Umelec pôvodom zo Slovenska zaujal francúzsku verejnosť nielen svojou tvorbou, ale aj silným príbehom. Popradčan totiž v Paríži žije niekoľko rokov ako bezdomovec.
Z hokejistu módny dizajnér
V byte na popradskom sídlisku nie je veľa nábytku, len maľby v škatuliach a niekoľko kusov oblečenia. Igorovi Králikovi ho dočasne požičal kamarát. Ako hovorí, po príchode domov sa mu zopár známych ozvalo s ochotou, čo ho milo prekvapilo. Na Slovensko si však len „odskočil“. Rád by doma spravil podobnú výstavu ako pred niekoľkými rokmi v Paríži, okrem iného píše ďalšiu knihu. „Ak moje slová nepadnú na úrodnú pôdu, vrátim sa,“ tvrdí.
Muž, ktorý výzorom vôbec nepripomína človeka z ulice, sa označuje za dlhoročného milovníka Francúzska a keď sa ocitol v ťažkostiach, prišlo mu prirodzené hľadať nádej práve tam. „Prvýkrát som sa tam dostal ešte pred revolúciou ako 23-ročný. Bol som hokejista, podarilo sa mi tam tiež študovať na vysokej škole medzinárodný marketing a popri tom športovať,“ vysvetľuje. „Potom som sa vrátil do Popradu a v roku 1999 ma opäť zlákalo Francúzsko. Začal som maľovať. V akomkoľvek meste alebo v akejkoľvek dedine sa tam cíti človek obklopený kultúrou, čo ma k tvorbe motivovalo.“
Napriek tomu, že nemal umelecké vzdelanie, cítil, že ho kreslenie a maľba napĺňajú. „Vždy som mal potrebu realizovať sa. Písal som básne, hrával som v kapele a keďže ma nikdy neuspokojovalo sedieť v škole, našiel som v tom svoju cestu.“
Inšpirovaný životom umelcov v Paríži sa po ďalšom návrate na Slovensko rozhodol podnikať s módou. Obstaral si ateliér a vymýšľal nový strih ženských nohavíc. „Dostal som na to dva patenty a začal som vyrábať nohavice, ktoré by dámam upravovali pozadie. Videl som v tom potenciál, tak som do toho investoval všetky svoje peniaze. Bohužiaľ, dialo sa to v dobe reforiem v eurozóne a sociálne zmeny vždy prinášajú veľa zvratov, mení sa psychológia spotrebiteľa. Tak sa stalo aj vtedy. Chodil som s tovarom po celom Slovensku, ale neuspel som. O dva roky nato, na Vianoce v roku 2005, som už musel opustiť pre dlžoby svoj domov a stal som sa bezdomovcom.“
Spával vedľa múmie
Do Paríža prišiel s poslednými päťdesiatimi eurami. Mal však jedno obrovské šťastie – svoje vlastné umenie. „Je to motor. Keď človek tvorí, má zo seba dobrý pocit, naberá energiu. Zrazu sa vám napriek všetkým zlým veciam chce ďalej žiť. Nebol som nešťastný, keď som bol bezdomovec. A to som strávil na ulici dlhých päť rokov.“
Keď sa dozvedel, že mu krajina umožňuje spraviť si živnosť ako umelecký maliar bez toho, aby úradníci potrebovali adresu jeho bydliska, neváhal. Po siedmich mesiacoch na ulici si išiel vybaviť pečiatku, pričom k nej automaticky získal členskú kartu asociácie združujúcej výtvarníkov. Tá mu umožnila neobmedzený prístup do parížskych galérií a múzeí.
„Kedykoľvek som mohol zadarmo vyraziť za špičkovým umením tohto sveta. Napríklad v Louvri som strávil množstvo času. Priznávam, že som si tam občas išiel aj pospať. Ležal som vedľa egyptskej múmie v suteréne. Ale okrem toho som tam tiež celé dni kreslil, obkresľoval, učil sa od skutočných majstrov. Vďaka tomu som mal pocit, že opäť môžem seriózne fungovať.“
Maľoval len na malé formáty, ktoré sa mu zmestili do tašky. Bolo to však veľké množstvo obrazov a náčrtov. Za šesť rokov vytvoril vyše 2 500 podpísaných diel. „Maľoval som stále. Každý deň som chodil von, sadol som si a kreslil. Vytváral som celé série kresieb zo života bezdomovcov. Tým, že som začal robiť kresby systematicky na určitú tému, som sa aj ja sám posúval. Pochodil som parížske obvody, je ich dvadsať, a ku každému priradil v kresbe niečo špecifické.“ Keď mal v ruke 200 kresieb, ozvali sa prvé hlasy z asociácie. Parížske združenie umelcov zaujal nápad slovenského bezdomovca a navrhlo mu, aby niečo z toho vystavil.
Toto Paríž ešte nemal
Na jeho prvej verejnej prezentácii na radnici jeho kresby oslovili kultúrnu asistentku radnice. „Hovorila mi, že mám výnimočnú techniku, výnimočný ťah. Nazvala to, že mám ,labu‘, čo možno aj súvisí s tým, že som kresbu nikdy neštudoval a som vlastne samouk. Podľa nej to však bolo unikátne,“ spomína si. Igor Králik mal vtedy už ujasnenú predstavu o tom, čo by chcel tvoriť. V každom parížskom obvode spraviť štyridsať kresieb a cez ne predstaviť život ľudí na ulici. „Asistentka predostrela túto moju verziu starostke štvrtého obvodu, pani Dominique Bertinottiovej. Tá mi na to povedala: osemsto takýchto kresieb – to tu Paríž ešte nemal!“ Dominique Bertinottiová, ktorá sa po zvolení Françoisa Hollanda za prezidenta stala ministerkou pre rodinu, slovenskému bezdomovcovi podľa jeho slov s kariérou výrazne pomohla. "Pokúsime sa to vystaviť, ale nič vám nesľubujem. Tak zneli jej slová. Potom mi volala, že je problém s priestorom, lebo tých diel je naozaj veľa. Nevedel som, ako to dopadne. Nakoniec však sama predostrela tento návrh na kultúrnej komisii Veľkej radnice. Tá mala za úlohu odsúhlasiť program mesta Paríž na rok dopredu. A zrazu som sa medzi všetkými tými slávnymi menami ocitol aj ja.
