciou Rómov, ale z prozaických príčin – aby sa opravy a úpravy v obci mohli realizovať lacnejšie a tiež rýchlejšie.
Napokon vznikol oceňovaný projekt (cena v súťaži Dedina roka, ocenenie Svetovej banky za komplexné riešenie problému minorít, cena EÚ za rómsku inklúziu a ďalšie), ktorý dlhodobo nezamestnaných, väčšinou Rómov, nielen zamestnáva, ale aj lepšie začleňuje do spoločnosti. „Mnohí nám odišli do komerčnej sféry. Len tento rok asi tridsať chlapov išlo kdesi k Sencu robiť fasády. Ale ja to neberiem v zlom. Dokážu sa už sami o seba postarať a nám sa zatiaľ darí doplniť pracovníkov ľuďmi z okolitých dedín,“ opisuje starosta, ktorý hovorí, že obecný podnik zlepšuje aj vzťahy v dedine.
„Na aktivačných prácach človeka nedonútite pracovať. A keď iní občania vidia, že niekto za celý deň nepokročil s prácou, nerobí to dobrú krv. Keď v obecnom podniku nepracujú, nedostanú odmenu. Takže sa snažia. A keď to ľudia vidia, dokážu to oceniť. Dokonca si sami našich pracovníkov najímajú, zoznamujú sa s nimi. A to sú už potom úplne iné vzťahy. Nehovoriac o tom, že Rómovia so stabilným príjmom si zlepšujú svoje životné podmienky, čím znova lepšie zapadajú do spoločnosti. Povedal by som, že 90 percent Rómov v našej obci žije úplne rovnako ako každý iný,“ tvrdí Ledecký.
Aktivačné práce – áno či nie?
Štát využíva na prinavrátenie pracovných návykov dlhodobo nezamestnaným ľuďom najmä takzvané aktivačné práce. Tie nekritizuje len starosta Ledecký, ale napríklad aj Inštitút zamestnanosti. Michal Páleník z inštitútu spomína, že už sedem rokov sa snažia o ich zmenu, aby sa aspoň vzdialene podobali reálnej práci a zamestnaniu. K ich nevýhodám radia fakt, že nejde o zamestnanecký pomer, že ide o prácu len na 10, resp. 20 hodín týždenne, že miesto práce je v tej istej obci ako miesto bydliska, čiže absentuje kontrola výstupov. Problémom je aj odkázanosť na jediného zamestnávateľa, ktorým je obec.
Foto: Michal Holeš, Pravda
Inštitút preto navrhuje vznik takzvaného inkluzívneho trhu. Bol by to paralelný oddelený trh služieb a pracovníkov. Išlo by o pozitívnu diskrimináciu, ktorá by sa nerealizovala formou dotácií, ale formou garancie množstva zákaziek. Hovorca rezortu práce Michal Stuška však aktivačné práce obhajuje. „Tohto roku sme ich napríklad skombinovali s konkrétnym vzdelávaním, teda s ďalšou kvalifikáciou. Na prelome rokov plánujeme analyzovať výsledky tohto programu. Aktivačné práce okrem toho tvoria len zlomok politík smerujúcich k dlhodobo nezamestnaným,“ dodáva hovorca.
Štát podľa neho netvorí sociálnu politiku len plošnými nástrojmi, ako sú aktivačné práce, ale aj stovkami projektov, ktoré realizuje v spolupráci s ďalšími partnermi. Pri bezdomovcoch ich riešia najmä v spolupráci so samosprávami a mimovládnymi organizáciami, ktoré majú s týmito ľuďmi bližší kontakt. Pri lepšom zamestnávaní Rómov má zase ministerstvu pomôcť nový nástroj – takzvaný atlas rómskych komunít. Ministerstvo ho dokončilo tento rok a do budúcnosti by mal pomôcť lepšie zacieliť pomoc na komunity, kde je najpotrebnejšia. Atlas budú využívať aj v súvislosti s eurofondmi.
Chaos v projektoch
Ledecký uznáva, že niektoré parametre štátnej pomoci pri hľadaní práce pre dlhodobo nezamestnaných sú nastavené dobre, podľa neho však pri tom veľkom množstve slovenských i európskych projektov chýba koncepčné myslenie. „Mnohé projekty, ktoré sa týkajú životného prostredia – my sme napríklad teraz riešili vykurovanie štiepkou – sa dajú plynule nadviazať na nové pracovné miesta. Lenže to nikomu nezíde na um. Problémom je aj životnosť niektorých projektov, ktoré nemajú kontinuitu a ľudia po ich skončení znova prídu o prácu,“ dodáva Ledecký.
Ľudia z Vagusu by zase uvítali, keby sa legislatívne vytvorili aj akési chránené dielne pre bezdomovcov. „My v podstate v malom rozbiehame takýto podnik – kaviareň Dobre & Dobré, ktorú onedlho otvoríme v bratislavskej Starej tržnici. Bezdomovci, ktorí v nej budú robiť, si z výplaty budú platiť nielen ubytovanie, ale aj staré dlhy. Mali by sa tak prinavrátiť do bežného života,“ vysvetľuje Kollárová. To je však len ukážkový projekt jedného občianskeho združenia. V prípade nového inštitútu chránených dielní by obdobných pracovných miest mohlo vzniknúť oveľa viac.
„Kroky, ktoré by dokázali viditeľne pohnúť zamestnanosťou znevýhodnených skupín pozitívnym smerom, bohužiaľ, absentujú,“ mieni Páleník. Aj preto je dobré, že projekty, aké sa realizujú v Bratislave prostredníctvom Vagusu alebo v Spišskom Hrhove cez miestny obecný podnik, presahujú oblasť, v ktorej pôsobia. Napriek tomu, že každý respondent z tohto článku zdôraznil, že prinavrátenie či vytvorenie pracovného návyku chce veľmi individuálny a špecifický prístup, pozitívne príklady, ktoré už na Slovensku fungujú, môžu mať aj univerzálnejšie použitie.