Moja tvorba mala byť v apríli vystavená vo veľkej multifunkčnej budove v centre Paríža." S plagátmi a pozvánkami na výstavu Malé parížske príbehy sa vďaka tejto podpore každodenne stretávali Parížania a turisti na každom kroku. Svetelné tabule oznamujúce, čo sa v meste aktuálne deje, visia už na letisku a lákajú na najunikátnejšie kultúrne podujatia daného roku.
Foto: Archív Igora Králika
„Definoval som sa ako konceptuálny maliar, čo je nový pojem. Znamená to, že môj koncept môže byť čokoľvek, čo môže pomôcť pri pikturálnej tvorbe. Ku osemsto kresbám, ktoré som tematicky pospájal, som napísal aj text. Myslím, že celá tá myšlienka pomohla k tomu, že mala výstava úspech. Dokonca ju predĺžili pre záujem verejnosti o týždeň. Nakoľko to bola oficiálna vec podporovaná mestom, navštevovali ju aj rôzni politici a významné osobnosti. Spoznal som sa aj s Françoisom Hollandom a Ségolène Royalovou, ktorá ako jediná politička postúpila do druhého kola prezidentských volieb.“
Životný štýl
Igor Králik s Dominique Bertinottiovou spolupracoval aj neskôr, jeho kresba sa dostala aj na oficiálne vianočné pohľadnice Paríža. Vďaka novým kontaktom sa mu podarilo performovať dielo Bieda v priestoroch spoločnosti SUEZ. Tam neskôr pôsobil ako poradca v komisii pre takzvanú energetickú chudobu.
Život bezdomovca však prekvapujúco neopustil. „Považujem to za svoju výhodu výtvarníka,“ hovorí. „Nie je výhoda to, že som bezdomovec, ale to, že som to prežil. Je to kovbojka. Mal som takmer smrteľné úrazy, pichnutia nožom. Je to spôsob, ako sa dostať ďalej a ja som sa ďalej dostal. Ale keď ste bezdomovec, máte čas na umenie 24 hodín. Keby som bol zamestnaný alebo mal rodinu, venoval by som sa tomu len ako práci, teda osem hodín. Teraz je to môj životný štýl,“ dodáva.
Foto: ZINC EDITIONS
Stať sa priesvitným
„Bezdomovcom sa nestáva človek zo dňa na deň,“ tvrdí Igor Králik. „Nie je to stav len materiálny, že zrazu všetko stratíte a nemáte kam ísť. Strácate aj tie morálne hodnoty, ktoré vás obklopovali. Uvedomujete si, že sa pre okolie stávate priesvitným. Nepremýšľate tak, ako premýšľa pragmatický človek. Premýšľate fatálne.“
Pre Slováka, ktorý za svoj domov už niekoľko rokov považuje ulice Paríža, bol veľkým problémom fakt, že sa mu odcudzili kamaráti aj rodina. „Človek je v princípe zviera. Sú proste situácie, keď všetky pravidlá prestávajú fungovať. Od toho, ako som skrachoval a musel opustiť domov, som mal množstvo skúseností, ktoré mi potvrdili, že tento fenomén funguje bežne. Ľudia sa od vás odvracajú a rodina a kamaráti sa za vás hanbia. Ste sám, pretože ani s nikým iným byť nechcete.“ K odchodu do Francúzska ho okrem znalosti reči lákali aj sociálne podmienky. „Paríž veľmi veľa robí pre bezdomovcov. Systém chce dať ľuďom hlavne vieru v to, že sa ich situácia môže zmeniť. Niekedy stačí, keď vám po určitom období monitorovania ponúknu možnosť prejsť z lavice do nočného útulku, kde môžte prespať. A potom do útulku, kde môžete tráviť aj celý deň. Nezmeníte síce prostredie, pretože sa stretávate stále s tými istými ľuďmi, ale vie vám to vliať nádej, že sa napriek tomu, že ste bezdomovcom, nemusíte mať zle. Začnete žiť pokojnejším a stereotypnejším spôsobom.“
O živote bezdomovca píše Igor Králik momentálne druhú časť zo svojej pripravovanej trilógie s názvom Malé parížske príbehy. Titul si bude, samozrejme, aj sám ilustrovať. Jedna kniha mu už vyšla pred šiestimi rokmi. Knihu Na chodníku Karpatského vlka vydalo francúzske vydavateľstvo ZINC Editions.
„Porovnať prístup k ľuďom na Slovensku a vo Francúzsku je možné na jednom príklade. V Paríži je zvyk, že na radnici je večer pripravené občerstvenie pre bezdomovcov. Chodia aj na rozličné vernisáže a podujatia, ktoré sú zadarmo, a vôbec nikto to nerieši. Slovenský inštitút v Paríži už dávnejšie zorganizoval výstavu fotografií vo svojom priestore, na prvom poschodí, a keď sa tam prišli pozrieť bezdomovci, vyhodili ich. Jednoducho im zakázali prístup k umeniu len preto, že žijú na ulici. Moji francúzski známi to vôbec nechápali.“